Stĺpčeky

Ďakujem a pochváliť samého seba? Zabudni!

Obyčajné neobyčajné ĎAKUJEM. ĎAKUJEM – pre niekoho podobne ťažké slovo ako NIE. „Čo keď to nemyslí vážne?“ pýta sa známa, keď jej hovorím, že na kompliment stačí odpovedať jednoduché ĎAKUJEM. „Odkiaľ vieš, ako to myslí?“ znie moja otázka. „Neviem. Myslím si. Tak to chodí.“

Tento jednoduchý príklad je vám možno známy.

Buď ste už viackrát zažili, že ste niekoho pochválil či prejavili uznanie a spätná väzba bola ticho alebo strohé …hm, či … ale prestaň.  Alebo ste nejako podobne na kompliment zareagovali vy. Ešte je tu aj tretia možnosť, že ste boli možno svedkom podobného dialógu. Ako v takom prípade reagujete vy?


Veľa ľudí si niečo iba myslí alebo reaguje na základe stereotypnej všeobecne zaužívanej normy. Pritom si neuvedomujú, že používajú filtre vo vlastnej hlave.

V tomto prípade je tým filtrom zovšeobecňovanie a vymazanie. V tejto kombinácii sú uvedené filtre celkom silné a pokiaľ sú používané v negatívnom kontexte, tak môžu byť dokonca aj škodlivé. A síce, celkom jednoducho a spoľahlivo dokážu človeka nastaviť na nedostatok.

Nedostatok uznania seba samého aj okolia. Až tak, že je mu nepríjemné prejaviť kompliment.

Pochváliť samého seba? Zabudni! To sa predsa nemá, lebo to robí iba narcis a navyše niekto niekedy povedal, že vraj samochvála smrdí. Takýto človek nedokáže jasne a slušne povedať ani len obyčajné ďakujem.  Aby náhodou nemal výčitky. Veď čo si o ňom pomyslia druhí, že nebodaj nie je skromný.

Zovšeobecnenie v negatívnom kontexte používa, dovolím si povedať, väčšina. Také úplne bežné zovšeobecnenia sú napríklad: komplimenty sú falošné; každému ide iba o sex; nikto mi nerozumie; všetci muži sú …; vždy to tak je; nikdy sa to nenaučím; každý začiatok je ťažký; všetci klamú …

Podobne aj Vymazanie v negatívnom kontexte používa veľa ľudí. Tento filter spočíva v tom, že niektorí ľudia jednoducho akoby prepočujú, ignorujú, vedome alebo aj nevedome prepúšťajú – vymazávajú napríklad pochvalu, inak povedané kompliment, uznanie, pekné slovo.


Títo ľudia v takej chvíli často riešia absolútne nepodstatnú vec, či uznanie bolo alebo nebolo úprimné. Áno, je to nepodstatné. Pretože som za to, že pokora je aj o schopnosti prijať uznanie jednoduchým ďakujem. Napriek tomu, že nás toto čarovné slovo od malička učia rodičia, starkí, učitelia, akosi je ho stále málo – dovolím si zovšeobecniť, pretože sa s tým stretávam takmer denne.

Viete, keď dostanete pochvalu, uznanie, kompliment, dar (nazvite si to ako chcete), je to energia. A je nanajvýš arogantné, keď ňou mrháte. Človek, ktorý ju prejavuje, sa môže aj uraziť, cítiť nepríjemne alebo sa časom môže unaviť a už od neho nikdy nedostanete žiadne uznanie. Potom sa možno budete zamýšľať, že vás nikto nikdy za nič nepochváli.

Ľudia by si mohli uvedomiť, že každý nesie zodpovednosť za svoje rozhodnutia. To znamená, že keď sa rozhodnem niekoho pochváliť, ponúknuť mu moju pomoc alebo mu niečo len tak darovať, tak je to moje rozhodnutie, ktoré vyplýva z môjho vlastného presvedčenia.

V danej chvíli je druhoradé, či to niekto myslí úprimne alebo zo zdvorilosti, lebo je tak nastavená norma. Každopádne mi veľmi dobre padne spätná väzba vo forme obyčajného neobyčajného ĎAKUJEM. A toto vychádza z vnútorného presvedčenia, ktoré sa dá prirovnať napríklad ku kotlu na drevo.

Začnite teda OD SEBA. Každý deň sa aspoň raz za niečo pochváľte alebo niekoho iného. Pokojne začnite aj ďakovať sebe, ako ste napríklad dobre navarili obed. Potom príde ten príjemný pocit, ktorý nemá so skromnosťou a mrhaním energie nič spoločné. Naopak, začne rásť vaša pokora. Ale o tom nabudúce.

Môže vás zaujať:

Spiaca princezná: „Pán policajt, ďakujem!“




Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *