Pani kolegyňa, viete, aká je to RIGORÓZNA skúška?
Dodnes si živo pamätám úplne prvú otázku, ktorú mi položil profesor Višňovský, keď som predstúpila v máji 2007 pred skúšobnú komisiu, aby som obhájila svoju rigoróznu prácu.
Hovorím si v duchu: „Načo mi kladie takú otázku? Veď viem, že je to PRÍSNA skúška.“
„Áno pán profesor, viem, čo to znamená, poctivo som sa na ňu pripravovala.“ Odpovedám.
Vážený pán Danko, keby ste len vedeli, ako som Vám chcela už niekoľkokrát napísať list, že sa nesmierne hanbím za cirkus, ktorý si z našej krajiny robíte Vy a Vám podobní politici, bez štipky sebareflexie. Ako je mi smutno z toho, že aj keby som si zalepila oči aj uši, niekde v hrudi cítim zlosť, bezmocnosť, frustráciu, lebo nedokážem zabrániť devastácii, ktorú s povýšeneckým úsmevom spôsobujete. Mám milión chutí vynadať Vám do očí. Tak, že by ste nemohli ani brvou pohnúť, nie to ešte uhýbať pohľadom.
Mám veľa skúseností s prácou s deťmi aj mládežou. A tiež s dospelými. Vždy som kládla a kladiem dôraz na cnosti, ako sú dôvera, dôslednosť, zodpovednosť, prirodzená disciplína vychádzajúca a zároveň rešpektujúca prirodzenú autoritu. Lebo len tak sa dá v živote dôveryhodne fungovať.
Prečo uvádzam CNOSTI namiesto vlastností? Pretože cnosťou sa môže pochváliť len skutočne SEBAVEDOMÝ, morálny človek s pokorou. Vy nemáte ani cnosti, ani autoritu. Aspoň nie takú, ktorá vytvára skutočné hodnoty. Napríklad také, ktoré majú ľudí motivovať k vzdelávaniu v slovenských štátnych inštitúciách. Také, ktoré ich majú motivovať vrátiť sa zo zahraničia na Slovensko. Vy namiesto toho vyslovene arogantne ukazujete, že z pozície moci je možné deštruktívne ovládať a získavať iba momentálnu prestíž.
Poviem Vám, som veľký kritik nášho školského systému. Vlastne som kritik spôsobov správania sa niektorých učiteľov. Obdivujem tých skvelých, autentických, flexibilných, prirodzené autority, ktoré deti a študenti milujú a rešpektujú. Nie zo strachu. Ale pre ich ĽUDSKOSŤ. A som presvedčená, že takých je v celom našom školskom systéme zatiaľ stále málo. A vy ste na takých asi nemali šťastie, pretože inak by ste dnes neboli ľuďom na smiech. Takí by Vám nedovolili spraviť PRÍSNU – RIGORÓZNU skúšku, aby sa neskôr sami za Vás nehanbili.
A viete čo? Svojej dcére som doslova zakázala študovať na slovenskej vysokej škole. Práve preto, že som na vlastné oči videla, ako niektorí moji spolužiaci prechádzali skúškami, lebo z nich mali niektorí skúšajúci nejaký profit. A mne sa to hnusí! Zakázala som jej to preto, lebo už na strednej škole si od niektorých zatrpknutých učiteľov vypočula, ako z nej nič nebude. Dnes má vyštudovanú prestížnu anglickú univerzitu, kde si učitelia vážia a s dôverou podporujú svojich študentov.
Som vážne nahnevaná … Dehonestujete NÁS, ktorí poctivo pristupujeme k životu, vzdelaniu, výchove. A preto ja nikdy nedovolím, aby moje dieťa pracovalo v tejto krajine, kým dane miznú v schránkových firmách, kým plagiátori ovládajú túto krajinu a smejú sa ľuďom do očí pod rúškom morálky.
A ešte k inej, čerstvej téme, ktorú ste opäť otvorili Vy, pán Kapitán. Týka sa Vašej túžby o budúcom prezidentovi SR, ktorý by mal byť ako Gustáv Husák.
Teraz Vám zacitujem úryvok z mojej najnovšej knihy:
Otázky zvedavého dieťaťa niekedy vyvolávajú úsmev na perách dospelých. Tak je to aj teraz, aj keď na niektoré otázky sa deťom možno ťažšie odpovedá priamo a dostatočne primerane ich veku.
„Starký?“ ozve sa po chvíli do šepotu koľajníc. „Prečo nemôžem nikomu hovoriť o tom, ako potajomky a potichu počúvaš večer rádio?“ Starý otec pomaly otočí hlavu a vo veľkých belasých očiach vidno smútok aj zamyslenie. Pozrie ešte na zaťahovacie dvere šesťmiestneho kupé, či sú zatvorené. „Ela, poviem ti tajomstvo, chceš?“ Ela rýchlo prikývne. Vie, že tajomstvá sú na to, aby zostali tajné – a nikomu ďalšiemu sa o nich nerozpráva.
Múdry muž, ktorý už toho naozaj veľa prežil, s tichým, no zreteľným hlasom začne rozprávať krátky príbeh, ktorý od obsadenia Slovenska ruskými vojakmi v skutočnosti trval celých dvadsaťjeden rokov.
„Moja milá Ela, verím, že jedného dňa príde čas, keď budeme môcť počúvať aj rozprávať, čo budeme chcieť. Keď sa tak stane, vtedy budeme hovoriť, že sme slobodní. V rádiu, ktoré potichu v kuchyni počúvam, sú správy zo sveta a všetky informácie odtiaľ sú pre nás Slovákov prísne zakázané. Sme ako väzni. Pretože okolo celej našej krajiny sú postavené vysoké betónové stĺpy a tie sú pospájané drôtmi s ostňami. Sú to také drôty, cez ktoré nie je možné prejsť, pretože by sa na nich každý živý tvor veľmi vážne poranil. Spomínaš si, ako sme minule videli zvieratká zatvorené vo vysokej ohrade?“ Ela prikývne.
„Podobne sme zatvorení aj my. Všade dookola našu krajinu strážia cudzí vojaci. Keď sem prichádzali v jednu noc na veľkých autách aj v tankoch vo veľkých zástupoch, všetci ľudia plakali. Báli sme sa a vedeli sme, že prišla totalita. To znamená, že sme nemohli robiť to, čo sme chceli. Museli sme poslušne plniť príkazy a zákazy niekoho cudzieho, kto si myslel, že môže všetko. Totalita znamená strach a väzenie vo vlastnej krajine. Preto počúvam rádio potichu a okrem starkej, tvojej mamy a teba som o tom nikomu nerozprával. Chránil som seba, teba a celú našu rodinu.
Ešte skôr, než vojaci postavili plot, niektorým ľuďom sa podarilo ujsť a zanechali tu svoje rodiny aj bývanie …
Pamätám si presne, keď som sa ako dieťa pýtala starkého, prečo žijeme v krajine, kde oslavujeme mávatkami Rusov, ktorí mali vo svojich ruských obchodoch lepšie cukríky a maminke nepredali mandarínky, lebo to mali len pre „svojich“ ľudí. Ani ako dieťaťu mi to nijako nešlo do tej malej hlavy.
Viem, že TO JA UŽ NIKDY NECHCEM ZAŽIŤ. Môj starký bol vážený učiteľ. Prísny a spravodlivý, pokorný, s prirodzeným rešpektom. Vtedy mi povedal, že sloboda je o zodpovednosti a ja mu to verím.
Autorka Zuzana Almáši Koreňová miluje objavovať a vyvolávať v ľuďoch dobré pocity vďaka vedomej komunikácii, ktorú už od roku 2004 prepája s prednášaním, umeleckým tvorením aj individuálnym koučingom. Je certifikovaná koučka, NLP Master, transformačná rečníčka a lektorka.
Môže vás zaujať: