Marta Gajdošíková má po 40 rokoch v RTVS ťažké srdce iba na Rybníčka

Dalito.sk/Konferencia Film Europe Media Company a Furia Film o filme režiséra Zdeňka Jiráského V tichu. Riaditeľka Dvojky RTVS Marta Gajdošíková. BA, 16. septembra 2014. FOTO TASR - Michal Svítok

Keby sa značka STV nepremenovala na RTVS v pokoji by sme mohli napísať, že vo verejnoprávnej televízii robí 40 rokov. Kým v Japonsku by pravdepodobne za to dostala už štátne vyznamenanie, na Slovensku nepatrí medzi ocenené osobnosti. Bojovala s komunistami, ale prevalcoval ju mečiarizmus a znepokojil až Richard Rybníček. Marte Gajdošíkovej, dlhoročnej riaditeľke Dvojky, by nestačili dve ruky na to, koľko riaditeľov verejnoprávnej inštitúcie zažila.  Ako sa to všetko začalo, prečo nemá rada porovnávanie RTVS s Českou televíziou a čo si myslí o posledných turbulenciách “o údajnej normalizácii” sme sa jej pre jej pracovnú vyťaženosť spýtali elektronicky. Od roku 2011 je riaditeľkou programovej služby Dvojka RTVS. Patrí jej  „prvenstvo“ staničného „jinglového“ hlasu prvého prúdového vysielania Reginy z Banskej Bystrice. Do STV nastúpila v auguste 1978. Pred 40 rokmi. 

Pamätáte si na svoj prvý deň v STV? 

Pamätám, bolo to 15. augusta 1978, teda pred 40 rokmi. Neuveriteľné!. Doteraz mám odložený preukaz. Bola som vo svojom bodkovanom kostýmčeku s veľkým bielym golierom, v ktorom som obhajovala diplomovku a do vtedajšej ČST sme nastupovali spolu s mojím manželom a spolužiakom z vysokej školy Vladom. Mne sa ušlo číslo 6160 – zaujímavé je, že je podobné ako telefonická predvoľba do Mlynskej doliny  6061. Často si to mýlim . Viac ako samotný vstup si pamätám, že sa cestou späť pokazil náš televízny Robur a čakali sme na opravu niekde pri Senci  v reštaurácii Rotunda a do Banskej Bystrice sme prišli neskoro v noci. Na druhý deň sme mali redakčnú poradu už o 7,30 ráno  a my sme meškali. Vtedajší šéf Ľubo Križan nám poriadne vyčistil žalúdok ! A hor sa do práce!… A to sme už mesiac predtým robili vlastne zadarmo a  zaúčali sme sa.  🙂  Prázdniny po skončení univerzity sme ani nemali. Zháňali sme podnájom v Bystrici, lebo ani jeden z nás nebol odtiaľ. Ja som z Liptovského Mikuláša, môj muž z Nového Mesta nad Váhom a Banská Bystrica bola na polceste. Vlastne to bol pre nás dobrý  kompromis.

Prvý zamestnanecký preukaz STV Marty Gajdošíkovej/foto: zdroj: Marta Gajdošíková

Kedysi to bolo tak, že “mladý” vždy dostal svojho “starého”, vy ste mali koho?

Nikoho. Vtedy sme prišli piati noví, taký čerstvý vietor, ale nový bol aj šéfredaktor. Dovtedajší Michal Bačišin odchádzal na spravodajský post do Moskvy a z Bratislavy prišiel Ľubomír Križan rozhýbať stojaté vody. Keďže predtým pôsobil v Bratislave aj v Prahe, pozýval skúsených režisérov a kameramanov zo spravodajstva, aby nás zaučili. Bolo to skvelé. Chodili sme na výroby s režisérmi  Lacom Pilzom, Kacom Felixom, Ferom Trutzom a Emilom Preisachom. Z Prahy prišiel tiež režisér, meno si už nepamätám a kameraman Mirek Křen ( neskôr bol na viacerých zahraničných punktoch a v spravodajstve ČT ). Bolo leto a dovolenky, tak sme sa čoskoro dostali s príspevkami aj do federálnych správ.  A bolo úspešne odštartované! 🙂

Prečo práve STV? 

Pôvodne som mala namierené do rozhlasu. Môj muž Vlado skôr do filmu, priťahoval ho hlavne dokument. Mne sa do Bratislavy nechcelo. Kompromisom bola Bystrica. V tamojšom rozhlase som absolvovala prax počas prvých troch rokov štúdia a diplomovku som písala tiež na rozhlasovú tému – Mládežnícko-publicistické relácie Slovenského rozhlasu. Rozoberala som vtedy populárnu Modrú vlnu,  Mikrofórum, Klub M a Signál . Logicky som teda smerovala do rozhlasu. No a môj muž do televízie. Mňa do rozhlasu nezobrali, mali v tom čase voľné len miesto športového redaktora, v televízii, kam som išla len ako sprievod, ponúkli miesto redaktorky spravodajstva aj mne. A tak sa z perspektívnej rozhlasáčky stala televizáčka. 🙂

Do televízie ste nastúpili v normalizačných rokoch, neodraďovala vás cenzúra?

V tom čase som si to nejako zvlášť neuvedomovala. Témy, ktoré sme v tom čase prinášali, boli skôr o zaujímavostiach regiónu, kultúre, histórii, školstve, prírode, o aktivitách aj problémoch mladých ľudí, ako sme boli my, o výstavbe bytov, škôlok, nedostatku občianskych zariadení na sídliskách a podobne.

Pamätáte si na niečo, čo  ste nemohli zverejniť?

V podstate – tak ako teraz – aj vtedy sa rozhodovalo o tom, čo pôjdeme točiť v Bratislave. Samostatné vysielanie z Bystrice neexistovalo. Bola to v tom čase Krajová redakcia ČST. Príspevky sa točili na film, v spravodajstve spočiatku ešte čierno-biely, neskôr farebný, ale to už sa muselo posielať na vyvolanie do bratislavských laboratórií a ak išlo o aktualitu, príspevok strihali v Hlavnej redakcii TN v Bratislave. Spomínam si však, že  existoval medzi nami aj termín ” nakrúcať na plech” –  čo znamenalo  , že sa ide nakrúcať niečo, čo vo vysielaní nebude, nejaká povinná jazda na pokyn z vyšších miest. Niekedy stačilo, že sa na akcii objavil kameraman.

Dalo sa vtedy vôbec slobodne s perom pracovať?

V každom období sú obmedzenia, záleží na tom, do akej miery si človek vie zachovať vnútornú integritu. V Aktualitách sme sa napr. s kolegami venovali  do značnej miery občianskym témam, často s kritickými postojmi, poukazovali sme na problémy, reagovali sme na podnety divákov. Práve preto mala táto spravodajsko-publicistická relácia veľkú odozvu medzi divákmi. Isteže, prinášali sme aj tzv. protokolárne informácie – veď sme žili v tej dobe, v socializme – často nás to aj hnevalo, keď dobre dramaturgicky  vystavanú reláciu s témou dňa, s rozhovorom s hosťom, pripravenou reportážou dňa či týždenným seriálom príspevkov na konkrétnu pálčivú tému , narušil “protokol” . Straníckym rokovaniam a návštevám v takom prípade patril úvod na pár minút a potom už Aktuality pokračovali vo svojej podobe s občianskymi témami. Som rada, že som zažila profesionálnu atmosféru v Hlavnej redakcii Televíznych novín a ako redaktorka a moderátorka z regionálneho štúdia som mala možnosť pracovať s takými osobnosťami ako Izabela Pažítková, ktorá bola dramaturgičkou Aktualít a veľmi mi pomáhala profesionálne aj ľudsky. Podobne ako “moji” štyria režiséri  Kaco Felix, Laco Pilz,  Emil Preisach , Fero Trutz a nezabudnuteľný “smenár” Paľko Patkoš a ďalší kolegovia a kolegyne, ktorých si doteraz vážim.

Marta Gajdošíková, riaditeľka programovej služby Dvojka RTVS/foto: archív M. Gajdošíková

40 rokov v STV je obrovská doba, ktoré turbulencie vás mrzeli najviac a naopak potešili?

Môj profesionálny život pripomína život na hojdačke – raz hore, raz dole. V televíznom štúdiu som prešla všetkými redaktorskými profesiami – od elévky, odbornej redaktorky, komentátorky a moderátorky, vedúcej Progamového centra, dramaturgičky v dabingu až po riaditeľku. Táto cesta však nebola priamočiara. Turbulencie v revolučnom 89-tom roku boli vzrušujúce, vládla neuveriteľná eufória, mali sme pocit spolupatričnosti, nezabudnem na atmosféru generálneho štrajku – s kolegom Ľubom Karáskom sme vtedy komentovali priamy prenos z BB. Bola strašná zima, neznáma žena mi podala rukavice…Do štúdia ľudia nosili rôzne petície, vstupovali sme priamo do českých Aktualít, snežilo, mrzlo, nemali sme adekvátnu techniku, ešte stále sa točilo na film, mali sme len jeden záznam…atd.  Nasledujúce mesiace však priniesli aj sklamania a preverili mnohé charaktery. Takisto ako o pár rokov neskôr obdobie “mečiarizmu“. Aj mňa zvalcoval valec zo Zlatej Idky. Z pozície šéfky programu som sa vrátila nakrátko k spravodajstvu a potom do dabingu. Bol to však  môj najlepší “azyl” a na tie štyri roky spomínam ako na niečo úžasné – skvelý kolektív, skvelá práca, ktorá ma bavila. A potom opäť výzva – viesť štúdio.V pozícii riaditeľky som bola šesť rokov, až kým si pán Rybníček a spol. nezačali myslieť, že by bolo najlepšie BB-štúdio presťahovať niekam inam a  po drastickom prepúšťaní  zrušili  aj pozíciu riaditeľky štúdia. A tak som sa riadením osudu dostala späť do rozhlasu. Na dva roky v Regine s milými a takisto profesionálnymi a oddanými   kolegami takisto spomínam rada a aj oni na to, ako som sa v živom vysielaní prihovárala „divákom“ a nie poslucháčom. 🙂 Ani som netušila, keď som sa vracala na predchádzajúci post riaditeľky TV-štúdia, že o pár rokov budeme všetci pod jednou strechou. Dlho som sa na stoličke riaditeľky v BB neohriala, posunula som sa do Bratislavy na Intendantúru Dvojky…no a to je už zase iný príbeh…

Za čias riaditeľa Miku sa dostali von nehorázne vysoké odmeny spriaznených manažérov, o ktorých môžu snívať aj v bohatých nadnárodných amerických spoločnostiach. Patrili ste medzi nich aj vy a keď nie, ako ste sa s touto informáciou vysporiadali? Neútočili na vás vaši kolegovia či podriadení?

Moja pracovná pozícia nepatrila do top manažmentu, takže nemal kto a prečo na mňa útočiť.
Zverejnené odmeny nebudem komentovať.

Čím to je, že mnohé zo zahraničných ocenení získava RTVS práve cez redakcie v BB a Košiciach a nie z Bratislavy?

Myslím, že toto nie je pravdivá informácia. Oceňované programové projekty sú v rámci celej RTVS a je prirodzené, že väčšinou ide o koprodukčné programy zastrešované hlavnými dramaturgiami v Bratislave. Samozrejme, mám radosť z každého ocenenia aj pre tvorcov z regionálnych štúdií – sú to predovšetkým  publicistické a dokumentárne programy.

Veľa cestujete aj po svete, keď vidíte podmienky, ktoré majú inde verejnoprávne médiá, čo si vtedy hovoríte?

Mám prehľad hlavne o regionálnych TV-štúdiách v Európe, keďže som už viac rokov národnou koordinátorkou Circom Regional – Európskeho združenia regionálnych televízií. V porovnaní s inými krajinami, ktoré majú vlastné vysielania, niektoré aj vlastné okruhy, u nás vysielajú regióny prostredníctvom “okien” v centrálnom programovom okruhu, čo je jedna z možností. Podobne je to aj v Českej televízii. Na rozdiel od českých a iných európskych kolegov však  že tieto relácie majú centrálnu a nie vlastnú dramaturgiu, čo podľa mňa obmedzuje pohľad na to, čím žijú regióny a vedie skôr k nekonfliktnej nadčasovej prezentácii namiesto aktuálnej publicistiky , ktorá by predstavila život v regiónoch v celej jeho šírke. Pokiaľ ide o verejnoprávne médiá v Európe, mnohé sa boria s nedostatkom financií, práve preto má význam aj spolupráca v rámci Únie verejnoprávnych vysielateľov – EBU, ale aj spolupráca s našimi partnerskými televíziami z krajín V-4.

Vraj túto prácu môžu robiť len “srdciari”. Medzi ľuďmi na obrazovkách je však aj veľa narcistov? Ako s nimi vychádzate?

V televízii je veľa individualít, medzi nimi aj osobnosti, ale dôležité je si uvedomiť, že práve tu je, viac ako inde, dôležitá tímová spolupráca. Mám rada zdravo sebavedomých ľudí, ktorí však vedia aj čo je to sebareflexia a majú schopnosť vypočuť si aj názor iných. Lebo televízne vystúpenia – či už redaktorské, moderátorské alebo komentátorské nie sú len o sebaprezentácii. Mnohých moderátorov si vážim. Mojím obľúbencom medzi mužmi  je Ľubo Bajaník, ale aj Janko Žgravčák, či Vilo Stankay a Gregor Mareš ( možno si ešte spomína, že som bola prvá, ktorá ho z Twistu v Banskej Bystrici doviedla do televízie – najskôr do dabingu, potom na chvíľočku na moderovanie Správ z regiónov). Moje ženské moderátorské “topky” – aj osobnostné – sú Žanet Štefanková, Janka Majeská, Martina Jančeková…

O štátnej RTVS sa hovorí, že je to valiaci sa kameň, ktorý nikto nezastaví.

No, ja dúfam, že nikto nezastaví verejnoprávnu RTVS!

Ako ste prežívali posledné obdobie RTVS, keď sa o ňom hovorilo ako o “opätovnej normalizácii?”

Myslím, že to sú prisilné slová. Pre mňa a myslím aj pre väčšinu televíznych pracovníkov je dôležitá kontinuita. Značka RTVS posilnila, diváci nám prejavujú priazeň – aspoň ja sa stretávam s pozitívnymi reakciami, napríklad na orientáciu na európske filmy na Jednotke a osobitne Dvojke a takisto na kvalitné pôvodné aj zahraničné dokumenty, či prémiový obsah seriálov na Dvojke v rámci tzv. Quality TV.

Boli pri “protestoch” aj ľudia, ktorým ste pomohli do RTVS, učili ich a podpísali sa pod list protestujúcich redaktorov? Ako ste to prežívali?

Spravodajstvo je samostatný útvar, nedovolím si  komentovať niečo, čoho som nebola súčasťou. Neviem však, či okrem obdobia bezprostredne po Nežnej revolúcii v  Novembri 89, keď sme si volili riaditeľov, je v niektorej inštitúcii  ešte aj dnes  možnosť vybrať si vedúceho…

Druhý program RTVS sa už dlhodobo aj vďaka vám formuje ako vzdelávací kanál, ktorý sleduje stále viac ľudí. Čím to je okrem toho, že asi odpoviete, že aj kvalitnou ponukou?

Áno, určite kvalitným obsahom, ale k súčasnej dôvere divákov sme sa dopracovali dlhoročným úsilím…a nielen pod mojím vedením. Dôležité bolo vyprofilovať špecifický obsah pre každý z dvoch programových okruhov – Jednotku aj Dvojku . Dovtedy bola Dvojka často reprízovým kanálom STV1. Až keď sa nám podarilo vystavať samostatnú dramaturgiu vysielacích okruhov, mohli sme sa sústrediť na unikátny obsah. Dvojka to má o to zložitejšie, že v priebehu dňa sa v rámci verejnej služby zameriava na špecifické a záujmové skupiny – teda napr. národnosti, regióny, deti, zdravotne znevýhodnené skupiny, rybárov, poľovníkov, farmárov, folkloristov… a večer je obsah zameraný na náročného diváka. No a prednosťou je stabilný tím, v ktorom každý vie,kde je jeho miesto a všetci sú lojálni k nášmu programovému kontentu a majú svoju prácu radi.Tešia sa z každého úspešného programu.

Koľko ľudí dnes riadite a čo je pre vás najťažšie?

To nie je o počte. Bezprostredne riadim 9 ľudí (vrátane seba 🙂 )… ale spolupracujem s dramaturgmi všetkých hlavných dramaturgií, s producentmi, s brand manažérmi… A samozrejme s mnohými ľuďmi z externého prostredia – z rôznych inštitúcií, občianskych združení, produkčných spoločnosti, nezávislými tvorcami a podobne. Hovorí sa, že najťažšia je práca s ľuďmi. Ja s tým nemám problém. Myslím si, že si nemusím vynucovať autoritu nejakým striktným správaním. Moji ľudia ma poznajú a ja poznám ich. Viem, v čom sú dobrí a na tom staviam. A nesmierne si vážim lojalitu a kolegialitu. V dobrom tíme má byť dobrá atmosféra, potom môžete vyžadovať aj niečo navyše, nielen predpísané úkony.

Čím to je, že dlhé roky sedíte na tej istej stoličke, pri rôznych riaditeľoch, ktorí vás neodvolajú? Odvolávanie vedúcich pracovníkov je totiž v RTVS historicky akýmsi “koníčkom”. 

Asi preto, že som lojálna predovšetkým voči našej televízii. Nie je pravda, že ma žiadni riaditelia neodvolali…Nemala som nikdy problém opustiť riaditeľskú stoličku, keďže chápem, že každý si chce priniesť svojho človeka, tím. Nemala som problém ani začať o niekoľko poschodí nižšie, ale faktom je, že predovšetkým s televíziou je spätý celý môj profesionálny a osobný život. A to nemusí byť nevýhodou… Napr. takí Japonci by mi už dali vyznamenanie. 🙂
Vtipné bolo, že mi vlani prostredníctvom Newslettera naše Personálne oddelenie blahoželalo k 10.výročiu práce pre RTVS. Nemám totiž nepretržitý pracovný pomer, dva roky som bola v rozhlase, vtedy ešte inej verejnoprávnej inštitúcii.

S ktorým riaditeľom RTVS sa vám robilo výnimočne dobre a s ktorým možno výnimočne zle?

Na to som už v podstate odpovedala v predchádzajúcej odpovedi. Ťažké srdce mám len na pána Rybníčka – úlohou verejnoprávnej televízie podľa neho bolo len informovať a zabávať a nie vychovávať a vzdelávať. Aj keď sa stal manažérom roka, mňa osobne veľmi sklamal. Mám odložený  list, v ktorom mi ďakuje za “rozbeh a profiláciu regionálneho vysielania v STV ” a zároveň uvádza, že pre moju “tvorivú realizáciu v STV  nie je priestor”. Počas jeho riaditeľovania nebol priestor na tvorivú realizáciu pre mnohých tvorcov, pôvodná tvorba utrpela zásadný úder, z ktorého sa dlho spamätávala. Zostane však zapísaný ako ten, kto priniesol na Slovensko Superstar.

RTVS ľudia často porovnávajú s ČT, ktorá naozaj patrí medzi TOP verejnoprávne televízie sveta, veď jej exkluzívne rozhovory poskytujú osobnosti, o ktorých RTVS stále môže iba snívať. Čím to je, že RTVS sa stále na ČT iba doťahuje a mali pritom rovnakú štartovaciu dráhu?

Exkluzívne rozhovory poskytujú exkluzívne osobnosti aj RTVS . Keď si zoberieme napr. reláciu Anjeli strážni s moderátorkou Alenkou Heribanovou – koľko skvelých osobností bolo hosťom jej talk show –  Omar Sharif, Jeremy Irons, Enio Moricone, Jan Saudek, Susanne Vega, Paul Young, Blanka Matragi, Karel Gott, José Cura, kozmonaut Ivan Bella,  svetovo uznávaní vedci, lekári, športovci, umelci… Nemám rada porovnávanie s ČT a v súčasnosti už vôbec nie. Je tam nepomer financií voči RTVS, nepretržitý technologický rozvoj a obnova, kontinuita programového prostredia a takisto manažmenty, ktoré mali možnosť počas celého funkčného obdobia naplniť svoju misiu, na rozdiel od Slovenskej televízie a RTVS. Počet GR v ČT od 89. roku sa dá spočítať na prstoch jednej ruky, v RTVS ani dve nestačia…

Čo by ste RTVS priali do ďalších 40 rokov a viete si svoj život vôbec predstaviť bez RTVS?

Aby si zachovala svoje výnimočné postavenie, aby sa nesnažila byť podobná komerčným televíziám, aby predsa len popri informovaní a zábave trochu aj vzdelávala, formovala a robila osvetu, slúžila verejnosti….

Čo raz budete robiť, keď z RTVS odídete?

Chodiť viac do prírody, venovať sa vnúčatám, obnoviť si hru na klavíri, študovať niečo zaujímavé na Univerzite 3.veku, možno trošku aj učiť, ak bude záujem …. a veľa čítať.