Dana Hlavatá: „Až príliš odhaľujem svoju dušu, ale naozaj nemám čo skrývať.”

Corona a rôzne prestávky a výpadky s ňou spojené, nám dávajú priestor na objavenie skrytých talentov, a zároveň priestor vyskúšať si činnosti, na ktoré sme v predošlom, uponáhľanom živote, jednoducho nemali čas. Kváskujeme, pečieme, otužujeme sa v jazerách, či píšeme knihy. Skrátka, plníme si sny. Spisovateľka Dana Hlavatá však rozhodne do kategórie príležitostných spisovateľov nepatrí. Vlastne, keď som ju stretávala svojho času na chodbách verejnoprávnej televízie, netušila som, že je aj spisovateľkou.

Vždy príjemne naladená, vkusne upravená žena, v tom čase dramaturgička, sa dnes vo voľnom čase okrem písania venuje aj kvetom, výtvarným technikám, estetickému vylepšovaniu prostredia okolo seba, ale aj vnúčatám. V týchto dňoch jej vyšla už 58. kniha, a jubilejná 60-ta by mala uzrieť svetlo sveta na budúci rok.

Zvyšujúci sa vek človeka spoločnosť vníma prevažne negatívne. U spisovateľky však môže byť výhodou. Sú životné skúsenosti, prežité a emočne spracované krízové situácie, ale najmä odstup, ktorý vek poskytuje, vašim východiskovým bodom?

Žijeme, v porovnaní s minulosťou, veľmi rýchlo. Rodičia sú často takí zaneprázdnení, že nemajú čas sa s deťmi porozprávať, odpozorovať, čo ich trápi, a čo ich škrie aj na nich. Aj preto sú zväčša moje knihy plné láskavého humoru, písané  odľahčeným perom. Myslím si, že je dôležité v živote sa veľa nielen usmievať, ale aj vedieť sa schuti zasmiať. Nie nadarmo sa hovorí, že smiech lieči. Sama vnímam, že ľudia sa vyhýbajú negatívne naladeným osobám, vyhľadávajú tých, ktorí šíria okolo seba pohodu a dobrú náladu.

Vzťah k deťom a ich svetu fantázie, je vašim poznávacím znamením. Na aký príbeh sa najmenší môžu tešiť tentokrát?

Deti vždy boli mojou srdcovkou, preto azda nikoho neprekvapí, že novinkou je príbeh o detektívovi, tchorovi Hektorovi, ktorý sa našiel v úlohe vyšetrovateľa, založil vlastnú detektívnu kanceláriu, a na pomoc si prizval Alfonza Klobásu, prasa, ktoré disponuje nielen vynikajúcim čuchom, ale aj racionálnymi úsudkami. Veselé i napínavé príbehy krásne dopĺňajú ilustrácie českej výtvarníčky Magdaleny Takáčovej, s ktorou sme spolupracovali už v minulosti.  Súčasne s tchorom Hektorom vyšla aj kniha pre staršie deti Môj brácho je magor a začiatkom februára si na svoje prídu aj dospelí, v jubilejnom, 60-tom diele Denník chaotickej matky, príbehu mladej rodiny, popretkávanom chaosom, škriepkami a uzmiereniami, nikdy sa nekončiacimi povinnosťami, spojenými s výchovou našich malých pokladov, v ktorom sa isto nájdu mnohí.

Vraj detský čitateľ je najnáročnejší. Citlivo vníma každý detail, ak ho čokoľvek nezaujme do pár sekúnd, jeho pozornosť aj priazeň je fuč. Písať pre deti však nemusí byť výzva, ak sú tí najmenší vašou diagnózou.

Ako 19-ročná som nastúpila do Slovenskej televízie, kde som začala zarezávať v redakcii vzdelávacích programov, relácia sa volala Vysiela 17. poschodie. O päť rokov neskôr som napísala prvý scenár. Všetko sa točilo okolo detí, s deťmi a pre deti. Následne pribudlo aj rozhlasové vysielanie, moje dve deti, a v súčasnosti aj dve vnúčatá, pre ktoré aj dýcham. Moja láska k deťom je nekonečná a rovnako tém z tejto oblasti je obrovské množstvo, pretože detský svet nemá hranice. Základným predpokladom získania detského diváka, poslucháča, či čitateľa, je zmysel pre humor, ten vám otvára dvere. Ak sa stránky knižky len tak hemžia veselými príbehmi, humornými situáciami, ak sú písané ich jazykom, získate si ich. A pochopiteľne, tí najmenší milujú obrázky. Veselé kresbičky.

Deti zvyknú napodobňovať svojich rodičov. V dnešnej dobe vám dokáže trojročné dieťa nastaviť aplikácie v mobile, no slovná zásoba desať a viac ročných je mimoriadne slabá a nedostačujúca. Akú úlohu zohráva rodičovský príklad vo vzťahu ku knihám a čítaniu?

Rodič, ktorý rád číta, k čítaniu knižiek podnecuje aj svoje dieťa. Čítajúci rodič je skvelým príkladom pre svoje dieťa, najviac, ak mu on sám číta, kým to samé nevie, alebo kupuje svojmu dieťaťu knižky nielen k sviatkom. Výnimka môže občas potvrdiť pravidlo, napríklad moji rodičia, robotníci, radi si prečítali knihu, ale písať, či kresliť, ich nelákalo. Myslím si, že nadanie písať a výtvarne sa vyblázniť, som mohla zdediť po maminom otcovi, mojom dedovi. Tak som si to vybájila vo svojej fantázii, pretože moja mama, a to ju škrie dodnes, nevie, kto bol jej biologickým otcom. Vychovával ju spolu s ďalšími súrodencami (pochádza z 12-tich detí), nevlastný otec, ktorého som napriek tomu milovala, a vôbec som neriešila, či je vlastný. Svet kníh je čarovné miesto, kam sa môžeme preniesť a stotožniť sa s hlavnými hrdinami. Keď  čítam, akoby som žila viacero životov. Raz som knižnú novinku svojej obľúbenej autorky Joy Fielding v kníhkupectve vybozkávala od radosti. No čo, pozabudla som sa, ale keďže som emotívny človek,  nemám problémy dávať najavo svoje pocity.  

Väčšina z nás si myslí, že napísať a vydať knihu, dnes nie je žiadna veda. Človek má nápad, príbeh, a ak ho dokáže pútavo podať, ocitne sa na pultoch kníhkupectiev. Ako to teda v skutočnosti je? Naozaj je to také jednoduché?

Splniť si svoj sen – byť spisovateľkou, je neskutočne dlhá cesta, plná prekážok, s ktorými človek ani nepočíta. Dnes je trh zaplavený knihami a čitateľ v tom množstve tápe. Často je preto výber náhodný, a najmä pri detských tituloch najviac pritiahne obálka. Detské knihy možno pokojne označiť ako spoločné dielo spisovateľa a ilustrátora. Schvaľovanie rukopisu vydavateľom je zase vecou kompromisu, to sa nezmenilo ani rokmi. Ak mi vydavateľ povie alebo napíše, že niektorú kapitolu je potrebné prerobiť, či upraviť text, vôbec sa tomu nebránim. No stalo sa mi aj to, že som musela vo svojich začiatkoch vypustiť zo dve, tri kapitoly a nahradiť ich inými, lebo sa vydavateľovi nepáčila postava, ktorá so mnou niečo prežívala. Vraj to sa nemohlo stať. Márne som tvrdila, že sa to stalo, že je to autobiografické. Nepomohlo. Musela som pristať na kompromis, ako v manželstve. Výhodou dneška je, že neexistujú žiadne mantinely, ani tabu témy. Ak sa nedohodnete s vydavateľom, môžete skúsiť iného, všetko je záležitosťou dohody a voľby.

 Aj vďaka rozlietanosti a nedostatku času, ľudia obľubujú kratšie, nadupané texty, hrubá kniha, či dlhý článok, ich automaticky odrádzajú. Prispôsobujete sa tejto skutočnosti?  

Najmä pri tvorbe pre dospelých si dávam záležať, aby príbeh nebol rozvláčny, nefigurovalo v ňom príliš veľa postáv a aby mal dynamiku, to je základ. Aj preto viacero z mojich 34. kníh dospeláckej prózy, sú fejtóny. Čitatelia ich obľubujú, nakoľko sú kratšie, ľahko sa zmestia do vrecka, či kabelky, a dajú sa čítať napríklad v prostriedkoch MHD. Samozrejme, píšem aj dlhšie knihy na vážnejšie témy, kde už, pochopiteľne, mením štýl. Dokonca sú medzi nimi aj štyri detektívky. Rada držím čitateľa v napätí až do konca a potom ho prekvapím nečakaným zvratom. Písať na objednávku by som však nedokázala, napríklad také zamilované romány vôbec nie sú moja šálka kávy, nemám na to bunky, alebo čo. (smiech)

Písať podľa skutočnosti, opisovať situácie z vlastného života, chce aj kus odvahy. Nemáte zábrany odhaliť svoje súkromie a v niektorých situáciách vykresliť možno samu seba v nie práve najlepšom svetle?

Vždy píšem podľa skutočnosti. A často sa mi stáva, že mi ľudia chcú vyrozprávať svoj príbeh, pretože sa im zdá, že podobnú situáciu nemohol zažiť nik iný, že je výnimočná. Vždy si však z toho dokážem niečo vybrať, niečím sa inšpirovať a doplním si to, ako potrebujem, ako keď reštaurujete starší predmet a dávate do toho niečo svoje. Prípadne pospájam viacero osudov do jednej knihy, a nik ma nemôže neskôr obviniť, že som opísala konkrétne jeho. Keď sa večer, cestou domov pozerám na rozsvietené paneláky, pomyslím si, čo okno, to ľudský osud. Možno to nie je žiadne terno, ale už veci neriešim s plameňmi v hlave, vekom som sa skľudnila. Niektorí priatelia mi vyčítajú, že v knihách až príliš odhaľujem svoju dušu, ale ja naozaj nemám čo skrývať. Nevadí mi, ak do nej čitateľ nazrie, to najosobnejšie si vždy nechávam pre seba. Som veľmi emotívny človek, a ak by to tak nebolo, ktovie, či by som dokázala písať.

Spätná väzba je pre autora akéhokoľvek žánru mimoriadne dôležitá. Iba vďaka nej sa môže posúvať. Kvalitná odozva je však podmienená dôverou. Podľa Dany Hlavatej, čím dôvernejší je vzťah spisovateľa s čitateľom, tým odvážnejšia spätná väzba k nemu prichádza, a vďaka nej môže mnohé vylepšovať, či sám napredovať.

Písanie by nemalo zmysel, ak by som nevedela, kde robím chyby, a čo  čitateľa baví. Absolvovala som množstvo besied, ktoré v tomto roku značne oklieštila corona, rada sa stretávam s čitateľmi v materských, či základných školách, ale aj v knižniciach. Medzi mojich čitateľov patria aj moji priatelia so svojimi deťmi a vnúčatami, a tí mi poskytujú nekompromisnú spätnú väzbu, vedia presne pomenovať klady a zápory a dokážu si vyslovene vypýtať, na čo majú chuť. Dnešná doba sa odohráva na sociálnych sieťach, a tie sú skvelou možnosťou dozvedieť sa, čo si o vašich knihách myslia úplne neznámi ľudia.

Prvým krokom k písaniu je čítanie. Ktorí autori ovplyvnili a inšpirovali vás?

Milujem Roalda Dahla, či Davida Walliamsa. Ako výtvarníčka si vždy všímam aj prácu ilustrátorov. Obom mojim obľúbencom ilustroval knihy Quentin Blake perokresbami a vyzerá to fantasticky. Obľubujem aj Harlana Cobena, Joy Fielding, či Mary Higgins Clark, pri čítaní ich diel často zabúdam na čas.

Považujete sa za šťastného človeka. Akú úlohu v tomto konštatovaní  zohrávajú vzťahy vo vašej rodine, ktorú ste označili ako bezodnú studnicu námetov?

Moje vnúčatká Emka a Mirko sú mojim svetom. Úžasné partnerky mojich dvoch synov mi vynahradili fakt, že nemám dcéru, a patrím k šťastlivcom, ktorí nestratili rodičov napriek veku, teda, aspoň jedného z nich. Moja mama je rodinné slniečko, nepotrebujeme pri nej ani internet, o všetkom má prehľad (smiech). Je teda zrejmé, že u nás sa neustále niečo deje, veci sa rýchlo menia, deti rastú a my starneme. To je život a zároveň bezodná studnica námetov na príbehy.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  

Autorka Petra Ázacis vyštudovala Liečebnú pedagogiku na PdF UK v Bratislave, a profesionálne sa venovala hádzanej. V spravodajskej TV TA3 pracovala od začiatku ako športová redaktorka a moderátorka, po prestupe do RTVS v roku 2008, začala aj komentovať hádzanú. V súčasnosti pracuje pre TV JoJ a portál Husté tv, a tiež SZH. Je matkou dvoch synov a dcérou hádzanárskych legiend, manželov Kuťkovcov.