Stĺpčeky

Náš život je taký, akým ho urobia naše myšlienky

Stále rozmýšľam čí to bol nápad a aký mal zámer. Vírus, o ktorom som už takmer presvedčená, že nie je čistým produktom prírody, absolútne dokonale pomiatol celý svet a vniesol nám do životov toľko strachu a neistoty, že sa stal viac nebezpečným ekonomicky a spoločensky než sám sebou. Už iba z posledných síl sa držím zdravého rozumu a vzhliadam k vedcom.

Bolo už potrebné preriediť ľudstvo? Alebo zrútiť ekonomiky štátov? Ide o záchranu planéty alebo o snahu ovládnuť ju? Profituje z toho niekto alebo sme všetci obeťami? O čo tu vlastne ide a kto o tom rozhoduje?

Viem, že si podobné otázky kladú mnohí z nás a viem aj to, že sa odpovede zrejme nikdy nedozvieme. Ľudia sa správajú čudne, lebo majú strach. Ale čoraz menej z vírusu. Toho sa už mnohí neboja. Skúste sa popýtať v okolí…


Bojíme sa toho čo bude. Čo príde. Čo sa nám stane a k čomu nás to doženie. Ľudia zo dňa na deň strácajú prácu. Vzťahy sa vyhrocujú na pracoviskách i v rodinách. Peniaze začínajú odchádzať a charaktery sa začínajú odhaľovať.

Neistota sa stala témou všedných dní. A strach emóciou posledných týždňov. Je za tým aj istá logika, lebo strach je odjakživa tým najlepším nástrojom na ovládanie ľudí. Zo strachu robia ľudia prapodivné veci. Najmä keď sa im situácia vymyká spod kontroly a obzvlášť ak sa vymyká z rúk aj tým, na ktorých sa spoliehajú. Teda na vládu. Ktorej sa to teda aspoň zdanlivo z rúk vymyká.

Tušíme, že by sme mali poslúchať, ale chce sa nám vzdorovať. No bojíme sa vzdorovať, tak radšej poslúchame. A potom sa hneváme na celý svet aj na seba. A hlavne na tú vládu, ktorú stále považujeme za nášho pána, nie za nášho sluhu.

Hľadáme vinníka a záchrannú páku zároveň. Kritizujeme, že niečo nemáme a keď to máme, tak to opäť kritizujeme. Lebo ani poriadne nevieme, čo nám teraz treba.

Chceme návod ako ďalej, ale nik nám ho nedáva. Chceme sa chrániť, ale najmä byť chránení. A to nám zrazu nik nevie zaručiť. Tak sa znovu začíname báť. Ale čoho? Alebo koho? Bojíme sa smrti? Krachu? Že prídeme o zdravie, alebo o strechu nad hlavou? Bojíme sa o svoju slobodu? A mali sme ju vôbec, keď sme takí závislí na fungovaní systému, že jeho pomalý kolaps nás existenčne ničí?

Vírus nie je príčina tohto všetkého. Vírus je len nástroj. Veľmi silný, veľmi účinný a veľmi nevyspytateľný. A hoci je pre ľudstvo dôležité pátrať po jeho pôvode a dôvode, nateraz je to nepodstatné. Teraz je omnoho podstatnejšie pochopiť, čo sa vlastne deje, kam sme sa ako spoločnosť, ale hlavne ako jednotlivci, dostali.


Je čas pátrať po pôvode vlastného strachu a hľadať riešenia, ako ho eliminovať. Dôležité je toto obdobie prežiť a potom sa z neho poučiť. Je to tá najúčinnejšia lekcia prežitia, akú sme mohli dostať.

Neprosili sme si o ňu, ale je tu. A je skutočná, nesimulovaná. Je to kurz sebapoznania, sonda do duše, čas na usporiadanie osobných hodnôt a prehodnotenie skutočných vzťahov. Najväčšie bohatstvá máme v sebe, nie na účtoch. Strach je len ilúzia. Náš život je taký, akým ho urobia naše myšlienky. Myslime preto pozitívne, ale zostaňme negatívni!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  


Komentáre (1)
  1. Avatar “G” píše:

    Perfektný článok. Ďakujem.

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *