Fotil olympiádu pri pocitových -25 stupňov Celzia celých 21 dní

Michal Svítok po prvý raz chytil do rúk fotoaparát vo veku, že si to už ani nepamätá, lebo s fotografiou, ktorej sa venovali rodičia, žije od mala. Dnes, vo veku 33 rokov, už riadi oddelenie fotografie v TASR a má za sebou tri olympiády.

Na tej poslednej, v juhokórejskom Pjongčangu takmer od zimy prišiel o prsty. A ako vždy, schudol niekoľko kilogramov. Nielen o tom, ako vyzerá 21 dní non-stop práce fotografa na olympiáde, ale aj o tom, kedy mu je na odpadnutie a trende, že fotografom je už dnes každý, sa rozprávala Lucia Tomečková.

Prišiel si s fotoaparátom na krku, hoci dnes nemáš službu. Chodíš s ním úplne všade?

Na 95% všade. Vždy sa mi naskytne možnosť niečo odfotiť. Je také nepísané pravidlo, že keď ho nemám, vtedy by som ho najviac potreboval.

Prišiel si z Južnej Kórey, kde bolo pocitovo aj mínus 25 stupňov Celzia. Teraz je u nás mínus dva, takže ti je vlastne teplo.

Je mi teda dosť teplo, musím sa aklimatizovať, hlavne nech je bezvetrie a nefúka ako tam. Bolo to strašná zima.

Na zimnú olympiádu si už letel ako vedúci obrazovej redakcie . Keď to hovorím, tváriš sa skromne.

(smiech) No neviem, či sa je čím chváliť, dostávam sa do toho pomaličky, sám zisťujem čo všetko to znamená pre mňa. Fotím doslova odmalička. Popri vysokej škole som začal robiť pre TASR v Banskej Bystrici ako študent. Uvoľnilo sa tam miesto po kolegovi, ktorý odchádzal do dôchodku.

Takže som nastúpil ako krajový fotoreportér. Keď som sa presťahoval do Bratislavy, v agentúre som len pokračoval. Koncom minulého roka som vyhral interný konkurz na vedúceho obrazovej redakcie. Je to pre mňa naozaj niečo úplne nové, zrazu som z jednej strany prešiel na druhú, takže je to pre mňa úplne nová situácia.

Veľa papierov?

Áno, aj papierov aj rozhodnutí, dohadovaní, je to jednoducho práca s ľuďmi a to sa hovorí, že je jedna z najťažších.

Na niektoré rozhodnutia tvojho bývalého nadriadeného sa už pozeráš inak?

Jasne, že dnes už veľa vecí vnímam inak. Kým si človek mnohé veci v živote nevyskúša, tak nevie to asi objektívne posúdiť. Niekomu, tak ako mne predtým, sa môže zdať, že je to úplne ľahké, napríklad vymaľovať byt, a keď si to má sám vyskúšať zistí, aha, tak za toto chcú tie peniaze! Jednoducho, čo si človek nevyskúša, nemôže len tak ľahko kritizovať.

Ešte sú tvoji kolegovia, ktorí sú teraz tvojimi podriadenými, tvoji kamaráti?

(smiech) Verím, že zatiaľ áno, zatiaľ si ma nikto nevyhodil z FB. (smiech) A ani mi nevynadal, zatiaľ sme kamaráti. (smiech)

ZOH 2018 bola tvoja tretia olympiáda. Čo všetko sa strhne, keď padne rozhodnutie, ideš na olympiádu?

Je to veľmi dlhý proces, ktorý sa opäť začína pri papieroch. Je to celé o tom, že Slovensko ako krajina má presnú kvótu na novinárov, koľko môže ísť na OH. Do počtu sa musí zmestiť celá slovenská novinárska výprava. Nikto si len tak nemôže povedať, že idem, aj keby na to mal peniaze. Celé to zastrešuje Slovenský olympijský výbor. Aagentúra mala tohto roku šťastie, že sme mohli ísť hneď dvaja fotoreportéri, za čo ďakujem aj vedeniu agentúry, že poslalo dvoch fotografov, predsa sú to náklady. A potom je to už úplne iný level úrovne práce. To, čo si tam zažije fotograf za 21 dní, to je peklo aj fyzické a psychické. Po fáze iba o počtoch sa záväzne nahlasujú mená. Odvtedy hovoríme, že ten človek už nemôže ani umrieť, pretože akákoľvek zmena je vylúčená. Na prípravu potom ostane polroka. Materiálnu aj fyzickú. Ležanie na gauči sa skončilo a človek musí začať behať, chodiť po schodoch, jednoducho sa hýbať. Inak sa mu to na olympiáde vráti.

Podľa mňa peklom musí byť aj plánovanie práce.

Postupne sa zverejňuje program po dňoch a nastáva plánovanie. Môžeme sa
s kolegom dohodnúť, ale často je to o tom, čo koliduje. Veľa diktujú v primetime televízie, takže zrazu sú takmer všetky športy večer. Doobeda pomaličky nemáte čo robiť, maximálne tréningy a poobede sa môžete aj roztrhať. Takže či vás ten dotyčný šport baví, nebaví, páči, nepáči, idete. No a počasie vám potom všetko popresúva alebo niekto získa medailu, ktoré sa na ZOH dáva až na druhý deň večer a už je po plánovaní. Nastáva telefonovanie, skypovanie, messengrovanie do Bratislavy – toto sa zmenilo, musíme to vydať vtedy a vtedy a podobne. V Bratislave ťahali kolegovia – obrazoví editori – nočné.

Čo si pred odletom najviac sledoval?

Hlavne počasie, to je veľmi dôležité.

Čo si si povedal, keď si videl, že ťa tam čaká mínus 25 stupňov Celzia a silný vietor?

(smiech) No, že sa mi veľmi oplatil nákup veľmi teplého oblečenia do Soči 2014, kde som ho nevyužil, veď to bola skôr zimno – letná olympiáda. Teraz akoby som to našiel, teplá páperová bunda, drahá termobielizeň a topánky. Slovenské motívy na oblečení skvelo fungujú, keď som napríklad na svetovom pohári a zakývam na nejakého trénera, vždy je ochotnejší. Takže olympijské oblečenie funguje aj ako komunikačný prostriedok.

Keď sa otvorili dvere na lietadle v Južnej Kórei, musel si dostať poriadnu facku od zimy.

No, to bola jedna facka, že nás ovial ľadový vzduch a druhá facka bola, že naša batožina ostala niekde inde. Takže prvé dva dni som chodil naľahko, ako som priletel. Našťastie vždy fototechniku beriem na palubu. Takže ostala ona a to čo bolo na mne. Hlavne na prvom biatlonovom tréningu to bolo hrozné.

Neviem si predstaviť, ako sa v takej zime pracuje s jemnou fototechnikou, už kameramani musia mať problémy.

Hľadal som aj ja najrozumnejší spôsob, ako to prežiť. Čo sa dalo, nastavil som si vopred a na mieste už len tlačil spúšť. Skúšal som hrubé aj tenké rukavice, nič nebolo dobré. Keď som videl, že sa blíži slovenský športovec, rukavice dole, rýchlo nafotiť a ešte rýchlejšie si zohriať ruky. Necítil som si ich. Keď som chcel posielať fotky, tak som len trieskal po klávesnici a písal somariny, lebo ruky nefungovali.

Novinárske tlačenice sú peklo. Už sa to zlepšilo?

Už je to lepšie, funguje tam solidarita. Našiel som si konečne miesto v cieli, lebo svoje miesta majú iba veľké agentúry, ako AP či Reuters. Zrazu dobehol Američan a vedľa pánovi vynadal, že to je jeho miesto. Vybuchol, ale keď sa už dostal na svoje miesto, tak prišiel za ním a ospravedlnil sa mu. Predstavil sa mu, že je Michael z USA Today: „Prepáč, že som bol nervózny, ale bál som sa, aby som to stihol.“ Jednoducho stávajú sa veci, že si vynadajú a o päť minút spolu sedia na káve. Každý vie, že ide o vyhrotené situácie. Jediný naozaj nepríjemný konflikt až strkanice som zažil v Riu de Janiero. Prišli sme na otvárací ceremoniál, všetci sa umiestnili na fotomiesta a zrazu začali prichádzať diváci so 700 dolárovými vstupenkami, že to sú ich miesta. Ostali sme v šoku, že to je vylúčené. Bolo to strašné. Sadli si pred nás. Začal sa ceremoniál, vyšla slovenská výprava a moderátor zakričal ruky hore. A pred fotoaparátom som mal samé ruky. Na špičkách s fotoaparátom nad hlavou som fotil celú slovenskú výpravu.

Pozeráte si po foťákoch, kto aký má?

Jasne. (úsmev) Vždy, ale tam vidieť tú silu peňazí. Jeden fotograf má na sebe viacej fotoaparátov, dokonca s nimi pracuje na diaľku. Ide ovešaný technikou ako vianočný stromček. Mne by to niekedy prekážalo, príliš veľa techniky rozptyľuje. Jasné, že fotografovi to pomáha dosiahnuť iné zábery, ale je to aj veľká zodpovednosť, lebo z agentúry AP alebo Reuters majú na jednom športe aj šiestich kolegov. A vtedy si poviem, že sa s nimi ani porovnávať nenemôžem. O to som radšej, keď sa mi niečo podarí rovnako rýchlo, iné či krajšie ako im. Vtedy mám naozaj dobrý pocit.

Reagujú športovci na pokriky fotografov tesne po výkone?

Vtedy je strašný chaos. Ale videl som, že Nasťa si to teraz veľmi užívala. Hrdo si zakričala s fanúšikmi Slovenskóóó, zlatá bola. Ale je to chaos, lebo vtedy na športovca kričí asi každý, aby sa pozrel do objektívu. Športovci zo zahraničia sa vedia predať a radi sa fotia. Zahraniční fotografi im hovoria, tu vyskoč a oni, že jasné. Naši sú plachejší tichší, skromnejší, niekedy je to aj na škodu, mohli by sa viac predať.

Aký najemotívnejší zážitok si mal mimo slovenskej výpravy?

Zlatá bola Darja Domračevová, ako išla s tou vlajkou, a potom ju stratila. Bolo to milé. Čarovné okamihy sú vtedy, keď vyhrá niekto, kto to vôbec nečakal. Ja si ani neviem teraz spomenúť, či som fotil Ester Ledeckú. Fakt. Olympiáda je jeden obrovský nápor práce, veľa a pár hodín spánku. Človek si ku konci prestane aj pamätať. (Až neskôr napísal, že Ester nefotil – poznámka redakcie.)

Dalito 21 dní zverejňovalo všetky správy zo ZOH. Videla som, ako rýchlo prichádzajú fotografie. Čo prežívaš v momente, keď chceš, aby fotka prišla na Slovensko čo najrýchlejšie?

Svetové agentúry to dokážu za niekoľko sekúnd (posmutnel), ale to jej úplne iný level práce. Ich fotograf má sieťový kábel rovno v mašine, cvakne, fotka je okamžite u vedľa sediaceho editora, ktorý ju spracuje, popíše a pošle. Gro práce si musím urobiť sám, ale už sa k nim približujeme. (smiech) Agentúra nám kúpila vysielače na aparát, viem to spojiť cez mobil a už odoslať skôr.

Porovnával som to a v niektorých prípadoch sa nám podarilo dokonca veľké agentúry aj predbehnúť. Keď Matej Tóth vyhral v Riu maratón, tak AP poslala fotku za 20 sekúnd a my 30. Ako zaostávame (smiech), ale na to, že sme taká malá agentúra, tak sme celkom rýchli. (smiech) Všetko je to o peniazoch. V Kórei na otváracom ceremoniáli vypadol internet pre hekerský útok, to bolo peklo. Z bezpečnostných dôvodov to celé vypli. Netušil som, ako pošlem fotky. AP mala vlastné siete.

Viem, ako sa cíti komentátor, moderátor, či redaktor v živom vstupe, ale kedy je na odpadnutie fotografovi?

Vždy, keď mám zodpovednosť voči klientom a zamestnávateľovi. Vieš, že tam je agentúra AP, ktorá je za vodou a ja som vždy na niečom závislý, takže vždy je to o troch šedivých vlasoch a dvoch žalúdočných vredoch. Najväčší nápor je vždy otvárací ceremoniál, či skolabuje sieť. Ale to už je vlastne taký folklór. V Riu som sa zasa cítil ako debil, keď som vošiel do haly a už som iba počul meno a potlesk pre nášho strelca Tužinského. Ale to sú veci, ktoré neovplyvníte, že sa niekto rozhodne vás kontrolovať pri vstupe viac ako inokedy alebo šofér zablúdi.

Koľko si teraz schudol?

Teraz som dal dole máličko, maximálne dve kilá, ale po mojej prvej olympiáde v Soči, tak to bolo päť kilogramov.

Nestíhal si jesť alebo si mal stiahnutý žalúdok?

Aj, aj, ale väčšinou je to o nestíhaní. Maximálne raňajky až večera. Nemáte ani čas čakať v rade na jedlo, ponáhľate sa poslať fotky a utekáte ďalej.

Robil si vkuse 21 dní?

Áno. Na olympiáde deň voľna, to je rarita. Tuším v Riu de Janiero sme mali jeden poldeň voľnejší. Deň voľna na olympiáde si nepamätám. Tých 21 dní je presne hranica, ktorú vydržíte a potom už chcete len domov, veď človek tam celé dni spí tri – štyri hodiny.

Zažil si ten pocit, že si musel niečo fotiť, čo ti nebolo príjemné?

Určite. Nie na olympiáde, ale pri inej práci. Vtedy si človek musí povedať, že aj toto je život.

Kde je podľa teba momentálne novinárska fotografia na Slovensku? Vraj prežíva nie dobré obdobie.

Fúha, to je dobrá otázka. Celé sa to mení. Vnímam to aj teraz na mojej novej pozícii vedúceho. Potreboval by som si vybrať nového kolegu. Kedysi by som si nevedel vybrať, šikovný jeden, druhý, tretí aj zodpovedný. Dnes má človek až problém niekoho nájsť. Mnohí by aj chceli robiť túto prácu, ale nevedia sa tomu oddať naplno alebo si myslia, že ja viem fotiť a to stačí, ale napredovať, zlepšovať sa, učiť sa, o to už záujem nemajú. Povedal by som, že úroveň až klesla. Hocikto hocičo uverejní a skĺzava to do povrchnosti. Veľa ľudí si myslí, že vie fotiť a je fotografom. Dnes je veľa škôl zameraných na médiá (robia sa skôr nábory ako výbery) na masmediálnych fakultách, však učím už aj ja (smiech). Snažím sa odovzdať to najlepšie, čo viem, ale s mladými je to ťažké. Myslia si, že mne sa moja fotografia páči, podľa mňa som to dobre odfotil, ja im poviem, že tá fotka naozaj nie je dobrá a on odpovie, ale mne sa páči, pridá sa aj jeho kamarát a nepresvedčíte ich už. Je pravda, že fotografia nie je matematika, že dva a dva sú štyri, ale jednoducho, ak fotografia nemá kompozíciu, nie je  ostrá, je tam niečo čo tam nemá byť a podobne, jednoducho nie je to dobrá fotografia. Takže s tými mladými je to dnes naozaj ťažké. Povedia, že tam dajú filtre a hotovo a nedajú si povedať, že pravdivá žurnalistická fotografia je niekde inde. Veď aj veľké agentúry majú pravidlá, že pre pravdivosť tej fotografie sa fotky jednoducho upravovať nemôžu.

Celý rozhovor – Michal Svítok pre Dalito.sk

Môže vás zaujať:

https://www.dalito.sk/pracoval-s-tzv-islamskym-statom-za-chrbtom-smrt-ho-formuje/