Kultúra

Ján Ťapák: „Pre známe priezvisko som sa musel snažiť oveľa viac.“

Pochádza zo známej umeleckej rodiny a dostal výbornú výchovu a vzdelanie. Pravidelne vystavuje na Slovensku, no jeho diela poznajú aj za hranicami. Akademický sochár Ján Ťapák mal obdobia, kedy uvažoval, že sa prestane venovať sochárskemu umeniu. Jeho práca je poctivá, usilovná  a systematická. Jeho kreativitu podporuje harmonické rodinné prostredie a pravidelný šport.  Som rada, že som mohla robiť rozhovor s jedným z najmilších a najskromnejších umelcov na Slovensku. Tým  Ján Ťapák, aj napriek výnimočnosti jeho diel, rozhodne je.

Výstava Jána Ťapáka v Danubiana Meulensteen Art Museum/foto: archív Ján Ťapák

Vaše detstvo bolo pomerne inšpiratívne, pochádzate z umeleckej rodiny. Ocko Martin Ťapák bol známym slovenským režisérom, brat Marek je známym hercom. Cítili ste v rodine veľkú podporu vášho umeleckého smerovania?

Myslím si, že som podporu rodiny cítil už od chvíle, keď som sa umelecky prejavil. S oboma rodičmi sme totiž mali krásny vzťah. S otcom kým žil a s maminkou ho máme pekný doteraz. Moje smerovanie bolo úplne prirodzené, malo to všetko hladký priebeh a bolo len na mne, čo budem v živote robiť.


Výstava Jána Ťapáka v Danubiana Meulensteen Art Museum/foto: archív Ján Ťapák

Vyštudovali ste VŠVU, ako umelec ste pomerne často cestovali. Máte pocit, že vás zahraničné stáže, či rôzne sympózia nejakým spôsobom výrazne obohatili?

Sympózia boli skvelé v čase, keď som bol mladší a plný energie. Veľmi rád som chodil na sympóziá, kde sme tvorili predovšetkým z dreva. Predtým som ešte veľmi veľa počas ŠUPKY cestoval s Lúčnicou, kde som tancoval. Bolo to veľmi pekné, hoci som si to možno úplne naplno neuvedomoval. Dá sa však povedať, že všetky moje cestovateľské záznamy v hlave ostali. A niekedy sa to prebudí aj teraz a urobím niečo zo svojich starých spomienok. Ideálne je, ak sa dajú vykombinovať s novými pocitmi a vznikne nová súvislosť.

Ján Ťapák v Lúčnici/foto: archív Ján Ťapák

Práve možno Lúčnica vám dala do života dobrý základ. O športovcoch, či o ľuďoch, ktorí sa pravidelne hýbu sa zvykne hovoriť ako o vytrvalejších, či možno systematickejších, alebo ambicióznejších. Máte pocit, že práve tanec a disciplína boli dobrým základom pre vaše sochárske umenie?

Jedno s druhým bola výborná kombinácia. Lúčnica nám dala ako mladým výbornú školu života. Boli sme v kolektíve, kde panovala istá veková  a tanečná hierarchia. Každý si to uvedomoval a vedel, čo si môže a nemôže dovoliť. Všetci sme si uvedomovali, že Lúčnica je nastavený stroj, ktorý jednoducho musí šľapať. Každý z nás vedel, že pokiaľ do toho nedáme viac ako 100%, tak tam nemáme čo robiť. Toto bola výborná škola pedantnosti. Táto vlastnosť sa u mňa zachovala aj v oblasti sochárstva, celkovom prístupe k robote, k rodine, ale aj k životu ako takému.

Ján Ťapák už ako aj sólista Lúčnice/foto: archív Ján Ťapák

Umelec je v podstate istým spôsobom voľnomyšlienkár, v robote môže veľakrát istým spôsobom uletieť ku kreativite. Na druhej strane, ak chce mať dobrú spätnú väzbu, tak zrejme musí byť istým spôsobom perfekcionistom. Aký je váš názor?

Určite to platí. Veľa ľudí si dodnes myslí, že umelci a výtvarníci musia byť dozaista nespoľahliví bohémy. Pravdou je, že už na škole, či počas pôsobenia v Lúčnici sme si užili svoje. Keď však bolo potrebné zapnúť, tak sme boli vždy pripravení. Doteraz razím cestu, že som na 100% pripravený prísť robiť do ateliéru a pracovať absolútne naplno. Svoju robotu nechcem odfláknuť. Viem, že sa dá umenie robiť aj v určitých fázach, ale ja mám veľmi rád práve tú spomínanú položku- konkrétnu robotu. Pridávam k nej fantáziu, rozmýšľanie, no obe musia byť navzájom prepojené. Rád si svoju prácu odrobím dobre.


Výstava Jána Ťapáka v Danubiana Meulensteen Art Museum/foto: Martin Štetina

V podstate robíte sám na seba, ale máte aj rôznych klientov a zákazky. Je so sochárskou prácou a umením spojená aj určitá systematickosť práce?

Ono je to tak, že táto moja práca je úžasná. V prvom rade ju mám veľmi rád. Keby sme však mali hovoriť o peniazoch a zárobkoch, tak by som prvých pätnásť rokov mojej práce vzdal a išiel robiť niečo úplne iné, kde mám stály príjem. Nespravil som to, lebo svoju profesiu milujem. Naučil som sa robiť kontinuálne bez ohľadu na to, či je, alebo nie je zákazka. Chcel som ostať v akejsi permanencii. Robím sochárstvo asi 28 rokov. S tým je spojená určitá niť, ktorá keď sa preruší a v tom čase nie je tak veľa zákaziek, je dobré v nej pokračovať. Predsa len mi môžu napadnúť úplne nové myšlienky a idem ďalej. Je to potom lepšie.

Výstava Jána Ťapáka v Danubiana Meulensteen Art Museum/foto: archív Ján Ťapák

Spomenuli ste fakt, že prvých pätnásť rokov vaše zárobky neboli nič moc. Nemali ste niekedy tendenciu sochárstvo opustiť a začať robiť niečo finančne atraktívnejšie?

Tieto myšlienky niekedy prichádzali do môjho života. No príchodom do ateliéru zažívam pocity, ktoré sú oslobodzujúce. Vyčistí mi to hlavu. Prišiel som na to, že by skončenie s touto profesiou bolo nefér voči času, ktorý som študoval a venoval tejto práci. Bolo by to nefér aj voči mne. Možno to bude pôsobiť, že som voči sebe priveľmi tvrdý. No som rád, keď prácu, ktorú si naplánujem aj dotiahnem do konca a úspešne dorobím.

S rodičmi a s manželkou Janko/foto: archív Ján Ťapák

Okrem sochárstva sa venujete aj výtvarnému umeniu. Je pre vás toto povolanie akýmsi únikom z reality?

Je to pre mňa absolútna psychohygiena.  Je to pre mňa zdroj ďalších námetov. Používam však mechanizmy práce, pri ktorých som robotník, brúsič a zvárač. Ale stále ma drží v napätí konkrétne socha, na ktorej pracujem. Vždy sa teším, keď dielo dokončím a chcem veľmi vidieť výsledok. Neviem presne popísať ten pocit. Ale som schopný pracovať aj trinásť hodín denne, aby som bol čoraz bližšie k cieľu. Pri zváraní a iných aktivitách, ktoré so sochou súvisia mi popri tom beží v hlave iný príbeh a kombinácie. Niekedy sa stane, že popri práci na konkrétnej soche mi napadne myšlienka, ktorá dielu dodá úplne nový význam. Často nastáva aj komunikácia viacerých sôch, ktoré však existujú aj ako samostatné diela. Na mojej poslednej výstave v Danubiane sa tak stretli dvojice Včelár a Štepár, Balans a Toro Querencia, Vincentov nočný plenér a Mesiac na hladine alebo Špirála a Prechod Krabou hmlovinou. To sú paralelné veci. Spoločnosť tých sôch je jednoducho prepojená.

Výstava Jána Ťapáka v Danubiana Meulensteen Art Museum/foto: Martin Štetina

Definícia úspešného umelca je zrejme subjektívnou záležitosťou. Kedy vás umenie a sochárstvo uspokojila natoľko, že ste boli so sebou spokojný?

Začiatky boli náročnejšie. Človek hľadal a vyvíjal sa. Dnes je to pocit akejsi vnútornej spokojnosti, harmónie a tie veci začali vo mne kotviť. Zrazu mám okolo seba niečo, čo som kedysi ani netušil, ale bolo to v mojej hlave a je to vytvorené. Niekedy som aj prekvapený kde sa niektoré veci vo mne berú.

Deti sa ma občas pýtajú ako mi niektorá socha vôbec napadla. Občas sa naozaj veľmi ťažko vysvetľujú tieto moje podvedomé stavy. Určite viem, že pri mojej práci netreba urputne bojovať s akoukoľvek myšlienkou a niečo chcieť vyjadriť silou mocou. Ak si totiž nazbieram podnety, tak je to potom lepšie. Ale musím vám prezradiť, že toto je môj prvý rozhovor, pri ktorom sa ma nepýtate odkiaľ čerpám inšpiráciu (smiech). To ma milo prekvapilo! Veľa vecí mám však načítaných, nazbieraných, no potom je treba dostať sa do takého stavu, kedy sa mi dobre tvorí. Výsledok je pre mňa veľkou úľavou.  Moja práca je pomerne manuálne náročná, pred poslednou výstavou v Danubiane som pracoval v 40 stupňových horúčavách. Oblečený som však musel byť akoby vonku bolo mínus päť. Je to fyzicky dosť náročné. No o to prežívam krajší pocit, keď už mám dielo hotové.


Známe sú pohnuté osudy umelcov z minulosti. Vy ste trojnásobným otcom, máte dobrú manželku a rodinné zázemie. Pomáha vám v náročnej umeleckej profesii akási rodinná harmónia a stabilita?

Určite mi rodina a zázemie v mojej práci nesmierne pomáhajú. Sochár potrebuje totiž na svoju prácu predovšetkým čas a pokoj. U nás v rodine som však nebol tým, ktorý by len tvoril, ale bol som zapojený do rodinných povinností. Moja manželka je nesmierne obetavá, milá a zlatá a deti máme fantastické. Sú mojimi najlepšími priateľmi. Jednoducho to je také fantastické, že moje vlastné deti sú pre mňa inšpiratívne bytosti, ktoré mi dokonca veľakrát ukazujú správnu cestu. Mám svoj vek a dnešní mladí ľudia sú úplne inak nastavení. Veľmi ich obdivujem. Nie som tým typom, že by som bol direktívnym otcom. Dcérka Kristínka je úplný knihomoľ. Jakub moderuje, robí stand up a navyše má klasickú bežnú prácu. Laruška bude mať osemnásťrokov a tiež je veľmi šikovná. Nie každý má zrejme takéto šťastie, že by mal podobne harmonické prostredia ako mám ja. Moja manželka ma vždy podporovala. Aj keď bolo kedysi ťažšie, a aj keď je teraz dobre.

Akademický sochár Ján Ťapák s manželkou, deťmi a rodičmi/foto: archív Ján Ťapák

Vaša manželka je paradoxne vyštudovanou kunshistoričkou. Snaží sa vám radiť pri sochárstve?

Necháva ma voľne tvoriť. Ak je však niečo nesedí, tak mi povie svoje výhrady. Myslím si, že tak je to fajn. Nemáme však v našej domácnosti nosné debaty o umení. Ak sa mi niečo podarí vytvoriť, tak to zvyknem priniesť domov. Ukážem to manželke a rozprávame sa o tom. Občas rodina nechápe môj zámer, ale to mi vôbec nevadí (smiech).

Je o vás známe, že veľa športujete. Akým športom sa venujete a sú pre vás dobrou kompenzáciou práve vašej umeleckej činnosti?

Moje každodenné prechádzky a beh na Železnej studničke sú pre mňa fantastickým relaxom. Chodím tam už asi dvadsať rokov. V prírode trávim čas rád a je to pre mňa továreň na energiu. S partiou starých Lúčničiarov si chodievame raz týždenne zahrať hokej a tam je to  naozaj intenzívny hodinový tréning, akási intenzívna sprcha, ktorá je výborná na všetko. Navyše chodievam dvakrát týždenne cvičiť. Moje telo to potrebuje, pretože sochárstvo je fyzicky náročná umelecká činnosť. Zažil som už boľavý chrbát, veľa som robil s motorovou pílou a veľmi ma to bolelo. Potrebujem aj tento druh pohybu.

Aj manželka Jana Ťapáková bola sólistka Lúčnice, kde sa zoznámili s Jankom (druhý vpravo)/foto: archív Ján Ťapák

Vystavujete aj v zahraničí. Ktorá výstava bola pre vás prelomovou v kariére?


Prelomové výstavy som asi nemal. Veľmi zaujímavou výstavou boli pre mňa Samuraji v Klariskách a momentálne prebiehajúca výstava v Danubiane. Samozrejme aj výstavy v Záhrebe, v Londýne alebo v Moskve boli skvelou príležitosťou a videlo ich veľa ľudí.

Výstava Jána Ťapáka v Danubiana Meulensteen Art Museum/foto: archív Ján Ťapák

Zaujímavé je, že  som minulý rok ešte s jedným kolegom vystavoval sochy na základnej škole v Partizánskom. Beriem to tak, že každá jedna výstava je dôležitá a zaujímavá. V zahraničí to mohlo vidieť veľmi veľa ľudí z rôznych profesií, ale na tej základnej škole to videlo približne osemsto žiakov. Ak sa mi podarilo inšpirovať, čo len jedného malého žiaka, ktorý si ju nejako zapamätal, tak to takisto považujem za veľký úspech. Nevyhýbam sa ani takýmto výstavám. Výstavy sú prirodzené a podstatné veci pre výtvarníka. To, čo má v ateliéri a v srdci predkladá pred ľudí. Tieto artefakty si potom takisto zaslúžia, aby boli videné.

Výstava Jána Ťapáka v Danubiana Meulensteen Art Museum/foto: archív Ján Ťapák

Pomáhajú vám výstavy finančne? Máte potom viac kupcov, prípadne zahraničných umeleckých zberateľov?

Je to samozrejme súčasťou tohto celého cyklu. Nedá sa povedať, že sa na každej výstave zaručene niečo predá. Môžem mať za sebou tri výstavy a nemusí sa predať nič, ale tá správa o výstave sa šíri ďalej. Často sa stáva, že ľudia prídu na výstavu, potrebujú chvíľu čas na rozmyslenie, a nakoniec sa mi ozvú a dielo kúpia. Takisto ľudia, ktorí už majú moju sochu a ďalej inšpirujú svojich známych a priateľov. Som dosť pilný, chcem byť medzi ľuďmi a rád komunikujem. Správy o mojej sochárskej činnosti sa šíria ďalej, čo ma samozrejme teší. Sochárstvo je nesmierne drahou záležitosťou. Peniažky potrebujem na to, aby som mohol slobodne tvoriť. Sú to skrátka spojené nádoby.

Akademický sochár s manželkou Jankou a deťmi/foto: archív Ján Ťapák

Na Slovensku máte status úspešného umelca, máte veľa zákaziek, spolupracujete aj s architektmi, precestovali ste svet. V čom podľa vás spočíva základ vášho úspechu?

Neviem, či dokážem nájsť nejakého spoločného menovateľa. U mňa to bola určitá systematická práca, poriadok a drina. Mnohí ľudia mi však hovorievali, že som to mal ideálne. Vraj tým, že som mal otca známeho režiséra, tak mi to išlo ľahšie. Opak je však pravdou. Niekedy to bolo oveľa ťažšie a zrejme som ľuďom musel aj viac dokazovať práve pre moje známe priezvisko. Povedal som si, že do tejto profesie pôjdem najpoctivejšie ako viem. Zrejme sa mi to vracia naspäť a prináša to teraz svoje ovocie. Dodnes idem do všetkých projektov s veľkou pokorou. Veľmi sa mi páčia ľudia, ktorí toho veľa dokázali a stále sú skromní a pokorní. Myslím si, že takto ma k tomuto poznaniu viedli aj moji rodičia.

Ján Ťapák so slávnym režisérom a hlavne otcom Martinom Ťapákom /foto: archív Ján Ťapák

Môže vás zaujať:

Keď sleduje CFL, NBA, či futbal, pozerá sa na svoje sedadlá


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *