Osobné príbehy

Natália Antalová: „Ničí ma vidieť lekárov a sestry, ktorí sú vyhorení a potom sa necitlivo správajú k pacientom.““

Natália Antalová

Potrebujú zdravotné sestry vysokú školu? Podľa Natálie Antalovej (27) áno, hoci záleží aj na oddelení, kde chcú pracovať. Hovorí, že vzdelané sestry dokážu poskytnúť kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť ako tie bez vzdelania. Túžila byť lekárkou, vyštudovala však na Masarykovej univerzite v Brne bakalársky odbor všeobecná sestra a magisterský intenzívna starostlivosť. Dnes sa stará najmä o pacientov s covidom. Pandémia ju naučila vyrovnať sa so smrťou, oveľa ťažšie sa však vyrovnáva s tým, že z nemocníc sa aj pre únavu a vyhorenie sestier vytratila ľudskosť a empatia.     

Natália pracuje v nemocnici v Brne a zároveň v rámci postgraduálneho štúdia pôsobí aj na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Čechách. Pracovne je naplno vyťažená a má množstvo plánov. Okrem láskavej starostlivosti o pacienta chce zmeniť postavenie zdravotných sestier v systéme zdravotníctva i v spoločnosti. Za všetko čo robí, získala rodená Bratislavčanka Cenu dekana Lekárskej fakulty MU za spoločenský prínos a rovnako aj Cenu rektora MU.

Natália za študentov Masarykovej univerzity si pripomenula (2019) na pietnej udalosti v Kounicových kolejích obete krutej nadvlády nacistického režimu.

Hoci bežne pracuje v nemocnici na detskom anestéziologicko-resuscitačnom oddelení (ARO), v čase covidu ju na určitú dobu preradili k dospelým pacientom. Ako hovorí, nie je to tam ľahké. „Smutná je nielen samotná smrť pacientov, ale najmä to, čo covid spôsobil v našich nemocniciach – a síce, že o ťažko chorých sa dnes starajú aj ľudia, ktorí na to nie sú plne kompetentní, pretože doteraz nepracovali s takýmito ťažkými pľúcnymi a inými ochoreniami. Všetci robíme maximum, no predsa chorí nedostanú takú starostlivosť, akú by mohli dostať nebyť pandémie. O tom sa ale nehovorí,“ myslí si Natália.


Z lekárky sestričkou, nič však neľutuje

Už od škôlky chcela byť lekárkou. Do Brna sa z Bratislavy vybrala pôvodne preto, aby študovala medicínu. Po dvoch rokoch štúdia sa však k množstvu učiva pridružili osobné problémy a spojenie týchto náročnejších situácií psychicky prestala zvládať. Povedala si, že si dá rok pauzu, pôjde na brigádu, dá sa dokopy a vráti sa späť. Lenže po roku neurobila prijímačky na medicínu a dostala sa na odbor všeobecná sestra. Netají, že bola sklamaná. Rozhodla sa však, že štúdium vyskúša, nejako tam vydrží a o rok zase pôjde na medicínu. Napokon bolo všetko inak, profesiu zdravotnej sestry si zamilovala.

„Celý svet sa mi zharmonizoval, ako keď sa človek zrazu dostane na to správne miesto. Hoci pravda je, že psychicky mi to dlho nedalo, túžila som byť doktorka. Ale uvedomila som si, že som presne tam, kde mám byť. Začalo sa mi dariť, nič som nemusela robiť nasilu, všetko šlo hladko. V práci sestry som sa našla. Vždy ma lákala akútna medicína, preto som si zvolila ARO. Pri štúdiu medicíny mi chýbal kontakt s pacientom, ako sestra ho mám neustále. Zvlášť na ARO, kde pracujem 12 hodín s tým istým pacientom, o ktorého sa starám,“ hovorí.


Medicína je stále mužský svet

Už počas štúdia si začala uvedomovať aj to, čo všetko v zdravotnom systéme pokrivkáva, ako by sa dalo zlepšiť postavenie zdravotných sestier a tiež ich spolupráca s lekármi. Rozhodla sa meniť veci k lepšiemu úplne na začiatku – na vysokej škole, kde lekári a sestry študujú.

„Najskôr som kandidovala do Akademického senátu Lekárskej fakulty MU a potom aj do Univerzitného senátu MU. Tam sa dostanú maximálne dvaja – traja študenti za každú fakultu a ja ako študentka odboru všeobecná sestra som bola prvý nelekár, ktorý sa tam dostal za lekársku fakultu. Na fakulte sa to vnímalo ako určitý prelom, že sa konečne začíname baviť aj o nelekárskych odboroch a počúvame aj ich názory a pohľad na vec. A keďže na našej fakulte sa mi podarilo stať predsedníčkou študentskej komory, zrazu som v senáte „šéfovala“ aj medikom. Aj keď som mala okolo seba skvelý tím ľudí, nebolo ľahké si na začiatku vybudovať rešpekt, jednak ako nelekárka, ale aj ako žena. Predsa len medicína je stále viac mužský svet,“ priznáva Natália.

Dodáva, že v Študentskej komore Akademického senátu Masarykovej univerzity sedia volení reprezentanti viac ako 30-tisíc študentov, ktorí spolurozhodujú o smerovaní svojej alma mater. V čase pandémie však museli koordinovať aj účasť študentov pri vypomáhaní v nemocniciach. A to aj tých, ktorí sa na to neprihlásili dobrovoľne. Jednoducho ich povolali a museli ísť.

Študentov povolali do nemocníc, mnohí sú z toho frustrovaní

„Keď sa začala v Čechách šíriť pandémia covidu, do nemocníc začali povolávať aj študentov. Fungovalo to tak, že vláda schválila možnosť tzv. pracovnej povinnosti a kraje potom mohli povolávať študentov do jednotlivých nemocníc. Čiže hoci študovali v Brne, ak mali trvalý pobyt v Pardubiciach, mohol ich povolať Pardubický kraj. Myslím si, že to, čo sa v Čechách dialo voči študentom a zdravotníkom, bolo naozaj príšerné. Mnohí sú dnes z toho unavení a frustrovaní a obávam sa, že to spôsobí veľkú krízu v zdravotníctve a odliv lekárov aj sestier,“ hovorí Natália. Pracovná povinnosť sa týkala najmä študentov 5. a 6. ročníka medicíny a tiež posledných ročníkov nadväzujúcich nelekárskych odborov. Neskôr boli povolávaní aj študenti nižších ročníkov, aby sa tí starší mohli sústrediť aspoň na štátnice.

POHÁR DAROVÁNÍ KRVE má za cieľ spojiť všetky univerzity v Brne aj v ďaka Natálii (v strede)/foto: archív NA

Podľa jej slov, študenti nemohli túto pracovnú povinnosť odmietnuť, pretože sa im vyhrážali pokutami, v niektorých krajoch ich povolávali aj prostredníctvom polície. „Na jednej strane ich fakulta tlačila do toho, že musia byť prítomní na online vyučovaní, musia sa vzdelávať, robiť skúšky, no na strane druhej museli pracovať v nemocniciach, kde sa rýchlo učili robiť veci, ktoré ešte robiť nevedia a nie sú ani v ich kompetencii. Je to naozaj ťažké a mnohí sú psychicky veľmi unavení. Bili sme na poplach, že toto sa diať nemôže.“

Ako hovorí Natália, študenti boli pod obrovským stresom. Navyše, za prácu v nemocnici dostali nízke finančné odmeny, z ktorých museli odviezť aj zdravotné aj sociálne odvody, hoci najskôr sa hovorilo, že budú od odvodov oslobodené. „Študenti cítili obrovskú zradu zo strany ľudí, ktorí si vďaka nim zaplátali dieru v zdravotnom systéme, aj keď o nej vedia už roky a nič nerobia pre nápravu. Nikoho pritom nezaujímalo, ako sa študenti cítia a čo s nimi bude, no napriek tomu sa snažili maximálne pomôcť. Tu naplno vidíme, ako sú naše životy závislé od rozhodovania ľudí na vyšších miestach, ktorí však často nie sú vôbec kompetentní takéto vážne rozhodnutia urobiť.“

„Ja som doktor, ja rozhodujem…“

Natáliiným cieľom je spojiť lekárov a nelekárov, aby sa už na fakulte naučili pracovať v tíme, fungovať spolu. „Napríklad, v mnohých článkoch pre médiá som opravovala, že pandémia sa netýka len doktorov, ale napríklad aj sestier, záchranárov či fyzioterapeutov,“ upozorňuje Natália. Už počas štúdia si niektorí medici myslia, že »ja som doktor, ja rozhodujem a sestra musí len plniť to, čo prikážem«. To však nie je pravda. Lekár nie je nadriadený sestre. Sestra má nadriadenú svoju vrchnú sestru. Mala by som plniť to, čo lekár pacientovi naordinuje, ale keď je to v rozpore s mojimi vedomosťami alebo svedomím, tak nie som povinná to spraviť, ale musím mu to oznámiť. Mám mnoho priateľov medzi medikmi a viem, že o niektorých veciach ani netušia. Napríklad v nemocnici je zaužívaná prax, že keď sa sestre nepodarí napichnúť pacientovi žilu a umiestniť do nej kanylu, tak volá doktora. Ale to je nešťastné, pretože doktor s tým má oveľa menej praktických skúseností ako sestra.“

Ako ďalej hovorí Natália, jej snom je, aby sa budúci lekári a nelekárske odbory spojili v spolupráci už počas štúdia a mali napríklad niektorú výuku spolu. „Vezmime si fyzioterapiu. V nemocnici ju pacientovi predpíše lekár, no keď príde fyzioterapeut, aby s pacientom cvičil, tak aj pre nás, sestry, je to moment, keď odídeme. Ale to je hlúposť, lebo my by sme tiež mali vedieť, čo s pacientom môžeme a čo nie, ako s ním manipulovať. A rovnako by to mal vedieť aj lekár. A to je množstvo drobností, ktoré však môžu viesť k lepšej starostlivosti o pacienta.“

Sestry nevaria lekárom kávičku

Na Slovensku neraz pohŕdame zdravotnými sestrami a keď je reč o zvyšovaní ich vzdelania, nájdu sa aj takí, ktorí sa pýtajú na čo je sestre vysoká škola? A s pohŕdaním si odpovedia, že na to, aby utrela zadok pacientovi ju predsa nepotrebuje…

„Aj ja som sa stretla s tým, že načo idem študovať za sestru, veď to budem len slúžiť ľuďom a robiť im hygienu, čo znie nielen ponižujúco. Veľká chyba podľa mňa je, že v médiách aj seriáloch, ktoré sú teraz tak veľmi populárne, často zobrazujú sestričky len ako robia pánovi doktorovi kávu, alebo s ním laškujú, prípadne sú vulgárne a výstredné svojím správaním. Skrátka, často reprezentujú ženy jednoduchšieho zmýšľania. Mnohí potom na nás nazerajú cez túto optiku. V skutočnosti ľudia o našej práci vedia veľmi málo,“ upozorňuje Natália.

Podľa jej slov, je chybou, že sa dôsledne nenastavil v zdravotníctve systém, podľa ktorého majú byť sestry rozdelené do viacerých kategórií.

Natália rozhodne nesúhlasí tým, že vzdelanie je pre sestru zbytočné, aj keď mnohé sestry vravia, že netreba mať vysokú školu, lebo všetko sa naučili v praxi. „Na to hovorím, že aj cvičené opice sa vedia naučiť veľa vecí z praxe, ale potrebujete teóriu, aby ste vedeli, čo je za tým. V škole nás učia zmysel jednotlivých úkonov, prečo v daný moment mám podať práve tento liek a prečo ho nesmiem podať inokedy, s čím sa to bije a podobne. Je dôležité, aby sme tomu rozumeli. Môže sa totiž stať aj to, že doktor urobí v predpise medikácie chybu a ja liek automaticky podám pacientovi v chybnom dávkovaní, keď o tom nebudem premýšľať. A to je len jedna z mála vecí, na ktoré musíme dávať pozor.“

Aj pre maličkosť sa váš zdravotný stav môže zhoršiť

Natália priznáva, že je silným zástancom vyššieho vzdelania sestier. Podľa nej však nemusí ísť nevyhnutne o vysokoškolské vzdelanie, avšak o všeobecné celoživotné vzdelávanie zdravotníkov, ktoré je v Česku zle organizované. Ako hovorí, sama v praxi videla veľké rozdiely v starostlivosti o pacienta, keď sa oňho starala sestra, ktorá len mechanicky opakovala to, čo sa naučila v praxi, no nerozumela tomu.

„Napríklad, pacient na umelej pľúcnej ventilácii musí byť vo zvýšenej polohe, minimálne 30 stupňov. Je na to veľa dôvodov, zabraňuje sa tým tzv. ventilátorovej pneumónii. Predchádzať jej vieme nielen správnou polohou, ale aj pravidelnou hygienou dutiny ústnej či správnym odsávaním sekrétu z dýchacích ciest. A len pre zanedbanie takýchto „maličkostí“ sa zdravotný stav pacienta môže zhoršiť, alebo sa pridružia iné problémy. A deje sa to preto, že sestry nerozumejú, prečo je spomínaná správna poloha taká dôležitá. Alebo napríklad platí, že každých 12 hodín by ste mali prepolohovať kanylu z jedného kútika úst do druhého. Niektoré sestry vám povedia, že skontrolovali kútik pacienta a nič tam nemá. Ale dekubity z hadičky sa môžu vytvoriť až hlboko v krku, čo nie je vidno. To však už nevedia, pretože sa tie veci neučili. Preto, ak chceme poskytovať lepšiu starostlivosť, mali by sme mať vzdelané zdravotné sestry, respektíve sa starať o ich neustálu edukáciu.“

Možno by som bola namyslená „blbá“ doktorka

Natália vraví, že štúdium a práca zdravotnej sestry ju naučili obrovskej pokore. S úsmevom dodáva, že keby vyštudovala medicínu, zrejme by z nej bola „namyslená blbá doktorka“, ktorá by si o sebe myslela, aká je dôležitá. „Až teraz naozaj vidím, o čom je život. Viem pacientom veľmi pomôcť. Áno, neraz aj tým, že im umyjem zadok veľmi dobre a citlivo,“ s úsmevom zdôrazňuje.

Priznáva, že ju v posledných dňoch nesmierne ničí vidieť okolo seba lekárov a sestry, ktorí sú vyhorení a potom sa necitlivo správajú k pacientom. „Úprimne poviem, že neviem, ako dlho by som ešte vydržala na covidovej JISke. Je tam úžasný kolektív, ale už im zomrelo toľko ľudí, že sa radšej odstrihli od emócií, aby ochránili samých seba, čo je celkom pochopiteľné. Ale ja to nesiem veľmi ťažko. Možno je to aj tým, že som z detského oddelenia, kde je iný prístup, kde si detičky hýčkame. No dospelí pacienti sú na tom psychicky ešte horšie ako deti, boja sa, sú izolovaní a potrebujú aj našu lásku.“

Psychické zdravie je tabu a pri úmrtí chýba ľudskosť

Lekári aj študenti sú v nemocniciach pod obrovským tlakom. Mnohí psychicky trpia a aký dosah to ešte len  bude mať na ich duševné zdravie, sa uvidí v budúcnosti. Natália hovorí, že majú síce možnosť pozhovárať sa so psychológom, málokto to ale využíva. Podľa jej slov v Čechách je psychické zdravie tabu. Zavolať psychológovi sa berie ako slabosť a potom je problém aj v tom, ako sa mnohí vyrovnávajú so smrťou pacientov.

Keď som bola na stáži v Belgicku, tam keď človek zomrel, umyli ho, sestričky ho prikryli len po krk, dali mu do rúk kvety a zapálili sviečky. Nechápavo som na ne pozerala, čo to robia a či to vôbec môžu, a oni zase nechápavo hľadeli na mňa, že je to predsa úplne normálne a čo viac môžu urobiť pre pacienta a jeho rodinu. Keby som tu kúpila kvety a vložila ich do rúk pacienta, už na mňa nabehne hygiena a keby som zapálila sviečku, mám problém, lebo v rámci BOZP sa to nesmie, pretože hrozí podpálenie nemocnice,“ hovorí Natália.

A dodáva: „Je to vec zmýšľania. Samozrejme, že aj v Belgicku dbajú na predpisy, bezpečnosť a hygienu, no nevytratila sa tam ani ľudskosť. Keď zomrie pacient, sestry, ktoré sa oňho starali, nemajú problém poplakať si spolu s rodinou, objať ich a povedať, že ich tá strata mrzí. Keby som to spravila v Česku, vníma sa to ako slabosť a znak, že na tú prácu nemám. A tak sa proti tomu obrníte a potom ste už len stroj. Popravde, Česko mám veľmi rada, myslím si, že to, čo tu dokážeme, je skvelé. Poskytujeme výbornú zdravotnú starostlivosť. Avšak zlyhávame ľudsky. Nie odborne, ale v prístupe k pacientom. Som však rada, že na oddelení, kde pracujem, to tak nie je. Je to ale skôr výnimka.“

Možno sú za tým aj peniaze

Platové ohodnotenie sestier v Čechách aj na Slovensku zaostáva. Natália hovorí, že hoci sestra s vysokoškolským vzdelaním zarobí viac, nie je to veľký rozdiel. Určite nie taký, aby sa pre to oplatilo študovať. Sestry si dnes vedia zarobiť viac len na základe toho, že majú veľa služieb a rôzne príplatky za prácu cez víkendy, sviatky, na smeny či v rizikovom prostredí. V jednotlivých nemocniciach sa výška príplatkov môže líšiť.

Mnohé všeobecné sestry keď si potrebujú zarobiť, tak si naberú veľa nočných služieb, za ktoré sú príplatky a sú motivované nadčasmi. Poviete si, fajn, keď chce niekto makať, nech maká. Ale keď sestra robí veľa nočných a je unavená, tak potom neodvedie prácu tak, ako treba. Proste to tak je, či si to niekto chce alebo nechce priznať. A štve ma, že systém je nastavený tak, že sa sestry musia hnať až k prepracovaniu. Ich platy by určite mali byť vyššie, zvlášť ak chceme, aby nám sestier v zdravotníctve pribúdalo. Pretože dnes môžu ísť za rovnaké platy robiť napríklad do poisťovne, kde majú minimálnu zodpovednosť, voľné víkendy a žiadne nočné služby,“ upozorňuje Natália.

Sníva o nemocnici, kde budú na pacientov všetci dobrí

Práca v nemocnici a intenzívna medicína Natáliu absolútne napĺňajú. Rovnako však miluje aj pôsobenie na fakulte a v rámci svojho postgraduálneho štúdia rada vyučuje budúcich lekárov či sestry. Nateraz však cíti, že keď prehrmí pandémia covidu, bude možno musieť z Čiech na nejaký čas odísť. Aby si vyvetrala hlavu, zabudla na to, čo všetko zažila v nemocnici za poslednú dobu, vyrovnala sa s tým a tiež nabrala nové skúsenosti v zahraničí a profesne sa pohla vpred.

Natália Antalová s prezidentom SR Andrejom Kiskom/foto. archív NA

A návrat na Slovensko? „Som hrdá Slovenka, avšak v Čechách mám teraz oveľa viac možností. Mám trochu idealistický pohľad na vec, že raz by som sa rada vrátila a niečo zlepšila. Lenže ako sledujem a počúvam od známych, tak Slovensko je, čo sa týka štúdia medicíny, ešte o level nižšie. Možno raz ten čas na návrat príde, ale teraz to tak nevidím.“

Natália s najbližšími priateľkami a spolužiačkami ešte z bratislavského gymnázia tesne pred zatvorením hraníc pre covid 13. 2. 2020. Iba jedna z nich ostala žiť na Slovensku/foto: archív NA

Do budúcna sa tiež chce viac zamerať na to, aby pacienti netrpeli v nemocnici ani po ľudskej stránke. „Možno raz budem mať liečebňu pre dlhodobo chorých, kde sa bude s ľuďmi rehabilitovať a všetci k nim budú dobrí. Zdravotníci skrátka budú mať energiu na to, aby boli na pacientov dobrí. Pretože toto dnes pacienti v nemocnici veľmi nezažívajú. Skôr sa stretnú s nedôstojným správaním a horšou starostlivosťou, výsledkom ktorej sú napríklad bolestivé preležaniny. Vnímame ako normálne, keď robíme pacientovi hygienu uponáhľane, pri otvorených dverách, bez zachovania akejkoľvek intimity. Tieto veci sa však dajú robiť aj inak, pri zachovaní dôstojnosti pacienta a ľudskosti. Toto je to, čo ma teraz veľmi trápi a čo ťažko prežívam. Nie je to však tým, že by boli zdravotníci zlí ľudia a robili to naschvál, ale ich prepracovanosť a systémové nastavenie ich vedie k tomu, že nemajú energiu správať sa citlivejšie,“ hovorí Natália.

Kým sa rozlúčime, zaželám jej veľa úspechov. Ona mne zas veľa zdravia. Veľmi dobre vie, na čom naozaj záleží…

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *