Osobné príbehy

V tridsiatke sedela Lucia doma pri deťoch, v päťdesiatke sa zbalila a v Prahe rozbehla úspešnú kariéru

Lucia Ščepková

Hovorí o sebe, že nie je dobrodruh. Dokonca je vraj veľmi konzervatívna. Napriek tomu sa tri mesiace pred svojou päťdesiatkou zbalila do dvoch kufrov a odišla za prácou do Prahy. Dnes Lucia Ščepková (53) riadi obchodné oddelenie úspešného Divadla Na Jezerce a netrpezlivo očakáva, kedy sa protipandemické opatrenia uvoľnia v Čechách natoľko, že budú môcť zase hrať pred plným hľadiskom.

S Luciou Ščepkovou „kávičkovala“ pri rozhovore pre Dalito.sk Monika Bothová.

Kávu sme si dali len online. Ona vo svojej garsónke v Prahe, ja zase doma v Bratislave, delili nás od seba kilometre a dva monitory. Napriek tomu som pri rozhovore s Luciou mala pocit, akoby sme sa poznali už dlho. Sálala z nej pohoda, úprimnosť a neskutočná energia.


V škole ma ekonomika nebavila, dnes ma živí obchod

„Do šiestich rokov ma vychovávali starí rodičia v Spišskej Novej Vsi. Hoci väčšinu života som prežila v Bratislave, pôvodnom som Spišská Nemka,“ začína svoje rozprávanie Lucia a spomína na otca, ktorý kedysi pracoval v košickom televíznom štúdiu. Po okupácii v 68. roku ho však z práce vyhodili a poslali ho robiť do Východoslovenských železiarní.

Lucia Ščepková so starými rodičmi/Foto: Archív Lucie Ščepkovej

„Najjednoduchšia možnosť, ako zmyť túto minulosť, bolo presťahovať sa do Bratislavy. Tam už nikto neriešil, kde predtým pracoval a prečo. Zamestnal sa v Mestskom dome kultúry a osvety a mama robila maskérku v Divadle Nová scéna. Otec však aj tak napokon emigroval do Nemecka, kde spokojne žije dodnes.“


Keďže Luciin otec už vedel, aké problémy spôsobí svojej rodine po emigrácii, deti vopred umiestnil na také stredné školy, aby ich po maturite stredoškolské vzdelanie uživilo. „Takto som sa dostala na strednú ekonomickú školu, kde som neskutočne trpela. Nebavilo ma to, ale nakoniec sa to ukázalo, ako najlepšie rozhodnutie. Len som si na tú spokojnosť musela asi 30 rokov počkať,“ smeje sa Lucia, ktorú dnes živí obchod.

S troma deťmi ma nikto nechcel zamestnať

Kým si našla prácu snov, skúšala šťastie všelikde. Začala pracovať v Slovenskom spisovateľovi, neskôr prešla do Slovenskej požičovne filmov a po revolúcii sa snažila zamestnať v rakúskych a nemeckých firmách. Potom prišli tri deti a Lucia s nimi zostala doma.

„Keď mal Jakub 15 rokov, Katka 11 a Paulínka 2, rozhodla som sa vrátiť do práce. Ibaže s troma deťmi ma nikto nechcel zamestnať. Preto som si založila živnosť a zrazu už nikto neriešil, koľko mám detí a čo robím. A ja sa vďaka tomu už dvadsať rokov živím sama,“ pokračuje vo svojom rozprávaní.

4. S dcérou Paulínkou na otvorení festivalu B2Can v Lucerne/Foto: Archív Lucie Ščepkovej

Medzičasom sa rozviedla a naplno sa začala venovať obchodu. „Nejaké skúsenosti som už mala, no až v online portáli, kde som predávala online reklamný priestor, zo mňa vytiahli obchodnícke vlastnosti a zručnosti a tam som sa stala naozaj dobrou obchodníčkou.“

Keďže online reklama bola v tom čase v plienkach, Lucia s úsmevom hovorí, že v tomto smere doslova „evanjelizovali“ Slovensko. Keď sa pýtam, či nebolo príliš ťažké presviedčať majiteľov firiem, aby investovali peniaze do online priestoru, povie, že jej pomohla skúsenosť so synom: „Je ťažký dyslektik, preto som sa s ním musela veľa učiť. Vypestovala som si pri ňom schopnosť nevysvetľovať veci zoširoka, ale všetko zjednodušiť na holé vety. A to mi pomohlo aj pri predaji reklamy.“

Lucia Ščepková so synom Jakubom/Foto: Archív Lucie Ščepkovej

Želala som si zmenu a ona prišla

Tri roky predávala reklamný priestor aj pre českú regionálnu televíziu, až od nej dostala ponuku, aby to robila nie zo Slovenska, ale priamo z Prahy. „Bola to ponuka, ktorá sa neodmieta a vyplynula doslova z večera do rána. Povedala som, že ak ráno zoženiem lístok na autobus do Prahy, tak prídem a dohodneme sa. Potom som už len prišla domov, otvorila som skriňu a vyhádzala z nej všetky veci, ktoré nepotrebujem. Tie som dala na charitu a zvyšok som zbalila do dvoch malých kufrov a odišla som,“ hovorí Lucia.

Na moju poznámku, že takéto spontánne rozhodnutia človek zvyčajne robí v mladosti a nie tesne pred päťdesiatkou, sa len zasmeje: „V mladosti som na niečo také nemala čas. Mala som manžela, lietala som okolo detí a myslela som si, že to je najdôležitejšie. Tak som to urobila až teraz. Fakt je, že som si už dlhšie želala zmenu a ona prišla. A keď vám pánbožko zošle niečo, čo si želáte, nemôžete rozmýšľať, či je to presne to, čo ste chceli alebo nie, pretože sa ľahko môže stať, že už žiadna šanca nepríde. Prišla táto, tak som ju využila. Som už raz taká – keď sa schytím, tak jednoducho idem.“

No a krátko na to popri práci pre regionálnu televíziu dostala ponuku pracovať pre Divadlo Na Jezerce a jeho principála, herca Jana Hrušínskeho. Tam spokojne pôsobí už štvrtú divadelnú sezónu.

Zostala som sama a otočila som to na výhodu

Praha síce nie je koniec sveta, ale aj tak… ocitnúť sa sama v inom meste a vlastne aj v inom štáte a rozbiehať tam kariéru na začiatku päťdesiatky, pritom nemať ani každodennú podporu partnera, je pre mnohých nepredstaviteľné. Lucia však hovorí, že sa nebála. Keďže je rozvedená už 15 rokov, je zvyknutá spoliehať sa sama na seba.

Na jednej z mnohých prechádzok v Hainburgu s dcérou Katkou, zaťom a vnúčatami/ /Foto: Archív Lucie Ščepkovej

„Dlhé roky som žila s deťmi, stále niekto prišiel, odišiel, doniesol frajera alebo frajerku, kamaráta či kamarátku, občas to tam bolo ako vo fabrike. Teraz som bola spokojná, že som len sama so sebou, že som kráľovnou televízneho ovládača, že nemusím utekať do obchodu, aby sme mali čo jesť na raňajky… Okrem toho najmladšia dcéra Paulínka práve skončila strednú školu a chystala sa na vysokú do Brna, Jakub už končil vysokú školu a dcéra Katka mala rodinu. Tým, že som odišla do Prahy, som sa vlastne vyhla syndrómu prázdneho hniezda. Bola som sama a otočila som to na výhodu.“

Nie sme rovnakí, my ťaháme viac na bránu

Lucia hovorí, že Praha jej vyhovuje svojou veľkosťou. Kamkoľvek ide, vždy nájde miesto, ktoré ešte nevidela. „Je tu veľa parkov a záhrad a je tu čisto. Odkedy som v Prahe, nemusím brať lieky na alergiu ani sprej na astmu, je normálne, že tu v lete chodí polievacie auto, že upratovacia služba zbiera aj hovienka po psíkoch. Cítim sa tu komfortne.“

Priznáva, že rozdiely v mentalite ľudí ju prekvapili, pretože vždy si myslela, že Slováci a Česi sú viac menej rovnakí. „Podľa mňa my ťaháme viac na bránu. Ideme si za svojím oveľa rýchlejšie, nezaoberáme sa detailmi, sme ráznejší, priebojnejší. Ale nehovorím, že úspešnejší. Česi, teda ľudia okolo mňa v Prahe, sú takí, že si potrebujú vopred ujasniť všetky kroky, dlho o tom debatujú, pripravia si viac variant a premyslia, aké problémy môžu nastať. My na Slovensku sme zvyknutí rýchlo vyraziť, ale potom sa občas len pozeráme, keď prídu komplikácie.“ 

Život v Prahe jej paradoxne pripadá pokojnejší. „Vždy som bola zvyknutá v potravinách si nahádzať veci rýchlo do košíka a ísť k pokladni, kde mi ich zase bleskovo nablokovali. Tu si ľudia pomaly plnia košíky a potom stoja pri pokladni, kde ich pokladníčka pomaly blokuje. Občas sa preto cítim, akoby som bola niekde v malom meste na strednom Slovensku. To isté platí, keď vystupujem z električky. V Bratislave som sa už zastávku vopred postavila, aby som stihla včas vystúpiť, nech ma šofér nezasekne medzi dverami. Tu sa všetci postavia, až keď električka zastaví a ľudia pomaly začnú vystupovať. Šofér čaká. A tiež vás trpezlivo počká, keď vidí, že chcete nastúpiť.“

Som optimista, verím, že Covid pominie a pôjdeme ďalej

Tak, ako všade vo svete, aj v Prahe sa život zmenil po pandémii kovidu.

„Ja si myslím, že to proste treba len nejako pretrpieť a prežiť. Asi tak, ako keď máte nejakú chorobu a poviete si, že zajtra už bude lepšie,“ hovorí Lucia.

Dodáva, že v divadle je to teraz naozaj ťažké. Herci chcú hrať, diváci ich chcú vidieť hrať, no nedá sa. „Je nesmierne namáhavé stále hovoriť ľuďom, že musia byť trpezliví a treba čakať. A že nevieme, kedy otvoríme. Oveľa radšej robím obchod a ponúkam ľuďom stále nové a nové predstavenia, než toto.

Je jej ľúto aj to, že Covid a protipandemické opatrenia polarizujú spoločnosť. „Zistila som, že nie je dobré zverejňovať osobné názory na sociálnych sieťach, preto si ich už radšej nechávam pre seba. A je to smutné, keď človek musí svoje názory skrývať aj pred blízkymi kamarátmi.“

Napriek tomu je Lucia stále optimista, usmeje sa a povie: „Verím, že toto všetko pominie a pôjdeme ďalej.“

Kultúra je pre mňa ako kyslík

Keď na Slovensko prišla druhá vlna Covidu, na kultúru sme tak trochu zabudli. Okamžite sme zatrhli koncerty, divadelné predstavenia, návštevy galérií, avšak s kompenzáciami sa stále mešká a sú nízke. Niektorí ľudia na sociálnych sieťach dokonca vraveli, že je to tak správne, lebo bez kultúry sa predsa zaobídeme. S tým však Lucia v žiadnom prípade nesúhlasí:

„Naozaj si to neviem predstaviť. Pre mňa je kultúra ako kyslík. Keď mi niekto povie, že nepotrebuje kultúru, môžem mu len odporučiť, nech vypne rádio, nech si nepustí žiadnu pesničku na na internete, nech vyhodí gramofón… Kultúra je všade, veď aj to, že máte obraz v obývačke alebo krásnu kľučku na dverách, je kultúra. Ľudia majú byť obklopení peknými vecami. Keby nebolo kultúry, dodnes by sme bývali v jaskyni a prikrývali by sme sa kožušinou.“

Dodáva, že ju napríklad nesmierne prekvapilo, koľko je v Prahe divadiel. „Ľudia chodia do divadla aj každý týždeň a často chodia aj do galérií. Je to pre nich úplne normálne, kým na Slovensku je to skôr výnimočné.“

Aj preto Lucia verí, že predstavenia, ktoré má Divadlo Na Jezerce naplánované na obdobie medzi sviatkami, teda od 27.12. do konca roka, už odohrajú. Hoci jej snom je, že sa divadlo naplno otvorí už 14. decembra. „Aj z ekonomického hľadiska je už dôležité, aby sme sa vrátili späť do života.“

Stále som dievča

Keď sa spýtam Lucii, či je už v Prahe usadená natrvalo, len sa usmeje. „Som nesmierne spokojná, ale nevylučujem, že keď príde východný vietor, zase ma niekam odveje. Nie som dobrodruh, vlastne som veľmi konzervatívna, ale vždy vravím, že keď príde príležitosť, treba sa jej chytiť.“

Obavy z nedostatku príležitostí z dôvodu vyššieho veku naozaj nemá. „Vek je len číslo a ja som stále dievča. Nemyslím si, že naše príležitosti sú už v päťdesiatke oklieštené. Napríklad aj teraz som dostala obrovskú šancu spolupracovať pri príprave filmu Matěja Balcara Pánsky klub.

Václav Marhoul, Jitka Čvančarová a Lucia na filmovom festivale v Benátkach, po premietaní filmu Nabarvené ptáče//Foto: Archív Lucie Ščepkovej

A stále prichádzajú nové možnosti. Ja tvrdím, že človek má byť vyvážený v duchovnej, duševnej a fyzickej činnosti. Keď máte túto rovnováhu, tak sa vám darí. Preto keď mám pocit, že biznisu už je veľa, urobím v Prahe výstavu. Najbližšia by mala byť v apríli v Slovenskom dome a vystavovať budú študenti Strednej školy animovanej tvorby z Bratislavy.“

Vianoce na Slovensku?

Keďže do Vianoc je už necelý mesiac, pýtam sa Lucii, či ich bude tráviť na Slovensku. Pokrčí ramenami, vraj nevie.

„Dodržiavam všetky protipandemické opatrenia, v Prahe som bola možno prvá, ktorá chodila s rúškom, stále si umývam ruky, ale mám problém podriadiť sa testovaniu. Som rebel a niektoré veci jednoducho neviem poslúchnuť. Možno aj preto, že v našej rodine sme zažili výsluchy aj odpočúvanie, mám veľmi tenkú hranicu, keď už cítim, že príkazy či zákazy nie sú správne a bojím sa, že mi chce niekto siahnuť na to, čo je len  moje. Desí ma napríklad aj to, že ma niekto môže špehovať cez  mobil, aby zistil, či som prekročila hranice, alebo kade chodím a môže to použiť proti mne. Preto premýšľam, ako to bude s Vianocami. Možno mi tie príkazy budú naozaj vadiť až tak, že obetujem sviatky. Ale ktovie, možno mi napokon zmäkne srdce… 

Autorka: Monika Bothová

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *