Kultúra

Jan Hrušínský: „Stratou slobody by som prišiel o duševné zdravie. Stratou zdravia by som prišiel o život. Tieto dve hodnoty sa nedajú nijako zoradiť, stoja pevne vedľa seba.“

Českú hereckú rodinu Hrušínských pozná každý. Od narodenia Rudolfa Hrušínského staršieho, vo filme nezabudnuteľného dobrého vojaka Švejka, uplynulo v októbri už sto rokov. Pri tejto príležitosti vznikla kniha Rudolf Hrušínský – 100 rozmarných let, na ktorej sa veľkou mierou podieľal aj jeho syn Jan, herec a riaditeľ známeho Divadla Na Jezerce. Na spomienky z čias, keď s otcom spoločne hrávali vo filmoch, ale aj na beznádej v normalizačných rokoch a v neposlednom rade na to, ako herci prežívajú pandémiu covidu a zatvorené divadlá, sa ho spýtala Monika Bothová.

17. októbra by váš otec oslávil 100 rokov. Presne v čase, keď vaše Divadlo Na Jezerce bolo zatvorené pre covid a nebola šanca pripomenúť si ho na javisku, ktoré máte obaja v krvi. Ako ste vnímali tieto dve udalosti, ktoré sa preťali v čase?

Ešte predtým, ako nám bolo zakázané hrať, sme Na Jezerce pracovali na kampani nazvanej Október – mesiac Rudolfa Hrušínského. Pre divákov a zároveň aj čitateľov sme mali pripravených niekoľko príležitostí, ako spoločne osláviť jeho sté narodeniny. Časť príprav a plánov sme nakoniec aj napriek nepriazni covidových okolností zachovali a október sa tak pre nás aj našich fanúšikov stal na sociálnych sieťach skutočne mesiacom Rudolfa Hrušínského. Keď som ale 17. októbra prechádzal prázdne hľadisko, nebolo mi do spevu – a to sa vtedy ešte verejne spievať mohlo!


K príležitosti nedožitých otcových narodenín ste vydali knihu Rudolf Hrušínský – 100 rozmarných let. Už ste ju stihli aj pokrstiť?

Už počas písania knihy sme mali v hlave jediné meno a pán Zdeněk Svěrák bol taký láskavý, že rolu kmotra prijal. Krst sa mal uskutočniť v Divadle Na Jezerce 15. októbra 2020. Krátko pred týmto dátumom sme sa však dozvedeli, že ho zrealizovať už nemôžeme. Zatiaľ je nový termín nejasný, radi by sme však knihu pokrstili hneď, ako bude možné uskutočniť našu pôvodnú predstavu v plnom rozsahu. Pán Zdeněk Svěrák knihu čítal medzi prvými a k našej veľkej radosti nahral video, ktoré si možno pozrieť na YouTube, kde ju predstavuje budúcim čitateľom. Jeho pochvalné slová nás veľmi tešia.   

Ako ste vy sám vnímali knihu, keď ste ju držali prvýkrát v rukách a čo ste si pomysleli o tých 100 rozmarných rokoch svojho otca?

Vnímal som to ako splnený sen. Nápad napísať ju som nosil v hlave niekoľko rokov, no až teraz dozrel čas, aby sme sa pokúsili moju predstavu aj zrealizovať. A akékoľvek vysoké boli moje očakávania, výsledok ich prevýšil.

Zaznamenala som, že viacerých ľudí zaujalo, že ste svetu pomerne dosť naširoko otvorili dvere do súkromia, hoci je o vás známe, že si ho priam úzkostlivo chránite. Chceli ste otca ukázať trochu inak, než ho ľudia poznajú z filmov a divadla?

Dosiaľ nevyšla o mojom otcovi taká rozsiahla a tematicky bohatá publikácia a myslím si, že by bola škoda, keby nevyšla nikdy. Väčšina divákov pozná v súvislosti s menom Rudolf Hrušínský jeho zásadné filmy – najmä Rozmarné léto, ktoré si to, že je pojmom naprieč generáciami, určite zaslúži. Mal som však dojem, že by otcova práca mala byť vnímaná aj z iných, než rozmarných rokov. Napríklad z tých normalizačných, keď bol vmanipulovaný do stavov, ktoré do tej doby nezažil, a ktoré zásadne ovplyvnili jeho hereckú kariéru aj osobný život. Myslím si tiež, že málokto vedel o jeho úplných filmových začiatkoch a divadelných režisérskych počinoch a viem, že nikto nemohol poznať jeho posledné veľké prianie, ktoré v knihe spomíname, pretože aj ja som ho objavil len vďaka knihe. 


Herec a riaditeľ pražského divadla Na Jezerce Jan Hrušínský/foto: archív DNJ

Bolo niečo, čo ste z knihy ako jej hlavný editor pred tlačou nekompromisne vyhodili – niečo také, čo si chcete o otcovi uchovať len pre seba? Alebo, naopak, na čo sa zabudlo a teraz si vravíte, že škoda, že to tam nie je?

Škoda je, že otec nemohol byť pri vzniku a vydaní knihy. A v súvislosti s jej obsahom ma ešte mrzí, že akokoľvek by bol obsiahly, nikdy nebude naplno reflektovať otcov život, ani jeho prácu. Keď sme niečo museli vyhodiť, týkalo sa to najmä fotiek, ktoré si boli podobné a my sme volili tie, ktoré boli z nášho pohľadu lepšie. Bolo mi ľúto každej, ktorá sa do knihy nevošla a prekvapilo ma, koľko nám ich ešte v archíve zostalo. Možno, že ich čas ešte príde.

Kniha Rudolf Hrušínský – 100 rozmarných let/zdroj: DNJ

S otcom ste si zahrali napríklad vo filme Lítost či v televíznej inscenácii Smrt Sokratova. Aká to bola skúsenosť? Mal tendenciu nejako vám pomáhať v herectve, učiť vás?

Kedykoľvek sme sa s otcom ocitli spolu na pľaci, stáli sme vedľa seba ako kolegovia, a to som si vážil. Neopravoval ma, nemal tendenciu herecky ma vychovávať, naopak, bolo to prirodzené a vďaka tomu som sa cítil istejší, hoci určitú mieru zodpovednosti vo mne hranie po jeho boku vzbudzovalo – vždy som sa snažil byť čo najlepšie pripravený, čo sa mi aj teraz spätne pri vašej otázke vybavilo. Spoločného nakrúcania bolo viac – napríklad aj televízna inscenácia Případ Mauricius alebo filmy Pasiáns a Lásky mezi kapkami deště. A môže za to spojenie otca a režiséra Jiřího Menzela, že veľmi rád spomínam na Konec starých časů.

Dostali ste od neho niekedy ako syn „otcovskú príučku“, na ktorú sa len tak nezabúda?

Keď otec pozeral film, v ktorom sa mu nepozdával výkon niektorého z hercov, povedal: „Vidno, že to nečítal.“ Vždy si naňho spomeniem, keď otvorím nový scenár. A poctivo ho čítam.

Váš otec istý čas nemohol hrávať, lebo mu to zakázali komunisti, keď vyjadril nesúhlas s tým, čo sa dialo v roku 1968. Ako to prežíval?


Najťažšie normalizačné časy pomáhali otcovi prežiť jeho najbližší a priatelia – Josef Kemr, Miroslav Macháček, Jan Werich, Jaroslav Seifert, Josef Jíra a další. Napokon, oni sami na tom neboli oveľa lepšie a podpora bola tak vzájomná.

V roku 1977 váš otec napokon podpísal antichartu. Rozhodla túžba po hraní a po normálnom živote?  

Antichartu podpísal po štyroch prekonaných infarktoch a niekoľkoročnom zákaze profesijného života. Navyše, otcov zákaz sme pocítili aj my s Rudolfom, a to niesol veľmi ťažko. Obaja s bratom sme vtedy boli nútení, aby sme sa svojho otca zriekli, čo, samozrejme, ani jeden z nás neurobil. Vinou odmietnutia tejto zvrátenej požiadavky sme však v rokoch 1972 až 1974 nemohli prijať žiadnu pracovnú ponuku, zo všetkého sme boli vyškrtnutí. Herectvo znamenalo pre otca celý život. O komunistoch vravel, že sa na človeku dopúšťajú psychických vrážd a trúfam si tvrdiť, že vedel, o čom hovorí. Hrať teda samozrejme a rozhodne chcel – a rovnako by sa dalo povedať, že chcel aj normálne žiť. 

Ako si spomínate na pôsobenie svojho otca vo Federálnom zhromaždení ČSFR? A ako by vnímal súčasnú politickú scénu?

Otcove slová z roku 1989, ktoré prinieslo Svobodné slovo, vnímam aj s odstupom času ako aktuálne a v toto prípade budú výstižnejšie než akákoľvek moja domnienka: „Dovoľte, aby som poďakoval každému, kto sa spoločne s nami postavil za požiadavky študentov, ktoré sú aj našimi požiadavkami. A nechápem, ako je možné, že sa ešte dnes nájde človek, ktorý sa bráni tomu, aby jeho deti aj on sám prežili zvyšok života v podmienkach dôstojných pre človeka. Že sa nájde niekto, kto si nepraje slobodne žiť v slobodnej zemi… Na funkciu prezidenta republiky plne podporujem kandidatúru Václava Havla, pretože patrím k tým, ktorí chcú žiť v podmienkach dôstojných pre človeka, pretože patrím k tým, ktorí chcú žiť slobodne a v slobodnej zemi…“

Zdedili ste po otcovi lásku k divadlu, do politiky vás to neťahalo?

Nie. Práve preto, lebo som po otcovi zdedil lásku k divadlu.


Premiéra v divadle Na Jezerce 5.3.2020, Jan Hrušínský s manželkou Miluškou Šplechtovou a režisérom Janom Hřebejkom/foto: DNJ

Predsa však ste svojím vyhlásením z 10. marca 2020 rozčerili aj politické vody, keď ste na facebooku prirovnali vtedajšie opatrenie Ministerstva zdravotníctva ČR o zákaze akcií pre viac ako 100 osôb súvisiace s epidémiou covid k „likvidácii všetkých nepohodlných“. Máte pocit, že boli divadlá postihnuté opatreniami nadmieru? Myslíte si, že boli aj iné možnosti?

Či boli aj iné možnosti, to je otázka, na ktorú môže fundovane odpovedať odborník. Ako laik si myslím, že diváci z divadiel nie sú tí, ktorí v súvislosti so šírením vírusu predstavujú také riziko, a to je dnes už aj preukázateľné. A rozhodne nepredstavujú vyššie riziko, než dvadsaťtisíc zamestnancov Agrofertu, ktorých od začiatku pandémie zákaz činnosti nepostihol.

Ako vnímali zavretie divadiel herci a ostatní zamestnanci vášho divadla? Čo vlastne robí herec, keď nemôže hrať? 

Keď človek nemôže vykonávať prácu, ktorú má rád a v ktorej vidí zmysel, je to zásah do jeho života – v mnohých prípadoch fatálny. A je jedno, či ste pekár, stavbár, právnik, učiteľ alebo herec. Pevne dúfam, že si s tým nakoniec všetci poradíme, aj keď už viem o ľuďoch, ktorí sa k svojej pôvodnej profesii nevrátia… Tí, ktorým sa zakázalo pracovať, sa snažili zapojiť do pracovného procesu tam, kde bola činnosť dovolená. My sme vinou covidu mali čas vydať knihu, čo je tá príjemná časť spomienok na prvú vlnu. Teraz sa snažíme nepodľahnúť sile strachu o kultúru – to snáď bude raz tiež LEN spomienka na druhú vlnu. Prax je taká, že náklady musíme platiť po celý čas, čo divadlo nemá príjem, teda 7 mesiacov. 

Niektoré divadlá sa pokúšali fungovať v online priestore – teda hrali a diváci si mohli hry pozrieť vďaka web kamere. Skúšali ste to aj vy? Je toto cesta?

Neskúšali, skúšať nebudeme a nechceme. Zmysel divadla je v aktuálnom čase, v jeho bezprostrednom prejave. Je to kúzlo reálneho okamihu, ktoré spojí náladu hercov s náladou divákov. Online prenos je z nášho pohľadu krokom späť.

Diváci po premiére v divadle Na Jezerce Naprosti cizinci/foto: DNJ 5.3.2020 ABA_2100

Divadlá boli odjakživa akýmisi ostrovmi slobody, dokonca aj v časoch normalizácie. Je možné, že práve preto vnímajú divadelníci tak citlivo opatrenia, pre ktoré sa divadlá zatvárali?

Totálne uzavrieť kultúru si naposledy dovolili nacisti za protektorátu. Neviem, či sa dá povedať, že aktuálne totálne zatvorenie divadiel vnímame citlivo, skôr by som za seba povedal, že sa mi zdá toto zásadné obmedzenie a vo svojej podstate vynútené vymiznutie kultúrneho života ako skaza, ktorej následky si uvedomíme až vo chvíli, keď už možno bude na nápravu neskoro. Doplácame na neschopnosť vlády riešiť vzniknutú situáciu rozumne a v prospech občanov, len nie všetci si to uvedomujeme.

Položme si hypotetickú otázku – čo je pre vás viac: obava o svoje zdravie a zdravie svojich blízkych, alebo obava zo straty slobody?

Stratou slobody by som prišiel o duševné zdravie. Stratou zdravia by som prišiel o život. Tieto dve hodnoty sa nedajú nijako zoradiť, sú to atribúty, ktoré stoja pevne vedľa seba.

Divadlo Na Jezerce úspešne funguje už 16 rokov, nikdy ste neoľutovali, že ste sa rozhodli postaviť na vlastné nohy a niesť na pleciach celú tú ťarchu úspechu, ale aj možného neúspechu? A šli by ste do toho znova?

Hoci by som tým mnohých potešil, rozhodne nekončím. Neistotu človek z času na čas cíti, nech už ho v živote stretne čokoľvek. Avšak stretávať spokojných divákov po predstavení ma vždy zbaví akýchkoľvek pochybností. Navyše, som obklopený kvalitnými ľuďmi, z ktorých som si poskladal svoj tím, a viem, že divadlu podriadili úplne všetko. Keby si význam Divadla Na Jezerce uvedomili aj inštitúcie, ktoré v ČR rozhodujú o kultúre, bola by to už len čerešnička na torte môjho celoživotného snaženia. 

Jiřina Bohdalová, Jan Hrušínský a Milan Kňažko v divadle Na Jezerce počas predstavenia Gin Game (2020)/foto: Ivan Kahun

Máte aj plán B pre prípad, že by ďalšie vlny covidu vaše divadlo úplne pochovali?

Ak sa niekedy rozhodnem ukončiť činnosť Divadla Na Jezerce, verím, že na to budú úplne iné dôvody.

Máme ako ľudstvo šancu prežiť bez kultúry?

Nie.

Autorka: Monika Bothová

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *