Rozhovory

Luděk Bukač: „Ešte aj 30 rokov po revolúcii vychovávame v hokeji rovnakým štýlom.“

Luděk Bukač ml. má za sebou najlepšiu hokejovú školu, ako si mohol vysniť. Okrem dvoch vysokých škôl  v Prahe , vyštudoval aj trénerstvo na McGill University v Kanade, ale tú najväčšiu školu hokeja mu dal jeho slávny otec, hokejový tréner Luděk Bukač, s ktorým dodnes vedie rešpektovanú hokejovú akadémiu v Českej republike. Slovensku vychoval zopár skvelých mladých hokejistov. Dlhé roky pôsobil aj ako tréner v mnohých zahraničných kluboch, či ako reprezentačný tréner českého juniorského hokejového tímu. Pracoval aj ako športový manažér a urobil v živote zopár hokejových chýb, z ktorých čerpá skúsenosti dodnes. V rozhovore pre DALITO pomenoval dôvody, prečo podľa neho je slovenský, ale aj český hokej tam, kde je. Pravidelne totiž cestuje aj na Slovensko, kde trénuje deti a občas vychováva aj trénerov. Aj o tom, koho v slovenskom hnutí dnes vníma ako lídra a prečo si myslí, že pre lepšie hokejové výsledky reprezentácie by bolo ďaleko lepšie mať skúsených trénerov a funkcionárov zo zahraničia, ako hráčov. PÁN TRÉNER autorizáciu rozhovoru nežiadal. 

Ako často chodíte na Slovensko?

Skoro každý mesiac, lebo v hokejovej škole máme veľa klientov zo Slovenska, takže mám k slovenskému hokeju naozaj vzťah. Vždy k nám do Uherského Hradišťa a Jindřichova Hradce  chodilo veľa hráčov zo Slovenska, aj do Prahy, čo ma milo. Pred desiatimi rokmi k nám chodilo aj 25 hráčov. Poznám ich príbehy, sú medzi nimi aj  Martin Fehérváry, Adam Ružička, Filip Krivošík, takže viem, ako vyrastali, akí sú ich rodičia. Hráči medzi sebou komunikujú, takže v našich školách máme veľa slovenských reprezentantov, a keďže som opustil prácu manažéra Mladej Boleslavi, tak sme program ešte viac rozšírili a hokejovú školu máme už aj na Slovensku v Trnave a Púchove.


To, že vás vyhľadávajú slovenskí mladí hráči, je v ich veku stále aj o rodičoch. Znamená to, že slovenskí rodičia nedôverujú slovenskému systému výchovy?

Organizujem školy aj v Kanade, kde pôsobí aj dnes viacmenej najlepší hráč na svete Connor McDavid. S jeho otcom som tiež strávil veľa času a povedal mi, že do syna investoval asi 900 tisíc dolárov iba do extra tréningov v Kanade. Samozrejme, nemôžme hovoriť iba o slovenskom, ale aj českom hokeji, kde sú tie problémy veľmi podobné. Keď rodičia nie sú spokojní s výchovou a chcú deťom  dopriať niečo navyše, tak hľadajú aj iné cesty v podobe turnajov či určitých škôl , kde sa hráči zlepšujú. Z jednej strany je to aj asi aj dôvera v náš program, ktorý ponúkame mladým hokejistom a po druhé, ak to dieťa naozaj má nejaký talent, tak mu umožniť, aby sa zlepšovalo.

Myslíte si, že keby chlapci, ktorých ste spomínali, dnes už reprezentanti, ostali v zabehnutom slovenskom systéme, že by to dotiahli tam kde sú dnes?

To je zložitá otázka. Nevidím zasa toľko zápasov na Slovensku, aj keď som ako manažér cestoval po turnajoch, kde som vyberal pre českú extraligu slovenských hráčov od 19 do 21 rokov. V Čechách som trénoval Davida Pastrňáka a Jakuba Vránu, ktorí dnes patria k tomu najlepšiemu čo majú Česi v NHL a musím povedať, že obaja odišli v 16 rokoch do Švédska. Keby tam neodišli, určite na tom dnes nie sú tak, ako sú. U slovenských hráčov veľa z nich volí tú cestu, že najprv radšej odíde do Česka, potom Švédska či Kanady. České a slovenské prostredie je veľmi podobné, nie je také motivujúce a hráča nedokáže zlepšiť tak, ako švédske alebo kanadské. Myslím si , že  David Pastrňák, ktorý vo Švédsku hral už ako 17 ročný  za A-čko, by takýto priestor doma nedostal a dnes by z neho nebol taký hráč, akým je.

Hokejová škola Bukač/foto: FB Luděk Bukač ml.

V čom motivujúce či skôr demotivujúce?

Dnes už máme veľa nových vedeckých objavov a výskumov vo výchove a fungovaní mozgu dnešných detí. Prostredie je totiž dnes už ďaleko dôležitejšie, ako genetická výbava hráča. My tu, v oboch krajinách máme z nejakého dôvodu malú konkurenciu a keď porovnám, ako trénoval David Pastrňák vo Švédsku, kde tréning bol ďaleko intenzívnejší, liga ďaleko ťažšia, musel ďaleko viac pracovať na svojich schopnostiach a rozvoji sily, tak to je prostredie, ktoré by mu žiadny český klub neponúkol, na Slovensku asi podobne. Všade vidím veľa klubov, ktoré v dorasteneckom veku nepracujú tak intenzívne, ako vo Švédsku alebo Fínsku.


Predsa len musíte mať v vás niečo lepšie, keď tam chodí toľko detí zo Slovenska.

Po prvé, máme tu dvakrát viac hráčov, čo je dobre pre konkurenciu, po druhé, máme trošku lepšiu infraštruktúru štadiónov. V ČR sme naozaj v poslednom čase veľa investovali, aj keď stále všetci plačú, že nie sú peniaze. Stále nám však chýba odbornosť a know how, lebo dnes sa už mladí ľudia naozaj vychovávajú inak, ako sme na to zvyknutí.

Ale asi predsa len vychovávate v akadémii deti inak, keď k vám naši hráči utekajú.

Chodím napríklad trénovať aj do Trnavy, kde vidím, že v klube je veľa talentovaných detí, vidím to u tých najmenších, ktorí chodia do druhej a tretej triedy. Je tam množstvo veľmi talentovaných detí a musím povedať, že ten program, ktorý ponúka napríklad Trnava, napriek tomu, že zatiaľ nehrajú extraligu v doraste a kadetoch, tak mi naozaj nepripadá horší ako v Čechách.

Hokejový klub v Trnave má novú prezidentku Adrianu Hosťoveckú, ktorá kedysi založila hokejovú školu Švišť Bratislava, ale s deťmi cestovala a aj hrala ligu v Česku. Vyrástli v nej práve mená, ktoré ste spomínali v úvode. Občas prispieva aj pre Dalito, najmä otvorenou kritikou o výchove slovenských mladých hokejistov a reprezentantov. Vyslúžila si za to nemalú kritiku blízkych osôb zo SZĽH. Myslíte si, že to Adriana preháňa, alebo popisuje reálny stav, aký na Slovensku máme?

Prvá vec je tá, že produkcia hráčov , ktorú kedysi Slovensko malo, tu už nie je. Môže si každý hovoriť čo chce, ale hráči, ktorí boli pred 10 až 20 rokmi a dostali sa do NHL , tak dnes ich už Slovensko nemá. Rovnako je to aj v Čechách.  Druhou vecou je, únosnosť kritiky v našich krajinách. Naozaj sa tým zaoberám a viem o tom veľa. Napríklad, v NHL sa komentátor kriticky vyjadrí k Edmonton Oilers, že s tými hviezdami čo majú, aké zlé výsledky dosahujú a nikto sa nad tým nepozastavuje. Kritika v západných krajinách je viacmenej konštruktívna  a posúva všetko dopredu. Pokiaľ sledujem, čo pani prezidentka Hosťovecká kritizuje, tak mi to vôbec nepripadá ako nezmyselná kritika. Je to konštruktívna kritika a ako v Česku, tak aj na Slovensku sa tomu strašne bránime. Bez toho sa ale neposunieme ďalej. Je dôležité určité veci popísať a riešiť ich. Pozorujem to aj v českom hokeji, kde sa už takmer 15 rokov nikde neposúvame a akýkoľvek kritický názor je zo strany vedenia hokeja braný veľmi negatívne. Podobný problém je na Slovensku a bez takejto kritiky sa jednoducho naše krajiny nemajú šancu niekde posunúť.

ilustračné foto: HK GLADIATORS Trnava

Čím to je, že vaša hokejová akadémia funguje už roky a stále patrí medzi najvyhľadávanejšie v strednej Európe?


Keď sme s tým s otcom začínali v roku 1991, tréning bol úplne iný. S otcom sa stále snažíme program vylepšovať , študovať, vzdelávať sa, každý rok chceme ponúkať lepší a lepší program. Vymýšľame nové veci. Ak to poviem anglicky, snažíme sa byť „up to date“. Za tridsať rokov sme si vybudovali určitú klientelu, máme mená, ktoré sú dnes v NHL a  dokonca k nám už chodia aj deti hráčov, ktorých sme vychovávali v roku 1991/1992 , takže si udržujeme určitú úroveň. Najdôležitejší však nie je náš program, ale tréneri, s ktorými pracujeme. Naozaj sú zapálení pre mládež a hokejom žijú. Pokiaľ dnes chcete mať hráča, ktorý je do hokeja zamilovaný , neustále ho v tom musíte udržiavať. Snažíme sa deti dostať do stavu, že keď odchádzajú po tréningu z ľadu sú nešťastné, že už nemôžu trénovať. Rovnako musíme mať naladených aj trénerov, ktorí nepozerajú na hodinky.

Sú motivovaní aj finančne?

Myslím si, že sme schopní ich ohodnotiť veľmi dobre, ale to nie je ich prioritná vec. Samozrejme, že ohodnotenie je dôležité, ale základná vec je , že ich to baví a pokiaľ vidím trénera, ako vymýšľa neustále nové veci , tak z toho môžem mať jedine radosť.

Tréneri Hokejovej školy Bukač/foto: FB Luděk Bukač ml.

Spomenuli ste angličtinu. Môže byť dnes hokejový tréner kvalitný, napríklad aj pri reprezentácii, ak neovláda angličtinu a má šancu bez nej zachytiť najmodernejšie trendy v hokeji?

Po revolúcii obom krajinám trochu utiekla veda, ktorá priniesla mnohé výskumy ohľadom fungovania mozgu detí a to všetko aj pre chýbajúcu angličtinu. Myslím si, že angličtina je dnes už základ nielen v hokeji. Aspoň anglicky by mal vedieť dnes už každý tréner. Už iba preto, že by raz možno chcel trénovať v zahraničí. Mnohým trénerom by to pomohlo, keby opustili náš malý rybník a vydali sa do sveta.

Nastupuje nová generácia trénerov a napriek tomu im to nejde. Chýba im jednoducho zdravý sedliacky rozum?

Výchova v hokeji nie je zložitá. Nás len postihol systém vzdelávania z Ruska, kde sa výkon v každom športe  rozškatuľkoval , lebo v Sovietskom zväze sa za komunistov všetko plánovalo. Mysleli si, že keď naučíme hráčov korčuľovať, strieľať a prihrávať a keď to spojíme dohromady, bude z neho vynikajúci hráč. To nás všetkých pribrzdilo a ešte aj tridsať rokov po revolúcii vychovávame v hokeji rovnakým štýlom. Rozdelíme im hokej do tisícov kolónok  a to je zlé.  Mali by sme sa vrátiť k tomu, že budeme pri výchove používať aj sedliacky rozum, ale samozrejme obohatiť to tým, čo vieme už dnes, pretože veda sa posúva strašne rýchlo a dnes už vieme aj to, ako nám funguje mozog šesťročného dieťaťa, ako na neho a ako s ním pracovať.

Verejne hovoríte, že česká a slovenská hokejová škola už dávno nie sú také, ako bývali. Diagnózu mnohí určili, napriek tomu sa hokej nelieči…

Keď to pozorujem ako pracujeme, tak vlastne nevieme čo chceme. Všade tvrdíme, že deti by sa mali hlavne hrať, ale aj to treba definovať, lebo sú to veľmi zjednodušené spojenia. Z hokejovej vedy a sveta súperov by sme si mali zobrať to najlepšie, ale nemôžme robiť všetko podľa Kanady, pretože Kanaďania boli celkovo vychovávaní úplne inak. Prišli tam pred 200 rokmi a kto sa neprestrieľal s pištoľou sa nepresadil a toto majú stále v sebe. Na Slovensku ani v Česku to zrejme takto nejde. Mali sme tu fungujúci systém výchovy, ku ktorému sa musíme vrátiť a implementovať do toho najnovšie poznatky a trendy vo výchove hokejistov.

Čo by sme pri výchove hokejistu určite nemali podceniť?

Základnou vecou je, aby dieťa získalo k hokeju vzťah. Po pol roku čo pracujem s trénermi v Trnave, tak som mal práve minulý týždeň obrovskú radosť, kedy žiaci druhej a tretej triedy robili sami kľučky, a išlo to z tých deti samo. Nesmieme podceniť vyzretosť malého dieťaťa, veď deti v 7-8 roku už dokážu veľmi dobre vnímať a my musíme mať pre to dieťa cit, ako s ním pracovať a trénovať, aby sme ich netrénovali len podľa šablóny, ale každodenného citu, vnímať jeho naladenie, pohyb a podobne. To je podľa mňa pri výchove malých hokejistov najdôležitejšie.

Hokejová škola Bukač/foto: FB Luděk Bukač ml.

Kde v tom celom systéme je rodič?

Je to základ, lebo bez nich sa ťažko dieťa začne niečomu venovať.  A jeden z najväčších problémov vidím v tom, že rodičia sú dnes absolútne nevzdelaní. Na Slovensku som mal už niekoľko prednášok aj pre rodičov a viac menej som zistil, že rodičia sú zahltení prácou, inými aktivitami a nie sú vzdelaní v tom, ako v športe svoje dieťa viesť. Rodič musí dieťa podporiť nielen finančne , ale aj psychicky a to bez vzdelania aj rodičov nejde, inak sa nikde nepohneme.

Ako sa dá s premotivovanými rodičmi spolupracovať?

Do klubov chodia rôzne materiály, ale bez osobnej spolupráce to nejde.  Kluby s rodičmi musia pracovať ďaleko viac ako doteraz v rámci prednášok, tak aj osobných pohovorov, nie že len pošlem rodičovi nejaký PDF dokument nech si to prečíta. Mám pocit, že keď rodičom otvoríte oči, tak sú vďační, pretože ich dieťa je len raz v živote šesťročné alebo osemročné a keď sa to zanedbá, ide už o nezvratné chyby.

Pracujete s deťmi, tak je sedemnásť až dvadsaťročný hokejista ešte pomyslené dieťa, alebo už je to dospelý hráč?

Keď som trénoval české národné mužstvo do 18 rokov tak som si všimol, že vďaka tomu, ako ich celkovo vychovávame v našich spoločnostiach, tak mi prídu oproti Švédom a Fínom nedospelí. Zdá sa mi, že vďaka tomu, že v týchto krajinách či Kanade si hráči musia určité veci vybojovať sami, vedia sa aj sami skôr rozhodovať.  Jedným z našich hlavných problémov je, že my našim deťom neustále niečo diktujeme  a rozhodujeme za nich.  V krajinách, ktoré som spomínal sa môžu ďaleko viac a skôr samostatne rozhodovať, takže sú podľa mňa ďaleko skôr aj dospelí a to nielen na ľade. Videl som to aj na hráčoch v reprezentácii do 18 rokov, ktorí sa potom dostali do NHL a presadili sa tam až po dvadsiatke.  Napríklad Ondřej Kaše a David Kämpf, hráči NHL, ktorí však v 17 a 18 rokoch dospelí na ľade ešte určite neboli. A presne, je to podľa mňa tým, ako naša spoločnosť dnes vychováva mladých ľudí .

Boli statusy a výkriky o pomoc po MS U20 Pospíšila a Fafráka reakciou dospelých ľudí?

Nepoznám osobne ani jedného. Poviem toľko, že keď nám reprezentanti do 17 rokov odišli do Kanady, tak sa tam mentálne veľmi zocelili a po roku sa vrátili ako dospelí. Pospíšil hrá v Amerike, takže tam sa musí prispôsobiť úplne iným štandardom ako doma. Status mi prišiel trochu mentálne nezrelý, ale zrejme ho nejaké veci ťažili a tak vyjadril svoj názor. V Amerike by sa určite takto neprezentoval, ale zrejme toho hráča naozaj niečo ťažilo. Za svojim názorom si stojí, čo je ale správne.

Dobre, tak poďme k dospelým, a čo verejné hokejové bojkoty reprezentantov, ktoré sme videli pred dvoma rokmi na Slovensku?

Myslím si, že to nepatrí von, pretože tréner je viac menej súčasťou mužstva a hráči by si určite nemali vyberať, pre akého trénera budú hrať… buď idem hrať za Čechy a Slovensko, alebo nie. Nejdem predsa hrať za Frantu alebo Pepu. V konečnom dôsledku o úspechu mužstva na ľade rozhodujú hráči, nie tréner. Ten tréner, sebelepší, môže pozdvihnúť zlé mužstvo  a zlý tréner môže uspieť s dobrým mužstvom, takže určite by si hráči nemali vyberať pre koho a ako budú hrať.

Slovensko sa zachránilo, MS sú doma, nevypadneme zo skupiny najlepších, koľko to môže trvať, kým nás opäť potešia medailami? Ak by hneď od zajtra všetko fungovalo.

Viete, my tu hovoríme o hokeji, ale viac menej rovnaký problém je aj v školstve, ktoré funguje rovnako, ako pred 50 rokmi. Príde tam dieťa, pasívne si sadne , prijíma nejaké informácie a potom je penalizované známkami 1 až 5, čo je úplne zlé. My jednoducho potrebujeme ľudí, ktorí sú autentickí, individuality, pracujú samostatne.  V hokeji je to presne to isté. Tri roky som pracoval na Českom zväze ľadového hokeja, vidím určité kroky, ktoré sa robia asi deväť rokov, ale zlepšenie je naozaj iba minimálne. Možno 5%. Dôležité je zhodnotiť, aká je efektivita tých krokov, pretože asi nebude veľmi veľká. Vedenie by sa aj nad tým malo zamýšľať, lebo inak sa to vždy snažia len nejako kamuflovať, aká je účinnosť ich krokov. Keď budem trénovať a neustále nám niečo nepôjde, tak sa musím zamyslieť nad účinnosťou svojich krokov. Napriek tomu, že v oboch krajinách je veľa naštartovaných programov, aj zo SZĽH idú dobré materiály, druhá vec je ich fungovanie v praxi. To sú dve rozdielne veci. Tým, že vytvoríte dobrý materiál neznamená, že sa hokej aj vzchopí.  Pokiaľ tie kroky, ktoré budú robiť obidve hnutia budú mať vysokú účinnosť, tak to bude trvať možno až 15 rokov.  Aj  ČZĽH vymyslí množstvo projektov, ale ich účinnosť je naozaj veľmi malá , takže tie výsledky sú viac menej rovnaké aké boli.

Luděk Bukač v Novom Meste nad Váhom počas prednášky pre trénerov SZĽH/foto: FB Luděk Bukač ml.

Niekto hovorí, že hokej je iba zrkadlom spoločnosti.

Samozrejme, to k tomu patrí, ale mne sa napríklad nepáči, že veľa funkcionárov zavádza, že hokej nemôže byť lepší, keď spoločnosť sa nelepší. To sú iba výhovorky.  Každý by mal pracovať v odvetví, v ktorom pracuje čo najlepšie, bez ohľadu na spoločnosť , pracovať s tou najlepšou vôľou a nasadením.

Mám z vás pocit, akoby ste často komunikovali s vedením SZĽH. Nedostali ste od nich náhodou ponuku robiť trénera, napríklad U20?

Naposledy sme o nejakej koncepčnej spolupráci s vašim zväzom diskutoval pred asi dvomi rokmi. Stroskotalo to na tom, že som sa nemohol presťahovať na Slovensko. Teraz v pondelok (dnes) budem mať prednášku pre slovenských trénerov detí do 9-10 rokov , to je všetko.

Keby ste tú ponuku dostali, išli by ste do toho stavu, ktorý je v hokeji momentálne na Slovensku?

No, v poslednej dobe som urobil osobnú chybu, že som sa ako manažér vrátil do Mladej Boleslavi, je to pre mňa ponaučenie. Ak máte totiž niečo presadiť, tak dnes musíte mať absolútnu dôveru a absolútnu podporu. Ak idete do projektu, kde máte iba čiastočnú podporu, tak ten projekt stroskotá. Takže, ak sa do niečo zapojím v budúcnosti, okrem mojich vlastných aktivít, kde si veci riadim sám, tak bez absolútnej podpory sa do ničoho už nepustím. Už som dosť starý na to, aby som ďalej robil hrubé chyby.

Na Slovensku sú stále pri hokeji ľudia, ktorí majú obrovské skúsenosti zo zahraničia a aj tak sa kríza v hokeji stále prehlbuje, ako je to možné?

Je to otázka, či ste hráč, tréner  alebo funkcionár. V oboch krajinách sme kedysi vychovávali množstvo kvalitných hráčov, takže máme dnes aj množstvo skúsených hokejistov, ale byť funkcionárom alebo trénerom, to sú úplne rozdielne veci. Pre náš a váš hokej by bolo ďaleko lepšie mať skúsených trénerov a funkcionárov zo zahraničia, ako hráčov.  V zahraničí som trénoval asi 11 rokov. Ten tlak, ako sa musíte chovať, ako musíte pracovať je úplne iný, ako v Česku a na Slovensku, kultúra je úplne iná. Pokiaľ by sme mali veľa trénerov, ktorí majú skúsenosti zo zahraničia , ktorých momentálne ani jedna krajina nemáme, takí tu proste nie sú, v zahraničí ich spočítate na prstoch jednej ruky, takí ľudia nám v hnutí môžu veľa pomôcť.  Aj v Česku máme skúsených hráčov NHL, ale budú potrebovať desať rokov praxe v manažmente hokeja, aby vôbec prišli na to, ako to funguje. Väčšina bývalých hráčov NHL si neuvedomuje, ako sa sami naučili hrať hokej. A kým si to uvedomia a vzdelajú sa, tak potrebujú ešte aj desať rokov praxe.

Vidíte dnes na Slovensku nejakého schopného hokejového lídra?

S mnohými ľuďmi nemám osobnú skúsenosť, obdivoval som hráčov, ktorí hrali pre môjho otca, ako boli Igor Liba či Dárius Rusnák, Vincent Lukáč, to boli vynikajúci borci. V poslednej dobe mám možnosť spolupracovať so Zdenom Cígerom, s ktorým, keď som v Trnave, tak s ním idem na ľad a musím povedať, že on je jeden z mála tých, ktorý sa zapojil do hokejového hnutia s veľkým entuziazmom. Každý deň je na ľade a hokejové veci má neuveriteľne v hlave zrovnané a je to ešte aj férový človek. Vidím to tak, že Zdeno Cíger je veľká osobnosť, ktorá by slovenskému hokeju mohla pomôcť. Sú tam ale nejaké roztržky z minulosti, ale k tomu sa nechcem vyjadrovať, lebo som pri tom nebol. Ale ako osobnosť si Zdena veľmi vážim a myslím si, že je to veľmi kvalitný človek aj tréner.

Zdeno Cíger na návšteve HK GLADIATORS Trnava/foto: FB: HK GLADIATORS Trnava

SZĽH aj so zlatou generáciou sa nechali počuť, že oni potrebujú minimálne 10 rokov, aby niečo vedeli zmeniť.  

Hm, je to tak… aj v Česku povedali pred 10 rokmi, že na to potrebujú 7-8 rokov. Prešli a sme viac menej tam, kde sme boli. Samozrejme papier znesie všetko, aj do médií sa dnes dá povedať čokoľvek, ale dôležité sú kroky, hmatateľné.  Som presvedčený, že niektoré kroky sa dajú urobiť veľmi rýchlo. Napríklad, aj u nás bola po MS U20 veľká kritika, naši hráči od 15 do 19 rokov  zaostávajú v hokejových zručnostiach. Áno je to pravda, rovnako aj u vás.  To znamená, ak chcem zvýšiť úroveň zručností českých a slovenských hráčov od 15 do 20 rokov, tak jednoducho musím v tom vyškoliť trénerov v doraste a junioroch a keď ich vidí reprezentačný tréner U17 a U18 musí dať spätnú väzbu klubom, či sa zlepšili. Myslím si, že to je jednoduchá matematika, ktorá sa dá rýchlo ovplyvniť, a zlepšenie tu máme už za jeden, dva, či tri roky.

Stále tomu nerozumiem, však na MS U20 boli excelentní hráči zo zahraničia, ktorí snáď vedia hrať hokej….  

Medzinárodná a klubová úroveň sú dve rozdielne veci. Môžem zhodnotiť české mužstvo. Myslím si, že keby české mužstvo trénoval tréner z juniorky tu z nejakého klubu, tak dopadnú rovnako. Minulý rok české mužstvo vďaka Filipovi Pešánovi , ktorý tam odviedol vynikajúcu prácu, dopadlo nad svoje pomery a mysleli sme si, že to tak pôjde aj ďalej. Podobne, ako u slovenského mužstva, ktoré v U18 doma na MS hralo nad svoje pomery a predvádzal výborný hokej a po dvoch rokoch zasa ten hokej vyzerá inak. To sú veľmi zložité veci, ale týkajú sa aj momentálneho rozpoloženia na turnaji. Ak sa obidve krajiny chceme niekde posunúť, tak o nejakom zlepšení môžeme hovoriť, keď budú napríklad dvakrát štvrté a raz piate, teda budú mať stabilnú výkonnosť, a to zatiaľ ani jedna nemá.  Po MS hľadáme vždy výhovorky, prečo je to tak. Nie sme schopní sa zlepšiť ani v úrovni draftovania, nevyskladáme ani 15 či 20 hráčov   do NHL. To jednoducho vypovedá o kvalite. Som presvedčený, že existujú určité mechanizmy, ktoré by veci naštartovali a že by sa tie výsledky mohli zlepšiť aj za tri roky. Ale ono je to vždy tak , že keď niekto dostanete dobrý plat a dobrú funkciu, a rovno povie, že prvé výsledky môžete očakávať až za 10 rokov, no tak máte celkom pokojnú prácu. V profesionálnom športe na to máte mesiace, v reprezentácii na to vraj potrebujú desať rokov… mne to zaváňa alibizmom.

Blížia sa MS, môžeme mať ako fanúšikovia nejaké očakávania, ale to máme rovno zabaliť?

(úsmev) U českého mužstva, ak nám nepricestujú najlepší hráči z NHL, tak to budeme mať veľmi ťažké a podobne to vidím aj u slovenského, pretože dnes má Švédsko 80 až 90 hrajúcich hokejistov v NHL , nie vo farmárskej lige, rozdiel v ich kvalite bude obrovský. České aj slovenské mužstvo môže aj uspieť, ale bude musieť mať veľké šťastie a bude to veľká zhoda okolností a náhod. Takže radšej by som bol pri zemi a nerobil si veľké ilúzie , pretože momentálne na to ani jedna krajina nemá, ale bol by som rád, keby som sa mýlil. (úsmev)

Hovorím, o filmovom scenári, že sa dnes do NHL zo Slovenska či Česka môže dostať aj  hokejista z veľmi slabých sociálnych pomerov, alebo je to naozaj už len šport pre rodiny, ktoré si to môžu dovoliť? Unikajú nám takto veľké talenty ?

Myslím si, že určite. Vidím, čo sú dnes schopní finančne zabezpečení rodičia urobiť pre deti a ovplyvniť ich budúcnosť.  Na druhej strane nám chýbajú hráči, ktorí by prišli zo sociálne slabších pomerov, aj keď, veľa cestujem aj do USA a vidím to, aj keď si to nechceme priznať, tak mi tu oproti niektorým častiam USA máme blahobyt, s ktorým veľa ľudí u nás nevie nakladať. Takže, my naozaj a aj vy, potrebujeme deti aj z chudobnejšieho vidieka. Poznám prípad , že to bol viac menej chlapec z obyčajnej rodiny, na hokej sa prihlásil sám, sám tam chodil, nikdy sa na neho nikto neprišiel pozrieť, sám sa musel presadiť, takže čím viac budeme mať detí zo slabších sociálnych pomerov, ktoré budú mať hlad po hokeji, tým budú do toho viac zažraní, tým ten hokej budú viac milovať a tým lepšie pre celú krajinu. Tréneri mládeže dnes môžu potvrdiť, že dnes deti, ktorým nič nechýba, také deti vám počas sezóny chýbajú aj trikrát, lebo s rodičmi cestujú na hory.

Dobre, ale čo teraz? Chlapec zo skromnejšej rodiny má teraz zabúchať na dvere nejakého hokejového klubu, že dobrý deň, tu som?

Pozrite sa, u nás, a asi aj u vás, existujú určité anomálie, kde profesionálny šport spolufinancujú mestá a štát. Pritom my sa musíme orientovať na to, že musíme dotlačiť štát a ministerstvo školstva, aby  podporovali výchovu mládeže do 14 rokov, teda tejto skupine zabezpečiť určitý rozvoj , do toho by mali vstúpiť programy, ktoré máme pripravené . Dnes sa dieťa z vidieka vlastne nemá šancu dostať k športu.  A to je problém štátu. Zásadne by sa mali zmeniť podmienky financovania športu v tom, že dnes kým mesto financuje profikluby, ja vidím zodpovednosť profiklubov  až od 16 do 20 rokov, že  prevezme zodpovednosť za ich športový rast. Ale zodpovednosť za deti do šiestej triedy musí mať  štát. Náš štát a asi aj váš by mal všetkým tým deťom umožniť, aby mohli športovať a je úplne jedno, či je to hokej, alebo niečo iné. Tam by v prvom rade mali ísť peniaze, možno až 90% prostriedkov a 10% potom na  dorastencov a juniorov a eventuálne reprezentácie. Ale je to úplne obrátené a často to funguje tak, že mesto posiela peniaze na mládež, oni sa nejako prefiltrujú a idú do profesionálneho športu. A kým toto nezmeníme, tak tieto deti, ktoré by nám v budúcnosti mohli pomôcť, tak tie už dovtedy stratíme.

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Ďaleko viac si môžte vypočuť aj v celom rozhovore pre DALITO.SK 

 

Môže vás zaujať:

Zdeno Cíger: „Som zvedavý, kto zostane v “hokejovom hnutí” po skončení MS 2019.“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *