Dizajnérka, ktorá stojí pri prvej dáme aj olympionikoch
Divadelné bábky vyrábala ešte skôr, ako ju prijali na bratislavské gymnázium. Keď ho končila, vedela, že chce byť módnou dizajnérkou napriek tomu, že milovala biológiu, matematiku a jazyky. Dana Kleinert sa na vysokú školu výtvarných umení dostala päť rokov po nežnej revolúcii a striedala ju so štúdiom dizajnu v Helsinkách.
V roku 2000 odcestovala spolu s manželom do Kanady, kde sa im narodila dcéra. „Stále sa čudujem, že sme sa po roku vrátili a teraz sa nejako motkáme tu po Európe. (Smiech) Stále nemáme vnútorne doriešené, či to bol dobrý krok, pretože Kanada je veľmi dobrá krajina pre život. Asi som bola na takú zmenu ešte príliš mladá a naviazaná na kamarátov a rodinu,“ rozhovorí sa Dana, ktorej manžela prijali ešte aj do Prahy na architektúru, a tak sa s Kanadou spoločne rozlúčili.
„No zasa si hovorím, že dcéra, ktorá je Kanaďanka, si nás snáď raz adoptuje a môžeme sa tam vrátiť,“ zasmeje sa a dodáva, že Kanada im ukázala, ako sa dá dobre žiť vo verejnom priestore. V dokonalej prírode, architektúre a pravidlách. „Do Kanady sme odišli potom, ako si od nás gynekológ vypýtal úplatok. Neboli sme to ochotní tolerovať. Všetko sme predali a v Kanade sme si ‚kúpili‘ normálny pôrod v štátnej nemocnici. Dokonca nám ho sami ponúkli na splátky, aj keď sme to nepotrebovali. Nikto nezisťoval, či to reálne splatíme aj zo Slovenska. Jednoducho iný kraj, iný mrav, iné myslenie a servis,“ spomína na kanadský verejný priestor a pripúšťa, že za 16 rokov sa predsa len niečo zlepšilo aj na Slovensku.
Veľmi kriticky však vníma korupciu u nás . Aj preto pre dalito.sk nevylúčila, že sa bude snažiť vstúpiť do regionálnej politiky. Snaží sa začať od seba a skúsenosťami z celého sveta inšpirovať ďalších. Aby boli nároční, no zároveň prísni aj na seba, a hlavne aby spolupracovali. Platí to aj pre slovenské návrhárstvo a módny dizajn. Dana Kleinart na Slovensku začínala rovnako ako takmer všetci.
Každodenný boj o zákazníka
Pôžičky, leasingy a šeky na všetky spôsoby. V centre Bratislavy si otvorila aj vlastný obchod, časom ho však zatvorila, pretože sa stále viac orientovala na prácu v SLOVAK FASHION COUNCIL-e a nedalo sa robiť všetko naraz.
„Moje rozhodnutie uľahčilo aj to, že medzičasom vzniklo pár ‚multibrand‘ obchodov s lokálnou módou, ktoré predávali a predávajú aj moje veci. Tak som sa rozhodla, že radšej budem podporovať slovenský dizajn ako taký, nielen svoju značku, a zároveň to budem robiť cez aktivity, ktoré by som pri maloobchode nestíhala,“ spresňuje. Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, keďže jej odevy sa objavujú v médiách na bohatých ľuďoch, aj ona si dodnes musí každú investíciu dobre premyslieť. Pracuje totiž v brandži, ktorou sa v našich podmienkach ťažko živí, módne dizajnérstvo je totiž každodenný boj o zákazníka.
Strach zaklopať na dvere
Slováci vedia o módnom dizajne veľmi málo, navyše sa hanbia prísť do ateliéru, kde si možno ani nič nevyberú. Už dopredu sa boja údajne vysokých cien.
„Ľudia nemajú o tomto biznise ani poňatia. My sme tu už takí zmagorení, že nevnímame reálny módny svet za hranicami, ktorý tvorí aj veľmi luxusný segment, kde vieš, že si ho môže dovoliť len zopár ľudí. Ale toto je iba pozlátka, ktorá nemá šancu si na seba zarobiť. Preto svetové značky predávajú aj okuliare, voňavky a iné doplnky. Potom sú tu však nezávislé malé dizajnérske značky. Na Slovensku málokto vie, že práve tie tvoria veľkú silu v Londýne, Taliansku či severských krajinách.
Zákazníci, ktorí u nich nakupujú, rozumejú tomu, že cena výrobkov je na miestne pomery
o niečo vyššia, no stále si ich môžu dovoliť. Vedia, že každý výrobok má svoj príbeh lokálnej pracovnej sily,“ vysvetľuje mylné slovenské vnímanie Dana, ktorá však chápe, prečo sa ľudia boja zaklopať na dvere ateliéru. „Sama som mala takéto pocity. Tiež som sa kedysi bála kontaktovať dizajnéra, aby som sa nestrápnila, že keď prídem k nemu do ateliéru, nebudem si to môcť dovoliť kúpiť,“ priznala sa k strachu z nepoznaného. „A ak si to nakoniec kúpiš, tak ťa naštve, že ťa to ťahá na chrbte. To je preto, lebo dizajnér predá len pár kusov a nemá spätnú väzbu. Takže logicky potrebuje miesto na predaj, ktorý však musí robiť niekto, kto tomu rozumie,“ vysvetľuje dôvody založenia podpornej organizácie slovenských dizajnérov Slovak
Fashion Council.
Mastíme si brušká
V tomto odbore môžu v našich končinách prežiť iba spoločne. Spoločné aktivity aj náklady sú podľa dlhoročných skúsenosti Dany Kleinert jedinou cestou, ako slovenské návrhárstvo nepoložiť na kolená. Podľa nej zatiaľ existuje malá šanca, že by sa nejaký slovenský
návrhár výrazne presadil na svetových mólach. „Chcem byť optimista, lebo jedno svetielko vidím, lenže ide do toho naozaj veeeeľa peňazí a ešte to potrvá. Avšak kým nebudeme schopní pozrieť sa na seba kriticky do zrkadla, kým si nepriznáme fakt, že za každým
talentovaným návrhárom stojí v zahraničí v rade ďalších sto, tak sa nebudeme vedieť pohnúť ďalej. Mastiť si brušká, že máme talentovaných dizajnérov, nemá zmysel. Lebo áno, máme, no úspech závisí od mnohých zručností a, samozrejme, aj od dávky šťastia.
Tomu však treba ísť naproti a byť pripravený,“ odkrýva svet ťažkého biznisu zakladateľka spoločnej platformy dizajnérov. Presvedčila ich, že spolu dosiahnu viac, v spoločných obchodoch sa jeden od druhého naučia viac, a ľuďom, ktorí sa boja zaklopať na dvere ateliérov, sa zasa viac otvoria. „Veď napríklad moje úpletové šaty, s ktorými som vyhrala Národnú cenu za dizajn, stoja 169 eur. Keby som ich vyrobila desať, tak by asi stáli tisíce, lebo toľko stojí nastavenie pletacieho stroja a práca na ňom. Tým, že visia v obchode, môžem ich predať viac, zase vyrobiť, tak cena ide logicky dole,“ vysvetľuje nový spôsob otvorenia sa zákazníkom a upozorňuje, že táto cena je už s DPH. Polovica zo 135 eur by mala ostať návrhárovi napríklad na ateliér, auto, telefón či vyprototypovanie. Druhých cca 70 eur ide na materiál, ktorý kupuje vo forme priadze, čo znamená, že ho musí ešte niekam odviezť, tam vyprototypovať, vyrobiť do úpletu a ešte vystrihnúť a ušiť.
„Na to všetko potrebujete ďalšie stroje, či ľudí. Takže v tomto prípade je tá cena až brutálne nízka, ktorú si môžem dovoliť pre vyšší predaj. No nemôžem povedať, že žijem kvalitne z dizajnérstva,“ upozorňuje Dana na nestabilné podmienky vo fachu. A to aj napriek tomu, že občas príde klientka, ktorá si nechá ušiť šaty aj za 3 tisíc eur. „Šijem aj svadobné šaty, ktoré stoja od 2 až 3 tisíc eur, väčšinu však aj tak pohltí materiál. Ešte nedávno bolo u nás nepredstaviteľné, aby niekto verejne povedal cenu. V Slovak Fashion Council učíme, že naopak, treba o tom hovoriť, aby sa nás ľudia nebáli. Aby vstúpili do našich obchodov a vedeli, že tam nájdu širokú škálu cien,“ spresňuje dizajnéra.
Sme malomeštiaci
Na Slovensku ľudia preferujú okázalé svetové značky a potrpia si hlavne na to, aby ich bolo čo najlepšie vidieť cez pol ulice či miestnosti. A keď na to nemajú, kúpia si aspoň ich fejk.
„Už je to oveľa lepšie než kedysi, čo si však budeme hovoriť, áno, sme malomeštiaci, pritom oproti módnemu Londýnu sme provincia. Tam však okázalé nápisy značiek tak často nevidíte. Veľa ľudí už má peniaze, no stále im tá slama bude trčať z topánok a na značky budú trpieť celý život. Poznám však už aj naozaj bohatých ľudí, ktorí si značkami nepotrebujú nič dokazovať a ani sa ukazovať,“ povie otvorene a módny dizajn označí za prístup k životu, keď si zákazníci uvedomujú hodnotu práce a podporu lokálnej ekonomiky. „Kreatívni ľudia nepotrebujú tak zhŕňať k sebe, ale zarobené peniaze celkom prirodzene posunú do spoločnosti, čím podporujú ďalších. To je pravý luxus!“ zareagovala na otázku o luxuse zakladateľka SLOVAK FASHION COUNCIL.
Zaujímalo ma, ako počas ich predajných dní reagujú tí, ktorí nepredajú nič, zatiaľ čo ich kolegovia takmer všetko. „Jasné, že tá, aj keď kamarátska ‚závisť‘ príde, lenže práve to je dôležité. Len tak sa môžu posunúť. Napríklad rozmýšľajú, či to dobre načasovali a či sú
v tej správnej skupine dizajnérov. Nemôžete to brať osobne. Viem, o čom hovorím, lebo som to zažila aj ja. A práve to sú tie skúsenosti,“ hovorí Dana, ktorú skúsenosti vyšli naozaj draho. „Musíme takéto situácie brať normálne a nie, že my sme návrhári a teraz z nás
odpadnite! Na svetovom trhu bežné, že prvý biznis urobíte až po treťom veľtrhu s novou kolekciou, čo vás stojí nemalé peniaze a nemôžete brať osobne, keď sa kolekcia nepáči. Zažila som to v Japonsku, kde mi to vyšlo až na tretíkrát. Prvý raz sa ma záujemca
pýtal, koľko mám rokov. Povedala som 32 a on len mávol rukou, že bože, ty si ešte veľmi mladá!“ zasmeje sa módna návrhárka, ktorá dnes oblieka aj našu prvú dámu.
Tento úspech si však neprivlastňuje. „Pred inauguráciou sme si s pani Kiskovou, ktorú som poznala už dlhšie, ujasnili, že je v postavení, kedy je dôležité a múdre urobiť gesto, že ju oblečie celý tím dizajnérov. Od kabelky, cez šperky, topánky až po vizáž. A to je práve na tom pekné, že sa to celé podarilo,“ prezrádza a rovno sa prizná, že možno pred pätnástimi rokmi by zareagovala inak, no dnes už vie, že spoločne ďalej zájdu. Pochopila to na cestách po celom svete.
Zdieranie – nezdieranie zákazníka
Vďaka skúsenostiam si myslí, že aj na Slovensku raz príde čas, keď sa návrhárstvom bude dať slušne uživiť. „Ešte pred pár rokmi by som povedala, že nie. Dnes sme však k sebe otvorenejší a vzniklo aj viac spoločných obchodov lokálnych značiek, na základe ktorých sme potom vymysleli a realizovali Bratislavskú fashion map 2017 a priebežne ju dopĺňame,“ vysvetľuje a zdôrazní, že ak sa niekto chce odlíšiť, tak v obchodoch nájde všetko – od oblekov až po pískavé tričká. „Nechcem niekomu diktovať, že na to, aby sa odlíšil, musí mať striktne niečo od nás, dá sa to však veľmi pekne kombinovať. Snáď ľudia pochopia, že je to super, ak máte na sebe niečo lokálne,“ dodáva s tým, že ak tam nájdete drahšie výrobky ako možno niekde vo francúzskom Nice , nemusí ísť automaticky o zdieranie zákazníka. „Aj mne sa stalo, že ma cena kolegu obarila. Sú to však ceny, do ktorých musí započítať od nájomného po nákupnú tašku všetko. Treba si uvedomiť, ako sa tento štát správa k živnostníkom, to je čistá katastrofa,“ hodnotí niektoré vyššie ceny slovenských dizajnérov v porovnaní s inými krajinami.
Dizajnérov treba podľa nej podporiť, aj keď rozumie tomu, že nie každý si to môže dovoliť. „Možno sa už nájde zopár dizajnérov, ktorí to zvládajú, každopádne je to veľká téma, na ktorej v Slovak Fashion Councile roky pracujeme. Jedna vec je mediálna bublina a druhá realita života, teda kúpnej sily a ochoty verejnosti kupovať lokálny dizajn. Dnes už môžeme povedať, že situácia je podstatne lepšia, než bola pred rokmi. Je to však cesta vzdelávania jednak odbornej, ale i laickej verejnosti. Je to cesta nachádzania spoločných možností podpory,“ zamyslí sa Dana Kleinert.
Prehliadky pre zopár ľudí z MZV SR
Svoje si myslí aj o módnych prehliadkach slovenských návrhárov pod záštitou Ministerstva zahraničných vecí SR v rôznych kútoch sveta. Niektoré absolvovala a ostala voči nim veľmi kritická. Považuje ich za akési módne slovenské dni pre módne slovenské dni bez jediného seriózneho zahraničného profesionálneho módneho nákupcu. Podľa nej sú to prehliadky pre zopár ľudí, ktorým ide zo štátnej kasy pravidelný plat a akciu si urobia sami pre seba.
„Odčiarknu si to v zozname kultúrnych akcií ambasád, no v podstate o nič nejde. Keby to tomu dizajnérovi aspoň zaplatili, lenže on si musí všetko zaplatiť sám. Oni len povedia, že si urobí reklamu a dá si to do životopisu. To je však veľmi málo, pretože návrhára to stojí nemalé peniaze a energiu, ktoré v podstate vyhodí von oknom. Toto nie je dobrá cesta. Jedinou správnou cestu je pridať sa k veľkým fungujúcim systémom, ako sa nám to podarilo v Londýne. Pod hlavičkou Slovak Fashion Council sme prišli za pánom Wlachovským a povedali mu, že nie je správna cesta robiť to na ambasáde, že nech nás skúsi podporiť inak . Pochopil to a veľmi nám pomohol. Slovenskú dizajnérsku prehliadku netlačil na veľvyslanectvo, ale pomohol nám pri organizovaní veľkej medzinárodnej kultúrno-podnikateľskej aktivity IFS pri LONDON FASHION WEEK,“ prejavuje svoju vďačnosť bývalému veľvyslancovi SR v Londýne Dana Kleinert, ktorá už v týchto dňoch rozvíja s kolegami kontakty získané práve na IFS pri LONDON FASHION WEEK.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)
Môže vás zaujať: