Bol profesionálny futbalista, dnes patrí medzi 118 najlepších mladých chemikov sveta. V mŕtvom ťahu zdvihne 230 kg a v potravinách vymýšľa témy diplomových prác
- Vyvíjame nové metódy na detekciu a stanovenie liečiv pri liečbe COVID,
- študenti ma niekoľkokrát vyhlásili za jedného z najobľúbenejších,
- kde sú tie časy opisovania, vzorec napísaný na dlani,
- netvrdím, že títo vedci robia svoju prácu automaticky pre peniaze,
- u nás sme zvyknutí, že padne piatok poobede a všetci sa ponáhľame domov, vonku s nadšením prídu do práce aj v sobotu,
- som workoholik a mať v tomto prípade priateľku je náročné nielen pre mňa,
- tetovanie zatiaľ nemám, ale čo nie je, môže byť.
Vysokoškolský pedagóg s niekoľkými oceneniami za vedu Ľubomír Švorc je rodák zo Serede, má 37 rokov a za svoj mladý vedecký život stihol toho naozaj veľa. Je docentom na Slovenskej technickej univerzite na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie v Bratislave a má našliapnuté stať sa najmladším profesorom chémie na Slovensku. V kategórii Mladá osobnosť vedy získal v roku 2019 ocenenie Vedec roka SR a stal sa svetovým laureátom chemického prvku Európium, čím sa dostal medzi 118 najlepších mladých chemikov sveta. Jeho meno tak zapísali do „Periodickej tabuľky mladých chemikov“. Na konte má viac ako 1500 vedeckých citácií a to nie je zďaleka všetko. Okrem toho s prehľadom zdvíha na mŕtvom ťahu 230 kilogramov a keď sa pozriete na jeho ruky, tak vôbec o tom nepochybujete, že preháňa, len, aby vás zaujal, ak už teda nepatríte medzi tých, ktorí holdujú vede. Či skôr tie.
Na fakulte vedie pracovnú skupinu študentov, pričom sa zameriava na vývoj rýchlych a jednoduchých elektroanalytických metód pre stanovenie stopových koncentrácií liečiv a ich metabolitov, potravinárskych aditív a environmentálnych zložiek v rôznych typoch vzoriek. Znie to síce náročne, ale v skutočnosti sú to presne veci, ktoré ovplyvňujú bežný život ľudí – od kvality, zloženia potravín, užívania liečiv až po ekológiu a environmentalistiku. Na Ústave analytickej chémie motivuje študentov – budúcich bakalárov a inžinierov chémie, pričom pod jeho vedením dosahujú nielen dobré študijné výsledky, ale v budúcnosti si dokážu nájsť uplatnenie na trhu práce. Ako sám priznal, svojou prácou žije aj mimo fakulty a laboratória. Témy diplomových prác napríklad vymýšľa aj počas nakupovania v potravinách, ak ho zaujme nejaké zloženie konkrétnej potraviny. Napriek tomu si vždy nájde čas na pohyb a v budúcnosti by si chcel vyskúšať súťaž v silovom trojboji.
Neviem si predstaviť, že pre niekoho je chémia láskou na prvý pohľad…
Predpoklady ku chémii boli možno i dedičné, pretože otec bol chemik a tak akosi ma k nej viedol. Na základnej škole som rád vyčísloval chemické rovnice, robil jednoduché pokusy. Stačilo, aby niečo menilo farbu, iné vybuchovalo, ako dieťa ma to bavilo. Zlom nastal na gymnáziu. Vtedy som si uvedomil, že chcem pokračovať ďalej aj profesionálne, a tak som začal študovať na Slovenskej technickej univerzite, kde som zostal do dnešného dňa. Už je to vyše 18 rokov.
Vybuchovalo… to neznie veľmi bezpečne. Predstavujem si vás, ako ste si doma, vďaka mládežníckym hrám „chemik“, skúšali „vybuchovanie“…
S tým vybuchovaním to bolo, samozrejme, vždy s maximálnou ostražitosťou a tá bola zaručená vždy, keďže otec bol chemik. Ale napríklad na prípravu vlastného domáceho „vulkánu“ stačila múka, soľ, olej, ocot, prášok do pečiva, potravinárske farbivo, jar na umývanie riadu, dvojlitrová fľaša a teplá voda. Len potom ten „bordel“ na stole…(smiech)
Medzi žiakmi nebýva práve chémia obľúbeným predmetom, vás fascinovala, ako je to možné?
Máte pravdu, keď sa s niekým rozprávam o tom a poviem, že chémia, tak veľa ľudí reaguje podobne. Málokto mal na škole chémiu rád. A čím dostala mňa? Presnú odpoveď nemám, jednoducho ma bavila a nepamätám si na moment, ktorý by to celé spustil. V tom čase som ešte ani nevedel, akým smerom v chémii sa budem uberať.
Niekedy to možno odštartuje aj stredoškolský učiteľ.
Dôležitým aspektom pre mňa boli určite učitelia, ktorí študentov formujú, vidia, či má konkrétny žiak k niečomu vzťah a predpoklady. Mňa osobne určite ovplyvnil stredoškolský učiteľ, ktorý bol ešte taká stará škola. Každú hodinu nás skúšal, dával nám stále písomky, ale vedel, prečo to robí. Prvý ročník na vysokej škole som zvládol bravúrne aj vďaka tomu. Ale musím povedať, že na internátoch sme si medzi sebou pomáhali, pretože my, čo sme prišli z gymnázií, sme boli výborní vo výpočtoch a spolužiaci z priemysloviek zas v labákoch, a tak sme sa vzájomne dopĺňali.
Vedeli ste už v tomto veku, že chcete byť vedcom?
To som si niekedy neuvedomil ani dodnes, to pomenovanie sám nepoužívam. Po ukončení doktorandského štúdia som dostal pracovnú zmluvu na fakulte na jeden rok a mal som možnosť ukázať, čo vo mne je. Potom mi zmluvu predĺžili, začal som si vytvárať svoju pracovnú skupinu v laboratóriu a o tri roky na to som si podal prihlášku na Vedca roka, a tak som v roku 2014 získal toto ocenenie.
Ako taká vedecká práca vyzerá? Laik by povedal, že tak, že keď s ňou začnete, nepozeráte sa už ani vľavo a ani vpravo, podstate v laboratóriu spávate…
Pedagogická a vedecká činnosť sú prepojené nádoby. Prečo to hovorím? Aby výskumník získal nejaké ocenenie za vedu, tak potrebuje mať výsledky vedeckej práce, ktoré získa len poctivou vedeckou činnosťou a tá bez pracovnej skupiny – vedeckého tímu nebude možná. Moja pracovná skupina sa skladá zo študentov – doktorandov a budúcich inžinierov. Im vymýšľam témy a oni sú tí „robotníci-včeličky“, ktorí pracujú a ja ako ich školiteľ to celé manažujem, dávam tomu nejaký obraz a vo finále, keď sú šikovní študenti, tak máme aj kvalitné výsledky, čo sa prejaví v kvalite a počte publikácií. Keď sú publikácie a ich ohlas doma i v zahraničí dostatočné, tak aj kariérny rast vedeckého pracovníka je vyšší a tým pádom aj vyšší plat, pretože tabuľkový-základný nie je vôbec motivačný. Je to teda nielen o tej motivácii, ale zároveň si musím vyberať kvalitných študentov, motivovať ich, vymýšľať dobré témy, ktorým sa ešte nikto predtým nevenoval a takto nejako to funguje.
Dalito.sk robilo veľkú analýzu odmeňovania doktorandov na Slovensku a v Česku. Zistili sme, že slovenskí vedci sú na tom o niečo lepšie ako českí, ale motivácia živiť sa vedou je stále mála. Kde ste nabrali to presvedčenie, že vás ohodnotenie od vedeckej práce neodradilo?
V súvislosti s informáciami v uvedenom článku treba poznamenať, že doktorandi v Čechách mali svoje štipendiá dlhodobo nízke v porovnaní so slovenskými. To môžem potvrdiť ešte z čias môjho doktorandského štúdia v rokoch 2006-2009, počas ktorého som mal možnosť niekoľkokrát sa stretnúť a rozprávať s českými doktorandami, napríklad na odborných seminároch a zahraničných konferenciách. Možno tá motivácia živiť sa vedou pramení aj z tohto. Treba však zdôrazniť, že z pohľadu prístrojového vybavenia a infraštruktúry sme na tom obidve republiky porovnateľne. A keď českých kolegov neodradilo robiť vedu, prečo by malo mňa?
Existuje vôbec podľa vás vedec, ktorý robí vedu pre peniaze? Dá sa to vôbec?
Takí vedci samozrejme existujú, v zahraničí nájdeme veľa príkladov. Čo sa týka Slovenska a napríklad chémie, sú tu niektorí úspešní vedci, ktorí to dotiahli naozaj ďaleko a môžu nám ísť príkladom. V súvislosti s COVID-om si stačí spomenúť napríklad na Roberta Mistríka. Čím ale netvrdím, že títo vedci robia svoju prácu automaticky pre peniaze. Podstatné je, že výsledky ich práce dokážu ľudstvu pomôcť, napríklad pri diagnostike rôznych ochorení.
Ako sa vám teda darí motivovať vedecký tím, keďže to peniazmi u nás zatiaľ nejde?
Snažím sa byť dobrý pedagóg, študentov niečo naučiť a zároveň sa venovať vedeckej činnosti. Kým vznikne nejaká myšlienka – téma na bakalársku či diplomovú prácu, tak to môže trvať, pretože sú za tým hodiny prieskumu vo vedeckých databázach. Nechcem, aby sme sa zaoberali témami, ktoré už niekto robil. Vždy to musí byť niečo nové, aby napríklad niekto nepovedal, ale veď presne toto robili napríklad Brazílčania v roku 2017 a podobne.
Nemôže sa stať, že v istý moment jednoducho dôjdu všetky témy a všetko už bude preskúmané?
Určite nie, obzvlášť v oblasti chémie sa dá vždy niečo študovať, myšlienok a nápadov nikdy nie je málo. Chémia bola a je vždy jedna obrovská a bezodná studňa inšpirácie. V mojom prípade sa naozaj neobávam, že by som sa jedného dňa zobudil s pocitom, že neviem čo a ako ďalej s vedeckými témami. Len vždy sú nejaké témy viac v popredí, aj v súvislosti s aktuálnymi požiadavkami a globálnou situáciou vo svete. Napríklad v dnešných časoch dominuje téma COVID.
Cítite sa viac ako pedagóg, výskumník alebo vedec?
Ťažko sa mi na to odpovedá. Moja klasifikácia je vysokoškolský pedagóg a nemôžem povedať, že som len vedec, alebo som len pedagóg. Sú chvíle, keď mi veda nevychádza podľa predstáv, a tak sa uchýlim viac k pedagogike na dvesto percent a potom mi prerastie cez hlavu, tak už sa teším na labák. Raz som v laboratóriu, raz učím, v pondelok a utorok mám prednášky, potom píšem a publikujem články aj v angličtine, robím rešerše, sledujem, čo sa deje v danej oblasti v zahraničí. Napríklad, teraz aktuálne je v móde byť expertom na COVID. Na Slovensku máme dokonca päť a pol milióna odborníkov na COVID, na Facebooku tomu rozumejú úplne všetci.(smiech) Ale teraz vážne, snažíme sa aj my robiť taký malý výskum a prispieť potom so svojimi výsledkami z laboratória.
O čom bude? Priamo o COVID?
Vyvíjame nové metódy na detekciu a stanovenie liečiv, ktoré sa môžu používať pri liečbe COVID-u. Pri užívaní týchto liekov Remdesivir a Dexametazón sa vylučujú tieto látky zároveň z tela von a idú do odpadových vôd a má to aj vplyv na samotné životné prostredie. Je preto potrebné nájsť metódu, vďaka ktorej sa zistia tieto vplyvy. Ďalej sa zaoberáme aj štúdiom interakcií DNA s týmito liečivami, z čoho sa neskôr dajú usúdiť účinky na zdravie človeka.
Ako teda vyzerá typický deň v laboratóriu?
Máme rozvrh, keďže máme tri prístroje a každý študent využíva ten svoj. Študentov je ale viac ako prístrojov a musia sa tam postupne striedať. Večer predtým si pozriem, kto zo študentov bude na druhý deň v laboratóriu. S ostatnými potom riešime aj dosiahnuté výsledky, študenti si nosia svoje podklady na USB kľúčoch, takže diskutujeme aj u mňa v kancelárii, kým je niektorý študent v laboratóriu. Rozoberáme, čo je dobré, čo je zlé a čo si myslíme, že treba zlepšiť a čo vlastne z výskumu vyplýva. Sme tu viacerí, študenti si medzi sebou takto môžu rozanalyzovať problematiku a diskutujeme. Sú samostatní a nemusím im stáť za chrbtom v laboratóriu. Komunikujeme spolu aj cez Facebook alebo rôzne aplikácie, takže občas mi len napíšu, že niečo odo mňa potrebujú a idem za nimi do laboratória. Fungujeme ako malá rodina, investujem ten čas na to, aby som ich to všetko naučil a nemusím stáť nad nimi. Viem si to predstaviť sám na sebe, keby som bol študent a školiteľ je neustále pri mne, tak by som sa necítil dvakrát príjemne.
Je to potom aj o dôvere?
Samozrejme, ale keďže sú to študenti, ktorých som predtým učil v rámci niektorých predmetov u nás na fakulte, tak ich ako-tak poznám a viem, čo môžem očakávať. Veľakrát sa mi stalo, že mi zaklopal na dvere „cudzí“ študent, ktorý by chcel ísť ku mne na bakalársky projekt, tu sa snažím byť opatrnejší pri výbere, keďže som s ním nemal predchádzajúce skúsenosti, respektíve som ho neučil.
Mám tomu rozumieť tak, že je o vás bitka medzi študentmi?
To neviem (smiech)… ale voľakedy som nevedel povedať nie a bral som aj viac študentov naraz. Veľmi som si vážil, že keď takto za mnou prišiel študent, ale dohliadať napríklad na štyri diplomové práce naraz tiež nie je jednoduché. Teraz už to tak nerobím.
Ste prísny?
Myslím si, že nie som. Pokým nemusím, nejdem s nimi do konfrontácie. Som introvert a nedávam veľa vecí najavo. Potom sa to vo mne kopí a keď pretečie určitá hranica, tak už niečo poviem. Ale nemyslím si, že by som bol nervózny. Z pohľadu hodnotenia študentov nie som prísny. Vždy sa u študenta snažím hľadať to, čo vie a naučiť ho čo možno najviac. U mňa dostane FX len málokedy, takmer vôbec.
A študenti by vám dali podľa vás akú známku?
Musím sa pochváliť, podľa názorov študentov som bol niekoľkokrát vyhlásený za jedného z najobľúbenejších vyučujúcich. To je taká anonymná anketa u nás na fakulte, ktorú vypĺňajú študenti v AIS-e. Akú známku by som dostal, neviem, ale asi by som prešiel.
Opisuje sa aj na vysokej škole?
To opisovanie je už úplne niekde inde, ako sme to poznali my. Kiežby to boli klasické písané ťaháky. Stáva sa aj také, že celý test vymieňajú, už ho majú predpripravený. Hovorí sa tomu bomba, lebo sa test opakuje z minulého roku a teda pripravia si to takto dopredu a potom len čakajú na vhodný okamih, keď nedávate pozor, aby testy zamenili. Alebo si odfotia celý test a hodia ho ešte počas písomky do skupiny na Facebooku. Preto im hneď na začiatku poviem, aby odložili mobily do tašiek. Dokonca majú ťaháky už aj na hodinkách. Niektorí si to takto odfotia a za ten čas, čo sa tvári, že píše, tak ďalší na druhej strane to za neho vypracováva a potom mu to pošle. Kde sú tie staré časy opisovania, vzorec napísaný na dlani?
Keď už sme pri tom opisovaní, vy ste niekedy niečo na škole ako takej odpísali?
Áno (smiech)… na strednej a vysokej škole určite občas áno, ale vždy to boli „netechnické“ predmety, ktoré sa mi učili veľmi ťažko, či už napríklad ekonómia, právo a management.
Ľudia o takýchto študentoch, aj tých, čo ledva skončia zvyknú hovoriť, že sú to typy, ktoré sa potom v živote nestratia, dokonca z tried či ročníkov dokážu v živote najviac. Na druhej strane, neviem si predstaviť študenta, ktorý by takto podvádzal a dokázal to čo vy…
Z vlastných skúseností môžem čiastočne súhlasiť. Pedagogickej činnosti na fakulte sa venujem od roku 2006 a za ten čas som mal možnosť pracovať s rôznymi typmi študentov. Boli nadaní, svedomití, pracovití a našli sa aj takí, ktorí boli šikovní, ale navonok boli leniví, bolo ich treba vždy „nakopnúť“. Poslednou skupinou boli študenti, ktorí na to maximálne kašlali. Áno, poznám aj príklady, kedy sa práve títo študenti po škole najlepšie presadili a dnes sú vo významných funkciách. Pravidlo to však nie je.
Ako práve vaša práca môže vplývať na bežný život človeka?
Úplne v bežných veciach. Oblasti, ktorým sa venujem, môžeme rozdeliť do troch oblastí a to sú farmaceuticko-klinická, potravinárska a environmentálna analýza. Snažíme sa vyvíjať nové analytické metódy a postupy, ktoré by sa mohli uplatniť v týchto oblastiach, a ktoré ovplyvňujú zdravie človeka. Všetci by sme mali konzumovať zdravé potraviny, mali by sme žiť vo vhodnom prostredí. Väčšina z nás sa dopuje rôznymi liekmi. Toto všetko riešime.
V čom sa to odzrkadľuje a v čom vidíme výsledky?
V klinickej časti dokážeme z krvi alebo moču zistiť, čo ten pacient užíval, jeho životný štýl, napríklad aj pri predávkovaní. Ďalej pri nejakom zamorení prostredia, či už je to napríklad kontaminácia vody, dokážeme rozborom zistiť prítomnosť a množstvo kontaminantov. Vieme zistiť, či pitná voda je nezávadná, robíme chemický rozbor pitnej vody, analýzu pôdy, ovzdušia a rôzne iné analýzy. Analytickú chémiu máme teda úplne všade a my robíme základný výskum, pri ktorom sa snažíme prísť s úplne novými alternatívami, ktoré by mohli ešte viac pomôcť terajším metódam.
A pri potravinách?
Celkovo, čo sa týka potravín, tak to by sme to mohli sedieť hodiny a rozoberať. Kvalita potravín a zloženie sú aktuálnou témou, ľudia sa začínajú zaujímať o to, čo nakupujú. Máme rezistenciu na penicilín. Prečo je ale tomu tak? Dopujeme sa antibiotikami na dennej báze, ani nevieme ako, respektíve si to neuvedomujeme. Kuracie mäso je „napichané“ antibiotikami, a tak dostávame malé, lokálne dávky denne. Potom zrazu ochorieme, dajú nám lieky a tie už nezaberú. Sme voči nim imúnni.
A vy nakupujete v potravinách tak, že si čítate celé zloženie?
Som maximálne deformovaný, všetko to čítam. Pozerám, aký to má obsah cukrov, bielkovín, respektíve aké sú makrá. Stáva sa mi, že niečo vyzerá chutne, dal by som si to a potom po prečítaní to vrátim naspäť do regála.A niekedy mi takto medzi regálmi v potravinách napadnú aj nové témy na diplomové práce. Keď totiž nájdem v zložení nejakú látku, ktorá ma zaujme, tak si poviem, že toto by sme mohli niekedy u nás na labáku stanoviť. Normálne na to vymyslíme tému, prispôsobíme tomu výskum. Takže ma môžete stretnúť v potravinách, ako analyzujem a skúmam, čo je na obale napísané. Problém je, že nie všetko nájdete na obale napísané. Napríklad cola nemá uvedené, koľko kofeínu obsahuje, potom sa dočítate až na internete, koľko. Ale aj tá cola má iné zloženie, keď ju kúpite v Nemecku, ako keď ju kúpite u nás doma. Chuťovo je tiež iná a tú chuť robia zas cukry.
Ako vedec ste špička na Slovensku, v zahraničí ste už stihli získať ocenenie, keď ste sa minulý rok stali laureátom chemického prvku Európium. Ako sa pozeráte na rozdiely medzi jednotlivými krajinami? Ako je na tom Slovensko v súvislosti s výskumom?
Dvakrát som bol na stáži v zahraničí. V roku 2013 som bol v Grazi a v 2014 v nemeckom Bochume. Pracoval som v multikultúrnej skupine ľudí, v ktorej boli ľudia z celého sveta a videl som mnohé nátury, osobnosti a vedecké pohľady. Tie rozdiely tu sú a je to úplne niekde inde, najmä čo sa týka prístrojového vybavenia, ale nielen to. Veľmi ma prekvapilo nadšenie, ktoré som tam videl. U nás sme zvyknutí, že padne piatok poobede a všetci sa ponáhľame domov, u nich sa s radosťou a nadšením vracali do práce aj v sobotu. A to nemuseli, jednoducho chceli a strávili sobotné doobedie takto. Fungovali tam všetci samostatne, ale navzájom sme sa rozprávali a pracovali v skupine, aj keď na vlastných výskumoch. Pri prednáške dostal prednášajúci okamžitú spätnú väzbu, všetko opäť bez toho, aby tam bol šéf priamo pri vás. Výsledky sa demonštrovali potom už so šéfom napríklad aj o pol šiestej poobede v piatok, pričom bolo potrebné sa dopredu v systéme prihlásiť na stretnutie. A nikomu nevadilo, že piatok takto neskoro strávi u šéfa v kancelárii.
Čím to je, že v zahraničí to väčšinou funguje lepšie? Ak hovoríme o výskume či vzdelávaní…
Ťažko povedať, u nás sa zvykneme oháňať tým, že v zahraničí sú na všetko peniaze. Nie je to len o peniazoch. Ja som tiež nezačal robiť vedu preto, že by to bola lákavá zárobková činnosť. To musí človeka v prvom rade baviť. Na druhej strane sú peniaze dôležité. Väčšina slovenských študentov si ide do zahraničia pre lepšie výsledky, často aj pre uznanie, reputáciu a údaje do životopisu.
Myslíte si, že sa mladí zaujímajú o vedu všeobecne a ešte aj o chémiu?
Všeobecne je pokles uchádzačov o štúdium aj iných odborov, lebo je menej mladých ako v minulosti, ale študentov máme pomerne dosť. Máme celkom zvládnuté PR, fungujeme na sociálnych sieťach, máme videá, blogy. Štatistiky hovoria, že deväť z desiatich našich absolventov sa okamžite po škole zamestná, väčšina aj v odbore. Problémom však sú platy a očakávania mladých, pretože tí by chceli nástupný plat povedzme dve tisícky. Potom sú často sklamaní a radšej idú robiť niečo iné alebo odchádzajú do zahraničia.
A vás čo drží na Slovensku? Na Dalito sme už informovali o mnohých našich vedcoch, ktorí opustili Slovensko a plat v tom nebol…
Ja mám Slovensko a ľudí tu žijúcich veľmi rád a opustím ho len na pár dní/týždňov v rámci nejakej zahraničnej konferencie, stáže alebo letnej dovolenky. Mám tu svojich najbližších a zázemie. Nevidím dôvod odchádzať preč.
Máme podľa vás ako krajina dosť vedcov a odborníkov?
Máme slušnú kapacitu vedcov a veľa šikovných, o niektorých sa píše viac a o niektorých zas menej. Celkovo z každej oblasti máme zastúpenie odborníkov, či už matematika, fyzika, nielen chémia. Vždy je priestor na zlepšenie. Osobne by som zlepšil prístrojové vybavenie, financie tiež. Ak chcem mať kvalitný prístroj, musím mať aj odborníka, ktorý sa tomu bude venovať a mal by byť aj adekvátne ohodnotený. Ďalej sú to základné veci, ktoré by sa mohli zlepšiť či nákup chemikálii, ale aj ďalšie. Byrokracia pri obstarávaní, papierovačky a všetko okolo toho. Je čo zlepšovať. V zahraničí počas mojich stáží to fungovalo všetko rýchlejšie.
Vašu prácu odmenili už množstvom ocenení, museli ste si zrejme veľa odriecť…
Stálo ma to veľa. Nakoniec aj po tej vzťahovej stránke to nebolo jednoduché, často som chodil do práce aj v sobotu a nedeľu, som workoholik a mať v tomto prípade priateľku je náročné nielen pre mňa, ale aj pre ňu. Takže v minulosti to poznačilo tiež moje vzťahy a súkromný život. Môj vzťah k práci sa do určitej miery trochu zmenil a zlomilo sa to kúpou bytu, začal som sa viac venovať voľnočasovým aktivitám a trošku si ten život užívať.Bolo to takmer pred tromi rokmi. Neznamená to však, že som poľavil. Aktuálne som si podal žiadosť o veľký doktorát. Okrem toho sledujem aj ocenenia v zahraničí. Rakúsko-fínska spoločnosť udeľuje tiež jedno zaujímavé ocenenie, a tak som si podal prihlášku. Okrem diplomu získa víťaz 36-tisíc eur.
Držím vám palce. Ako vás počúvam, môžem povedať, že ste to dali.
Áno, zas bez toho sebazaprenia by som nebol tam, kde som dnes. Čas strávený v laboratóriu alebo za počítačom neľutujem. Odmenou sú potom aj momenty, keď niekto cituje moju prácu v článku. Dnes už mám takýchto citácii viac ako 1500. Navyše k tomu mám 100 zahraničných karentovaných publikácií. Ďalej sú to aj rôzne ocenenia a celkovo práca, ktorá ma baví.
Ktoré ocenenie si najviac vážite?
Rozdelil by som to na medzinárodné ocenenie v rámci IUPAC v Paríži, kde som sa dostal medzi 118 mladých chemikov a, samozrejme, je pre mňa osobité aj ocenenie Vedec roka SR, ktoré som získal na začiatku svojej kariéry. Vážim si však každé jedno ocenenie. Ale tieto dve sú také moje srdcovky.
Je váš život iba o chémii?
Telom i dušou som športovec, vždy som k športu inklinoval. Ako futbalista som hrával do 21 rokov profesionálne, potom časom som začal tráviť čas v posilňovni a dnes je to štyri až päťkrát do týždňa.Takže teraz trávim veľa času aj v našej posilňovni dolu v suteréne školy. Vyčistím si pri tom hlavu, chvíľu nemyslím na nič iné a odchádzam odtiaľ napriek fyzickej námahe oddýchnutý.
Poznáte ešte nejakého svetového vedca, ktorý profesionálne hrával futbal? A… máte tetovanie? (úsmev)
(Smiech)…Úprimne, nepoznám. Ale určite je ich mnoho. Tetovanie zatiaľ nemám, ale čo nie je, môže byť. Už dlhšie rozmýšľam nad niečím veľkým. Páčia sa mi postavy a motívy zo severskej mytológie (úsmev).
V tom športe ste teraz ale skromný. Videla som fotky na Facebooku a dalo by sa povedať, že sa vám darí aj tam. Nabrali ste svalovú hmotu, takže postavou medzi bežných vedcov či pedagógov asi nezapadáte. Chceli by ste k tým vedeckým pridať nejaké športové ocenenie?
Na kulturistiku sa ma pýtalo už viacero ľudí, to neviem, na to predpoklady asi nemám. Ale silový trojboj by som si vedel predstaviť. Silové disciplíny ako drep, mŕtvy ťah a tlaky na prsia by som si vyskúšal. Vzhľadom k tým mojim váham by som síce nevyhral, ale vyskúšať by som si to chcel. Len pre ten vlastný pocit.
Koľko teda zdvíhate?
Pri mojej aktuálnej váhe 95 kilogramov sú moje maximálky na mŕtvom ťahu 230 kg, prsia 150 kg a v drepe je to 170 kg.
To znie dosť!
Áno, pre laika (smiech)…V súčte je to 550 kilogramov, čo naozaj pre toho, kto sa trošku pohybuje v silovom trojboji, nie je nič moc. Aj vzhľadom na moju váhu. Nevadí, dôležitý je ten pocit bezprostredne po cvičení.
Nebuďte zas taký skromný. Pôsobíte vyrovnane, pravdepodobne ste v mnohom pre svojich študentov vzorom, či už v rámci predmetu alebo aj v športe. Stáva sa vám, že prídu za vami, keď potrebujú motiváciu?
Snažím sa byť prirodzene vzorom pre svojich študentov, rovnako ako boli pre mňa niektorí učitelia v časoch štúdia na základnej, strednej a vysokej škole. Či už to je v rámci prednášok, seminárov, ale aj laboratórnych cvičení. Veľakrát sa mi stalo, že si prišiel študent po radu, dokonca aj niektorí absolventi našej fakulty si našli cestu a zastavili sa s cieľom vypočuť si môj odborný alebo kamarátsky názor na danú vec, napríklad týkajúcu sa práce, respektíve uplatnenia v konkrétnom odbore. S mnohými z nich mám dnes už aj kamarátske vzťahy.
A ak by za vami prišiel študent a spýtal sa vás, čo musí urobiť pre to, aby sa dostal tak ďaleko ako vy?
Aby bol hlavne vytrvalý a trpezlivý a zároveň by mu nemala chýbať pokora, to znamená, aby zostal pevnými nohami na zemi. Keď človek maká, nejakým spôsobom sa to musí prejaviť. Tak ako v športe, prejaví sa to aj vo vede.
Autorka: Martina Baumann
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)