Dlažobné kocky mu lietali okolo hlavy, aby raz riadil banku

Keď bol malý, chcel byť letcom a kozmonautom. Zrak mu to však nedovolil, tak začal fotografovať, čo mu neskôr veľmi pomohlo pri novinárskej profesii. Igor Barát zažil v živote veľa. Vzostupy aj pády. Aj domácnosť, kde s dcérou ostal sám.  Všetko ho to formovalo tam, kde je dnes. Na stoličke šéfa Európskej regionálnej kancelárie Medzinárodnej investičnej banky.

„K lietaniu som sa vrátil aspoň na staré kolená, takže aspoň teraz si ten sen plním, rekreačne, vo voľnom čase,“ rozhovorí sa Igor, s ktorým som kedysi drela chodby vo verejnoprávnej STV. A keď píšem drela, tak drela. Sám nevie, čo bolo ťažšie. Byť novinárom, splnomocnemcom vlády pre zavedenia eura, alebo riaditeľom pobočky banky.

„Sú to veľmi ťažko porovnateľné zamestnania. Novinárčina je v podstate dynamickejšia aj nebezpečnejšia. Človek sa ocitá na miestach, kde niekedy nechce byť. Napríklad, keď som sa ako zahraničnopolitický spravodajca Slovenskej televízie občas ocital aj na miestach vojnových konfliktov, aj keď som si si to riziko príliš nepripúšťal. Našťastie som sa neocitol nikdy v nejakej veľmi vážnej situácii. No a potom druhé nebezpečenstvo je také civilizačno zdravotné, lebo toto povolanie prináša extrémnu dávku stresu. Neustále napätie, lebo nikoho nezaujíma, ako informáciu získaš, podstatné je mať v čase uzávierky hotovú reportáž.

Vo finančníctve je to trocha o inom. Samozrejme veľká dávka zodpovednosti, najmä
v takejto inštitúcii, ako je medzinárodná banka. Sú to dve neporovnateľné veci, okrem iného aj tým, že tu, v kancelárii, mi žiadne nebezpečenstvo násilného charakteru, dúfam, nehrozí,“ usmeje sa Igor Barát, ktorý vedie neveľký tím spolupracovníkov a nechce všetko brať smrteľne vážne. „Určite, že istá vážnosť tu musí byť, ale tam, kde nie je nevyhnutná, sa snažím veci odľahčovať. Chcem, aby sme boli tím, nielen skupina ľudí, ktorá pracuje určitý presne určený čas na nejakých úlohách.“

Tlak propagandy

O bankároch sa hovorí, že sú to „suchári“ a poznajú len čísla. Igor to považuje za rovnaké klišé ako u diplomatov, ktorých spoznal aj v Budapešti, kde v rokoch 1994 až 98 pôsobil ako vyslaný redaktor STV. Bolo to presne obdobie, keď boli slovensko – maďarské vzťahy vypäté pre základnú zmluvu medzi krajinami, súdny spor o Gabčíkovo, spory o práva národnostných menším. Slovensku vládol Vladimír Mečiar a Maďarsku Gyula Horn.

„Boli to obaja veľmi silné osobnosti, ktoré viedli neustále napätý dialóg, takže bolo to pre mňa trocha ťažšie, ale o to zaujímavejšie,“ spomína na krajinu, ktorá mu dala poučenie, že ak chce robiť dobre a profesionálne svoju reportérsku prácu, nemôže sa nechať uniesť emóciami. „Dokonca, a teraz to možno môže znieť hlúpo, ale redaktor, najmä v zahraničí, by sa nemal nechať zaslepiť ani nejakým extrémnym vlastenectvom. Ja som Slovák, som hrdý, že som Slovák a hlásiť sa k tomu nemám doma ani vo svete žiadny problém, no vo chvíli, keď dochádza k nejakému sporu, napätiu medzi krajinami alebo nedajbože konfliktu, človek by tam mal stále zostať takým tým nestranným pozorovateľom a zaznamenávať dianie, fakty. Diváci, ktorí si pamätajú Slovenskú televíziu v rokoch 1994 až 1998 vedia, že to boli veľmi ťažké časy aj pre nás, vtedajších redaktorov, lebo nás skúšali tlačiť často až do zbytočnej „proslovenskej propagandy“. Aby som to skrátil, moje poučenie z tých čias je: nepodliehať takýmto tlakom a robiť si svoju prácu čo najlepšie a tak objektívne, ako sa len dá. Novinár nie je od toho, aby zastupoval politikov alebo riešil politiku, ale aby poskytol férové, podľa možností overené pravdivé informácie, a na to, aby si z nich urobil záver, na to sú tu diváci,“ zaspomína Igor.

Novinárske egá aj porozumenie

Po príchode z Maďarska mu vtedajší šéf spravodajstva Tibor Búza ponúkol stoličku jeho zástupcu. Prijal ju a popritom naďalej pôsobil aj ako zahraničný spravodajca.

„Zodpovedal som za istý tím redaktorov. Bol to dosť ťažko zvládnuteľný kolektív veľmi silných osobností. Bolo to zaujímavé, osviežujúce, občas frustrujúce, lebo tam je to o silných medziľudských vzťahoch s naozaj silnými osobnosťami, s ktorými sa nie vždy úplne ľahko dá vyjsť,“ hovorí o časoch, keď sa o riadení ľudí naučil najviac. „Naučilo ma to porozumeniu a dôležitosti počúvať druhých ľudí, že šéf nerovná sa „majiteľ pravdy“. Že často sa nejaké rozhodnutie lepšie a rýchlejšie zrodí v diskusii než u nejakého šéfovského stola. Zároveň, keď dôjde k rôznym názorom, tak je potom istý moment, kde šéf musí prijať rozhodnutie aj zodpovednosť zaň. Našťastie, takýchto situácií bolo minimum, sem-tam sa vyskytli, ale väčšinou to bolo skôr o tom dialógu,“ zaspomínal Igor, ktorý v tom čase ani zďaleka netušil, že raz bude bankárom.

Dlažobné kocky aj slzotvorný plyn 

Z Mlynskej doliny cestoval priamo do Prahy. Bankársku budúcnosť netušil ani vtedy, keď ako vyslaný spravodajca STV v ČR v roku 2001 mapoval zasadnutie Medzinárodného menového fondu, a s tým súvisiace násilné protesty antiglobalistov. „Boli okamihy, keď som niečo nakrúcal a zrazu mi okolo hlavy lietali dlažobné kocky. Našťastie ma netrafili. To by človek nepovedal, že v Prahe mu môže niečo také hroziť. Za chrbtom som mal policajný kordón, ktorý sa približoval a ten zas použil slzotvorný plyn, pred ktorým sa už nebolo ako ochrániť ,“ hovorí o krušných chvíľach, ktoré mu opäť pripomenuli, že musí rešpektovať všetky strany akejkoľvek udalosti. Nebol tam totiž ani za antiglobalistov, ani nezodpovedal za verejný poriadok.

„Chápal som, že demonštranti vystupujú za svoju ideu a ja som tam nebol preto, aby som s nimi polemizoval. Ich názory som mal zachytiť, dianie podľa možnosti férovo a nestranne zaznamenať a sprostredkovať do vysielania,“ opisuje najnebezpečnejšie chvíle, keď stál spolu s hŕstkou ďalších reportérov na Nuselskom moste, medzi rozzúrenými antiglobalistami na jednom a policajnými ťažkoodencami so štítmi, obuškami a helmami na druhom konci mosta. Priznal sa, že vôbec nepociťoval nutkanie byť hrdinom. „Chlapci pod uniformami boli úplne normálni ľudia, policajti v službe, ktorí pokiaľ nezneužívali svoju moc a, pokiaľ viem, nikdy tam takéto prípady neboli, si zaslúžia rešpekt, pochopenie, takže najrozumnejšie je ostať pokojný, zbytočne neriskovať a rešpektovať ich. V takýchto vyhrotených situáciách stačí malá iskra, tá môže pokojnú demonštráciu zmeniť na nejakú paniku, ktorá sa môže vymknúť spod kontroly,“ hovorí dnes už riaditeľ pobočky medzinárodnej banky, ktorý neskôr zažil napríklad aj demonštrácie rakúskych ochranárov na rakúsko – českom hraničnom priechode proti českej jadrovej elektrárni Temelín.

Prvá ponuka, ktorá sa neodmieta

V Prahe pôsobil tri roky, keď prišiel príkaz, vrátiť sa do Bratislavy. V dôsledku reforiem po nástupe riaditeľa Rybníčka,  že „spravodajský post v Prahe Slovenská televízia nepotrebuje“. Privítal vtedy ponuku  vtedajšieho guvernéra Národnej banky Slovenska, Mariána Juska, stať sa hovorcom NBS.

„Bol som prekvapený, pretože ekonomika a financie nikdy neboli mojou doménou, ale pán Jusko, ktorému som to aj otvorene povedal, bol skvelý. Reagoval, že „tu máme 30 poschodí expertov, ktorí vám poskytnú odborné informácie. My potrebujeme profesionála, ktorý ich kvalitne spracuje a podá zrozumiteľne verejnosti“. V roku 2003 začínala rezonovať aj téma zavedenia eura a bolo nutné vypracovať komunikačnú stratégiu a národný plán zavedenia eura a to bolo pre mňa naozaj veľmi atraktívne,“ spomína Igor Barát, ktorému Národná banka Slovenska vytvorila silné zázemie.

„NBS patrí stále medzi najdôveryhodnejšie inštitúcie, keďže je vysoko odborná a politicky nezávislá. Našiel som tam obrovské množstvo schopných ľudí, ktorí mi ochotne pomohli a za relatívne krátky čas ma nesmierne veľa naučili,“ spomína na začiatky v tom čase ešte len budúci splnomocnenec vlády pre zavedenie eura. „Učil som sa rozumieť financiám azda od tých najlepších. V tom čase tam pôsobili osobnosti ako už spomínaný pán Jusko, ale tiež Elena Kohútiková, Peter Ševčovic, Ivan Šramko a viacerí ďalší. Bolo to pre mňa niečo ako ďalšia vysoká škola, aj keď mi národná banka žiaden diplom nevydala, ale práve tá prax bola pre mňa nesmierne cenná a pre ďalšie pracovné pôsobenie nenahraditeľná,“ usmial sa Igor, ktorý sa z postu novinára takmer okamžite ocitol, ako hovorca „na druhej strane barikády“. On to však tak nevnímal.

„To nie je žiadny druhý breh, žiadna druhá strana. Hovorca a novinár – ak sú obaja profíci, proti sebe nebojujú, ale sú partneri. Ty ako novinárka a ja ako hovorca, hlavným zmyslom práce nás oboch je získať a spracovať informácie, ktoré následne interpretujeme nejakému prijímateľovi – verejnosti. V národnej banke to bolo o menovej politike, bankovom dohľade, platobných systémoch, postupne o prípravách na zavedenie eura… Takže to pomenovanie druhá strana barikády, druhý breh, to trošku evokuje boj… Ja som to ale takto nikdy nevnímal, naopak, stále som sa riadil tým, že hovorca s novinárom sú partneri, ktorí v spolupráci vytvoria nejakú zmysluplnú informáciu, ktorá verejnosti prinesie úžitok,“ vysvetlil bývalý novinár.

Zaviedol euro

Cestu zo stoličky hovorcu národnej banky na pozíciu splnomocnenca vlády pre zavedenie eura vníma ako veľmi jednoduchú: „Vtedajší minister financií Počiatek hľadal osobu, ktorá by dohliadala, aby všetci robili to, čo podľa národného plánu zavedenia eura robiť majú. Padlo to teda – asi celkom logicky – na mňa, ako človeka, ktorý ten plán, resp. jeho významné časti, spolupripravoval. Poviem to tak ľudovo: Návrh ministra znel zhruba tak, že „keď už ste to tak pekne nakreslili, tak teraz to poďte uskutočniť! Neváhal som ani sekundu,“ hovorí dnes už riaditeľ pobočky banky, ktorý to zobral ako príležitosť, ktorá príde raz za históriu krajiny.

„Priznám sa, že som čas na rozmyslenie ozaj nepotreboval. Skôr som sa pýtal, či to myslia vážne. A keď povedali, že áno, bol som rád,“ spomína na časy, keď sa okolo zavedenia eura rozprávalo množstvo historiek.

Aj o tom, kto dopredu vedel výmenný kurz „(smiech)… Ja sám som o kurze nevedel, až kým neprišlo oficiálne oznámenie. Ako splnomocnenec som zodpovedal za všetky procesy, ktoré mali pripraviť túto krajinu po organizačnej, technickej, legislatívnej, logistickej, skrátka každej stránke na to, aby 1. 1. 2009 sem to euro prišlo a nikto s ním nemal žiadne komplikácie. Aby ľudia vedeli všetko čo vedieť potrebujú, aby fungovali bankomaty, displeje na benzínových pumpách, taxikárom taxametre, v supermarketoch váhy a podobne… A tieto fámy, že niekto vopred vedel, aký bude kurz…? Áno, vedeli to vopred asi traja ľudia na Slovensku, ja som k nim nepatril, a samozrejme vedelo to ešte iks ľudí v Európskej komisii a v ECB, ale dosť pochybujem, že by to ktokoľvek z našich alebo aj cudzích niekde nechal uniknúť,“ hovorí Barát, ktorý sa päť minút pred polnocou, pri zavedení eura, nachádzal v parlamente.

Nikdy na to vraj nezabudne. Bol pri vyberaní prvých eur z bankomatu. Krátko po polnoci s najvyššími predstaviteľmi štátu privítali rok 2009 a išli k bankomatu. Ani na sekundu si nepripustil, že by bankomat zlyhal. „Isté obavy som mal možno ešte začiatkom decembra, ale ten pocit bol skôr o tom, že tak už je to tu a hlavne nech sa na poslednú chvíľu niečo neskomplikuje, nepokazí…. A keď premiér prišiel so svojou bankomatovou kartou a vybral si prvú bankovku, po ňom guvernér, minister a ja, tak už to bolo uvoľňujúce. Asi ako keď staviaš dom, a keď je hotový, tak niekto prestrihne pásku a vojdete dnu,“ hovorí o zážitku na celý život, ktorý sa mu v snoch občas vracia.

Prepotené noci aj nedorozumenia

Aj sny o tom, že sa niečo nestíha. Nejaké bezsenné noci pred zavŕšením projektu však pripustil. „Občas pri takomto veľkom projekte nastane problém, ktorý nikto nečakal. No zase sa dostávame k tomu, čo som povedal na začiatku. Treba ľudí počúvať a netrvať za každú cenu na svojom stanovisku len preto, lebo ja som napríklad splnomocnenec, ktorý môže prijať nejaké rozhodnutie od stola. Riešili sme problém duálneho zobrazovania cien, ktoré bolo zo zákona dané všetkým. U taxikárov bol problém, ako to majú robiť, keď majú na taxametri iba jednoriadkový displej. Riešením, samozrejme, mohlo byť, že by si všetci v novembri a decembri zaobstarali nové – dvojriadkové – v štýle „je tu zákon, zariaďte sa, a keď nie, dostanete pokuty“. Podobný technický problém bol aj na stojanoch čerpadiel pohonných hmôt… Toto sme pôvodne nedomysleli. Priznám sa, keď mi to povedali, odkrvil som sa a začal premýšľať, čo s tým budeme robiť a radil sa na všetky strany. Nesypali sme si popol na hlavu. Keď robíš takýto veľký projekt, bol by zázrak, ak by si myslela na všetko. To by si musela mať v pracovnej skupine 5 miliónov obyvateľov, aby ti každý povedal, kde práve jeho tlačí topánka,“ hovorí Igor Barát, ktorý navrhol do novely zákonov zapracovať potrebné výnimky pre takéto špecifické systémy – vlk bol sýty a ovca ostala celá. Taxikárov nakoniec vyriešili tak, že mali iba povinnosť na požiadanie zákazníka vystaviť duálne papierové potvrdenie – s cenou v eurách aj korunách.

Do súkromných bánk

Igora ľudia na ulici spoznávajú dodnes. „Iba občas, určite nie ako nejakú celebritu ako Karla Gotta, u mňa je to skôr zriedkavá situácia, ale sem-tam sa to stane. No, že by si so mnou robili selfíčka, tak to nie,“ zasmeje sa.

Keď už bolo euro v krajine zabehnuté, prišla prvá ponuka z komerčnej banky. Sám priznáva, že v Poštovej banke sa tiež veľa naučil, veď to bola po rokoch vo verejnom sektore prvá súkromná firma, v ktorej robil. „Toto je možno hlavný rozdiel medzi štátnymi a súkromnými firmami, že v súkromnej je riadenie efektívnejšie, je menej riadiacich stupňov, rozhodnutie od toho najvyššieho k tomu nižšiemu sa dostáva prakticky okamžite, rovnako funguje spätná väzba. Od nápadu k realizácii je neporovnateľne kratšia cesta,“ spomína na prvé skúsenosti v súkromnom sektore.

V roku 2015 začala Medzinárodná investičná banka uvažovať vôbec o svojej prvej regionálnej kancelárii mimo sídla ústredia. „Vďaka veľmi dobrej spolupráci so SR, ktorá je jedným z akcionárov banky, a ministerstvom financií padlo rozhodnutie, že bude v Bratislave. Čo bolo asi rozhodujúce, prečo pri hľadaní šéfa tejto kancelárie padla voľba na mňa bolo, že na túto pozíciu sa hľadal človek, ktorý má skúsenosť z oblasti financií, bankovníctva a tiež z oblasti medzinárodných vzťahov, s kvalitnou jazykovou výbavou. To som vďaka štúdiu aj praxi spĺňal, študoval som medzinárodnú žurnalistiku a medzinárodné vzťahy, v bankovníctve a finančníctve som už tiež pomerne bohaté skúsenosti mal.“

S dcérou sám 

Časté cestovanie aj sťahovanie, neustála zmena prostredia, najmä v časoch novinárčenia, sa podpísala pod súkromie Igora Barát a v istom momente ostal s 10 – ročnou dcérou doma sám.

„Bolo to náročnejšie si manažovať pracovný a súkromný život, aby tým dcéra nijako netrpela. Boli aj veselé scénky, keď som ju ráno budil do školy telefónom už z paluby lietadla na Schwechate, keď sme už mali všetko povypínať. Hovoril som letuške, že ešte nemôžem vypínať, lebo ešte musím zobudiť desaťročnú dcéru, aby nezaspala do školy. Život ma donútil a naučil efektívne manažovať aj domácnosť, súkromie aj prácu. Veľa práce som si vtedy brával domov, aby som bol pri dieťati, aspoň fyzicky, hoci som aj musel sedieť pri počítači. Snažil som sa ju aj v rámci možností vtiahnuť do toho, čo som robil. Raz išli so školou na besedu o zavedení eura. Toľko sa hlásila, až jej učiteľka povedala, nech sa nehlási, že vie viac, než ten lektor,“ hovorí so smiechom otec, ktorý pochodil celý svet.

Rozhovory robil v Bielom dome aj s Billom Gatesom, Madeleine Allbrightovou, na vlastné oči videl pápeža Jána Pavla II., navštívil aj pakistansko afganskú hranicu dva týždne po páde Dvojičiek. Nakrúcal štart kozmickej lode so slovenským kozmonautom…

„A v tom čase, niekto za mňa rozhodol, že moja mediálna cesta sa končí a musím ísť inou. A práve Národná banka Slovenska bola vlastne šanca naučiť sa niečo úplne nové, čo mi zmenilo život. O financiách som dovtedy vedel snáď len toľko, že toľko zarobím a toľko môžem minúť, nič viac. (smiech)

Igor už má len dve túžby. Aby dcéra úspešne skončila posledný ročník univerzity, v ktorom práve študuje, a našla si zaujímavú prácu a aby boli všetci blízki zdraví…

„Čo už si môže človek v tomto veku želať (smiech). Robiť svoju prácu čo najlepšie, vytvárať prostredie, v ktorom sa ja aj moji kolegovia budú cítiť dobre, aby radi chodili do práce a aby mali čas na svoje rodiny, koníčky, aby žili plnohodnotný život. Nikdy som nikoho z práce nevyhodil. Asi som mal šťastie na ľudí. Možno to bolo tým, že sa snažím ľudí naozaj počúvať.“

Celý rozhovor s Igorom Barátom: