ON a ONA. Od telekomunikácií k ovociu aj nanukom

Ona bola novinárka, on pôsobil v telekomunikačnom biznise. Pred piatimi rokmi prevrátili svoj život naruby a začali podnikať v darčekovom segmente. Manželia Bednárovci sa netvária, že vynašli svetovú novinku. „Ľuboš si iba sadol za internet a hľadal. Rozprávali sme sa o tom, že v mojej i jeho kariére  nastal čas na zmenu a rozhodli sme sa pre podnikanie. A to aj napriek tomu, že sme vedeli, že to nebude jednoduché,“  opisuje začiatky Janka. Po piatich rokoch podnikania hodnotia Bednárovci prácu s ľuďmi ako najťažšiu.

Stretli sme sa v kaviarni, aby sme v prevádzke neprekážali. Je tam totiž živo, keďže časť produktov z ovocia rozvážajú po celej krajine a sú aj zákazníci, ktorí si pre ne chodia osobne. Janka mala navyše so sebou aj najmladšiu dcéru, takže kaviareň bola na rozhovor vhodnejším miestom. Ľuboš odbehol rovno z prevádzky, kde býva od skorého rána. „Kruhy pod očami mám už takých pätnásť rokov, zrejme z toho, že veľa pracujem. Asi by to chcelo viac spánku. Pociťujem jeho deficit permanentne. No nie som vyčerpaný, ide len o prirodzenú únavu materiálu,“ smeje sa riaditeľ firmy, ktorému v  roku 2016 udelila spoločnosť EY cenu Začínajúci podnikateľ roku 2015.  „Počas podnikania sa nám narodili ďalšie dve deti, takže som bola nútená trochu spomaliť, no čoskoro sa do práce opäť musím vrátiť. Zatiaľ pracujem  doma pri počítači, od septembra budem v práci každý deň aj fyzicky, aby som manželovi pomohla,“ dopĺňa manželka Janka s tým, že obaja cítia zodpovednosť za to, čo vybudovali .

Aj keď sú unavení, musia ísť ďalej, kráčať, keď treba pobehnúť a potom zasa kráčať.  Niekto by sa možno opýtal, prečo by museli, nech to predajú.  Zasmejú sa. „Zatiaľ  určite nie. Ešte máme  veľké plány. A ešte stále nás to aj baví,“ hovorí Janka. A Ľuboš dodá, že ak si niekto myslí, že podnikateľ robí iba pre peniaze, tak je úplne vedľa.  „Je to mylné vnímanie podnikania.  Samozrejme, peniaze sú dôležité, nebudeme sa tváriť, že nie, aby sme sa však za nimi naháňali a všetko im podriaďovali, tak to určite nie.“

Túžba po zmene

Ľuboš Bednár prišiel domov s nápadom podnikať ako prvý.  Po ôsmich rokoch v telekomunikačnom sektore pri marketingu, stratégiách a integračnom projekte začal cítiť, že perspektíva ďalšieho posunu vo firme ho už neláka. Zatúžil po zmene. Doma si sadol za počítač a nechal sa inšpirovať americkými službami dodávateľov ovocných kytíc.  „Vždy ma to ťahalo budovať vlastnú firmu a mať všetko pod kontrolou. Obaja sme vedeli, že keď chceme do niečoho vložiť  celoživotné úspory, musíme si to dobre premyslieť. Hľadali sme produkt, ktorý na Slovensku neexistoval,“ usmieva sa Ľuboš spoločne s Jankou, ktorá nápad ako dlhoročná ekonomická novinárka privítala. V čase krízy, kedy sa vrátila z materskej, pre ňu už redakcia miesto, a tak si obaja povedali, že nastal ten správny čas.  „Mali sme asi desať nápadov, no ovocie ma oslovilo najviac. Vždy som jedla veľa ovocia a zdobila ho,“ spomínajú na začiatky, keď vedeli, že podnikať na Slovensku nie je jednoduché.  „Ovplyvnili ma názory investorov pri žurnalistike, že  keď chcete investovať, tak vlastný biznis je ten najlepší ,“ upresňuje bývalá novinárka, ktorá prvé ovocné kytice skúšala dlhé týždne doma a manžel hľadal priestor na výrobu.  „Nemali sme strach, skôr to bola neistota, no do tej sme išli vedome. Hlavne sme netušili, ako bude reagovať trh, či sa to ľuďom bude páčiť. A nevedeli sme ani ako definovať hodnotu produktu v očiach zákazníkov,“ spomína si dnes už riaditeľ firmy. „Ja som si nebola istá, či budem stíhať robiť a Ľuboš mal obavy, že bude chodiť málo objednávok. Takže sme sa na všetky varianty pripravili spoločne a o to lepšie nám to potom išlo,“ vysvetľuje Janka. Prevádzku otvorili najprv v prenajatom staršom rodinnom dome. „Nápad je síce dôležitý, no jeho prevedenie je v podnikaní  ešte dôležitejšie. Dobrý nápad je iba polovica úspechu, potom potrebujete veľa energie a čas realizovať ho. Vidíme to aj my. Objavili sa viaceré firmy, ktoré nás napodobňujú. Možno našli nejaký okruh ľudí, ktorí idú po cene, tá sa však potom odráža aj na kvalite produktu a služby,“ hovorí podnikateľka.

Chyby začiatočníkov 

Po pár mesiacoch Bednárovci zistili, že ich produkty majú úspech a po roku už potrebovali väčší priestor. „Prvotný úspech som ani nestíhala vnímať, lebo som len robila, spala a zasa robila. Boli sme do toho takí zažratí, že sme doslova šprintovali vpred.“ Spoločne sa priznali, že plán mali maximálne na tri roky, lebo s novým produktom je ťažko dopredu niečo plánovať, keďže sa nemali o čo oprieť.  „Vidím stále priestor na zlepšenie a čísla by mohli byť ešte lepšie, keby sme na začiatku neurobili chyby. No poučili sme sa  z nich,“ priznáva Ľuboš. Janka doplní, že produkty síce trafili presne, na úvod však podcenili ochrannú známku a nie celkom optimálne investovali do marketingovej komunikácie. „Mali sme kampane, ktoré boli drahé v pomere k hodnote, ktorú priniesli. Dnes vieme, že pre nás je najlepší online priestor a nie printová či rozhlasová reklama,“  vysvetľuje Ľuboš a Janka dopĺňa, že jedna z najťažších súčastí podnikania je komunikácia so zákazníkom.

„Zo začiatku som veľmi zle niesla otázky, prečo to ovocie toľko stojí, prečo je drahšie ako to vážené  v obchode.“ Spoločne spomínajú na pána, ktorý sa pri kúpe kytice za 40 eur posmešne pýtal, či tá kytica dokáže aj spievať, keď je  taká drahá. Odpovedali mu, že spievať nedokáže, ale keď ju prinesiete ako darček na oslavu, tak to bude mať zaručene väčší úspech, než keby doniesol vaničku jahôd, v taške celý melón a ananás…  „Presne toto je tá hodnota produktu. Veď to nie je o váženom ovocí. My nie sme supermarket. Naše kytice si ľudia nekupujú preto, že sú hladní, ale ako darček,“ vysvetľuje ocenený podnikateľ a  opakuje, že práca s ľuďmi nie je jednoduchá.

Najťažšia práca je s ľuďmi

„Pred piatimi rokmi stačilo dať inzerát a prišli desiatky životopisov. Dnes je ich sotva desať, no reálne na pohovor nepríde ani polovica, no z aj z tej väčšina nie je vhodná. Razíme stratégiu udržať si kvalitných ľudí, preto máme aj nízku fluktuáciu. Zaškolený dlhoročný zamestnanec má vyššiu efektivitu a radšej mu zvýšime platy, aby sme si ho udržali, lebo  je to pre nás výhodnejšie, než školiť nových ľudí . No napriek tomu, že neplatíme málo, je ťažšie nájsť kvalitných ľudí,“  objasňuje Bednár, ktorý do prevádzky odmieta prijať absolventov vysokej školy na pozíciu, nevyžadujúcu takéto vzdelanie, hoci títo záujemcovia sľubujú vysoké pracovné tempo. „Keď hľadáme aranžérov, väčšina si myslí, že u nás je to ako v umeleckom ateliéri – kreatívna, inšpiratívna a invenčná práca. Je to však normálna kuchynská práca, aj keď to tak nevyzerá. Nikdy nie som šťastný, ak sa  nám hlásia absolventi vysokej školy. Vždy sa ich pýtam, načo ju študovali, keď sa hlásia do kuchyne.  A vždy im poviem, že my nie sme umelci, toto je ‚rýchloobrátkový‘  biznis, klasická kuchárska manuálna práca, pekná, rýchla, kvalitná,“ upozorňuje podnikateľ, ktorý je na zamestnancov náročný, ale vraj aj spravodlivý. „Viem aj pochváliť aj odmeniť, no keď niekto urobí chybu pre lajdáckosť,  tak s tým mám potom naozaj veľký problém.“  Janka je rada, že manžel je náročný a prísny. „Človek sa musí naučiť prijímať konštruktívnu kritiku. Veď je to v spoločnom záujem,“ začne, no do reči jej skočí Ľuboš. Vraj ak podnikateľ nie je prísny na zamestnancov,  skôr či neskôr mu to prerastie cez hlavu. „Pokiaľ by ste povolili, tak sa zamestnanci tomu časom prispôsobia a prejaví sa to na zhoršenej pracovnej morálke, efektivite práce a teda aj kvalite. V práci sa má pracovať, tam nie je priestor pre zábavu, “ dodáva náročný riaditeľ firmy, ktorého manželka aj zamestnanci akceptujú.

„Vidíme, že on je najprísnejší na seba, on je ten, čo robí najviac. Iné by bolo, keby prišiel, narozkazoval  a potom  by odišiel do kaviarne,“ opisuje náročné požiadavky na pracovnú disciplínu vo firme so siedmimi zamestnancami a ďalšími brigádnikmi Jana Bednárová.

Závisť aj nereálne požiadavky

Manželia sa slovenskou závisťou nezaoberajú. Zaujímalo ma, ako vnímajú všeobecnú frustráciu na sociálnych sieťach, kde často ľudia používajú slovo podnikateľ ako nadávku.  „Takéto reakcie majú svoje korene hlavne v postupnom budovaní demokracie a raného kapitalizmu so všetkými jeho detskými chorobami. Na Slovensku je množstvo takých, ktorí za 25 rokov prišli nepoctivým spôsobom k veľkým peniazom, napríklad nezdanením príjmov, a spravodlivosť ich obchádza. Keď ľudia sledujú, že v tomto štáte zlyháva elementárna spravodlivosť pre tých nad zákonom, tak potom nastupuje všeobecný pocit frustrácie.  Nemôžu však všetkých podnikateľov hádzať do jedného vreca a hovoriť, že všetci sú zlodeji, len pre relatívne malé percento nečestných tzv. podnikateľov, ktorí naozaj tými zlodejmi sú,“  reaguje Ľuboš  aj na reakcie čitateľov dalito.sk, ktorí sa napríklad pýtali, prečo by zamestnanec mal robiť na podnikateľa.  „No ak budeme hovoriť o poctivých podnikateľoch, tak  sa pýtam tých, čo nám závidia auto či dovolenku, či nám závideli aj vtedy, keď sme robili sedem dní v týždni? Od  piatej rána do jedenástej večer? To by tiež s nami menili?  Alebo keď nám na dovolenku zavolali zamestnanci, že je nejaký problém a okamžite sme sa museli vrátiť domov? Menili by s nami aj vtedy?“ pýta sa mladá žena podnikateľka, ktorá na rodičovskej dovolenke s tretím dieťaťom nemôže ostať ani rok, pretože rodinná firma ju potrebuje.

Nereálne platy

O tom, že na pracovnom trhu sa pre nedostatok zamestnancov začali objavovať nereálne požiadavky platov, vedia. „Vtedy sa pýtam, či práca, ktorú plánuje odviesť, má naozaj takú vysokú hodnotu.  Nie sme tu odtrhnutí od ekonomickej reality . Fungujeme  v prostredí, ktoré definuje potenciál samotného podnikania a hodnotu, ktorú ten podnik vytvorí . A tá hodnota má svoje hranice. Čiže  ak si absolvent bez praxe a skúseností pýta vo firme nástupný plat napríklad  2 500 eur, čo je konkrétny zážitok iného podnikateľa, tak to je výstrel do tmy. Ak sa ešte čuduje, prečo to nie je možné, tak  potom absolútne nechápe ekonomickú realitu, v ktorej žijeme,“ vysvetľuje podnikateľ najnovšie trendy  prehnaných platových požiadaviek mladých absolventov škôl. „Mojim zamestnancom hovorím, že to nie je o tom, že robia pre mňa, že ja ich platím. Hovorím im, že nerobia pre mňa, ale my robíme pre našich zákazníkov a tí zákazníci nás platia, lebo keď nebudeme mať zákazníkov, tak ani naši zamestnanci nebudú mať prácu. To, že ja mám väčší príjem ako zamestnanec, je snáď prirodzené.  My so ženou sme do toho vložili všetky celoživotné úspory, prvé tri roky sme často pracovali 15 hodín denne sedem dní v týždni , tak jednoducho tieto veci musia byť ohodnotené.  Keby som pri tomto všetko mal mať mzdu ako môj zamestnanec , ktorý robí v kuchyni, tak to už dávno zavriem. Veď to je aj o motivácii. Okrem toho nie je možné, aby u nás zamestnanci zarábali viac ako  podnikanie zarobí. Pokiaľ by sme mali ísť do straty, lebo by sme museli platiť nereálne vysoké mzdy, tak podnik jednoducho musíme zavrieť. Ak budú chýbať ľudia a my budeme musieť zvýšiť mzdy, tak potom sa zvýšia aj ceny našich produktov.  Nie je možné požadovať platy ako v Rakúsku, ale platiť slovenské ceny, to sa nedá,“ dodáva Ľuboš Bednár.