Rozhovory

Natália Mojšová študuje za hranicami: „Ak chceme udržať mladých lekárov na Slovensku, musíme zmeniť veľa.“

Autorka: Natália Wirthová

Študentku piateho ročníka medicíny na Masarykovej univerzite v Brne Natáliu Mojšovú (23) už na strednej škole bavila najmä biológia a chémia. Rozhodla sa preto študovať medicínu, túžila však spoznať svet a vzdelanie získať za hranicami. Počas štúdia ju povolali do nemocnice na covid oddelenie, kde aj ochorela. Fungovala non-stop. Naraz pracovala aj študovala. Pocity smútku ju zaliali až keď sa to celé skončilo. Zažila chvíle, ktoré jej zmenili celý život. Kedy by sa mladá medička vrátila na Slovensko a prečo nechcela medicínu študovať doma? A prečo so spolužiakmi ani len nezauvažovala, že by sa nedali zaočkovať proti covidu?

Nádejná lekárka našla zmysel v pomáhaní druhým práve počas práce na covidovom oddelení v nemocnici.


  • Nechcela študovať na Slovensku, odišla do zahraničia a váha, či sa vráti.
  • Práca na covidovom oddelení jej úplne zmenila pohľad na život.
  • Stále je študentkou, no dnes už vie, prečo čerství absolventi odchádzajú do nemocníc na Západ.
  • Aj o rozdieloch v českom a slovenskom zdravotníctve i univerzít pohľadom mladého človeka.
  • O diskriminácii v medicínskom prostredí a aj o tom, kde sa ukrývajú mladé lekárky.

Natália si práve užíva zaslúžené voľno po náročných mesiacoch štúdia aj práce v nemocnici.  Napriek tomu, že si na covidom oddelení prežila peklo, srší z nej elán a dobrá nálada, keď mi cez telefón z parížskeho hotela opisuje svoje skúsenosti, zážitky a plány do budúcna. Napriek totálnej vyčerpanosti, ktorú počas pandémie pocítila na vlastnej koži.

Rozhodla si sa študovať v Brne. Neverila si kvalite slovenských univerzít? Niekto by si to tak mohol vysvetliť.

Na Slovensko som nechcela ísť študovať hlavne pre systém výuky. Moja sestra študovala v Bratislave a keď porovnám prístup profesorov a organizáciu školy v Brne a na Slovensku, Česko je na tom určite lepšie. Napríklad komunikácia so študijným oddelením je na vyššej úrovni. Zároveň som veľmi chcela vycestovať, ísť študovať niekde do zahraničia a vravela som si, že štúdium medicíny by som asi nezvládla v cudzom jazyku. Brno je veľmi blízko aj rodiny. Keď sa niečo stane, môžem sa rýchlo vrátiť domov.


Posledný rok bol najmä vďaka pandémii pre všetkých náročný, no pre zdravotníkov zvlášť. Muselo to mať dopad aj na štúdium.

Samozrejme, hlavne na začiatku pandémie. Mali sme totiž online výuku, pričom od štvrtého ročníka chodíme pravidelne do nemocnice. A my sme zrazu boli doma. Bolo to veľmi zvláštne. Mať kontakt s pacientom je zásadné a myslím si, že to ovplyvnilo najmä nižšie ročníky, ktorý sa k praktickej výuke zatiaľ nedostali. Deficit kontaktu je veľmi cítiť. Kamarátka, čo študuje o ročník nižšie, má strach prísť do kontaktu s pacientom. Je to pre nich zvláštne, lebo na to doposiaľ nie sú zvyknutí. Ďalší semester bolo však už všetko prezenčne a mali sme aj pracovnú povinnosť.

Hovoríš o kamarátke, ktorá má strach prísť do kontaktu s pacientom. Je to bežné?


Myslím si, že tento problém má mnoho medikov, lebo veľká časť našej výuky je teoretická. Je to prirodzené, keďže veci sa najprv naučíme a až potom aplikujeme v praxi. Momentálna situácia k tomu určite neprispela, avšak tento problém by som pripisovala skôr praktickej výuke. Na praxi sme väčšinou viacerí študenti na pár pacientov pod dozorom lekára. Tento scenár, dvadsaťpäť študentov na troch pacientov, neodzrkadľuje realitu. V skutočnosti je doktor na oddelení sám na veľké množstvo pacientov, takýmto situáciám nie sme počas praxe vystavení.

Pomáhala si v nemocnici, v médiách však dekani a rektori často vyzývali politikov, aby do nemocníc nenútili chodiť končiacich medikov. Vraj by to mohlo mať dopad na ich budúcu kvalitu.

Nie, nemyslím si, že to malo akýkoľvek dopad na naše vedomosti. Skúšky sme robili ako všetci ostatní a naša fakulta našťastie obnovila prezenčnú výuku hneď ako sa to dalo.


Nebojíš sa, že si vás pacienti „zaškatuľkujú“ do generácie, ktorá na štúdium nemala čas, lebo musela pomáhať v nemocniciach?

Nie, to si nemyslím. Skôr sa obávam, že po pandémii bude všeobecne nedostatok doktorov a viac práce, keďže mnohí ľudia návštevu lekára odkladali alebo sa k nej vôbec nedostali.

Hovoríš o pracovnej povinnosti. Znie to náročne…

Ako študenti medicíny od piateho ročníka vyššie sme museli pomáhať na oddeleniach. Ja som chodila do Nemocnice sv. Anny na druhú internú kliniku. Bolo to náročné. Mali sme výuku a zároveň chodili do práce. Väčšinou sme šli do nemocnice rovno zo školy, niekedy na nočné služby. Po nočnej službe je človek úplne zničený, no musí sa učiť sa skúšku, musí chodiť do školy. Bolo to veľmi únavné, no zároveň som mala dobrý pocit, že niečo robím, že aspoň trochu pomáham.

Čo si robila?

Medici nemôžu vykonávať doktorskú prácu, takže sme robili hlavne prácu sestričiek a sanitárov. Ľahšia časť bola pomoc s prípravou liekov a roznášanie večere. Náročnejšia, keď sme sa starali o pacientov, ktorí často nevedeli ísť sami na záchod, keď sme ich umývali a prebaľovali. Uvedomila som si, aká je to pre ženu fyzicky náročná práca. O to viac si teraz vážim prácu sestier a sanitáriek.

Sestry sa často sťažujú, že doktori ich prácu podceňujú…

Práca sestier je náročná a môže byť frustrujúca, keďže nie sú dostatočne oceňované, v nemocniciach ich je nedostatok a sú preťažené. Moja mama, tiež zdravotná sestra, sa nikdy necítila podceňovaná doktormi, ale paradoxne pacientmi. Ľudia sú na ňu opakovane v čakárni nepríjemní a v ambulancii sa správajú k doktorovi s rešpektom. To môže byť veľmi frustrujúce. Na druhej strane, sestry si často myslia, že doktor na lekárskej izbe nič nerobí, zatiaľ čo v skutočnosti študuje dokumentáciu. Potom si svoju frustráciu vybíjajú na mladých a začínajúcich doktoroch. Problém tkvie asi v pocite menejcennosti.

Natália (vpravo) pred nemocnicou v Brne/foto: archív NM

Sama si covid prekonala. Myslíš si, že je to práve pre to, že si pomáhala v nemocnici?

Na našom internom oddelení boli niektoré izby covidové a niektoré necovidové. Aj ja som sa musela neustále prezliekať do ochranného oblečenia. Nevýhodou bolo, že pri tomto systéme sa na oddelení vírus veľmi rýchlo šíril. Veľa iných študentov nepracovalo na covidových oddeleniach. Medzi nimi sa vírus v zvýšenej miere nešíril. Ja som sa však určite nakazila práve na internom oddelení starostlivosťou o pacientov, často som napríklad prevliekala periny. Myslím si, že nejaký pacient, s ktorým som prišla do styku už covid mal, len o tom ešte nevedeli.  

Asi je zbytočné sa spýtať, či si dnes už zaočkovaná…

Áno, samozrejme som zaočkovaná. Mne aj mojim spolužiakom to prišlo ako samozrejmosť.

Ako po prekonaní covidu a so zážitkami z nemocnice vnímaš antivakcinačnú scénu?

Samozrejme, každý má slobodnú vôľu rozhodnúť sa. Niekto si možno povie, že je mladý, no koľko mladých už skončilo v nemocniciach. Nehovoriac o tom, že toto je aj o ohrození ostatných ľudí, starších a rizikových skupín. Je to o spoločenskej zodpovednosti a tiež o tom, že všetci sa chceme vrátiť k normálnemu životu.

Ako ťa tak počúvam, ani neviem, či to pre teba bolo náročnejšie po fyzickej alebo psychickej stránke…

Určite po psychickej. Počas práce som si to vôbec neuvedomovala, až spätne to na mňa doľahlo. Mala som ťažkú skúšku a nedokázala som sa učiť, bola som hrozne unavená, vyčerpaná a zalieval ma smútok. Také pocity zažíval skoro každý. Zároveň ma táto skúsenosť motivovala. Doktor sa stále niekam ponáhľa a nestíha sa s ľuďmi ani porozprávať, ja som mala dosť času. A ľudia si to veľmi vážili, lebo často sú v nemocnici dlho a sú úplne sami. Bolo vidieť, že im chýba dotyk, chytiť niekoho za ruku, mať ho pri sebe. Tam som si uvedomila, aká je to pekná práca.

Po všetkom, čo si zažila a videla, čo by si odkázala ľuďom, ktorí dodnes spochybňujú vážnosť pandémie?

Je mi z toho smutno. Myslím, že v médiách by mala byť viac ukazovaná situácia v nemocniciach. Edukácia vakcín stále nie je dostatočná a bolo by potrebné ľuďom reálne vysvetliť všetko o vakcínach, aj ich nežiadúcich účinkoch. Veci, čo lekárom a zdravotníkom prídu úplne samozrejmé, bežní ľudia vôbec nevedia. Napríklad, že zrýchlený proces výroby vakcíny vznikol kvôli tomu, že sa urýchlila formálna časť, no neurobilo sa menej výskumov. Potom sa šíria hoaxy a ľudia im veria, pretože nemajú dostatok informácií. Bolo by potrebné ukázať, koľko má vakcína pozitív a že komplikácie pri covide sú oveľa častejšie ako komplikácie po očkovaní. Poznám veľa ľudí, čo majú voči vakcinácii rešpekt. Tomu rozumiem, všetko je to nové. Mali by sme dostatočne odkomunikovať a vysvetliť otázku vakcinácie ľuďom, aby im každý naplno chápal a potom sa slobodne rozhodol.

Určite si vnímala aj situáciu v slovenských nemocniciach.  Líšila sa od českých?

Situácia v nemocniciach je podľa môjho názoru dosť podobná. Oproti otcovi, ktorý pracuje ako lekár v Nemecku, bola obecne organizácia určite horšia. Tak napríklad na Slovensku bol na začiatku hrozný zmätok, riešila sa skôr politika ako zdravotníctvo. V Nemecku pritom už boli vopred nachystané covidové oddelenia.

Ako vidí mladý človek ako ty stav zdravotníctva na Slovensku?

Situácia v zdravotníctve je prevažne zlá. Ľudia v nemocniciach sú prepracovaní, nemocnice na Slovensku sú v katastrofálnom stave. Známa pracuje na oddelení, kde bol len jeden doktorský záchod, ktorý sa dal spláchnuť iba raz za deň. Lekári sú podhodnotení, napriek presvedčeniu mnohých ľudí nezarábajú veľa. Poznám mnoho mladých doktorov, ktorí vyjdú zo školy a zarobia 800-900 EUR v čistom. Po šiestich rokoch, čo sa trápia na škole, vidia iných, čo nastúpili do práce hneď po maturite, nemajú v rukách ľudský život a zarábajú neporovnateľne viac. Toto veľmi mladých demotivuje. Myslím, že Česko je na tom lepšie, ale nie o veľa. Stále však ide o podpriemer voči západným krajinám, kam práve veľa mladých lekárov odchádza aj pre lepšie podmienky.

Chystáš sa na Západ aj ty? Aj teraz voláme cez Paríž…

Chcela by som ísť do nemecky hovoriacej krajiny, ale neviem, či si na to trúfam. Je ťažké začať po škole pracovať, nieto ešte v cudzom jazyku. Zároveň ma to ale ťahá späť na Slovensko. Asi, že tu mám rodinu a pocit domova. Je iné byť na mieste, kde mám zázemie. Kde nie je, je ťažšie zapadnúť. A to je dilema.

Prečo odchádzajú mladí ľudia študovať a pracovať do zahraničia?

Plat je určite hlavný dôvod. Ďalším je dĺžka atestácie, ktorá na Slovensku často trvá dlhšie ako šesť rokov, čo je štandard. Človek si musí odpracovať určitý čas na rôznych oddeleniach a u nás sa to väčšinou veľmi naťahuje. Mladí doktori sa k atestácii a tým pádom aj k vyššiemu platu dostanú niekedy po desiatich rokoch. To je hrozne dlhá doba, na rozdiel napríklad od Nemecka. Ak chceme udržať mladých lekárov na Slovensku a zlepšiť stav zdravotníctva, určite treba investovať aj do kvality nemocníc. Sú potrebné renovácie a moderné prístroje. V mnohých nemocniciach nie je ani prostredie vhodné pre pacientov. Samostatnou kapitolou je zvyšovanie platov. Ak chceme mladých lekárov udržať na Slovensku, musíme zmeniť veľa.

Brno skrýva mnoho zákutí ideálnych na oddych /foto: archív NM

Aký máš lekársky sen?

Najskôr by som išla na internú medicínu, páči sa mi práca s ľuďmi a osobný kontakt. Následne by som sa rozhodla. Kardiológia je super. Ale aj gynekológia ma láka, človek tam má veľa možností. Môže mať vlastnú ambulanciu, dostane sa aj k menším operáciám a tie sa dajú zvládať aj popri rodine. Nad tým ešte váham.

Myslíš si, že to majú ženy v medicíne ťažšie?

Určite áno. Zamestnávateľom sa nepáči, keď žena odíde na materskú, často býva preto uprednostňovaný muž. Deje sa to všade, no hlavne v chirurgických odboroch. Tam už len kolektív je na človeka náročný. Chirurgia je viac manuálna a fyzicky náročná. Aj preto často uprednostnia mužov, žena sa musí veľmi snažiť a aktívne presadzovať, aby ju v kolektíve brali ako seberovnú.

Si na to pripravená?

Myslím, že áno. No zároveň sa aj spoločnosť neustále mení a vyvíja. Verím, že situácia bude len lepšia.

Zažila si už diskrimináciu na vlastnej koži?

Áno. Minule sme sa na tom smiali so spolužiakom. Keď pracujeme v nemocnici a ľudia uvidia muža, pozdravia ho Dobrý deň, pán doktor. O žene si obecne myslia, že je sestrička a nemajú k nej taký rešpekt. Percento žien na vysokých pozíciách v medicíne je nízke. Medicínu študuje na škole podstatne viac žien ako mužov, pričom v samotných nemocniciach vidíme v drvivej väčšine mužov doktorov.

Kam potom medičky miznú?

Predsa na materskú (smiech)! Ale samozrejme, tiež sú v nemocniciach, len nie sú také nápadné. O to viac musíme byť počuť, byť aktívne a snažiť sa presadiť.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *