„Dida sa nikdy nesrala s jemnocitom.“

K mikrofónu sa dostala presne 1. apríla, keď kráčala po ulici a zastavil ju štáb Československej televízie s otázkou, čo by dala do múzea nezmyslov. Keď išla relácia v televízii, pod jej odpoveď napísali do titulkov: ,,Neznáma, ohláste sa na tomto telefónnom čísle.“ Dagmar Didiana Dianová  zavolala a opýtali sa jej, či nechce moderovať.  Ona, že nevie čo to je, ale že teda dobre. A odvtedy moderuje už viac ako 21 rokov.  Pre Dalito.sk nielen o skúsenostiach, úspechu aj pádoch, ale aj ako sa vyrovnáva s konkurenciou novej generácie moderátorov, o vzťahoch v médiách, či ako sa vyrovnáva s hlupákmi a zlými ľuďmi.   

Začínala si ako moderátorka Československej televízie v relácia Zóna D , neskôr si sa stala moderátorkou Fun rádia, aj keď si pôvodne vyštudovala Hotelovú akadémiu. Môže to ešte niekoho po tých dlhých rokoch  baviť?

Fun rádio je niečo ako srdcová záležitosť, potrebujem ho. A robiť niečo iné? Však robím aj iné, ženský stand up, moderovanie eventov i golfových turnajov. A rádio, to je pre mňa stálica, láska, zázemie. Pričom za tie roky som nebola len vo Fun rádiu.  Dala som si aj malú dvojročnú prestávku v inom.  Ale vyhrala opäť značka a v nej profesionalita. Fun rádio, to je značka, ktorá ma má a ja ju v srdci tiež. Minule som pred šéfom povedala, že aj najhorší deň na golfe je lepší ako deň v práci. A potom som si uvedomila, ale nie v mojej .

Za tie roky vieš posúdiť, akými procesmi to všetko prešlo.

Je to fascinujúce, lebo aj rádio sa vyvíja ako všetko ostatné.  Kedysi niekto prišiel, nahádzal do éteru nejaké pesničky , alebo sa vysielalo len podľa nálady.  Niekomu sa páčila napríklad skupina Elán, tak sa hral aj päťkrát za sebou. Tak ako všetko, aj Fun rádio sa neuveriteľne za tie roky zmenilo. Najmä ako hudba pôsobí na poslucháčov. Ako ju vnímajú ľudia, ktorí si zapnú rádio na hodinu, ako ju vnímajú tí, ktorí ho počúvajú roky , alebo  len päť hodín v práci. Potom všetko dať  dokopy, zladiť skladby, aby jedna po druhej fungovali, to je umenie, ktoré tvorí počúvanosť rádia. Málokto si uvedomuje, aké je ťažké tvoriť počúvateľný playlist.

Zvlášť pre slovenského poslucháča?

Chodia k nám zahraničné poradenské služby, ako by malo vyzerať rádio pre nás Slovákov a ja si pritom myslím, že my ako Slováci sme veľmi špecifický národ. Podľa mňa u nás nefunguje to, čo funguje v zahraničí (smiech). A potvrdilo sa nám to už niekoľkokrát. Niekedy nadiktujú postupy, ktoré zaručene fungujú v ostatných krajinách, rubriky, ktoré postupne zanikajú, lebo poslucháčov nezaujímajú. Takže darmo môže niekto prísť s nejakými tabuľkami, to Slovensko, to Fun rádio máme v srdci, máme to odkontrolované. Hoci aj prieskumy môžu byť skreslené, kto chce čo počúvať. Veď, niekomu zavolajú, jemu kypí hrniec a nemá chuť počúvať práve tú pesničku tak povie, že sa mu tá pesnička nepáči, a hneď má pesnička mínus, aj keď testujú sa skladby nielen cez telefón, ale aj priamo s vybranými vzorkami ľudí, ak to tak môžem nazvať.

Ľudia často hovoria, že komerčné rádiá hrajú stále to isté dokola.

Kedysi sme hrávali tisíce pesničiek, teraz je v rotáciách oveľa menej skladieb a cieľom je, aby najväčšie hity poslucháč zachytil čo najčastejšie. Je to trend, ktorý funguje. A u nás sa ešte stále hráva množstvo skladieb. Naopak, keď som v zahraničí tak mám naozaj pocit, že mainstreamové rádia hrajú päť pesničiek dokola.

Dobre, ale napríklad české rádiá sú zasa niekde inde. Tam bežne počuješ aj Rolling Stones, Pink Floyd, Beatles, naozaj kvalitu.

Aj my hráme kvalitnú hudbu. Je pravdou, že Beatles sú už oldies, pretože 60 roky ako rádio nehrávame. Sme súčasné rádio , s tým, že občas radi vytiahneme aj neočakávaný hit staršieho charakteru. Robíme to preto, aby poslucháči možno chvíľu spomalili od každodenného stresu, aby možno cestovali v čase a povedali si, tak  tento song som počul v 2001, keď som si kúpil prvé auto. Áno, tieto pesničky nielen, že spôsobujú, že sa vrátiš v čase, ale podľa mňa cítiš aj vôňu toho obdobia, čo si vtedy prežívala. Jasne, všetci starneme, aj rádio, ale nová hudba musí mať svoj priestor. Však tiež má svojho silného poslucháča a predsa je lepšie byť počúvané rádio ako nepočúvané. Môžeš hrať to čo nehrajú všetci, ale potom ťa aj menej ľudí počúva.

Je to náhoda, že keď moderuješ, tak pravidelne hráš Coldplay? Inak ďakujem, dobrý vkus. (smiech)

Nie, (smiech) možno je to tým, že o nich veľa hovorím, lebo ich mám rada. Máme  presné časy, kedy sa ozýva moderátor, ale potom sa vždy snažíš trafiť pesničku, ku ktorej máš čo povedať, ktorá ti evokuje dobrú náladu. Samozrejme, nie som stroj, ktorému sa páči každá pesnička a tak takú často nekomentujem, ale keď príde tá moja, tak sa o skupine rozhovorím. Každá pesnička by mala mať za sebou nejaký silný príbeh, keď nemá stačí povedať, čo si pri nej zažil, čo ti evokuje. Napokon,  aktuálne  dominuje hudbe  množstvo rôznych producentov a DJov,  ktorí si zoberú  na každú spoluprácu inú speváčku a  takto to striedajú, že ich pesničky ani nestihnú mať príbeh. Prosto, jeden hit s tou, druhý s tým, a vybavené, máš zaručený úspech.

Zmenili sa za tie roky aj poslucháči?

Ono je to veľmi ťažké takto porovnať, lebo sme boli rozhlasová stanica, ktorá si vychovala vlastných.  Priniesla voľný svojský štýl. Postupne sme zisťovali, čo na ľudí funguje. Voľakedy sme s poslucháčmi boli spojení len telefonátmi a bolo ich nekonečne veľa. Stále s nimi telefonujeme, ale vďaka sociálnym sietiam a aplikáciám sú vlastne s nami v štúdiu stále. Ak vidím, že niekde na Orave naši poslucháči kopú studňu, tak im zahrám. Pesničky na želanie už vlastne neexistujú, ale zasa poslucháči píšu, keď sa im niečo nepáči, čo sa mi veľmi pozdáva, lebo dôležité je aj vedieť, čo im prekáža.

Čo im prekáža?

Ak máš iný názor ako oni, ak hráš inú pesničku, než na akú majú chuť, ak máš zbytočne dobrú náladu, ak máš dengľavú náladu, ak veľa mudruješ, rozprávaš, mlčíš, ak zaradíš veľa reklamy, ak vyhrá niekto iný, … a potom aj hocičo iné. Aspoň ja to mám  takto pri ostatných rádiách ako poslucháčka. (smiech)

Vo verejnom priestore internetu je však už aj veľmi veľa zlých ľudí. Neverím, že ťa hlupák nevie zraniť. 

Hm…Tak napríklad, keď je nejaký článok, nikdy si nečítam komentáre, nikdy.  Keď mi niekto napíše, že je so mnou vyslovene nespokojný a je to kritika, ktorú by som si mala zobrať k srdcu, tak si ju aj zoberiem. Nikdy som však netvrdila, že som neomylný človek, hocikedy o jedenástej poviem, že je dvanásť. (smiech) a potom to dám samozrejme na pravú mieru.

Telefonát s poslucháčom, ktorý si si zapamätala na celý život?

Sú aj také aj také. Často ide o silné príbehy a krásne zážitky, keď rozdávame  veľké sumy peňazí. To sú emócie, ktoré sa ti dostanú pod kožu! Tuším najhorší prípad bol niekedy v 90 rokoch, keď sme odovzdávali auto. Dievčina otvorila dvere a naozaj to bol moment prekvapenia: Vyhrali ste auto! Toto je fantastická správa! A ona tak znudene, skleslo a bez akéhokoľvek záujmu: Čo som vyhrala? Kolega, ktorý jej výhru oznamoval bol nadšený, auto ospevoval.  Krásne malé auto – chrobáka! Úžasné auto! Načo dievčina reagovala:  Auto?! Kolega sa pýtal nadšene, čo s ním budete robiť? A ona tak dosť znudene, dám ho do stodoly… Takže toto bola jej emócia, ktorá mi tak ostala úplne doživotne zakorenená.  Veľa ľudí sa bojí vyjadriť emóciu, keď  má pocit, že sa to nahráva, či ide do éteru naživo. Doteraz si však pamätám dievčinu, ktorá sa strašne tešila, že vyhrala 35 tisíc. Mám rada, keď sa niekto teší aj z 30 eurového balíčku kozmetiky. Je to je krásne, lebo  dnes sa akoby nevieme dostatočne tešiť, čo je škoda a nepraktické.

21 rokov znamená aj 21 rokov konkurencie. Poviem to správne, že sa s konkurenciou musíš vyrovnávať? Prichádzajú mladí, šikovní, ty sa necítiš stará a šikovná? (smiech)

(smiech)  Prežívam to úplne ťažko, lebo je strašne veľa krásnych žien (obrovský smiech) múdrych, s lepšími postavami, s lepšími povahami, ktoré vedia toho oveľa viac, dokonca vedia písať na počítači všetkými desiatimi prstami. (smiech) a dokonca vedia jazyky… No vtedy si poviem, no čo už ty chudera… (smiech)  Z čoho už ty môžeš čerpať? Jedine z toho, čo si toho veľa prežila (smiech), čo máš za sebou a vytiahnuť nejakú príhodičku, ktorú si zažila, to sú proste skúsenosti. Čo si budeme hovoriť my dve, roky neoklameš, to si jednoducho musíš odžiť, aby si o nich mohla rozprávať a buď ten klient, ktorý si ťa najme aj moderovať event tvoju prácu ocení,  alebo si vyberie tú mladú, krásnu, stredoprúdovú, ktorá má super rozhľad, je inteligentná… alebo staví na teba. Je to aj o sympatii ľudí. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí ma nemôžu ani cítiť, rovnako ako ja poznám veľmi veľa ľudí, s ktorými sa cítime veľmi dobre…

Často moderuješ akcie pre tých, ktorí v živote naozaj niečo prežili, vrátane zakopnutí a ešte aj niečo dokázali.

Na tých životných prežitých zakopnutiach je to, že ich neprežívaš sama, rovnako ako mnoho ľudí v mojom veku, ktorí si niečo zažili v biznise či inde vo firmách. Keď sa mi také zakopnutie stane pri moderovaní, tak si vždy spomeniem na pána Mareka Ebena, ktorý  pri odovzdávaní cien Tí Tí jednu cenu neodovzdal. Jednoducho na ňu zabudol. Super, je môj vzor!

Akí sú to podľa teba úspešní ľudia?

Takí, ktorí majú slovo. Sú to tí z nás, ktorých  ostatní  počúvajú,  nie zo slušnosti, ale pretože im ten človek niečo dáva. A ľudia ich napodobňujú. Potom je samozrejme aj  vecou šťastia, či ti ten úspech vydrží, pretože aj múdrych aj inteligentných aj blbých  je mnoho, len ťa nikto nepočúva.

Považuješ sa  za úspešnú?

Nepočujem…

Ľudia majú často predstavu, že človek z médií musí byť samozrejme aj bohatý.

Bohatá na zážitky určite som, čím viac ich mám, tým menej si ich pamätám, ešteže som sa začala venovať stand up comedy show, pretože  za tie dva roky čo sa s Lujzou Garajovou Schramekovou  stretávame každý mesiac prevažne pred ženským publikom, si veci, ktoré zažijem zapisujem .  Je veľmi osviežujúce sa vrátiť k stand upu, ktorý som si písala pred rokom. Je to niečo ako denník, akurát do neho nepíšeš veci mrchavého charakteru, ale tie, ktoré ti vyvolávajú úsmev na tvári, aj keď vlastne mrchavé boli.

Čo pre teba znamená bohatstvo, materiálne? Kto je bohatý človek?

Bohatý človek je pre mňa ten, kto dáva. A robí ho šťastným rozdávať pocit radosti, šťastia a prekvapenia. A nejde len o materiálno, aj keď je praktické žiť radšej s bohatým a depresívnym, ako s chudobným a depresívnym. Preto najlepšie je sa postarať sama o seba. Môžeš si len sama vyčítať, že si si kúpila zbytočne drahý ale aspoň plesnivý syr, či kabelku, zbytočne drahú, ale aspoň gýčovú.

Zažila si niekedy situáciu, že ti niekto nevyplatil mzdu, či dohodnutú odmenu?

Zabudla som. Čo už s takým niečím narobíš. Vlastne narobíš, idem si skontrolovať úhrady, ďakujem za pripomienku. (úsmev)

Keď Ady Hajdu oslavoval 55 rokov povedal, že si uvedomil, že je úžasné sa naučiť odpúšťať, či zmeniť názor.  Máš niečo, čo by si chcela na sebe zmeniť?

Ach….  Ja mám celoživotný problém, nikdy som nebola cieľavedomá. Nikdy som nebola súťaživá. Keď som videla, že niekto je strašne nadupaný a priebojný, vždy  som ho nechala rásť. A radšej som išla rásť niekam inam. (smiech) Snaženie sa, toto mi podľa mňa trochu chýba, aj to, že dať si cieľ, čo chcem dosiahnuť. Ja sa vyvíjam ako tá burina pod nami čo tu rastie, ale vždy si nájdem svoje miesto v živote a raz, keď ho nenájdem, tak si potom budem dávať ciele, čo mám ešte všetko dokázať. A aká bola vlastne otázka?  Aha!  No tak to je aj moja normálna reakcia, lebo áno, zabúdam. Veľmi zabúdam, v podstate mne niekto niečo urobí a ja na to hneď zabudnem. Skôr si  hovorím, že ja za to môžem, že ten človek sa ku mne tak správa. Veľa vo veľa prípadoch, keď som si myslela, že za to môžem ja sa ukázalo, že daný človek ublížil aj iným, a že ho nikto nemá rád. Odpúšťať dokážem, hocikedy, aj sa na toho človeka usmejem, nech mi spravil čokoľvek.  Nemám s tým problém ani rovno na druhý deň.

Mediálny  trh vraj vylučuje pravé priateľstvá.  Máš v médiách najbližších priateľov alebo sú to skôr bývalé spolužiačky zo školy?

Som ten typ, že mi funguje priateľstvo zo školy a starí dobrí kamaráti. Nemám v mediálnej branži vyslovene kamarátov, sú to ľudia, s ktorými idem na kávu, ale že by to bolo priateľstvo na život a na smrť, že by sme si povedali všetko, to nie. Ale teraz, ak tieto riadky nejaká mediálne známa osoba si prečítala a dostala sa až sem, tak nech mi zavolá a povie heslo,, vzducholoď“, pretože to bude asi kamarátka, keď to dočítala až sem. Nie je nejaký dlhý tento rozhovor?

Prečo?

Neviem, ja som asi taký typ, že nepriťahujem ľudí, ktorí by chceli byť so mnou kamaráti. (smiech) Ako raz napísala o mne Adriana Forgáčová v nejakom statuse: „Dida sa nikdy nesrala s jemnocitom.“

Keď sme mali spolu prvý raz bývať na jednej izbe na golfovom mediálnom turnaj, tak som si dopredu overovala, aký si človek. Neboj, tvoja známa mi povedala, že si normálna. Vieš o tom, že na ľudí, ktorí ťa nepoznajú pôsobíš odmerane? Ako vidíš samú seba?

Odmeranú a  náladovú chuderu. Ale nie som veľmi inteligentná, milá a spoľahlivá. (smiech)

Existuje ešte v moderovaní niečo, čo ťa láka?

Každý moderátor túži po svojej relácii. Teraz mi ulahodili vo Fun rádiu, že sa môžem vyrozprávať zo všetkého v rubrike Didiana original. Minule som hovorila o tom, ako som bola korčuľovať na hrádzi a zrazu vybehol nahý muž, ktorý sa mi potreboval ukázať. Myslela som si, že je to moja posledná minúta, že ma v kríkoch nájdu už iba ohlodanú vlčiakmi.  A on nahý iba oproti mne prebehol a nechal ma tak. Rozmýšľala som sekundu, či som nenormálna ja, že sa nad tým, že beží nahý zamýšľam, alebo či je nenormálny on. Potom som sa nato vykašlala, pretože ma premkol hlad. Jedlo zohráva prosto u mňa vždy významnú úlohu. Zajedám problémy. Nie je to dobré pre postavu, ale ohromne to funguje, lebo sa ti potom nechce behať nahá po hrádzi.

Napriek tomu, že televízia je fenomén, rozhlasáci aj tak zostávajú rozhlasu verní.

Rozhlas je o tom, že ťa nevidia (smiech) , takže je to také viac tvoje. Je to slobodnejšie. Jasne aj televízia sa zostrihá, ale v rozhlase si viac ty a v televízii ťa viac ľudí kontroluje čo tam spravíš, povieš, ako sa to vyvinie. Aj ten rozhlas je fajn, že mňa tak veľmi ľudia vlastne nepoznajú podľa výzoru. Predsa len ľudia v televízii sú viac pod drobnohľadom.

Ale veď ty máš vlastnú reláciu! Čo vlastnú reláciu, vlastný víkend na hoteli v Kremnici! Aké to je víkendy tráviť s ľuďmi, ktorých vlastne nepoznáš?

Náhodou tráviť čas s ľuďmi, ktorých nepoznáš je veľmi osviežujúce, prínosné a napínavé. Najmä s dievčatami. Mám za sebou  tretí dámsky víkend. Tri dni s tridsiatimi ženami. Je to skvelý pocit, ak si s nimi sadneš. K stolu aj celkovo. Musím uznať, že zdá sa mi až neuveriteľné, ako si dokážeš na takom dámskom víkende oddýchnuť a pritom stále niečo robíš, niekde si, s niekým milým sa rozprávaš. Ak sa ti chce ideš na prechádzku, cvičíš jogu,  ak sa ti nič nechce len počúvaš, si v teplákoch, večer sa trochu vyparádiš, však všetky vieme, že sa obliekame najmä pre ženy a pozeráš sa na program, ktorý ti pripravili. Na takom dámskom víkende dokážeš prekonať generačné rozdiely, lebo sa stretnú skúsenejšie aj menej, popíjaš, máš chuť na  čokoládu, držíš sa, pretože  vieš, že bude ochutnávka… Potom sa však preješ, pretože ideš na večeru, ale neprekáža ti to, pretože po večeri máš školu tanca, čiže nič sa nestihne uložiť ani nalepiť na boky. Dámske víkendy sú  osviežením, aj preto, že sa veľa dozvieš. Napríklad, že aj mnohí muži a manželia chceli ísť na dámsky víkend, že či nemôžu niekde odpočívať na izbe, alebo sa dozvieš, že avokádo nikdy nedozreje na strome, vraj vajíčka sťahujú alkohol a zrazu máš odpoveď, prečo máš na ne chuť skoro každé ráno. Musím skonštatovať, že  praktické  sú také dámske víkendy.

A vedia dnes ľudia vôbec ešte vypnúť?

Telefón málokedy, a čo si budeme hovoriť, kým vládzeme, vypnúť sa nám nechce, až kým človeka nevypne. Potom sa fotia pod tabuľkou urgentný príjem s infúzkou a dávajú to na facebook a instagram s hastagom i love my job, robím to pre vás..

Inak a ty kedy oddychuješ, ak vôbec?

Ja som toľko už oddychovala, že už nemusím, ale rada by som. Rok som nikde nebola, ak nerátam  tri dni v Španielsku. Pričom, keď som sa konečne tesne pred koncom pobytu dostala na pláž,  že idem si ľahnúť, relaxovať a počúvať šum mora, prišli bagre a nákladné autá a začali rozhadzovať piesok po pláži. Držala som sa statočne, ale po pol hodine som predsa len  odišla, pretože som bola čierna ako ten piesok a ani som sa do neho nezahrabala, len na mňa naprášilo.

Si známa tým, že miluješ golf a aj ti to celkom slušne ide. Čo ťa tento šport naučil? 

Pokore a rozcvičke. (smiech)

Môže vás zaujať:

Adela Vinczeová: „Osobnosť je z človeka cítiť veľmi rýchlo.“