Rozhovory

Keď sleduje CFL, NBA, či futbal, pozerá sa na svoje sedadlá

Lúčnica ho naučila, že nič neoklame. Laco Kelemen nechcel, aby jeho deti vyrastali v negatívnej spoločnosti. Mal všetko, aj tak zbalil kufre a v roku 2000 presťahoval rodinu do Kanady, kde začal od nuly. Keď mu krv od mrazov, dažďa a kladiva zalievala ruky zaprisahal sa, že urobí všetko preto, aby jeho deťom nič nechýbalo. Dnes, keď sedí na letisku a pozerá na športové prenosy nielen z celej Ameriky, na obrazovkách vidí na štadiónoch „svoje“ sedadlá, vyrobené na Slovensku.

S Lacom sa poznáme z Lúčnice. Nevideli sme sa roky. Netušila som, ako žije, len som vedela, že lieta po celom svete a často na Myjavu. Nechcela som sa na jeho príbeh pripraviť. Chcela som zaznamenať autentickú výpoveď . Myslela som si, že ako bývalý sólista Lúčnice, kde exceloval aj v myjavskom kroji, dováža do Kanady ľudové klobúky s pierkom. Keď sa rozhovoril, ostala som v nemom úžase. Neskôr sme sa schuti zasmiali na tom, ako veľmi som sa sekla v jeho podnikaní. Kto neprečíta neuverí.

Laco Kelemen sa narodil v pôrodnici na Bezručovej tri dni pred príchodom Rusov. Jeho mama ho vtedy držala na rukách a z okna pôrodnice sledovala, ako tanky ovplyvnia jeho budúcnosť. Túžil hrať tenis, ale v 13 rokoch na to pre zranenie musel zabudnúť. Po dvojfázových tréningoch zrazu ostal doma a nevedel čo so sebou. V dome mal susedov Lúčničiarov. Angelu Vargicovú a Jula. „Chcel som tancovať moderný tanec, ale bol som príliš chudý a škaredý, ale dosť drzý na to, aby som nastúpil do detského folklórneho súboru Klnka, kde chlapci vždy chýbali. Sebavedomie mi nikdy nechýbalo, a tak som po roku a pol išiel na konkurz do Lúčnice s tým, že som najväčší sólista na svete,“ smeje sa na sebe Laco, u ktorého nakoniec história ukázala, že nebol ďaleko od pravdy. V Lúčnici sa vypracoval na pozíciu nezabudnuteľného sólistu. „To slovo vypracoval si použila správne. Môžeš mať talent, ale ten neznamená nič, keď si ho neodrieš.


foto: Kelemen archív, Lúčnica, Zuberec

Môžeš drieť, ale zasa keď nemáš talent, môže sa z teba stať maximálne priemerný vydretý človek, nie sólista. Čiže mňa dokážu v živote rozčúliť dve veci. Keď mi niekto pri Lúčnici alebo terajšej firme povie, mal si šťastie a druhá typicky slovenská, ty si to môžeš odpísať z daní,“ opäť sa schuti zasmeje Laco, ktorý na VŠMU choreografiu síce skončil, ale bez diplomovky. Neodovzdal ju lebo vedel, že ho choreografia po revolúcii neuživí. Mal už dieťa a vedel, že v kultúre peniaze nie sú. „Mnohí si myslia, ako som s Lúčnicou precestoval svet, ale mal som aj obdobie “zaracha“. Jeden deň som totiž v Trenčíne na hoteli horšie zniesol alkohol. Odvtedy už Lúčnica nikdy v tom hoteli nebývala. Ale zasa to bolo veľké ponaučenie do života. Pochopil som, akí ľudia okolo mňa sú. Kto sa iba tvári, a kto nie,“ spomína si na bujaré obdobie Kelemen, ktorý začal robiť skladníka, ako jeden z prvých zamestnancov budúcej obrovskej firmy na elektroniku.

Celý život boj o život

„Riadil som skladové zásoby bez akéhokoľvek počítača. Neskôr som sa presunul
do colného skladu,“ spomína si na prvé zamestnania. Nasledoval obchodný zástupca v inej firme, kde skončil ako riaditeľ sekcie drogérie. Neskôr si v Partizánskom, kde cítil dieru na trhu, založil vlastný veľkosklad pre malopredajne. „Už vtedy som sa budil celé noci dni či to dám a budím sa dodnes. Ak človek firmu berie vážne, to sa nikdy neskončí a celý život je to boj o život. Každý problém zákazníkov dodnes beriem osobne, a tak sa stále budím spotený a nevyspatý. Je to už súčasť života,“ zamyslel sa Laco Kelemen, ktorému dovolenka v Kanade v roku 1998 zmenila celý život. „Ani mi dovtedy nenapadlo, že opustím Slovensko. Až kým som v tej Kanade neprežil päť týždňov. Videl som, ako sa tam ľudia k sebe normálne chovajú. Napríklad, keď som čakal na zastávke autobusu, prihovoril sa mi cudzí človek. Moja reakcia bola typicky slovenská, že to je asi nejaký úchyl! Alebo, keď mi spadla na korčuliach deväťročná dcéra. Nič tragické. Priskočili k nej štyria počierni chlapci od 13 – 16 rokov. Od strachu som vyletel a keby som mal nožík, tak ho asi vytiahnem. Strašne som sa hanbil, keď som zistil, že jej chceli iba pomôcť. Cítil som sa skazene. Povedal som si, že som asi chorý, nie oni , ale ja, že to čo vidím je normálne, nie to, čo považujem za normálne v krajine, kde žijem,“ spomína Laco, ktorý po návrate na Slovensko, tam už nevedel vydržať. Keď v roku 2000 odišiel, po anglicky nevedel ani “ň“. Na Slovensku aj s manželkou architektkou nechali slušné živobytie. „Všetko sme tu zamkli a opäť sme začali od nuly. Len s dvoma deťmi. Syn mal 5, dcéra 10. V Kanade nám z neba nič nespadlo okrem snehu, ktorý sme museli neustále odhadzovať.“

foto: Laco Kelemen s deťmi, Kelemen archív

Tiekla zo mňa krv ako z vola

„Presne sme vedeli do čoho ideme,“ hovorí o začiatkoch v novej krajine, kde sa najprv dohodli, že do práce pôjde manželka a on sa bude učiť anglicky. Žena si však robotu hneď nenašla a Laco sa zrazu z veľkého koženého kresla na Slovensku ocitol pri -22 stupňov na streche kanadského rodinného domu s kladivom v ruke. „Napriek tomu som nikdy neľutoval, že sme sem prišli. Ani vtedy. Vždy som si spomenul na prvý letecky trip s Lúčnicou, keď sme leteli z Viedne do Ammanu. Sedel som na letisku pri stene a pozeral sa na ľudí, ako sedia v kaviarni a dávajú si kávu a croissant. Za tú cenu to vtedy bolo pre mňa niečo nepredstaviteľné.  Povedal som si, že keď budem veľký, tak budem robiť všetko preto, aby som si na tom letisku aspoň tú „posranú“ kávu dal. Dnes lietam priemerne 3x týždenne a prisahám, ešte sa mi nestalo, aby som si kávu na letisku nedal. Keby som ju mal vypiť v behu! Dám si ju vždy! Ako hovorí Obama, Because I can! (Pretože môžem!),“ zvážnie Laco, pre ktorého bol míľníkom života pokazený hriankovač, s ktorým deti celý život vstávali. „Robil som vtedy inštalatéra hliníkových obkladov vonkajších stien. Sú to hliníkové panely, ktoré striháš na rozmer, ktorý potrebuješ. Nedá sa s tým pracovať keď prší, lebo presne tam, kde to potrebuješ inštalovať steká voda z celej strechy domu. Pre mňa však bolo nepredstaviteľné, že moje deti nebudú mať na raňajky hrianky s lekvárom. Volal som šéfovi, že aj keď prší, musím robiť, lebo potrebujem peniaze. Robil som 4 hodiny. Tiekla zo mňa krv ako z vola, keď som tie panely jeden do druhého zatláčal rozmočenými prstami. Mal som ich celé dorezané. Ale tých 40 dolárov na nový hriankovač som zarobil. Odvtedy, keď si k večeri objednávam fľašku vína za 40 dolárov, vždy si na to spomeniem, čo pre niekoho 40 dolárov znamená a čo človek dokáže urobiť pre seba, aby si raz užíval život so 40 dolárovým vínom v ruke,“ zdôverí sa mi Laco, ktorý stále vyzerá, že napriek veľkému podnikateľskému úspechu, nohami stojí na zemi. Všetko sa zmenilo potom, ako sa raz ráno zobudil s celkom slušne rozbehnutým zamestnaním inštalatéra dverí. Stále však nevedel anglicky, pretože robil iba pre Slovákov. „Povedal som si, že nie som o nič sprostejší ako ľudia tu. Jediné, čo mi chýba, je jazyk. Zachoval som sa asi voči kolegovi nefér, ale povedal som mu, že už neprídem. Ak som sa chcel posunúť, musel som to spraviť,“ vysvetľuje rozhodnutie. Opäť mu pomohol Slovák, zhodou okolností tiež Lúčničiar, pri ktorom sa naučil jazyk. „Vlastnil architektonickú firmu. Na začiatku som ako potkan v pivnici 10 hodín denne robil poriadok v archíve výkresov od roku 1972. Neskôr som im robil dievča pre všetko a poslal aj svoj prvý anglický email v živote. Keď som bol podľa dohody pripravený, rozlúčili sme sa a dodnes som mu vďačný,“ hovorí Kelemen, ktorému zmenil život obyčajný leták slovenskej firmy na recepcii, ktorý si náhodou všimol, keď prišiel po manželku do práce.

Z Myjavy do Vancouveru 75 kontajnerov s 500 ton ocele


O krátky čas už majiteľa tejto firmy spoznal osobne, pretože do Kanady prišiel
na jazykový pobyt. „Začiatok bol veľmi ťažký. Nemohol som byť bez príjmu, a tak som to skúšal rozbehnúť popri zamestnaní. Po dvoch mesiacoch mu hovorím, že to nemá význam, lebo neviem sedieť s jedným zadkom na dvoch stoličkách, ale moja situácia sa nezmenila a stále potrebujem aj pravidelný príjem. Rozpočet na prvý rok firmy nebol vysoký a ten sme neprekročili. Dohoda bola, že ja odídem z roboty a on každé tri mesiace zloží štvrtinu dohodnutej sumy. V Kanade som založil firmu u mňa doma. Jeden stôl, notebook a telefón. 5.1.2005 som si ráno o ôsmej sadol za stôl a pýtal sa sám seba čo teraz?! Volal som, ponúkal a do záhrady mi naviezli vzorky stoličiek. Autom som ich vozil k potenciálnym zákazníkom a ukazoval. Moja, v tom čase 16 ročná dcéra, zdvíhala telefóny akože kancelária firmy, ako vám môžem pomôcť? (smiech) Stál som vedľa nej  a šuškal, to dáš, to dáš!,“ spomína si na začiatky dnes už so smiechom Laco, ktorý medzi Vianocami a Silvestrom toho istého roku volal spoločníkovi na Slovensku, že všetky peniaze sú fuč bez jedinej objednávky. Ten sa však rozhodol ísť ďalej. Do roka a 5 dní od založenia firmy podpísal Laco Kelemen prvý kontrakt, a to rovno na sedačky na Národný kanadský futbalový štadión. „Ďalší týždeň na päť menších hokejových arén v Kanade. (smiech) Viem, čo to bolo! Náš prístup k obchodu, a ten platí doteraz. Prvé heslo našej firmy, stále visí nad tlačiarňou, kde denne chodíme . Honesty and hard work! ( Úprimnosť a tvrdá práca). Národný Štadión stavala najväčšia stavebná firma v Kanade. Niekoľkonásobne väčšia ako ďalšia v poradí. Dobre manažovaná a toto bol náš prvý zákazník! NÁRODNÝ KANADSKÝ FUTBALOVÝ ŠTADIÓN! Na mítingy som chodil ako jeden z mnohých dodávateľov s tým, že som dovtedy nepredal jedinú stoličku v Kanade. Domácim to neprekážalo, mali sme produkt, ktorý mal futbalovú európsku kultúru, s ktorou dovtedy nemali skúsenosti.

foto: Kelemen archív

Máme veľa štadiónov aj v Nemecku a Kanaďanom náš dizajn pripomínal futbalovú kultúru, kde sa chceli dostať,“ vysvetľuje vyhratý tender Laco Kelemen, ktorý za dôležitý moment označil aj to, že sa nikdy na nič nehral. „Keď som niečo nevedel priznal som to, neviem, zistím, zavolám. Málokto si uvedomuje tieto maličkosti, ale presne toto vytvára veľkú dôveru medzi zákazníkom, predávajúcim a kupujúcim,“ hovorí základ úspechu Laco, ktorý keď zistil, že má prvú objednávku a ešte aj od koho, takmer od radosti rozbil auto, keď si do neho sadol. „Volal som spoločníkovi, my to máme! Pýta sa, máš už podpísaný kontrakt? Hovorím mu nemám, ale my to už máme! Kým nie je podpísaný kontrakt ……Hovorím mu – toto nie je Slovensko! Tu sa povie blahoželáme vám a deal done! Hotovo. A tak to aj bolo,“ porovnáva rozdiely medzi Kanadou a Slovenskom Laco, ktorý inštaloval sedadlá z Myjavy aj na štadiónoch najvyššej futbalovej ligy v Toronte, Vancouveri, Montreale, v Salt Lake City, či Houstone. Ich sedačky nájdete aj na prestížnych univerzitách, či stredných školách po celej severnej Amerike. Nechýbajú ani v menších hokejových arénach, arénach amerického futbalu CFL v Otawe, či štadióne NBA v Sant Antonio. Momentálne inštalujú aj v NBA aréne  v Salt Lake City, kde sa však prezentujú svetovou novinkou. „Ako jediní na svete robíme určité druhy špeciálnych zásuvných tribúm. V roku 2010 boli OH vo Vancouveri. Hlavný olympijský štadión, najväčší v Britskej Kolumbii,BC Place – volajú ho Diamond of the City, pretože ho vidíte z každej strany mesta. Keď sme ho robili, nesmierne ma to štvalo, lebo som ho stále videl, kdekoľvek som sa pohol. (smiech). Meniť chceli okrem sedadiel aj hlavné zásuvné tribúny. Bolo mi jasné, ak to neurobíme spolu, dostane to niekto iný. Oni že, robíte aj to? Ja, že jasnééééééé … (smiech) V tom sme najlepšííííí …..! (smiech). Okamžite som volal do Belgicka CEO a hlavnému inžinierovi a prezidentovi firmy, s ktorou sme spolupracovali v Európe, že to zastrešíme ako kanadská firma. My dodáme stolice, oni zásuvné tribúny. Začal sa smiať, že Laco ty si blázon! Zásuvné tribúny na 7 000 miest?! To v živote nerobili ani Belgičania. Hovorí mi, že to neexistuje, aby som projekt vyhral, že toto robia storočné americké veľké firmy. A my sme to dali! Dokonca sme vymysleli unikátne technické riešenie. CEO nechcel tomu uveriť. Nakoniec vyšlo najavo, že bol síce CEO, ale nebol spolumajiteľom firmy, čo mu majiteľ už dlho sľuboval, takže okamžite sme po ňom drapli a spravili z neho nášho spoločníka. Aj vďaka nemu sme na Myjave vyrobili historicky najväčší projekt zásuvných tribún v Európe. Z Myjavy do Downtown vo Vancouveri sme doviezli 75 lodných kontajnerov a v nich vyše 500 ton ocele. Áno, som na seba pyšný, aj keď som bol pred zrútením“ povie unavene Laco Kelemen, ktorý v tom čase pracoval neuveriteľne veľa. Vstával o piatej ráno , o desiatej v noci sa vracal do kancelárie, kde ešte pracoval najmenej do druhej ráno. Dcéra vtedy tri mesiace volávala jeho kolegyni každý deň, či je v poriadku.

Kancelária po 12 rokoch

Úspešný Kanaďan so slovenským pôvodom si od roku 2005 prvú vlastnú kanceláriu doprial až tento rok . „Čiže celý národný futbalový štadión urobila jedna firma s jedným kanadským zamestnancom, a to som bol ja. Po 12 rokoch sa prvý raz vraciam domov – domov, a nie domov do práce. V priemere dnes lietam trikrát do týždňa. A vždy si dám tú „posranú“ kávu!,“ pripomenie dnes už úspešný podnikateľ, ktorý by na Slovensko rád priviezol zmýšľanie, že nič nepadá z neba a na auto, či dovolenku musíš pracovať tvrdo. „Toto je úplne zvrátené myslenie. Recept na úspech je žiť normálne a robiť to, čo ťa baví. Ak to nerobíš , 70% tvojho života je hodeného do koša, a to ťa zmení. A nerobiť veci iba pre peniaze, lebo ich nikdy nebudeš mať dosť. Zmenil by som aj to, prečo som odišiel.

foto: Stacho Machata/ Laco Kelemen – ISMAILIA, EGYPT, august 1987

Vďaka Lúčnici som mal naozaj veľa známych a aj tak som slovenský systém neznášal.  Uvedomte si, že prvý kontrakt v Kanade na Národný futbalový štadión som podpísal nie preto, že som niekoho poznal! Ale preto, že som mal produkt, ktorý som dokázal predať a tvrdo som pracoval. Ľudia to ocenili a ten produkt kúpili. A toto na Slovensku, bohužiaľ, stále nefunguje a asi ešte veľmi dlho ani nebude. Hoci situácia sa mení, ale veľmi pomaly. A hlavne v Kanade netrávim 70% podnikateľského času zháňaním mojich vlastných peňazí. Tam sa faktúry platia a zmluvy sa dodržiavajú! Veď uzatvárame kontrakty s obrovskými firmami, ktoré sa spovedajú daňovým poplatníkom. Vďaka právnemu systému tam podpisujeme zmluvy, ktoré ja nemusím ani čítať. Preštudujem si ju raz, pretože tá je štandardným dokumentom na trhu a nikdy sa nemení. Iba čísla a podmienky. Ak by mi niekto nezaplatil, tak mám právo zastaviť celý projekt a nepohne sa ďalej, kým sa to nevyšetrí,“ vysvetľuje veľké rozdiely medzi podnikaním na Slovensku a Kanade Laco s tým, že nikdy by nebol tam kde je, keby nebolo firmy z Myjavy. „Veď tá firma to musí vymyslieť, nakresliť, naprojektovať, vyrobiť, zabaliť a dodať. Ja som priekupník so zodpovednosťou. Keď sa ma niekto spýta, či sa cítim Slovák tak áno, ale som aj hrdý Kanaďan a v tejto mojej pozícii pomáham Slovensku možno viac, ako ktokoľvek iný. Vieš, ja sa celé roky neviem vyrovnať s tým rozdielom medzi národmi. Typická reakcia Slováka, ktorý príde do Kanady je na križovatke, kde majú všetci stopku a prvý sa pohne ten, kto prvý zastavil. Naše návštevy sa divia, že to by na Slovensku nefungovalo, každý by bol prví. V nemom úžase sú aj keď vidia záchranné kolesá a tyče pri vode, nepriviazané reťazami. Sami povedia, že no, na Slovensku by to už mal niekto v garáži,“ zasmeje sa Laco, ktorému z toho do smiechu vlastne vôbec nie je.

foto: Kelemen archív

Všetko si oddrel

Podľa neho na Slovensku už vyrastá nová generácia, ktorá dokáže žiť podľa kanadských hodnôt. Teda nie každý musí byť prvý a čo najrýchlejšie, najlepšie bez námahy. „Uvedomil som si to aj v SND na oslave 90. narodenín pána Nosáľa. Myslím si, že veľká časť z toho, čo sa mi v živote podarilo je vo veľkej miere ovplyvnené Lúčnicou. Všetci sme sa tam naučili, že neexistujú skratky a nedá sa to oklamať. Postavíš sa na javisko a každý vidí, či to vieš alebo nie. Prístup k práci sme sa naučili práve tam. Dobre vieš, že som si to v Lúčnici odrel až na sólistu. Nie vďaka tomu, že som Nosáľa poznal, alebo som bol jeho syn či vnuk, ale vďaka tomu, že som si to ODDREL. A mnoho ďalších bývalých Lúčničiarov, ktorí to z nej dotiahli veľmi ďaleko. A čo sa mi na mojej práci páči najviac? Ten pocit, keď sedím na letisku, za barom, popíjam kávu a čakám na lietadlo a predo mnou je päť obrazoviek. V troch ide nejaký šport, každý iný a každý z inej časti Ameriky. A na mnohých z nich sú naše sedadlá…“


 

 



Komentáre (5)
  1. vladyyz píše:

    Pekny clanok … emigracia je len pre silnych jedincov … a to Laco je

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *