Magda Vášáryová: „Len veľmi sebavedomí ľudia si dokážu priznať, že sa v niečom aj zmýlili.”

Pri príležitosti jej životného jubilea ju v Prezidentskom paláci prijal prezident Andrej Kiska. Magda Vášáryová sa nezabudnuteľne zapísala nielen do divadelnej a filmovej tvorby, ale aj do politiky, diplomacie a univerzitného vzdelávania.

Po jej prijatí v Prezidentskom paláci napísal prezident na svoj FB: “Slovensko nemá veľa žien s takou bohatou kariérou v diplomacii, politike aj v kultúre. Výnimkou je Magda Vášáryová, ktorej som mal tú česť zablahoželať k životnému jubileu. Diskutovali sme veľa o situácii doma aj vo svete, počul som veľa zaujímavých postrehov. Pani Vášáryovej som za jej prácu pre Slovensko poďakoval a zaželal ešte veľa síl. Veru, nevyzerala, že by sa chystala už len oddychovať.?”

Magda Vášáryová je mnohonásobne ocenená osobnosť, ktorá vždy jasne formuluje svoje názory.

Stretli sme sa počas charitatívneho golfového turnaja Petra Bondru Charity Golf Cup 2018 vo Veľkej Lomnici, ktorý s manželom hercom Milanom Lasicom podporujú dlhé roky. Tesne pred štartom golfového turnaja, ktorý má svoje prísne pravidlá a meškať na štart je zakázané, nám stihla odpovedať na pár otázok a to pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa. Šarmantná herečka, politička a pedagogička žije striedavo v Prahe aj Bratislave.

Ľudia, ktorí tohto roku, počas osláv 100. výročia Československa, žijú striedavo v Prahe aj v Bratislave môžu mať pocit, že Slovensko si zásadne toto výročie nepripomína. Česi veľkolepými oslavami nešetria a storočná história spoločného štátu na vás v Česku dýcha za každým rohom.  Ešte aj 28. októbra, deň vzniku,  nebudeme oslavovať spoločne, ale až 30. októbra, kedy si Slováci pripomenú zvrchovanosť. Nie je to divné?

No… Viete, všetci teraz hovoríme, že je sto rokov od vzniku Československa, ale myslím si, že by sme mali zároveň aj hovoriť, že je sto rokov po rozpade 400 ročnej ríše, v ktorej až po nástupe romantizmu sme začali hovoriť, že je to náš žalár a tie podobné  reči. Hlavne to hovorili paradoxne Česi, ktorí boli najbohatšou súčasťou monarchie. (úsmev) A čo už vôbec na Slovensku nespomíname, je rozpad aj vyše 800 ročného Uhorského kráľovstva, kde sme my boli najbohatšou súčasťou Uhorského kráľovstva. Tým, že sme nabehli na romantizmus a potrebovali sme si povedať, a je zaujímavé, že vlastne aj Česi, že my nie sme potomkovia tej veľkej a malej šľachty. Však Slovensko pritom bolo plné malej šľachty, veď Hviezdoslav písal aj o Ežovi Vlkolínskom. My sa spolu s Čechmi tvárime, že my sme potomkovia len Bírešov a bezzemkov…. A ono to má zrejme ťažké dôsledky. Mám taký pocit, že pritom 100. výročí Československa, pritom sme vlastne s Čechmi žili spolu len 80 rokov, lebo inak sme boli súčasťou dvoch legislatívnych iných entít, lebo vlastne to bola akoby únia po dualizácii, takže my by sme si mali toto všetko pripomenúť a konečne zmeniť našu „národnú rozprávku“. Ako v Česku, tak aj na Slovensku si uvedomiť, že my nie sme potomkovia chudákov, ale my sme potomkovia veľmi úspešných ľudí, ktorí potom vytvorili Československo, ktoré v roku 1948 patrilo medzi desať najrozvinutejších štátov sveta.

Mnohí ľudia sa dodnes nevedia zmieriť s tým, že Česko aj Slovensko sú už samostatné štáty. Je to dobré, že sté výročie už oslavujeme samostatne?

Osobne som bola proti rozdeleniu Československa, pretože to bolo veľké nebezpečie pre Slovensko. Ono sa to aj ukázalo, že to bola pravda až do roku 1998. To sme vtedy naozaj utiekli z lopaty, inak by sme dnes boli v pozícii Bieloruska. Takže, veľmi som sa toho bála, ale dnes, keď vidím čo sa deje v Českej republike tak si hovorím, že my sme na tom trochu lepšie. Možno práve preto, že sme mali ťažšiu cestu k tomu, aby sme si vybojovali možnosť byť súčasťou demokratickej Európy. Čas ukáže ako sa to skočí, ale keď vidím, čo sa deje v Poľsku aj Maďarsku, je mi to veľmi ľúto, pretože pred tromi rokmi stredná Európa, reprezentovaná dnes Vyšehradskou štvorkou, mohla byť vlastne novým motorom Európskej únie. A ona teraz chce byť  motorom s orbánovskými ideami, čo je samozrejme odsúdené na zánik. Je mi to veľmi ľúto, lebo moja generácia už obrodu v strednej Európe nezažije. Budeme  musieť počkať na úplne novú, možno dvadsať rokov, keď zabudneme na to, čo robíme teraz.

Čo by ste priali Slovákom a Čechom do ďalších sto rokov?

V prvom rade zmeniť národnú rozprávku, tomu sa hovorí národná narácia. Uvedomiť si, že sme potomkovia veľmi úspešných ľudí a že sme urobili veľmi zlé rozhodnutia. Slováci v roku 1938, Česi v 1948 a podobne. Čiže nájsť medzi nami nie hlupákov alebo zlodejov, ale naozaj múdrych a šikovných ľudí a umožniť im dlhší čas , aby nás vyviedli z tohto ideového marazmu, kde  sa komunisti oháňajú kresťanstvom a podobne. To naozaj už presahuje všetky možné miery . To by som  obom národom veľmi priala. Ale mali by sme to urobiť nie na najbližších sto rokov, ale hneď, pretože inak to pre nás zasa môže skončiť zle.

Čo by sme si pritom mali uvedomiť?

Musíme si uvedomiť, že nie sme biele holúbky, ktoré nikdy nič zlého nespravili, že aj my máme svoju zodpovednosť. Slovenská armáda 3. septembra 1939 predsa obsadila juh Poľska, to si treba uvedomiť! Čiže, máme svoje zodpovednosti a musíme o nich hovoriť, lebo len veľmi sebavedomí ľudia si dokážu priznať, že sa v niečom aj zmýlili. Čiže, prestať sa považovať neustále za obeť, čo je presne orbánovská idea, že my sme vlastne len tou obeťou tých druhých. Opustiť túto viktimizáciu, ktorá je veľmi pohodlná, lebo keď sa prehlásite za obeť, tak nikto od vás nič nechce. A ďalšia vec je, musíme diskutovať medzi sebou vlastne kto sme, čo chceme a kam chceme ísť.

A kam chceme ísť?

Ja si myslím, že tá poľská idea “między morzem” je falošná. Česi predsa nikdy nepôjdu pod poľské vedenie. (smiech) To sa ukázalo už dávno, keď  porazili Mieszka I. tuším v 10. storočí, to sa nikdy nestane. Takže treba nejakým spôsobom vyjsť z takej nejakej revolúcie zvýšených očakávaní. Ľudia, dokonca aj veľmi úspešní a bohatí, dnes hovoria: Já jsem si to představoval jinak – Ja som si to predstavoval inak. Sme zvyknutí, že máme  byť stále nespokojní. A pritom by sme mali byť už na seba hrdí, čo všetko sme dosiahli . Čiže to sú spolu tie tri priania, ktoré by som ja mala.

Nepredurčuje nás do pozície obetí už aj text slovenskej hymny?

Už historik pán Ľubomír Lipták, ktorého som mala veľmi rada napísal, že jednoducho my sa musíme prihlásiť k uhorským dejinám, ktoré sme mali  minimálne 360 rokov. Veď Uhorský snem sedel v Bratislave! My sa nemôžeme tváriť, že s tým nič nemáme a jediný, koho sme mali bol nejaký Matej Korvin  a potom, že sme mali Veľkú Moravu a potom už len Štúrovcov, to jednoducho nejde. My sme súčasťou týchto dejín a musíme sa k nim prihlásiť. To je vlastne tá zmena narácie. To je presne to.

A Česi by sa mali ku komu prihlásiť?

Česi by sa znova mali prihlásiť ku Karlovi  Havlíčkovi Borovskému. Tomuto kritickému mozgu. Keď sa začal ten panslavizmus, ktorý zasa začali Slováci Jánom Kollárom , tak na rozdiel od Ľudovíta Štúra, on do toho Ruska išiel. U nás sme zvyknutí a Štúr nám v tom dáva negatívny príklad, že možno snívať o niečom bez toho, aby sme sa tam  išli pozrieť ako to tam vyzerá. Čiže Česi sa musia vrátiť k Havličkovi Borovskému a ku kritickému mysleniu, ktorý sme my Slováci na Čechoch vždy veľmi obdivovali . A my sa musíme prihlásiť k uhorským dejinám a zistiť, že sme normálny historický národ, ktorý tu žije dlhé stáročia . Veď nakoniec  v Banskej Štiavnici, cez všetky tie reči o tisícročnom útlaku, boli už v 15. storočí slovenské kázne. Takže choďme už do hája s týmito blbosťami a hlúposťami…

V čom teda dnes žijeme, okrem demokracie? Čo podľa vás máme v hlavách a povahách?

My stále žijeme v romantizme a svet už pomaly skončil postmodernizmus. Takže, musíme sa trošku vrátiť, musíme sa trošku postarať konečne o to, aby sme už z toho nekonečného romantizmu vyšli…

Banská Štiavnica/Bratislava 25. augusta (TASR)

Divadelná a filmová herečka, sociologička, politička a bývalá diplomatka Magdaléna Vášáryová sa v nedeľu 26. augusta dožila životného jubilea.
Rodáčka z Banskej Štiavnice sa narodila 26. augusta 1948 do učiteľskej rodiny.

Otec bol stredoškolský učiteľ literatúry a matka vyučovala nemčinu. V roku 1971 absolvovala štúdium sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.

“Nikdy som nechcela byť herečkou, mojou láskou bola matematika. Túžila som byť intelektuálka, čo sa medzi hereckými kolegami tak veľmi nenosí,” uviedla M. Vášáryová v jednom z publikovaných rozhovorov.

Filmový svet zaujala temperamentná dievčina s naivným detským výrazom už vo veku šestnásť rokov v snímke Senzi mama (1964). Režisér Stanislav Barabáš nakrútil v roku 1967 svoje úspešné dielo, televíznu adaptáciu Dostojevského poviedky Krotká, ktorá získala Veľkú cenu Grand Prix, Zlatú nymfu na Medzinárodnom televíznom festivale (MTF) v Monte Carle v Monaku v roku 1968. Hlavné úlohy v snímke stvárnili Ctibor Filčík a vtedy mladučká Magda Vášáryová.

V období rokov 1970-1989 postupne hrala v Divadle na Korze, Divadle Nová scéna a v Slovenskom národnom divadle (SND). Bola predstaviteľkou hlavných úloh v mnohých filmoch a televíznych inscenáciách. Jej najslávnejšie filmy sú Marketa Lazarová (1967), Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), Radúz a Mahulena (1970), Rusalka (1977), Krutá ľúbosť (1978). Zažiarila hlavnou postavou Maryšky v snímke Jiřího Menzla Postřižiny (1980). V iskrivom príbehu s vôňou leta podľa predlohy Bohumila Hrabala excelovala okúzľujúca Slovenka Magda Vášáryová spolu s českou hereckou špičkou Jaromírom Hanzlíkom, Jiřím Schmitzerom a Rudolfom Hrušínskym.

Žiarila všade

Známy americký režisér Jay Pakula chcel Magdu Vášáryovú obsadiť do snímky podľa adaptácie bestselleru Williama Styrona o hrôzach koncentračného tábora Sofiina voľba (Sophie’s Choice) z roku 1982. Hlavnú úlohu, Poľku Sofiu Zawistowskú, stvárnila napokon Meryl Streepová. Kamerovými skúškami na titulnú rolu prešla vtedy i slovenská herečka Magda Vášáryová, ktorú presadzoval sám Styron.

Ďalšími snímkami kde zarezonoval jej talent boli Tichá radosť (1985) a Južná pošta (1987). Účinkovala aj v mnohých televíznych filmoch a seriáloch ako Úklady a láska (1971), Statky zmätky (1973), Straty a nálezy (1975), Elektra (1978) alebo Alžbetin dvor (1986).

Do politiky

Po Nežnej revolúcii v roku 1989 sa začala venovať politike. Na začiatku 90. rokov minulého storočia prijala ponuku prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej republiky (ČSFR) Václava Havla na funkciu veľvyslankyne ČSFR v Rakúsku. Vykonávala ju od apríla 1990 do januára 1993. Bola iniciátorkou a zakladateľkou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku v Bratislave, ktorá začala činnosť 15. októbra 1993. Pôsobila v nej sedem rokov.

V roku 2000 sa vrátila k diplomacii, pôsobila na poste veľvyslankyne Slovenskej republiky (SR) v Poľskej republike. Poľský minister zahraničných vecí Adam Daniel Rottfeld odovzdal 18. februára 2005 vo Varšave slovenskej veľvyslankyni Magde Vášáryovej vysoké štátne vyznamenanie. Diplomatka si prevzala Komandérsky kríž s hviezdou Radu za zásluhy Poľskej republiky na záver svojej misie v Poľsku. Magde Vášáryovejprepožičal toto vyznamenanie poľský prezident Aleksander Kwasniewski za prínos k rozvoju vzťahov medzi oboma krajinami.

Od 21. februára 2005 zastávala funkciu štátnej tajomníčky Ministerstva zahraničných vecí (MZV) SR. Do tejto funkcie ju nominovala Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ), ktorej členkou sa stala v máji 2005. Po parlamentných voľbách v roku 2006 sa stala poslankyňou Národnej rady (NR) SR za SDKÚ-DS, 12. decembra 2013 stranu opustila.

V roku 1999 neúspešne kandidovala na post slovenskej hlavy štátu a v roku 2010 neuspela vo voľbách na post primátorky Bratislavy.

Plynulo šiestimi jazykmi

Niekoľko rokov pracovala ako manažérka v oblasti public relations, v rámci ktorej sa po marketingovej stránke venovala aj problematike hendikepovaných športovcov.

Je zakladateľkou a predsedníčkou Správnej rady Via Cultura (NGO), zakladateľkou Inštitútu pre kultúrnu politiku, od roku 2013 predsedníčkou najstaršieho slovenského spolku žien Živena a internetového časopisu Kultúrny kyslík.

Umelkyňa je autorkou knižných spomienkových impresií o Banskej Štiavnici s názvom Krátke listy jednému mestu (1986), knižiek Diskrétní průvodce (1997), Buďme poriadni (2006) a Polnočný sused (2008). V roku 2009 vydala publikáciu Hlavička štátu.

Za herecké výkony doma i v zahraničí získala viaceré ocenenia. V roku 2017 získala v Košiciach na medzinárodnom filmovom festivale Art Film Fest (AFF) cenu Hercova misia spolu s českým hercom Ondřejom Vetchým.

Magdaléna Vášáryová, ktorá hovorí plynulo šiestimi jazykmi, je sestrou nemenej slávnej herečky Emílie Vášáryovej a manželkou humoristu a dramatika Milana Lasicu.