Stĺpčeky

Deti sa predsa nemôžu báť, že niekoho zabijú

Domov sme išli tak, ako už rok aj dva mesiace, po schodoch. Výťah pre koronavírus sme od marca 2020 nepoužili. V respirátoroch, presne tak, ako to predpisujú miestne pravidlá. Prvý na naše poschodie vystúpil manžel, krátko po ňom ja.

Asi osemročný sused z vyššieho poschodia nás stretol na medziposchodí. Chlapček v respirátore veľmi slušne a milo pozdravil manžela z dostatočnej vzdialenosti. Bolo vidieť, že si dáva veľký pozor, aby sa vzdialenosť medzi nimi nezmenšila. Až potom spozoroval aj mňa. Bolo vidieť, že to chlapček nečakal a urobil ďalšie asi štyri čo najväčšie kroky dozadu, aby medzi nami udržal bezpečnú vzdialenosť. Počas cúvania milo a zdvorilo pozdravil opäť. Nad respirátorom som videla detské oči plné strachu. Mala som chuť ho pohladiť po hlave a pochváliť, aký je zodpovedný. Neurobila som to len preto, že mal oči plné strachu, až to vzhľadom na jeho vek nebolo prirodzené. Tak som ho aspoň pochválila, aký je milý a slušne vychovaný. Ako pekne pozdravil. Videl, že ma jeho cúvanie až prekvapilo. „Viete, ja sa veľmi bojím, že ochoriem a nakazím mojich rodičov,“ povedal nesmelo. „Na shledanou!“ milo odzdravil a až keď som zašla k bytu, bezpečne opäť cupital dole schodmi.

Známa mi zasa hovorila, ako sa jej šesťročná dcérka nechcela vrátiť do škôlky. že sa bojí, že zomrie na Covid. Počúvala som príbeh, o ktorom by si pred rokom mnohí mysleli, že je možný maximálne v katastrofickom filme. Bol smutný. O malých deťoch, ktorým nový koronavírus zmenil život od základov bez toho, že by si ho stihli aj užiť.


Nemusím byť ani psychologička, aby mi bolo jasné, že nie je normálne, aby deti v strachu cúvali od dospelých. Nie je to správne, je to priam nenormálne a proti prírode. Priala by som všetkým deťom, aby už nemuseli doplácať na dospelých a čo najskôr sa všetky vrátili tam kde patria. Do škôl, družín, na ihriská, športoviská, dovolenky pri mori… a hlavne, hlavne k svojom milovaným starým rodičom. Aby sa už nemuseli strachovať, že ich nakazia a kvôli nim zomrú. Nesmieme dopustiť, aby sme zodpovednosť za životy aj šírenie koronavírusu prenášali na naše deti, ktoré za nič nemôžu. Veď to, ako budeme ďalej žiť závisí predsa len a len od nás dospelých. A to platí aj pri očkovaní.

Tento stĺpček venujem všetkým deťom, ktorým mnohí dospelí spôsobili krivdu. Zobrali im nádej na normálne detstvo a pod ich dušu sa podpísali pravdepodobne navždy. Aby sme nezabudli, aký rok prežili aj deti. Aký rok formuje ich budúcnosť bez toho, že by si ho pýtali.  Som presvedčená, že za mnohé môžu len dospelí. Aj za to, ako sa k opatreniam v boji s koronavírusom mnohí z nich budú správať ďalej. Budú mať konečne normálne leto, alebo im všetko zasa pokazia dospelí, aby im v septembri opäť oznámili, že zatvárajú ICH školy a opäť si sadnú iba za internet? Nech im už školy nikdy nemusia zatvoriť aj pre nezodpovednosť dospelých, vrátane mnohých ich pedagógov.

Možno by sme si pri každom vedomom porušení Covid pravidiel, ale aj odmietnutí vakcíny pedagógom, mohli spomenúť na vyjadrenie odborníčky počas pandémie: „Mám aj 9-10ročné deti, ktoré proklamujú túžbu zomrieť. Deti sú na internete príliš skoro vystavené podnetom, ktoré nedokážu spracovať, a ak doma zlyháva komunikácia, deti zo svojej zúfalej situácie nevidia východisko,“ tvrdí psychologička Vesel Ganoczyová z UN v Košiciach.


(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *