Kúpila zámok, hovorili, že je blázon. Dnes patrí medzi špičku, ale rozprávka to nebola (časť prvá)
Keď som po nezabudnuteľnom víkende odchádzala zo zámku Mcely, túžila som jeho majiteľku spoznať osobne čo najskôr. Ženu, ktorá bez toho, aby o tom tušila, ma prinútila zamyslieť sa nad tým, ako žijem a čo vlastne chcem. Bolo to pred asi štyrmi mesiacmi, ale vôňu zámku cítim dodnes.
Takmer každý novinár o jej životnom príbehu píše ako o rozprávke. Chápem, zámok a jeho okolie naozaj pôsobia ako rozprávka, mne však bolo okamžite jasné, že za tou krásou sa skrýva obrovské nasadenie, odriekanie a najmä odvaha, pustiť sa do niečoho, čo môže urobiť snáď len “blázon”.
Slovenka Inéz Cusumano síce vlastní zámok neďaleko Prahy, za jej úspešným príbehom je však veľa bolesti a sĺz, ale aj životných reštartov a nádej, že všetko zlé sa môže aj na dobré obrátiť. Určite však nie “samo sa to”, ako v rozprávke, akýmsi zázračným prútikom či prsteňom. Ale to zistí len ten, kto sa s pani Inéz stretne aj osobne, prípadne zažije tú jedinečnú atmosféru zámku, pred ktorým sa skláňa nielen celé Európa.
„Je pravdou, že to cítim rovnako. Môj život nie je rozprávka, ale skôr príbeh. V angličtine tomu hovoria story, lebo to nemusí byť rovno „story rozprávkové,“ rozhovorí sa majiteľka zámku, s ktorou sme sa usadili v nádhernom apartmáne, v ktorom kedysi žila šľachta. Keď bola malá, ani vo sne by jej nenapadlo, že raz bude nejaký zámok vlastniť. Mala úplne iné sny.
Jej životný príbeh môže byť pre mnohých veľkou inšpiráciou. Nič nie je totiž úplná náhoda.
Limity rodného kraja
Rešpektovaná ekonómka sa narodila v Spišskej Novej Vsi, rodičom, ktorí „nemohli vysoko vyskakovať“. Napriek tomu jej v detstve nič nechýbalo. Do Prahy vycestovala za vysokoškolským štúdiom.
„Ako dieťa som si našťastie veľmi neuvedomovala limity rodného kraja, aj keď mi rodičia dopriali všetko, čo som potrebovala. Keď to teraz porovnávam, ako žijú dnešné deti aj vďaka médiám, tak niekedy mám pocit, že môj svet bol vtedy bohatší. Poskytol mi totiž lepšie zázemie pre to, čo robím teraz,“ spomína na roky pred 18. narodeninami, kedy ešte nevnímala, či má alebo nemá dostatok príležitostí.
Viac si to začala uvedomovať po odchode do Prahy, kde túžila študovať zahraničný obchod, v tom čase Fakultu medzinárodných vzťahov. Po Nežnej revolúcii využila všetky možnosti grantov a inej podpory vo vzdelávaní.
Vďaka Britskej rade získala aj prestížne vzdelanie na Oxfordskej univerzite.
„Áno, nebola to náhoda. Poctivo som sledovala všetky programy. V tej dobe vyhlásil British Council podporu mladým manažérom, ktorí by sa chceli vzdelať vo svojom odbore. Presne som vedela čo chcem,“ spomína na dôležité kroky pre svoju budúcnosť, ktoré robila hneď po získaní akademického titulu. Krok po kroku. Pracovala v zahraničnej developerskej korporácii, ktorá jej umožnila aj štúdium na jednej z najlepších univerzít sveta, Harvarde.
„Už od strednej školy som mala sen, že budem pracovať pre nejakú nadnárodnú inštitúciu, napr. OSN alebo Svetovú banku, no a k tomu som potrebovala adekvátne vzdelanie,“ smeje sa sympatická podnikateľka, ktorej sny kreovali vek a skúsenosti.
Samozrejme, aj ona chcela byť najprv veterinárnou lekárkou exotických zvierat v Afrike. V tom čase “letel“ seriál o levici Elza, ale veterina sa jej videla príliš úzke zameranie.
Svetová banka zaváhala
„Radšej som si vybrala ekonomiku, keď sa raz naozaj rozhodnem čo chcem robiť, aby som mala ešte priestor na dovzdelávanie,“ vysvetlila konečné rozhodnutie.
Jedna z najúspešnejších hoteliérok v Českej republike chcela hlavne veľa spoznávať a cestovať. A najmä, najmä zmeniť svet k lepšiemu.
„Kamarát, ktorý ma v tej dobre veľmi dobre poznal a pracoval na Medzinárodnom súde v Hágu, vybavil pre mňa návštevu OSN v Ženeve. Vlastne sa ma snažil odradiť o môjho sna. Veľmi dobre ma totiž poznal a vedel, že by som sa v tom prostredí necítila šťastná. Nie som totiž typ, ktorý bude štyri roky robiť na tom, aby potom veľmi kľúčové vety presadil do nejakej rezolúcie. Už vtedy vedel, že potrebujem okamžite vidieť výsledky svojej práce,“ spomína na obdobie, keď ešte netušila, že skončí ako vysoko rešpektovaná a uznávaná hoteliérka s mnohými oceneniami.
„V tom čase vypísala Svetová banka konanie na výber budúcich viceprezidentov s tým, že chcú, aby práve nová krv prelomila ich byrokratické štruktúry a pomalé rozhodovacie procesy. Vyberali skupinu mladých ľudí z celého sveta. To ma pobláznilo a aj preto som si vybrala program na Harvardskej univerzite, ktorý presne riešil hodnotenie projektov, perspektívy nielen podnikateľov, bánk, ale aj štátov a celých regiónov. Potom som zistila, keď som podávala veľmi komplikovanú prihlášku do Svetovej banky a jeden z mojich učiteľov Harvardskej univerzity poslal posudok k mojej osobe z objektívnych dôvodov o niekoľko dní neskôr, len vďaka tomu, že nesplnil presný časový limit, tak moju prihlášku zhodili zo stola a ani ju neotvorili. Vtedy som si uvedomila, že by som sa tam asi zbláznila. Dodnes som presvedčená, že som bola presne ten najlepší kandidát, ktorého hľadali a že je to veľká škoda pre Svetovú banku, že ma vtedy pre takú hlúposť nezobrali,“ smeje sa na celý prezidentský apartmán Inéz, z ktorej cítiť veľkú múdrosť a pokoru zároveň.
„Dnes to hodnotím, že to bola menšia škoda pre mňa,“ zasmeje sa mama mladej slečny, ktorá si dnes už nevie predstaviť úradnícky život. Stojí však nohami na zemi a jej jej jasné, že kedysi to pre mladých bolo oveľa ľahšie, študovať na prestížnych univerzitách, ktoré dnes stoja aj viac ako 80 tisíc dolárov za dva semestre.
„Nerada by som odradzovala mladých ľudí, ale musím uznať, že tá situácia je dnes veľmi iná. Keď vidím tú obrovskú konkurenciu a prístup k informáciám toľkých ľudí na celom svete, tie špičkové univerzity v Spojených štátoch, ktoré ani nemajú prospechové štipendiá, naozaj som asi mala aj šťastie, dobre hovoríte,“ súhlasí so mnou Inéz, ktorej zámok Mcely navštevujú najnáročnejší hostia z celého sveta.
Absolútna zrúcanina
Presne toho zámku, pred ktorým, keď v roku 2001 stála, vlastne ho ani nevidela. V takom bol stave a väčšinu vecí musela dať vyrobiť úplne nanovo a na mieru. Všetko podľa odporúčaní historikov. Mimoriadne jej záležalo na tom, aby zámok nestratil svojho ducha. Aj preto v jedinečnom zámku nájdete všade symbol hortenzie. Na obliečkach, uterákoch, závesoch, stoloch… Pôvodní majitelia, šľachtický rod Thurn-Taxis tento kvet miloval. Novej majiteľke veľmi záležalo aj na tom, aby rekonštrukciu, vrátane interiéru, robili výhradne domáci výrobcovia a majstri.
Kým opravila iba ruinu, trvalo to päť rokov a ďalších sedem jej jedinečné okolie.
Podnikateľka sa mi priznala, že predtým, ako prišla do dedinky Mcely, tieto ambície cítila dlhé roky, len ich v živote nevedela uchopiť a využiť.
„Roky som žila v nejakom rozpoložení. Až to dospelo do štádia, že som si povedala dosť! Jedného dňa pohár pretiekol a jednoducho som z toho obchodno-diplomatického sveta utiekla. Potrebovala som čas a v pokoji popremýšľať o tom, čo vlastne od života naozaj chcem. Aké sú moje priority. Ak to neurobíte, nikdy nenájdete ten svoj príbeh, vaše poslanie,“ smeruje k rozprávaniu o zámku, dnes už 5 hviezdičkového hotela, ktorý vám pri návšteve vyrazí dych. Rovnako ako vyrazil Dalito.
Inéz Cusumano nemala ani 25 rokov, keď zažila niečo, čo by mladý človek jednoducho nemal, lebo to tak nie je správne, ani spravodlivé a ešte aj proti prírode. Život s milovaným manželom si len plánovala. Poznala ho od narodenia a bol jej druhým ja.
Mladá vdova workoholičkou
Po skončení štúdia sa zosobášili, ale ich spoločné šťastie vydržalo len rok. Náhle sa stala vdovou a opäť musela rozmýšľať, ako resetovať svoj život a začať odznova. Útechu hľadala v zamestnaní.
„Keď sa na to spätne pozriem, tak som vlastne vždy bola workoholička a ešte aj ambiciózna. Ale zrejme, smrť manžela, mi dala ešte väčší impulz, ešte viac energie. Akoby som potrebovala všetko vytesniť. Takže namiesto toho, aby som plánovala rodinu, zrazu som musela začať rozvíjať svoju profesionálnu kariéru bez toho, že by som to nejako plánovala,“ spomína na najťažšie obdobie svojho života. Pomoc vtedy hľadala najmä u priateľky v Los Angeles. No a práve ona mala sen, kúpiť zámok v Česku alebo v okolí Paríža. Pomôcť jej mala práve Inéz.
„Niekoľko rokov ma prosila, aby som jej skúsila nájsť niečo v okolí Prahy. Nemala som na to čas , mala som náročné zamestnanie. V tom čase som riadila medzinárodnú firmu a spravovali sme veľké realitné projekty, ako nákupné centrá, hotely, luxusné rezidencie, všetko v Prahe 1, niečo v Prahe 2. V tej dobe som zodpovedala asi za 25 zamestnancov a veľmi často som cestovala do zahraničia. Mala som síce zaujímavý život, ale nebolo to úplne to, čo som si predstavovala. V živote som vôbec necítila rovnováhu,“ spomína na mužský svet realít éterická žena, ktorú si vlastne za manažérskym korporátnym stolom vôbec neviem predstaviť.
S prieskumom realitného trhu v okolí Prahy jej teda pomohla jej asistentka. Keď pani Inéz z firmy odišla, spomenula si na zoznam a vyštartovala do terénu.
„V tom čase som čítala knihu od Paula Coelha, Alchymista. Presne ma naviedla, ako ísť za svojimi snami. 14 dní som len cestovala a denne videla štyri až päť zámkov na predaj. Až som prišla do Mcely,“ spomína na deň, keď stála pred niečím, čo vlastne ako zámok už vôbec nevyzeralo, ruiny ju aj tak ohúrili. Pozerala sa na najväčšiu zrúcaninu, akú kedy videla. Vlastne nevidela.
„Bolo to to najhoršie, čo som videla zo všetkých zámkov. Všetko zarastené, ani nebolo vidieť, čo tu vlastne je. Voda tiekla cez tri poschodia. Takmer všetko z interiéru bolo vytrhané, odnesené , zničené, všetko zhnité, ale aj tak som mala pocit, že som sa vrátila domov,“ spomína Inéz pre portál Dalito.sk .
Kúpila sama a bez peňazí
Ďalšie noci hoteliérka už nevedela zaspať. Stále rozmýšľala, čo ju v zbúranom zámku tak oslovilo.
„Snažila som sa presvedčiť kamarátku, že to je to správne miesto, ktoré by mala kúpiť, ale zistila som, že mala sen, ktorý vlastne ani neplánovala zrealizovať. Tak som sa rozhodla, že tú zrúcaninu kúpim ja,“ smeje sa majiteľka dnes už prenádherného zámku. V tom čase bola stále vdova.
„Skutočne som do toho išla úplne sama. V tom čase bola cena zámku taká, akoby som kúpila byt na Žižkove. To bola asi tá rozprávková časť príbehu, keď mi moja mamka nepovedala, či som sa zbláznila, ale že ona si vždy myslela, že som princezná a patrím na zámok a dala mi svoje celoživotné úspory,“ spomína na kúpu zrúcaniny. Aj tak jej peniaze na kúpu stále chýbali.
„V čase, keď som naozaj veľa zarábala často som pomohla priateľom, ktorí mi však peniaze akosi nevracali aj desať rokov a tak som si ich po rokoch začala pýtať späť. Do štyroch mesiacov som mala všetky potrebné financie na kúpu zámku. Bolo to presne ako v tej knihe Alchymista, v ktorej sa píše, že keď narazíte na svoj osobný príbeh, tak to poznáte podľa toho, že sa začnú diať zázraky. A mne sa začali diať z každej strany,“ hovorí o šťastí začiatočníka a popritom si jemne odchlipkáva bylinný čas z deviatich bylín z okolia zámku. Voňal na celý apartmán, vlastne celý zámok. Hostia si pobyt bez vzácneho čaju už ani nevedia predstaviť.
Pochutnávam si na ňom aj ja a uprene počúvať ženu, ktorej nezávidím vlastne nič. Za tým čo vytvorila je toľko námahy, že sa do toho mohol naozaj pustiť asi len „blázon“. Pomyslela som si.
Odchlipnem si z čaju a šálka cinkne o tanierik. Zvuk poctivého zámockého porcelánu s kvetmi hortenzie či motýľov sa rozozvučí po zámockom apartmáne.
Šťastie praje pripravenému
Zaujímalo ma, či mám pravdu, ak si myslím, že doteraz to bola tá najjednoduchšia story. Kúpa je totiž jedna vec, nákladná rekonštrukcia druhá.
„Áno, ono sa vraví, že najmenší problém je kúpiť zámok, potom je veľký problém ho zrekonštruovať a najväčší ho prevádzkovať,“ súhlasila s tým, že to pripomína všetkým, ktorí od nej odchádzajú s nadšením, že možno by sa do niečoho podobného pustili aj sami. Často ju vyhľadajú takí, ktorí majú podobné sny.
„Všetkých upozorňujem na to, že v minulosti musela šľachta vlastniť veľké majetky, aby uživila jeden meter štvorcový strechy zámku. Toľko a toľko hektárov lesa, napríklad. Nie je v tom vlastne nič karmické, je to iba rozumné uvažovanie. Mnohí majú pocit, že mi to vyšlo ako v rozprávke, ale pravdou je, že som sa vždy púšťala do desať vecí naraz, venovala tomu všetok čas, no a jedna vec z toho vyšla. Potom to vyzerá, že som mala veľké šťastie. Samozrejme, že v tom je aj šťastie, ale ako sa hovorí, šťastie praje pripravenému. A áno, máte pravdu, že najdôležitejší sú ľudia, s ktorými pracujete a na ktorých sa môžete spoľahnúť. Jedno obrovské šťastie som však mala. Vyhľadali ma manželia Plchoví, ktorí mi pomáhajú s vedením zámku,“ hovorí majiteľka s úctou o podriadených, bez ktorých si dnes Mcely už nevie ani predstaviť.
Eva Plchová, ktorá má momentálne na starosti PR, charitu a čiastočne aj marketing zámku vyhľadala Inéz Cusumano v čase, keď sa okrem prestavby zámku snažila oživiť aj jeho celý región. Založila organizáciu, cez ktorú sa vďaka grantom a rôznej regionálnej podpore snažila spojiť všetkých regionálnych podnikateľov. Jej snom bolo, všetky regionálne atrakcie spojiť v jedno.
„Napríklad, neexistovalo tu žiadne označenie, pritom je to vyhľadávaná turistická oblasť. O regióne neexistovali žiadne publikácie, no a pani Eva z Poděbrad, ktorá pravidelne navštevovala regionálne stretnutia, si ma na jednej prednáške vypočula, a do plánov obnovy zámku sa zamilovala. Oslovila ma, že s manželom majú taký sen, že by chceli riadiť malý hotel.“
14 rokov, 8 párov, 15 detí
Bolo to asi rok pred otvorením zámku, keď mala domáca pani ešte plnú hlavu rekonštrukcie. Eva však bola neúprosná.
„V tom čase som ani netušila, aká bude pre mňa dôležitá v mojom živote. Tak ako ona, tak aj jej manžel Vlasto. Svetový úspech celej prevádzky je z veľkej miery aj vďaka tomuto páru,“ s úctou hovorí o mladom manželskom páre, ktorý dáva do zámku celú svoju dušu a energiu, bez vlastníckych práv.
V dnešnej dobe nevídané, pomyslela som si. Na zámku som sama prežila víkend a prístup personálu ma ohúril. Vysvetľovala som si to tým, že zámok musí byť asi akciovka a zamestnanci dostali v nej svoje akcie ako bonus. Opak je pravdou.
Systém fungovania na základe trvalých hodnôt sa zjavne vypláca. Zamestnanci chodia do práce radi. Prezradila mi neskôr pani Eva pri šálke kávy v plnej reštaurácii zámku, ktorá patrí medzi najoceňovanejšie v krajine.
„Niekedy mám pocit, že mi bol zámok predurčený ešte pred tým, ako som sa narodila. Moja rodina pochádza z najbližšieho okolia a ja som sa sem po rokoch vrátila. Od začiatku ma baví chodiť do práce a nechcem sa jej vzdať, aj keď nám pribudli do rodiny dve deti,“ hovorí pri káve PR manažérka Chateau Mcely Eva Plchová.
Na tejto prevádzke musí byť niečo výnimočné, lebo za 14 rokov fungovania hotela v tíme vzniklo osem párov, ktoré sa dali dokopy. Z toho štyri dvojice sú už manželmi. „Detí, ktoré sa narodili v rámci nášho tímu, je pätnásť,“ s úsmevom prezrádza Eva Plchová.
Majiteľka zámku si jednoducho správne vybrala. Skutočne, bez akejkoľvek snahy o reklamu, to čo predvádza personál zámku, nezažijete ani v najlepších hoteloch sveta. Nič vtieravé, napriek tomu na zámku máte pocit, že ho vlastníte vy, aj s vlastným „služobníctvom“.
„Je to presne o tom, musíte mať vízie. Už pri rekonštrukcii sme s druhým manželom mali jasnú myšlienku. Nebola však o tom, že chcem postaviť hotel! Ale, chceme vytvoriť miesto, kde sa človek môže na chvíľku presunúť do vyššej úrovni existencie a pozrieť sa smerom dole. Tak, ako som kedysi ja riešila, že žijem život, ktorý ma vlastne nenapĺňa, ale nemala som čas sa zastaviť a zmeniť to. Je mi jasné, že nie každý môže vystúpiť z rozbehnutého vlaku. Hlavne, keď máte rodinu, ktorú musíte živiť. V čase kúpy som ju ešte nemala, o to som to mala ľahšie. Túžila som ale vytvoriť také miesto, kde prehodnotíte životné priority. Som rada, že ste to cítili rovnako, naozaj,“ potešila sa úprimne majiteľka, ktorá aj v zamestnancoch hľadá presne to, čo som počas víkendu na zámku zažila aj ja. Ducha zámku Mcely.
Duch zámku
„Jednoducho mám cit na kolegov, aj keď ich už nevyberám sama. Po 14 rokoch je to už dnes práca celého tímu. Postupne sme našli ľudí s podobným myslením, ktorí hľadali niečo, kde to nebude len o výkone a tabuľkách…,“ prizná sa podnikateľka, ktorá myšlienky z Mcely už preniesla aj do Prahy, kde otvorila luxusný apartmán.
„Ale vy nakazíte aj svojich vlastných hostí. Po víkende od vás som prišla domov a zrazu som nevedela, čo so svojim životom. Zrazu som mala pocit, že som doteraz žila nejako divne,“ priznala som sa naopak ja hoteliérke, ktorá ovplyvnila môj život bez toho, že by o tom vedela.
„Tak to som naozaj rada, pretože človek sa musí niekedy opýtať sám seba veľmi nepríjemné otázky, aby našiel odpovede a niekedy to nemusí byť príjemné. Presne ako ste povedali, nie je všetko rozprávka,“ pokračujeme v rozhovore a ja pri Inéz úplne zabúdam, že som tam tentoraz pracovne. Nasávam každú jej skúsenosť a porovnávam ju s mojimi. Aj s mojimi chybami v podnikaní.
Skúsenosti Inéz Cusumano na základe prežitého sú aj pre mňa k nezaplateniu. Táto žena a podnikateľka ma oslovila natoľko, že som sa netradične rozhodla, rozhovor s ňou rozdeliť na dve časti. Som presvedčená, že aj v ďalšej časti bude „o čom“.
Druhá časť rozhovoru aj s videom o živote, rozhodnutiach aj pracovných skúsenostiach aj chybách, i o novej láske, ktorá predala milióny platní po celom svete, s majiteľkou, ktorú kedysi považovali za blázna, už čoskoro. Lebo kúpila ruinu zámku, z ktorého je dnes jeden z najluxusnejších hotelových zámkov v Európe.