Osobné príbehy

Martina Bencová Utešená: „Svet nevyzerá tak, ako ho vidíme, keď sa na Slovensku pozrieme z okna.“

Novinárka a publicistka Martina Bencová Utešená/foto: archív MBU

Verila, že zmení svet k lepšiemu. Aj preto do práce v televíznom spravodajstve STV dávala maximum. Neuspokojila sa iba s tlačovými besedami, po ktorých utekala len po opačný názor a hotovo. Martina Bencová Utešená prinášala aj vlastné kauzy a podávala aj trestné oznámenia. Napriek tomu svet a ani Slovensko nezmenila. V roku 2007 to prijala ako fakt a zo spravodajstva odišla.

„Bože, to je už fakt dávno?“ zasmiala sa Martina, dnes už vydatá mama dvoch malých detí. Odchod z televízie však neľutuje, aj keď by sa späť vrátila. Nie už do spravodajstva, ale publicistiky. Aj preto sa prihlásila na externé štúdium VŠMU. Rok študovala film, čo sa asi podpísalo aj pod ocenenie jedného z jej dokumentov na Ekotopfilme Iná pomoc. Film rozprával príbeh o jej škole pre slobodné matky s deťmi, ktorú v Keni založila pred desiatimi rokmi. Už vtedy vedela, že do Afriky nebude chodiť len na dovolenky.

Martina Bencová Utešená
Novinárka a publicistka Martina Bencová Utešená/foto: archív MBU

Zlé a správne rozhodnutia

Už ani nevie, prečo po odchode z televízie prijala ponuku pracovať vo farmaceutickej firme. Boli to časy, keď aktivity farmafiriem ešte neboli regulované, čo rozširovalo priestor aj pre ovplyvňovanie predpisovania liekov lekármi.   


„Veľmi som sa tam cítila zle. V tých rokoch ešte farmafirmy nehrali férovo. Nepáčilo sa mi, ako firma spolupracovala s pacientskymi organizáciami. Pôsobilo to na mňa ako zneužívanie pacientov. Upozorňovala som na to, ale vo firme ma nikto nepočúval. Ako celoživotný novinár, ktorý sa venoval zdravotníctvu, som to nevedela uniesť a rýchlo som odišla. Nechápem, ako som si vtedy mohla myslieť, že to bude fungovať inak,“ spomína na prvý veľký krok vedľa pri výbere zamestnania.

V nádeji, že predsa len môže otočiť zemeguľou sa vzápätí vybrala so svojim manželom, lekárom do Afriky. V krajine plnej sirôt, v Lesotho, spolu založili detský domov. „Určite nepatrím medzi tých, ktorí sa len potrebujú vidieť na obraze. Niežeby som to predtým cítila inak, ale Afrika ma totálne dostala. Samozrejme aj manžel,“ zasmeje sa Martina. Zrazu začala mať pocit, že možno tú zemeguľu aspoň vychýli.

Rande v Kambodži

Sen o lepšom svete začala snívať v Kambodži, kde vycestovala za budúcim manželom bez toho, že by tušila, že mu raz povie áno. Robil tam vtedy lekára v slovenskom detskom domove pre HIV siroty. „Bude to znieť asi surovo, ale v princípe ma doma vôbec to čo tam robil nenadchlo. Išla som tam v prvom rade na rande. Keď som však na vlastné oči videla, na akom projekte pracuje, ako rovno z ulice zachraňuje HIV siroty, ktoré sa nemôžu dostať ani do miestneho domova, vedela som, že to je aj moja cesta. Domov som už prilietala zadaná,“ zasmeje sa Martina, ktorá po návrate rovno založila Občianske združenie Dvojfarebný svet a začala zbierať peniaze, aby v Kambodži spolu s budúcim manželom založili ďalší detský domov čisto pre HIV pozitívne siroty.


Na otázku, prečo pomáha tam a nie na Slovensku je zvyknutá a nič by na tom už nemenila. „Ten najväčší rozdiel medzi našou šesťročnou dcérou na Slovensku a jej rovesníčkou v Afrike nie je vo farbe kože a kvalite vlasov. Je v rovnosti šancí na štúdium, na zdravotnú starostlivosť, v cene ich života,“ zvážnie.

Trestné oznámenia hore komínom

„Jedna vec je, že keby si veľmi chcela otočiť zemeguľou, ako novinár v slovenských médiách to urobíš ťažko. Zverejňovala som aj investigatívne reportáže, zistenia, ktoré boli závažné, aj som ako novinárka podala trestné oznámenia, vyskúšala som všetko, ale nestalo sa nič.  A to bolo veľmi frustrujúce,“ priznáva Martina, že bez pocitu zmysluplnosti a udržateľnosti nevedela ďalej v novinárčine pokračovať.

„To neboli časy, kedy jedna téma dokázala vyburcovať verejnosť na to, aby vyšla do ulíc. Postupne mi to všetko prestalo dávať zmysel. Pochopila som, že toto nie je cesta, ako zmeniť svet,“ a tak práve projekt záchrany detí v Kambodži, alebo slobodných mám v Afrike jej prišiel ďaleko vhodnejší k naplneniu pocitu, že môže niečo ovplyvniť. „Napríklad tie HIV deti v Kambodži, ktoré už mali byť mŕtve, dnes chodia na vysokú školu. A to je výsledok, ktorý mne stačí k dobrému spánku,“ povedala spokojne.

Myslí si, že dnes sa už niečo pohlo aj v našej spoločnosti. Zdôraznila, že bohužiaľ, až po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, ale keď sa to už muselo stať, tak pohlo. „Mám pocit, že od Nežnej revolúcie tu bol len jeden veľký bordel, ktorý novinári nevedeli vyčistiť. Dnes to majú žurnalisti oveľa ľahšie v tom, že konečne vidia aj výsledok práce. Ja som to nezažila,“ zamyslí sa Martina, ktorá sa však s frustráciou stretáva aj dnes. Nie však už so svojou, ale lekárov. Keď nedávno zháňala dobrovoľníka do Afriky na murárske a iné práce do nemocničného komplexu v kenskom Tikite, ozval sa jej lekár, ktorý zo Slovenska potreboval okamžite vypadnúť. Že radšej bude v Afrike murovať, ako na Slovensku liečiť. 

„Totálne počas pandémie vyhorel.  Robil v covidovej oblasti a príliš dlho sa stretával so smrťou a s neschopnosťou nášho systému s tým niečo urobiť. „Človek ktorý má dve atestácie a šéfuje celému oddeleniu bol ochotný okamžite odísť do našej nemocnice v Afrike, chytiť do ruky tehlu a murovať. Nakoniec si to rozmysel, ale bolo smutné ho počúvať.“

Odvážni dobrovoľníci

Martina si záujem dobrovoľníkov do rozvojových krajín pochvaľuje. Plat síce nemajú, ale z diét tam celkom slušne vyžijú. Na krátky čas niekoho prijať sa nemocnici neoplatí, ale ani ostávať tam pridlho nie je až taký dobrý nápad. Je to jednoducho extrémny kultúrny šok a extrémna zmena životného štýlu. Však si len predstavte, že sa tam ani  len tak nepoprechádzate, maximálne pri plote. „Za plotom už môže byť leopard, o ktorých sme si doteraz mysleli, že ich nájdete len v safari parkoch. Jednému z nich sa však zjavne páči naša nemocnica postavená v buši,“ opisuje africký adrenalín Martina.

Novinárka a publicistka Martina Bencová Utešená
Novinárka a publicistka Martina Bencová Utešená/foto: archív MBU

Dedinka Tikit, kde stojí Martinin zdravotný komplex je na severozápade Kene, kde neexistuje žiadna infraštruktúra. Jednoducho pravé Safari so všetkým, čo k nemu patrí. Hlavné mesto Keňa je oproti tejto zabudnutej časti akoby Honkong. Neexistujú tam ani asfaltové cesty, vlastne tam nie je fakt vôbec nič, iba savana. Dobrovoľníkov toto miesto láka aj pre terapiu duše.

„Bola to prvá cesta vyhoreného lekára z nášho zdravotného systému. Toto je pre neho príjemný spôsob, ako načerpať sily a vrátiť sa domov. Je to ako slovo Safari-cesta. Je to ich cesta ako sa zachrániť aj pracovne. Dokonca si dovolím povedať, že pre niektorých je to doslova lekárska terapia,“ spomína na zničeného lekára, ktorí sa nakoniec vrátil do boja s ďalšou covid vlnou na Slovensku.

Tentokrát do Afriky pocestuje technik. „Veľmi sa teším, lebo je to technik, ktorého v nemocnici veľmi potrebujú. Konečne budeme mať niekoho, kto to vie nielen s tehlami, ale aj elektrikou.“ Chcú tam totiž okrem nemocnice vybudovať aj ubytovanie pre nemocničnú infraštruktúru, teda ohradené ubytovacie kapacity s jedálňou. „Ak tak ďaleko od hlavného mesta chceme dotiahnuť naozaj kvalitný personál, musíme mu na to vytvoriť podmienky. Práca dobrovoľníka trvá šesť až deväť mesiacov. Mnohí totiž pri príchode zažijú totálny kultúrny šok. Existujú aj projekty, kde príde nejaký Američan na dva týždne, pohrá sa s deťmi a je spokojný, že pohol zemeguľou. My fungujeme inak. Prvé tri mesiace  je fáza úľaku a otázok, ako sa tam vôbec ocitli. (smiech) Potom sa spravidla otrasú a začnú na projekte niečo robiť presne podľa pokynov. No a nám ide o tretiu fázu, keď sa vyrovnajú so stresom z neznámeho prostredia a začnú sami tvoriť,“ pokračuje vo veselej nálade Martina, ktorej Afrika pre covid chýba. Nebola tam už dlho a ani po poslednej mutácii covid to nevyzerá najlepšie. Zopakuje, že je tam síce bezpečne aj medzi voľne sa pobehujúcimi šelmami za plotom, ale aj tak je to pre každého nového spolupracovníka šok. 

Martina Bencová Utešená s tromi kolegyňami rozbehla veľký projekt, ktorého výsledkom bude, že sa z budov v Keni stane nemocnica/foto: archív MBU

Štyri dni pešo, po ceste rodili, aj umierali

Nemocnica v Tikite nie je nápad Martiny Utešenej. Projekt patrí kongregácii sestier Evangelising sisters of Mary , ktoré tam dotiahli slovenskú lekárku Katarínu Mulamu, a tá do  projektu pritiahla Martinu Bencovú. V priebehu dvoch rokov chcú tieto ženy z jednoduchých schátralých budov vybudovať nemocnicu, ktorá sa zaradí do kenského zdravotného systému a bude na svoju existenciu dostávať kenskú štátnu dotáciu. Bez tohto projektu by pacienti aj naďalej chodili do nemocnice štyri dni pešo, po ceste rodili, aj umierali, tak ako Cheposera. Pred rokom a pól, keď ešte projekt Tikit neexistoval porodila počas pešej cesty do nemocnice na zemi svoje prvé dieťa. Neprežilo pôrod zúženými pôrodnými cestami, ktoré Chceposera mala ako následok ženskej obriezky. Dnes čaká druhé dieťa a do Martininej nemocnice chodí na pravidelné kontroly. Jej druhé dieťa sa už narodí v bezpečí nemocnice.

Je to suchá a nehostinná časť krajiny, kde ľudia žijú a správajú sa veľmi kmeňovo/foto: archív MBU

Ešte v septembri tohto roka, kedy Martina projekt spustila, vyzerala nemocnica vlastne ako jedna miestnosť, v nej sestra s fonendoskopom a jeden pôrodný stôl. A to je na pôrodnom oddelení všetko. Pre miestne ženy je to však totálny luxus.

Už len tá miestnosť im dáva násobnú šancu, že prvorodičky prežijú pôrod a ešte aj so zdravým dieťaťom. Keď sa dozvedeli, že po pôrode odchádzajú domov s balíčkom plátenných plienok, detských nohavičiek, štrikovanej čapice a ponožiek, správa sa bušom niesla rýchlejšie ako internetom. Dnes tam príde rodiť za jeden deň aj niekoľko prvorodičiek naraz.

„To by si sa čudovala, ako sa to rýchlo roznieslo, neverila som vlastným očiam,“ zasmiala sa Martina, ktorá spojila svoj už deväťročný projekt školy v Keni s touto nemocnicou.  Mladé krajčírky, ktorým dala vzdelanie teraz šijú pre tikitské bábätká košieľky a štrikujú čapice. Novorodenecké balíčky lákajú rodičky do novej nemocnice. A to je hlavná myšlienka Martiny, aby nemocnica nebola ešte dlhé roky závislá od finančnej pomoci zo Slovenska. Od domácej vlády totiž dostáva iba minimálnu podporu, kým sa „nepostaví na vlastné nohy“.

Vďaka jej projektu

Martina vypracovala projekt revitalizácie tejto kenskej nemocnice a získala naň grant z oficiálnej pomoci SlovakAid rozvojovým krajinám. „Vlastne sú to peniaze daňových poplatníkov Slovenska. Našim cieľom je nemocnicu zrekonštruovať a vybaviť, čím ju dostaneme do systému platieb kenskej vlády,“ vysvetľuje novinárka, ktorá sa do Kene chystá vo februári.

Martina tam neplánuje vybudovať zdravotné stredisko, ako si niekto predstavuje ani v najzapadlejšom kúte Slovenska. Má ďaleko prízemnejšie plány.

„Zlepšíme diagnostiku v laboratóriu, postavíme malú operačku, budeme tam mať ultrazvuk a inkubátor. Budú tam mať lekára, o ktorom doteraz mohli iba snívať. To úplne stačí. To zachráni životy.“ Nemocnica bola pred dvomi mesiacmi len komplex budov, ktoré predtým postavil britský lekár David Roden, ale zahynul pri autonehode. My pokračujeme v jeho úsilí zlepšiť svet,“ hovorí Martina, ktorú skúsenosti z Afriky veľmi ovplyvnili. Pri slovnom spojení vodné zdroje na Slovensku sa dnes už milo len rozosmeje.  

„Jasne, že ma to veľmi pozitívne ovplyvnilo. Videla som rôzne kúty sveta a tak si dnes už omnoho viac vážim našu krajinu, aj to, že som sa práve tu narodila. Už len to, že kedykoľvek otvorím kohútik, môžem sa napiť pitnej vody. Alebo sa osprchovať!“ zvolá vtipne Martina, ktorá sa evidentne teší z vecí, ktoré mnohí považujeme za samozrejmé. Vraj svet nevyzerá tak, ako ho vidíme my, keď sa na Slovensku pozrieme z okna.

Príbeh zdravotníctva o čiernej diere

„Prinútilo ma to rozmýšľať, ako správnym spôsobom nasmerovať pomoc. Skoro každý, kto začne pomáhať, tak by najradšej rozdával jedlo. Alebo príde do slumu a deťom rozdá cukríky. Netuší, že oni sa tak o ne pobijú, že niektoré z detí skončí so zlomenou nohou a jeho liečbu si rodičia už nemôžu dovoliť zaplatiť. Viac, ako cukríkmi im pomôžem, ak ich nemocnicu postavím z popola, aby ju začala financovať miestna vláda,“ rozpráva s odhodlaním Martina, ktorej cieľ je však ešte zložitejší a naozaj veľkou výzvou, ktorú poznáme aj zo Slovenska. Príbeh zdravotníctva o čiernej diere.  Teda, ako to všetko nasmerovať tak, aby  do nemocnice len nemusela donekonečna nalievať peniaze ako do čiernej diery. „Toto je pre mňa osobnostne a manažérsky obrovská výzva!“ povzdychne si.

A čo môže urobiť niekto ak by rovnako ako Martina chcel pohnúť zemeguľou, ale tak, aby si pritom deti zbytočne nepolámali nohy pre nejaké cukríky? A opäť len neposlať peniaze do africkej čiernej diery? Naozaj môže už 10 eur zmeniť ľudský život?

„Keby som ja od teba dostala 10 eur, kúpila by som látkové plienky  s nohavičkami, ktoré šijú naše ženy, a ktoré rozdávame ako novorodenecký balíček. Darček, pre ktorý chodia ženy z buše konečne rodiť k nám.  V princípe, kúpením balíčka dokážeš ovplyvniť rozhodovanie miestnej ženy o jej vyššej šanci na prežitie pôrodu,“ vysvetľuje silu zopár eur v časti Kene, kde medzi prvorodičkami umiera takmer každá štvrtá žena.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu, alebo sa zapojte do vianočnej súťaže Dalito)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *