Stĺpčeky

Nič nie je dnes rozumnejšie, ako vycestovať do rozumnej krajiny

V čase pandémie koronavírusu existujú firmy, ktoré si uvedomujú, akú psychickú záťaž prežívajú ich zamestnanci, ktorí sa musia vysporiadať nielen s novým spôsobom práce z domu, mimo sociálneho kontaktu, ktorý už trvá naozaj dlho, ale do toho všetkého sa musia ešte starať aj o svoje rodiny a blízkych.

A to všetko pod obrovským informačným covid tlakom, keď vás zo všetkých strán bombardujú politici a epidemiológovia. Korona sem, korona tam, buďte zodpovední, nekazte nám to, nepokazme si to, toto spôsobujú tí a oní, toto je vina toho a hentoho, toľko ľudí umrelo, taký rekord sme prekonali… akoby už neexistovalo nič iné, len korona.

A tak do konca septembra ponúkli svojim zamestnancom v každom týždni deň voľna, ktorý majú venovať len a len svojim rodinám. Je na zamestnancovi, ktorý deň v týždni si vyberie a vypne. Nič len rodina. Možno predĺžený víkend niekde, kde korona nie je na prvom mieste verejného života.


Veľmi pekné gesto od zamestnávateľov, ktorí si uvedomujú, že aj bez oddychu to jednoducho nejde. Najmä psychického, pretože to už trvá naozaj pridlho.

Ako veľmi mi chýbala zmena životného štýlu od februára, ktorý sa mi vkradol do života bez toho, že by som o to prejavila záujem, že by sa ma niekto spýtal, či s tým súhlasím, som si uvedomila v týchto dňoch, keď si na koronavírus spomeniem iba pri pohľade na dezinfekčný prostriedok, ktorý je pred každou predajňou, reštauráciou, autoservisom, kaderníctvom… v krajine, kde si už v príletovej hale uvedomíte, že je to iný svet, že tu žijú akosi inak. Výrazne inak. Kto sa chce izolovať, má na to vytvorené podmienky, kto chce žiť normálne, nič mu v tom nebráni. Pre niekoho zo Slovenska „žúrka na obyvateľoch“, pre domácich vládnutie vo vyspelej demokratickej spoločnosti.

Ako veľmi som to potrebovala a ako až nebezpečne som zabudla vypnúť od korony som si uvedomila až v Nórsku. Pár týždňov v krajine, ktorá sa s koronavírusom už naučila žiť je balzam nielen pre dušu, ale ako cítim aj telo.


Nikde nikto so žiadnym rúškom a zachmúrené tváre tu vidieť iba sporadicky.

Nič lepšie sme v týchto pochmúrnych časoch nemohli urobiť, ako vycestovať do bezpečnej a rozumnej krajiny, ktorá sa s koronavírusom už dávno naučila rozumne žiť a rozumne si to tu užívať na plné obrátky. Človek dnes bohužiaľ už nevie, kedy takéto vzácne chvíle pokoja bude môcť zažiť opäť.

Ja dúfam, že najneskôr na jeseň, potom počas Vianoc, potom zasa na jar, opäť v lete… a stále dookola. Neprestávam verím, že sa mi život čoskoro vráti do normálu a že opäť budeme žiť pokojne. Lebo veriť a snívať nám doma ešte nikto nezakázal. Plánovať už áno, ale to ostatné si už od domácich politikov naozaj nenechám vziať. Jednoducho to už nedovolím, vlastne ďaleko viac. Pretože tu jednoznačne vidím, že to ide aj inak, bez neustáleho strašenia a vyhrážania sa. Kto to vie inak, nepotrebuje na vládnutie primitívne spôsoby.


Nič nie je rozumnejšie v tomto divnom svete, ako v týchto dňoch vycestovať do rozumnej krajiny, ktorá sa s covidom naučila rozumne žiť a pokojne tu oddychovať, hlavne zabudnúť. Naozaj dnes ešte existujú krajiny, kde sa to dá. Nech ste už kdekoľvek. Je to hlúpy rok. Oddychujte a užívajte ako sa len dá.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *