Stĺpčeky

Norge Covid denník: Náhradné riešenia vám vrátia skutočný život

Bolo presne 18,48 hod a večer sa iba začínal. Zrazu vypadla elektrina v celej oblasti. Napadalo totiž toľko snehu, že potrhalo elektrické rozvody.

Našťastie dom bol plný vianočných sviečok a v kuchyni sa už rozmrazilo mäso na pravý tatarák. Dom aj celá dolina sa stúlili do tmy, ktorú len prerážala beloba z čerstvo napadaného snehu. Len kdesi vo veľkej diaľke bolo vidieť svetlomety opravárov elektrického napätia.

Zrazu všetko stíchlo, akoby sa zastavil čas. Nie život, lebo ten sa vlastne zhasnutím všetkého na elektriku iba začal. V okne sa len odrážalo svetlo z pukajúceho dreva v krbe, ktoré v hrobovom tichu zrazu znelo neuveriteľne nahlas.


Zapálili sme množstvo sviečok, ktoré horeli tak panensky, akoby sa opäť začal vianočný večer. Mihotajúce sviečky zaplavili celý dom a ja som si zrazu uvedomila, že je to najkrajšie svetlo, aké som kedy videla. Ešte aj hora a les v okolí akoby tušili, že až teraz je ten pravý čas úplne zastať, zamyslieť sa a pouvažovať nad všetkým okolo nás.

Aj deti akosi automaticky pod vplyvom mihotajúcich tieňov sviečok stíchli a vycítila to aj maličká vnučka, ktorá sa k rodičom pritúlila ako pradúce mačiatko. V jedinečnej atmosfére sme si pochutnávali na tataráku pripravenom pri sviečkach a natretom na upečenom chlebíku v krbe. Horiace sviečky sa nevídanou krásou odrážali v krištáľových pohároch s červeným vínom, ktoré sa občas mierne zatriasli pod vplyvom smiechu za jedálenským stolom. Vôňa cesnaku a chleba z krbu sa miešali sa s vôňou horiacich sviečok.

Pozerala som sa na deti a užívala si ich smiech, ktorý je našťastie napriek pandemickej situácii a ich neľahkého života osamote za hranicami stále cinkotavý, naplnený nefalšovanou radosťou zo života s malinkou dcérkou.

V krbe sa po opečení chlebíkov na uhlíkoch opäť rozhorel oheň a mňa zalievalo neskutočné šťastie. Život akoby zastal presne vtedy, kedy mal. Aby sme si vychutnávali jeden druhého, všetci navzájom aj so svojimi chybami. Nie, nikto z nás pri stole nebol dokonalý, dokonalá bola však atmosféra vďaka vypadnutej elektrine a ja som zrazu nechcela, aby vôbec ešte niekedy naskočila.

Mobily sa rýchlo vybili, počítače a notebooky, ktoré sa nevypli ani cez sviatky zrazu neexistovali, svet sociálnych sietí, internetu, ale aj neustále sa nekončiacich pracovných povinnosti zrazu museli počkať. A vôbec nič sa nestalo. Aleže vôbec nič. A ja som si tajne začala priať, aby tú elektrinu neopravili aspoň týždeň. Veď obsah chladničky môžeme dať aj von a v najhoršom sa pôjdeme zohriať do obchodu. Zasmiali sme sa všetci za stolom.

Trvalo to viac ako tri hodiny a napriek tomu, že sme mali nádherné pokojné a šťastné Vianoce som zrazu cítila, že práve pre tento moment som toľko prekonala, obetovala a vytrvalo bojovala s neprajnými veternými mlynmi, aby som bola s deťmi a presne toto zažila. Možno to bolo znamenie, niečo zmeniť. Naučiť sa zastaviť a jednoducho neriešiť nič, ale absolútne nič aspoň raz do mesiaca. Pochopiť, aká to je silná a hlboká chvíľa.


A tak sme si s manželom povedali náš prvý aj posledný novoročný záväzok. Prvý alebo posledný deň v mesiaci, každý mesiac, z toho urobíme tradíciu. Zásobíme sa dopredu dostatočným množstvom sviečok, aby sme si mohli užiť len jeden druhého a zastaviť sa. Aspoň jeden večer do mesiaca budeme patriť iba sebe, tichu a svetlu sviečok. Sme obaja mimoriadne aktívni ľudia, ale toto by sme snáď mohli zvládnuť sa ešte naučiť.

Bol to totiž náš najkrajší spoločný večer a to napriek dokonalým Vianociam. Asi sa to naozaj tak malo stať. Lebo ani na tie Vianoce sa vlastne nezastavíme. Až keď vám doma vypnú elektrinu, až náhradné riešenia vám vrátia váš skutočný život.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *