Nový občiansky? Tak to bol zážitok!
Nie, nenechala som si to na poslednú chvíľu. Trpezlivo som čakala, či naozaj budem musieť vymeniť občiansky preukaz za nový. Lebo najprv áno, potom zasa nie, potom áno aj nie, až teda áno. Odkázali zodpovední aj s hrozbou pokuty.
Časenky obsadené do 50 km od mesta a tak som sa vybrala na políciu Bratislava IV. Aspoň uvidím, čo sa tam od socializmu zmenilo. Nič, iba prituhlo.
Známy má známeho a ten má známeho
Novinkou bola len šóra až po parkovisko. Tak na tri hodinky na mraze. Inú možnosť som nemala. Náhodou oblečená do polárnej zimy som sa zaradila a snívala o vykúrenej čakárni 21. storočia, v ktorej mi polícia pomáha a chráni ma. A počúvala zlomených a poskakujúcich občanov. Rozmýšľala som, či takto poslušne čakali a nadávali aj počas povinných celoplošných testovaní. Boli skromní, túžili len po teplých topánkach a horúcom čaji. A ako to už na Slovensku chodí, medzitým známy má známeho a ten má známeho, takže v zime nemuseli čakať úplne všetci a niektorí nečakali vôbec.
Po takmer dvoch hodinách som mala ucelený prehľad o výške frustrovanosti spoluobčanov. Stále som však nechápala, prečo nemôžeme do vykúreného vestibulu a čakárne.
Na povel!
„Štyria môžu dnu,“ zaznela prísna veta ešte prísnejšieho vrátnika-dôchodcu v maskáčoch. Teda len presne toľko, koľko bolo prázdnych stoličiek. Zabávala som sa. Jasne prízvukoval, že interiér nie je žiadna čakáreň. Na otázku, či je čakáreň vonku odpoveď neprichádzala. Jeho služba verejnosti ma rozosmiala, lebo aj v čakárni sme museli poslúchať, teda sedieť podľa toho ako sme čakali vonku. Po príkaze, aby som sa posunula na prázdnu stoličku vedľa (urobila som si odstup, nech niečo pred Vianocami medzi sopľavými neschytám), aby si pani za mnou mohla sadnúť som už nevydržala a neuposlúchla rozkaz. Postavila som sa. Nechápala som nezmyselné vrátnikove povely, veď si sadnúť môže aj tak, každý po dvoch hodinách vonku predsa vie, kto je pred ním! Ľudia sa ale posúvali ako teliatka. Chvíľu nastal chaos ako som sa postavila, lebo som narušila jasnú manažérsku koncepciu vrátnika, ale zvládli to na jednotku.
Pod kontrolou mal aj kiosk na kolky. Vybavil na ňom každého kto mu vopchal bankovú kartu do ruky. Teda okrem mňa. Urazil sa ako malé dieťa. Za posledné dva roky pandémie evidentne nič nepochopil, prečo mu odmietam podať bankovú kartu. Teda okrem toho, že preboha, veď je to banková karta! Urazene odišiel skontrolovať čakáreň, či sa teliatka na stoličkách posúvajú podľa rozkazu.
Socialistické déjá vu
Na polícii Bratislava IV. sa absolútne nič nezmenilo. Tie isté stoličky, nástenka, guma na zemi, divné dvere… všetko z deväťdesiatych rokov. Len jedna skriňa bola asi o 10 rokov mladšia. No a IT technológie. Aj pre úradníkov to musí byť veľmi deprimujúce pracovné prostredie. Ak deťom chcete ukázať ako ste žili za socializmu, zoberte ich tam so sebou. Lepšiu interaktívnu výstavu aj s vrátnikom už nenájdete. Hlavne, že už budeme mať občianske s otlačkami. Ako to povedala prezidentka presne pred rokom? „Nechápem, v akej krajine to žijem.“
Za nový občiansky do 48 hodín som musela zaplatiť 20 eur, lebo na sviatky cestujem a DPH nepočká. Pritom starý mi ešte platil. Nie je to paradox? Štát, ktorý nám má slúžiť si niečo vymyslí a občan plať.
Vajíčko na ulici
Po dvoch dňoch som si išla pre nový občiansky pripravená s vrátnikom zabojovať o dôstojnosť. Výdaj som vybavila za dve minúty potom, ako som v čakárni zahliadla novú skupinku čakateľov, ako sa vzorne posúvajú podľa poradia aj na stoličkách. Divné, nie? Či?
Keď som odchádzala, v dlhom rade na studenej ulici čakala aj mamina s malým bábätkom vo vajíčku na zemi. Opäť to vyzeralo na dve hoďky v zime. Nikomu nenapadlo jej povedať, aby s bábom išla dopredu a nečakala. Kedysi by som to riešila, dnes už nie. Pochopila som, že ľudí a (ne)kultúru nezmením, to musia chcieť sami. Okrem toho, že ozvať sa mala aj samotná mamička.
(Ak vás článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)