Stĺpčeky

Nechcem byť súčasťou národa hulvátov

Nikdy nezabudnem na ples v Bratislave, na ktorom som stretla nádhernú dámu, ale ma z nej napínalo. Čakala som na toalete na tú voľnú, keď v tom z jednej vyšla nádherná dáma.

Jej dokonalá krása ma tak žensky až štvala. Bola naozaj krásna, celá bola krásna… Usmiala som sa na ňu a… odišla bez toho, že by si umyla ruky. Urobila to tak automaticky, že mi bolo jasné, že si tie ruky neumýva pravidelne  a nie preto, že si nechcela zafŕkať šaty. Ostala som v nemom úžase.

Keď som sa vrátila k stolu, pýtala som sa manžela, či toto vidí aj na mužských toaletách. Povedal, že pravidelne. Zvyšok plesu, som pri pohľade na tancujúcich pároch, mala pred očami už iba obraz močiacich mužov, ktorí si po tomto výkone neumyli ruky. Ďakovala som nežnej revolúcii, ktorá spôsobila aj to, že dnes už neznámy muž len tak nepríde o tanec požiadať neznámu.


Vždy keď sa vrátim z Francúzska vyzerám ako blázon. Zdravím totiž takmer každého. Trvá mi to asi dva týždne kým sa z kultúrneho šoku spamätám a uvedomím si, že už som doma, na Slovensku.

Opakuje sa to každý rok. Vždy na tej istej pumpe za hranicami zistím, že sme už doma. Na pumpe, do ktorej keď vkročím, pozdravím  nahlas a jasne.  Po hlasnom pozdrave príde ten pocit hanby. Nie  ľudí, ktorí prekvapene na mňa pozerajú a neodzdravia,  ale mňa. Mňa, ktorá pozdravila, lebo vstúpila.

Alebo len tak v dome,  kde bývam.  Zdravím už dokonca aj deti, ktorých evidentne už rodičia neučia základnú slušnosť, že deti zdravia dospelých.

Pamätám sa, ako ma rodičia „cepovali“ používať slovíčko bozkávam. Dnes  nie je však raritou tento pozdrav, ale akýkoľvek. Vyrastá z nás národ, ktorí už snáď nepozná základné pravidlá slušnosti? Taký malý národ hulvátov?

Deti v mestskej hromadnej doprave už nepustia sadnúť si starších, v domoch nepozdravia ani suseda oproti z bytu a skúste si  všimnúť, koľko ľudí si pred  pitím v reštaurácii utrie ústa servítkou. Ale to som už asi naozaj náročná, aj keď teda nikdy nezabudnem na „dámu“ na plese, ktorá z toalety odišla bez toho, že by si umyla ruky. Ale inak bola nádherná!

Vo Francúzsku je to obrovská hanba, keď nepozdravíte okamžite po vstupe do predajne, kaviarne, lekárne , kdekoľvek. Bonjour tam počujete odkedy otvoríte oči. Keď zaspávate, ešte dlho v ušiach počujete  bonsoir.   U nás si pozdravy od detí v dome musíte vynútiť, ale aj tak  vám nerozumejú, čo vlastne od nich chcete a pozerajú na vás ako teliatka na nové vráta. Často aj dospelí.


Vošla som do slovenskej predajne ešte jednou nohou vo Francúzsku. Pozdravila na celý obchod. Mali by ste vidieť tie zdesené tváre personálu. Miestami mávam pocit, že ich vlastne otravujem.

Aj vám chýbajú kultivované záblesky dňa, keď slušnosť víťazí nad zhonom a povinnosťami a keď vás kultivovanosť okoloidúcich dobíja energiu?

Mám dve kamarátky, Slovenky. Jedna žije dlhé roky v Kanade, druhá vo Francúzsku. Jedna mi napísala, aby sme  prišli do Kanady, kde sa ospravedlní vždy najprv ten, ktorému VY stúpite na nohu!   Druhá ostane vždy šokovaná, ako muži na Slovensku už nedávajú prednosť ženám pri odchode z miestnosti alebo výťahu. Vo Francúzsku je to automatické, že muž nikdy pred ženou nevyjde von. Na Slovensku sa vám často stane, že ostanete zakliesnená medzi dverami a „gentlemanom“.

Začala som si to vysvetľovať aj tým, že „móda emancipovaných žien“ je už taká IN, že sa možno boja k nám správať ako k ženám. Inak si to zatiaľ neviem odôvodniť, čo sa to vlastne na Slovensku so slušnosťou deje. Je možné, že nielen na Slovensku, ale ja zatiaľ mám v Európe tieto skúsenosti.

Inak skúste niekedy v obchodnom centre vstúpiť do výťahu a nahlas pozdraviť. Pekne jasne a nahlas. Toľko zdesených tvári, ste už dlho nevideli .

Milí spoluobčania. Nezdravíme , neumývame si ruky  po toalete …  , ale sme Európania! Ubezpečujem vás, že takýmto spôsobom ešte dlho druhej kategórie.

Môže vás zaujať:


Viete ako telefonavať, alebo si to len myslíte?



Komentáre (5)
  1. Miro Ščibrany píše:

    … toľko neskrývaného svetáckeho hulvatizovania Slovače
    v jednom krátkom texte som už ozaj dávno nečítal.

    palec dolu, pani Tomečková.
    bonjour

  2. Ondrej píše:

    A do výťahu vstupuje vždy prvý muž. Dôsledne to dodržiavam a bavím sa na pohoršených výrazoch ostatných čakajúcich, ktorí ma majú za neokrôchanca 😀

    1. Jaroslav Šrank píše:

      Ja zas nechcem byť súčasťou národa, ktorého novinári nepoznajú svoj pracovný nástroj – slovenčinu. Vari by k okrôchanosti profesionálneho žurnalistu nemalo patriť to, že svoj text zverejní bez chýb? Bez záplavy chýb všetkého druhu? Takže toto je prvý aj posledný stĺpček renomovanej pani novinárky Tomečkovej, ktorý som čítal. Pardon, ktorý som dal!

      1. dalito dalito píše:

        Všetko dobré pán Jaroslav, nech sa vám len darí čo najlepšie a všetko zlé obchádza. Tešíme sa, že na svete žijú aj dokonalí.

  3. Jaroslav Šrank píše:

    Pravdaže, svoj príspevok som mal odoslať ako reakciu na článok, nie odpoveď predchádzajúcemu diskutérovi. Za omyl sa ospravedlňujem.

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *