Rozhovory

Ladislav Kužela mal dva roky, keď jeho otec transplantoval prvé srdce. Život mu ničili komunisti, dnes ho vyhodili demokrati. Slovensko by aj tak neopustil

Primár gastroenterológie súkromného centra doc. MUDr. Ladislav Kužela, CSc.  a bývalý riaditeľ Národného ústavu detských chorôb v Bratislave sa narodil v lekárskej rodine. Otcovi slávneho kardiológa, ktorého slávu zo spoločnosti vymazali komunisti. Prvú transplantáciu srdca v Československu, ale zároveň aj v strednej a východnej Európe uskutočnil práve lekársky tím pod vedením doc. MUDr. Ladislava Kuželu, DrSc. a akademika MUDr. Karola Šišku 9. júla 1968 na II. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave na Partizánskej ulici. Bola to v poradí 24. transplantácia srdca na svete. Dovtedy sa ňu netrúfali ani v Prahe.  

Ladislav Kužela mal vtedy dva roky a okrem otca biely plášť obliekali otcova setra, jej manžel, aj ich syn, jeho manželka, dcéra otcovej ďalšej sestry boli a poniektorí ešte sú stále lekári. Od malička nepočúval o ničom inom ako o medicíne.

„Ešte aj moja mama, ktorá spievala v Slovenskej filharmónií sa musela podučiť základným lekárskym výrazom a urobiť aj rýchlokurz „domáceho lekárstva“, keď sa chcela fundovane zapojiť do debát,“ zasmeje sa bývalý riaditeľ veľkého ústavu detských chorôb, dnes majiteľ gastroenterologického centra v Bratislave. Nikto ho vraj neodhováral od života, v ktorom ste každý deň jednou nohou vo vezení.


„Povolanie som si vybral sám. V tomto prostredí som sa cítil prirodzene. Veď otec ma od malička brával so sebou do nemocnice. Na gymnáziu som inú možnosť, čo chcem ďalej študovať, ani neudával,“ spomína gastroenterológ, ktorého otec nikdy nezobral do pitevne.

(úsmev) „Až tak ďaleko to nezašlo, ale chodieval som na kliniku, veľa času som trávil s otcom aj na jeho lekárskej izbe a počas Mikuláša recitoval jeho kolegom básničky,“ zasmeje sa špecialista, ktorému však počas socializmu do smiechu nebolo.

Primár gastroenterologického centra doc. MUDr. Ladislav Kužela, CSc./foto: archív LK

Z lekárskych análov a archívov sa meno jeho slávneho otca takmer vytratilo. Pre rodinu Kuželovcov to bola trauma, ktorá bolí dodnes.

„Bolo to doslova obdobie temna, nakoľko otec bol prakticky na každom zozname „nepriateľov republiky“. Aj preto sa o ňom v tomto období nepísalo. Vyslúžil si to najmä pre svoju pravdovravnosť a principiálny prístup. Tak ako bol tvrdý a latku nastavoval vysoko pre seba, to isté vyžadoval aj od okolia. Keď niekto nemal na to, aby bol vedúcim pracovníkom alebo operoval, tak mu to otec z plných pľúc a na rovinu povedal, napriek tomu, že vedel, že si tým uškodí. V tej dobe na dôležité posty presadzovali straníkov, ktorí vo väčšine prípadov žiaľ nemali na to odborne. Napriek tomu ich umelo držali vo funkciách len preto, lebo boli členmi komunistickej strany. Napriek tomu, že komunisti otca sledovali a odstavili od práce, ktorú najviac miloval – operácií srdca, a preradili ho na výskumný ústav, paradoxne doma panovala vždy dobrá nálada. Otec tieto problémy nikdy neprenášal domov, napriek tomu, že tým veľmi trpel a sužoval sa, čo následne viedlo k jeho infarktu,“ spomína Ladislav Kužela, ktorý je známy tým, že aj ako riaditeľ štátnej nemocnice hovoril to, čo si myslel.  

Náhoda rozhodla, že neskončil nakoniec ako kardiológ, ale gastroenterológ. „Vďaka otcovi“ musel začať medicínu študovať v Prahe na Hygiene, v Bratislave nedosal šancu.  

„V Bratislave bolo stále veľa otcových neprajníkov, ktorí nám so sestrou nedovolili, aby sme sa dostali na školu tu. Keď som sa z Prahy vrátil do Bratislavy a skončil nakoniec školu tu, voľné miesto bolo len na Internej gastroenterologickej klinike v Podunajských Biskupiciach. Prednostom bol gastroenterológ prof. Vavrečka. Nastupoval som do práce presne v období, keď pre lepšie zárobky odchádzalo pomerne veľa kolegov do liekových firiem. Napriek tomu, že som bol pár mesiacov po skončení fakulty, pán profesor ma zaradil do zrýchleného výučbového programu na gastroskopiu,“ hovorí docent s tým, že zrýchlený znamená iba obrazne, pretože počet samostatných endoskopií absolvoval rýchlejšie, ako iní absolventi.


Ihneď potom, ako bol hodený do vody si gastro-odbor zamiloval. Najmä endoskopiu. „Gastro ma okamžite chytilo za srdce a za tento moment som dodnes nesmierne vďačný. Veď v úplne mladom medicínskom veku, ešte ďaleko pred prvou atestáciou, som sa dostal niekam, kam kolegovia prídu až za roky,“ povedal dnes rešpektovaný odborník aj za hranicami.

Práce sa nebál a tak si postupne nakladal. Osvojil si najnovšie techniky sonografie, kolonoskopie i endoskopickú retrográdnu cholangiopankreatikografiu (ERCP). Stal sa odborným asistentom na Katedre gastroenterológie.  Výkony mu išli, a tak ešte nemal ani prvú atestáciu z Internej medicíny a už výkony realizoval samostatne a stal sa  členom skúšobnej komisie pre gastroenterológiu.

„Techniky som sa chodil učiť aj do sveta. Začal som prednášať na domácich a zahraničných fórach. Pre mnohých to v tej dobe bolo až komické, pretože som skúšal služobne oveľa starších kolegov,“ usmeje sa docent, ktorý postupne začal organizovať domáce, neskôr aj zahraničné podujatia. Už ako mladého lekára ho pozývali na významné medzinárodné akcie. „Ako prvý som urobil na Slovensku endoskopickú ultrasonografiu.  Naozaj som v mojom postupe vôbec nezaháľal a zároveň som si to nesmierne užíval, nakoľko ma všetko veľmi bavilo a dodnes baví,“ spomína na začiatky Ladislav Kužela.

doc. MUDr. Ladislav Kužela, CSc. a jeho milované gastroprístroje/foto: archív LK

Neodpustila som si otázku, že to na tú dobu muselo byť odvážne, lebo dodnes sa o našich lekároch hovorí, ako o ješitných, najmä ak ich na oddelení prerastie mladší kolega.

„S mnohými mám alebo mal som (žiaľ nie sú medzi nami), napriek veku, vynikajúce vzťahy. S inými, až tak nie. Všetko to je a vždy bude o ľuďoch a samozrejme aj o ješitnosti,“ pripustil moju poznámku odborník, ktorý po krátkom čase demokracie začal uvažovať o vlastnom gastroenterologickom súkromnom centre, z ktorého sníval vybudovať prestížne súkromné pracovisko na Slovensku. Bolo to po veľkom sklamaní, ktoré u neho nastalo počas jeho vedeckej kariéry v Brne.

Po veľkom množstve odborných endoskopických výkonov začal mladý lekár aj rýchlo publikovať. Urobil si kandidatúru s prácou, ktorá je dodnes vo svete citovaná. A chcel v nej pokračovať ďalej habilitáciou.

„Na to, aby ste dostali titul docent musíte mať nielen odučené, ale aj odpublikované, musia vás citovať… a toto všetko sa hodnotí bodovo. Pri obhajobe pred vedeckou radou v Brne (do Bratislavy som nemohol pre ešte stále veľa otcových neprajníkov) som mal síce skoro rovnaký počet bodov ako kolega, ktorý išiel na profesúru a aj ju dostal, ale ani to nestačilo na to, aby som vedeckou radou prešiel. Stačil im jeden „dobroprajný“ telefón zo Slovenska a kolegovia mi vysvetlili, že taký šikovný človek ako ja by mal habilitovať doma a nie za hranicami. Vtedy som pochopil, že sa na Slovensku nič nezmenilo. Tak som si povedal, že takto ďalej pracovne fungovať nechcem. Nechcem byť zadobre s ľuďmi len preto, že potrebujem od nich dobrý posudok. Chcem ku každému, ako môj otec, pristupovať profesionálne a slobodne mu povedať pravdu, či je odborne schopný alebo nie je, bez toho, aby som sa obával, že mi niečo hrozí. Toto bol hlavný dôvod môjho odchodu do privátu,“ spomína na časy, na ktoré vlastne nerád spomína.


Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a tak sa „vrhol“ na budovanie súkromného centra, ktoré svojou veľkosťou bolo v tom čase jedinečné. Začal s viacerými kolegami a postupne rozširovali priestory.

„Ani tento krok, odchod zo štátnej sféry do privátu, nikdy neľutujem. Naučil ma veľa a zároveň sme ukázali, že aj v priváte sa dá robiť medicína na špičkovej úrovni. Popri tom sme realizovali vedu a výskum, čiže mohol som pokračovať ďalej v publikáciách, prednáškach… Boli sme príkladom toho, že dá sa všetko, len netreba plakať, treba chcieť a tvrdo si ísť za svojim snom,“ hovorí Ladislav Kužela, ktorého úspechy v riadení si všimli aj politici počas vlády SMER-SD. Požiadali ho, či by ich vedel realizovať aj v štátnom zariadení.

„Keďže mám rád nové výzvy, bol to pre mňa jasný dôvod na posun. To bola príčina, prečo som odišiel od kolegu, s ktorým sme v priváte spolu začali.“ 

V roku 2013 prijal ponuku šéfovať najväčšej detskej nemocnici v Strednej Európe, DFNsP na Kramároch. Topila sa v dlhoch a na pracovisku v tom čase nepanovali najlepšie medziľudské vzťahy. V nemocnici absolútne zlyhávala komunikácia smerom von. Rovnako, ako zlyhala zo strany vlády Igora Matoviča, ktorá ho vyhodila z hodiny na hodinu, len tak bez toho, aby sa mu minister Krajčí pozrel do očí a osobne mu vysvetlil dôvody.   

Komunikáciu či s verejnosťou alebo pacientmi považoval Ladislav Kužela aj ako riaditeľ NÚDCH za základ vzťahu lekár-pacient.

„Stačí sa vždy vcítiť do úlohy druhej strany, teda pacienta. Vždy som si predstavoval, aby to čo  vysvetľujem, bolo dostatočne zrozumiteľné, či by som to pochopil aj ja, keby som nemal medicínske vzdelanie. Na druhej strane mi veľmi pomohli viaceré pobyty v zahraničí, kde je úplne samozrejmé, že ako prvé príde za vami lekár, podá vám ruku, predstaví sa a spýta sa, čo by pre vás mohol urobiť. Keďže mi bolo prirodzené prednášanie (predtým od malička recitovanie) nemal som problém chodiť ani do relácií, aby som takouto formou vedel bližšie priblížiť pacientom medicínsku problematiku a šíriť aj osvetu,“ vysvetľuje svoje časté mediálne výstupy odborník, ktorého médiá vyhľadávali. Závisť kolegov vraj nikdy nepocítil.

doc. MUDr. Ladislav Kužela, CSc. ešte ako generálny riaditeľ NÚDCH/foto: archív LK

„Veľa kolegov, ktorých mám a veľmi si ich ctím sa nie vždy radi verejne podelia o svoje znalosti, niektorí majú dokonca „stres z kamery“. A tak som pri osvete z časti takýmito vystúpeniami v médiách pomáhal aj im,“ rozpráva odborník, ktorý si sám dodnes nevie akosi zvyknúť na to, že pacienti už majú byť od roku 2005, od reformy zdravotníctva, klienti. Vraj je asi staromódny.


„Ani pacient nie je úplne ideálne pomenovanie. Ide predsa o dvoch ľudí, z ktorých jeden má to šťastie, že ovláda remeslo (medicínu) a druhý má to nešťastie, že má problém (chorobu) a je na oboch, aby spoločne tento problém čo „najmenej bolestivo“ a čo najrýchlejšie a najúspešnejšie zvládli,“ zamyslí sa Kužela.

Po vynútenom odchode z Národného ústavu detských chorôb sa vrátil do centra, ktoré po jeho nástupe do štátnej funkcie prevzala jeho manželka.  

„Keďže sa postupne názorovo stále viac rozchádzala s mojim bývalým spoločníkom, prirodzene to vyústilo do toho, že chcela ísť s určitou časťou kolegov, ktorí verili jej ideám, svojou cestou a teda sa firma rozdelila. Manželka našla nové priestory, firma sa presťahovala, postupne rozšírila centrum kolegami aj prístrojmi ako si predstavovala. Firme sa darilo, neustále sa rozširuje a tým pádom sa ukázalo, že to bolo správne rozhodnutie,“ povie hrdo o manželke a centre, ktoré počas jeho funkcie mnohí označovali za zvýhodnené najmú pri platbách zdravotných poistení. Sídli aj oproti novej vojenskej nemocnici Sv. Michala v Bratislave. Vyvolávalo to množstvo otáznikov.

„Priestory si manželka prenajala od zahraničného majiteľa a až po rokoch od neho budovu kúpil štát, teda až v súčasnosti má prenajaté priestory od štátu. Táto skutočnosť je opäť ľahko preukázateľná na základe dátumov a podpisov na zmluvách,“ hovorí lekár, ktorý vraj nikdy dlho neuvažoval o tom, či je to správne rozhodnutie, vrhnúť sa do súkromného sektoru. Všetko urýchlila už spomínaná zlá skúsenosť pri vedeckej činnosti. No a potom, už podľa neho stačilo – nebáť sa.

„Bol som nahnevaný aj plný ideálov. Mal som najlepší tím špičkových kolegov, v tom čase špičkovú techniku. Požičal som si na ňu a aj ju celú splatil. Čiže mal som ten ideálny „mix“ na začiatok. Našťastie som sa s nikým o projekte neradil. Hovorím našťastie preto, lebo keby som si vypočul všetky tie zlé skúsenosti, tú skepsu od všetkých, ktorí si podobným prešli, neviem či by mi ostalo to nadšenie a oduševnenie, s ktorým som do toho išiel. Sčasti ma síce hneď realita prebrala, keď pri prvom rokovaní v nemenovanej poisťovni mi vtedajšia vedúca vysvetlil,  že to, že máme najlepší tím a najlepšie prístroje je náš problém a nie problém ich klientov. Na druhej strane som to bral ako akúsi vzpruhu a zabojoval ešte viac o to, aby sme dokázali fungovať, postupne sa rozrastať a popri tom ešte aj robiť vedu a výskum… Bola to obrovská škola, ktorá mi veľmi pomohla aj pri manažovaní v štátnej správe. Naučila ma, že ak naozaj človek niečo veľmi chce a tvrdo si za tým ide, vyjsť to musí. Nie síce hneď, ale pomaly to príde a je to o to istejšie a o to si to aj človek potom vie viac vážiť,“ spomína na časy ešte v súkromnej sfére.  Keď začínal, nebál sa, že finančne zničí rodinu.  

„Veľké pôžičky sme aj vďaka vynikajúcim kolegom, ktorí projektu verili, dokázali aj splatiť,“ vyfúkne si lekár-manažér, ktorý tak nespadá do kategórie tých, ktorí za každú cenu tvrdia, že z „ambulancie sa nedá vyžiť“. Každé súkromné zdravotnícke zariadenie či ambulancia je totiž firma, ktorá zo zákona vzniká za účelom zisku. Tak to píše zákon.

„Systém platieb zo strany zdravotných poisťovní je žiaľ dlhodobo nastavený tak, že ak chcete mať nadštandardne prerobené priestory, špičkový personál, najlepšiu prístrojovú techniku, tak môžete byť aj ten najlepší manažér na svete, zisk nikdy nevytvoríte. Je to neustále omieľaná pesnička, kedy sa s obľubou nadáva riaditeľom veľkých štátnych nemocníc, ako zle hospodária. Treba si však uvedomiť, že oni za to naozaj nemôžu a to isté sa týka aj ambulantných výkonov a ambulantných pracovísk. Čiže, ak chcete byť v zisku a zároveň ponúknuť pacientom niečo viac (pekné priestory, najlepšie prístroje…) musíte získavať peniaze aj za poplatky, ktoré, ale na druhej strane u nás nie sú povolené. Niet sa čomu diviť, že privátne spoločnosti pôsobiace v zdravotníctve hľadajú neustále spôsoby ako pri dodržaní zákona získať financie nielen na chod zariadenia, ale samozrejme aj na vytvorenie zisku, ktorý logicky, ale vedie k ďalšiemu zlepšovaniu zariadenia. Je to veľmi smutný príbeh, na ktorom sa za roky, ktoré pôsobím v zdravotníctve žiaľ veľmi nového nič neudialo. Bol som aj členom rôznych komisií, kde sme sa snažili za privátny a neskôr štátny sektor vyboxovať pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti reálne nákladové ceny, ktoré sú omnoho vyššie ako platby za daný výkon zo strany poisťovní (za žiadny výkon v gastroenterologickej praxi nedostanete z poisťovne platbu, ktorou by ste mohli po odrátaní nájomného, prístroja, výplat… vytvoriť aj primeraný zisk), ale žiaľ, toto sa dodnes nepodarilo. Všetci sa tvárime, že všetko je v poriadku, lebo predsa systém funguje, ambulancie pracujú, platby mimo poisťovní nie sú povolené v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti… Takto to však z dlhodobého hľadiska už určite nemôže pokračovať, lebo je to neudržateľné,“ opisuje reálny stav Ladislav Kužela.  Skočím mu do rečí s tým, že ale toto už počúvam ako novinárka viac ako 20 rokov a „predsa sa točí“, systém sa valí ďalej…

„Áno, je pravda, že ľudí to už nezaujíma, ale veľmi sa obávam, že žiaľ, ak sa nič nezmení, zaujímať ich to začne. Ak poskytovatelia sa stanú nezmluvní a za výkony si budú musieť pacienti platiť alebo ak to poskytovatelia, ako sa hovorí, „nedajú“, postupne sa začnú zatvárať ambulantné centrá. Pevne verím, že k tomuto nepríde, ak sa nič nezmení, budúcnosť nevidím veľmi ružovo,“ vráti ma do reality bývalý vysoký štátny manažér.

Podľa neho práve obdobie COVID spôsobí, že  poskytovatelia budú mať nozaj problém naďalej udržať chod svojich ambulancii. Mnohé na nadštandardné pracoviská, aké sa podarilo vybudovať jemu, budú musieť zabudnúť. Osobne je rád, že to dokázal práve on a je mu úplne jedno, že sa zdravotníctvu snažil pomôcť ako riaditeľ štátnej nemocnice, ktorého vymenoval SMER-SD.   

„Priznám sa, že pri ponuke som veľmi dlho nerozmýšľal a zobral som ju, nakoľko mám rád výzvy a pevne som veril, že podobné, ako v privátnom ambulantnom sektore, sa dá zrealizovať aj v štátnom. Život a moje pôsobenie v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave (terajší Národný ústav detských chorôb) ukázali, že som mal pravdu,“ dodnes je presvedčený Kužela.

Ešte ako GR Národného ústavu detských chorôb, doc. MUDr. Ladislav Kužela, CSc., MPH. na MDD v nemocnici 30. mája 2019/foto: Národný ústav detských chorôb

„Ak sa to zdá niekomu málo, nebudem sa s ním škriepiť, je to dostupné na verejných sieťach a každý si môže urobiť o našej práci názor. Ja sa každopádne do zrkadla pozrieť nehanbím,“ hovorí exriaditeľ, ktorý rád spomína na svoj tím, bez ktorého by to vraj nedal. „Táto kombinácia je veľmi dôležitá, lebo práca riaditeľa sa dá prirovnať k práci dirigenta, ktorý potrebuje dať do súzvuku viacero vynikajúcich muzikantov, aby výsledne mohol vyčarovať najkrajšiu melódiu,“ hovorí docent, ktorému je jedno, či ho niekto zaškatuľkoval do kategórie SMER-SD.

Vždy som sa snažil robiť svoju robotu s čo najlepším svedomím a vedomím, bez straníckej príslušnosti. Najdôležitejší mi vždy bol a bude výsledok. To značí, aby práca, ktorú robím priniesla v tomto prípade pacientom to najlepšie čo v rámci dnešnej doby vieme poskytnúť,“ hovorí rešpektovaný gastroenterológ, ktorý je dodnes presvedčený, že mu vysoká funkcia v štátnej správe počas vládnutia SMER-SD nemôže v pracovnom živote ublížiť.

„Ide o to, aby si každý ustrážil svoju cestu, stanovil svoje hranice a neposúval ich, nevybočoval z nich. Musíte mať jasné a pevne stanovené priority vopred a tieto „za jazdy“ už nemeniť, neprispôsobovať ich tak, aby to niekomu vyhovovalo. To značí, že treba (samozrejme slušnou formou) poslať ostatných tam kam patria, ak od vás budú žiadať niečo, čo nemá zmysel a ide iba o politické požiadavky. Ani čo sa týka privátnej polikliniky, výhody zo strany Smeru sme nikdy nemali, a preto ma „pobavilo,  keď pán minister si osvojil slovník odborára Visolajského, ktorý tieto nepravdy posledné roky vypisuje, bez toho, aby si overil skutočnosť. Asi si myslí, že časom sa opakovaná lož stane pravdou. Overenie je však pomerne jednoduché, stačilo sa iba opýtať ,aké platby išli zo strany zdravotných poisťovní za spomínaný „helicobacter“ do privátneho zdravotníckeho zariadenia v čase, keď som bol jeho spolumajiteľom, spolukonateľom. Alebo si vypýtať finančné uzávierky a hneď by bolo jasné, že spoločnosť nezarábala žiadne spomínané milióny. Ani jeden to dodnes neurobil,“ hovorí  odborník a manažér, ktorého vyhodili, pretože podľa nich nie je manažér.

„To, čo mi bolo vyčítané mi pripadá ako keď jedna strana povie, že čierna farba je odrazu biela a ja mám dokázať, že biela nie je, ale že je skutočne čierna. Ja som nič zlé nespravil. Stačí si pozrieť „čísla“ z firmy LAMA MEDICAL CARE s.r.o. a zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne a spomínané milióny tam nikto nikde nenájde. Ale to už asi nikoho nezaujíma,“ uzavrie medializované informácie exriaditeľ s tým, že ak naozaj niekto chce, aby sa na Slovensku už nemocnice nezadlžovali a chce mať jednu špičkovú, koncovú nemocnicu, ktorá poskytuje pacientom starostlivosť v takom rozsahu, že nemusia kvôli zložitým a náročným zákrokom cestovať do zahraničia, pri systéme ako sú dnes nastavené platby, je to misia nemožná.

„ Je to jednoducho „mission impossible“. Nemocnice, ak sa nič nezmení na spôsobe preplácania výkonov, sa zadlžovať žiaľ naďalej budú,“ popisuje reálny stav manažér, pre ktorého bolo v nemocnici najťažšie si pripustiť,  že v štátnom sektore čas plynie omnoho pomalšie ako v priváte.

„Všetky procesy sú veľmi zdĺhavé, obstarávania pri nastavení aké vládne v súčasnosti sú často umelo naťahované. Odvážim si povedať, že niektorými účastníkmi aj cielene zdržované, čo vedie k tomu, že od bodu, kedy máte nejaký plán, kým ho dáte „na papier“ a následne zrealizujete, pretečie omnoho viac vody, ako keď ten istý projekt budete riešiť v privátnom sektore.“ Oponujem mu, že aj vo vyspelom zahraničí sú predsa štátne nemocnice a neviem si predstaviť, že to tam funguje rovnako.

„V zahraničí nikto nerieši zisk pri koncových nemocniciach, a už vonkoncom nie pri tak významných inštitúciách, akou NÚDCH je. Systém sa nastaví na viaczložkové financovanie a tým pádom k tomu dôjsť ani nemôže. Základom prečo takéto inštitúcie vznikli a vznikajú, nie je a ani by nemala byť tvorba zisku,“ vysvetľuje Ladislav Kužela, pre ktorého bolo v nemocnici aj tak najhoršie a najnepríjemnejšie obdobie, keď jeho kolegu-podriadeného zatkli pre podozrenie z pedofílie, či z úplatku.

„Raz prichytili pri preberaní úplatku dlhoročného primára urologickej kliniky. Strašné bolo aj nezmyselné obvinenie kolegu z niečoho, čoho sa nedopustil, ale keďže žijeme v dobe bulvárnej, prípad bol nafúknutý do takej miery, že naozaj len veľmi silný človek s vysokým morálnym kreditom, akým pán primár je, dokázal tento tlak ustáť. Žiaľ, toto je prípad, ktorý jednoznačne ukazuje, že naozaj nemožno ihneď, ako sa hovorí „z fleku“ niekoho odsúdiť. Na jednej strane viete, že ste nevinný, na druhej čítate o sebe kadečo, denne vás sledujú, fotografujú… V tomto smere žiaľ Slovensko dobehlo okolité „západné“ krajiny veľmi rýchlo,“ povzdychne si bývalý vysoký štátny manažér nemocnice, ktorý napriek množstvu zahraničných ponúk, nikdy neopustil Slovensko.  Vraj tento „gén“ zdedil po otcovi.

Bývalý generálny riaditeľ NÚDCH Ladislav Kužela s kolegami 12. mája 2020/foto: NÚDCH

 „Nikdy som sa nechcel zbaliť,“ striktne odmietol moju úvahu. Ani po poslednom politickom odvolaní z funkcie. Naopak, už pripravuje nové projekty.

„Momentálne sme s mojou bývalou kolegyňou  Zuzkou Čižmárikovou dokončili sériu videí, ktorými chceme pokračovať v tom, čo sme v nemocnici začali. Ide o to, že vždy bol a bude pre nás pacient na prvom mieste. Budeme sa preto snažiť pacientom komunikovať a prezentovať témy, o ktorých sa jazykom zrozumiteľným všetkým ľuďom nerozpráva, a preto sú opradené nezmyselnými mýtmi. Začali sme s kolonoskopiou, ohľadom ktorej koluje veľa doslova „bájok“, pričom máloktoré sú pravdivé. Teším sa aj na knihu s pracovným názvom „Búrači gastromýtov“, kde sa chceme okrem endoskopie venovať aj všetkým iným kolujúcim mýtom o gastroenterológií, o chorobách, ich liečbe… zároveň ľuďom povedať zrozumiteľným jazykom všetko o gastroenterológií čo chceli vedieť, ale báli sa opýtať.“

Slovenskému zdravotníctvu by prial, aby čím skôr nastala doba, keby už nebude potrebné kvôli pacientovi telefonovať a hľadať niekoho, kto by mu pomohol so zdravotným problémom.

„Stále prevláda doba, kedy vám niekto zavolá, či náhodou nepoznáte odborníka na také, onaké ochorenie a či by ste u neho nemohol vybaviť termín. Vo fungujúcom zdravotníckom svete takéto čosi už neexistuje. Ponaučením bol pre mňa každý jeden deň v nemocnici a nielen každá chyba, ktorú som urobil, ale aj každý úspech, lebo až s odstupom času si človek uvedomí, ako to mohol urobiť ešte lepšie,“ povedal pre Dalito.sk Ladislav Kužela, ktorý keď sa už narodil, osud rozhodol, že bude ako jeho otec. Lekár a ten, ktorý, ak sa ho spýtate, či chce počuť pravdu alebo to, čo by mal počuť, odpovie, že pre neho je to to isté. Rovnako, ako odpovedal na otázku, prečo kedysi neprijal ponuku ministra zdravotníctva a či by ju prijal potom všetko, čo zažil.

„Momentálne mám nastavenie, že nie. Život ma však naučil nikdy nehovor nikdy, lebo sa poznám a viem, že mám rád výzvy. Čiže všetko to je len o vhodnom čase a podmienkach, ktoré ak nastanú, asi by som zvážil takúto ponuku, i keď opakujem, že v momentálnom nastavení si neviem predstaviť, že by takýto „ideálny“ deň nastal.“ A to napriek tomu, že medicíne, vede, zdravotníctvu a gastroenterológií venoval a venuje celý život.

„Snažím sa venovať maximum času aj svojej rodine a deťom. Samozrejme nie je ho nazvyš, ale aj v rámci „domáceho času“ je to o manažovaní. To značí treba využiť maximálne každú voľnú minútu a vychutnať si ju v kruhu blízkych. To, že som sa stihol už aj rozviesť a nie raz, by som nenazval daňou z povolania, ale daňou za to, že mi dlhšie trvalo, kým som stretol tú pravú a keďže už mám 52 rokov, tak pri dlhšom hľadaní svojej polovičky sa miestami i „chybička stala“,“ pousmeje sa primár súkromného gastroenterologického centra Ladislav Kužela.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *