Rozhovory

Petra Winderoll : „Každý má právo byť šťastný kdekoľvek na svete. Život v zahraničí z nás nerobí zradcov.“

Petra Winderoll (36) pochádza z Bratislavy, žije v nemeckom Mníchove, ale predtým ako letuška precestovala kus sveta. Pracovala pre jedny z najkvalitnejších aeroliniek, kde sú nároky nastavené poriadne vysoko. Tri roky žila v arabskom Abú Dhabí a lietala medzinárodné lety. Momentálne je vydatá, má krásneho syna a pracuje v turizme.

S Petrou sa poznáme ešte z vysokoškolských čias, obe sme študovali v Nitre na Univerzite Konštantína Filozofa. Petru som posledné roky registrovala hlavne ako letušku, o jej terajšej práci som nemala tušenie. Nepočuli sme sa desať rokov.

Petra prácu letušky milovala. Byť však letuškou, a zároveň manželkou a mamou na plný úväzok sa jednoducho nedá. Okrem toho, že je to práca, ktorú naozaj nemôže robiť hocikto.


„Byť letuškou znamená byť neustále v jednom kole. Nemáš čas na súkromný život, strieda sa ti biorytmus, máš málo času na spánok. V rámci jednej firmy sa často na dlhých letoch striedaš s rôznymi medzinárodnými kolegami a tak musíš s každým vychádzať. Nie je to vždy jednoduché. Okrem toho, ako asi každému Slovákovi v zahraničí sa ti cnie za domovom…“

Prvý raz pohorela

Hoci študovala prekladateľstvo, nikdy by jej nenapadlo, že sa odsťahuje do zahraničia. V rámci študijného programu Erazmus odišla na dva semestre na Korfu sa zdokonaľovať  v angličtine. „Po tejto skúsenosti som si povedala, že by som možno predsa len aj skúsila život niekde v zahraničí. Akurát som nevedela kde.“


Erazmus program bola pre ňu prvá skúsenosť so životom v zahraničí, a postupne sa začala zaujímať o nové krajiny a kultúry. Viac sa otvorila novým veciam. Po skončení vysokej školy sa zamestnala v kancelárii v rodnej Bratislave. „Po čase ma to začalo nudiť,“ priznáva. „Mala som kolegyňu, ktorá išla na pohovor za letušku do firmy Emirates, a to mi nasadilo chrobáka do hlavy. Zobrali ju a prácu si veľmi chválila,“ spomína na začiatky Petra, ktorú zlákal deň otvorených dverí leteckej spoločnosti, po ktorých ostala očarená. „Ale predstav si, nezobrali ma, vypadla som v predposlednom kole !“ Priznáva, že všetky tie castingy sú dobrý zaberák na psychiku a nikdy sa dokonca ani nedozvedia dôvod, prečo ju nakoniec nevybrali.  

Na konkurze sa dáva veľký dôraz na vystupovanie. Hodnotí sa každý detail od pančúch až po mejkap. „Na začiatku prebieha veľká reklama firmy, čo ťa ešte viac namotivuje. Konkurzy začínajú rozhovorom asi na tri minútky, aby zistili, či máš v poriadku angličtinu. Potom nasleduje takzvaný „reach test“ , bez opätkov musíš dosiahnuť 212 centimetrov na horné skrinky, ktoré sú vo veľkých lietadlách fakt vysoko. Potom nasledovali takzvané hry. Dali nás do skupiniek po päť ľudí a museli sme riešiť rôzne krízové situácie.“

Nedalo mi to, a chcela som vedieť jej osobný názor, že ju nevybrali hneď, aj keď spĺňala všetky predpoklady. „Strašne som to vtedy spätne analyzovala, a myslím si, že dôvod môže byť ten, že som prišla na predposledné kolo trochu neskôr z obednej pauzy. Doslova dve minúty. Našla som si tam kamošku, a nejako sme sa zarozprávali…,“ priznala sa Petra, ktorá si dnes už je plne vedomá, aká je dochvíľnosť dôležitá a aj znakom serióznosti.


Zo Slovenska zo dňa na deň

Prvý neúspech ju však neodradil. Naopak. Ešte viac ju nakopol a motivoval, že prácu letušky jednoducho chce robiť. Iná profesionálka jej poradila inú prestížnu leteckú spoločnosť a tam to už išlo ako po masle.

Petrina rada pre všetky začínajúce letušky: „Dajte si urobiť profesionálne pracovné fotky!“ To totiž môžu rozhodnúť o mnohom. Na prvý pohovor ju pozvali do Londýna. S vedomím, že ju nemusia vybrať, a všetky náklady si musela hradiť sama. Ale každý sen niečo stojí…


Všetko však dopadlo na jednotku. Svoj vysnívaný „dream job“ dostala a za tri mesiace sa musela presťahovať do Abú Dhabí. Arabského emirátu, kde nikdy predtým nebola. Zbaliť sa musela len do jedného kufra. To znamenalo, celý svoj život vtesnať do šesťdesiatich kíl.

„Odjakživa som bola veľmi praktická, čiže mi to nerobilo žiaden problém. Vedela som, že to má byť skôr niečo konzervatívnejšie a teraz neuveríš, aj teplé veci.“  Prekvapilo ma to, keďže v Emirátoch je celoročne okolo 30 stupňov. „Všade tam majú pustenú klímu na maximum. My na to nie sme zvyknutí,“ zasmeje sa Petra. Okrem toho, vraj na každom rohu je nejaké obchodné shopping centrum , kde zoženiete všetko, čo ste museli nechať doma. „S domovom som sa rozlúčila úplne v pohodičke. Vedela som, že tam nejdem navždy a po čase sa vrátim,“  povedala Petra, ktorú poznám ako racionálneho človeka a na teatrálnosť sa nehrá.

„Super je, že na začiatok nepotrebuješ skoro žiadne peniaze. Arabskí zamestnávatelia sú štedrí a tak sme hneď po príchode dostali nejakú hotovosť na nákup jedla a potrebných vecí. Letenky a ubytovanie taktiež platí zamestnávateľ. Bývanie bolo nadštandardné, aj keď človek vlastne nemá veľa času si ho ani užiť,“ spomína na prvé týždne v novom arabskom svete Petra Winderoll.

Tréning bol náročný fyzicky aj psychicky, ale stále je to nič proti tomu, o čom práca letušky reálne je.

„Hlavne počas dlhých letov sa kumulujú rôzne stresové situácie. Zažila som odpadnutia, porážku, srdcový infarkt a aj začiatok pôrodu. Nočnou morou každej letušky je úmrtie na palube,“ hovorí Petra, ktorá bohužiaľ zažila aj to.  „Turbulencie bývajú niekedy naozaj silné, raz si kolegyňa dokonca zlomila rebrá, tak nešťastne spadla,“ hovorí o práce snov Petra, ktorá na prácu letušky aj tak nedá dopustiť.  

Práca letušky je ťažká, no zároveň veľmi zaujímavá. Treba sa však vzdať veľa vecí/foto: archív PW

Keď som sa poprosila, aby vymenovala tri veci, ktorých sa pre prácu letušky musela vzdať, so smiechom dodala, že spánku, súkromného života a zábavy.

Tri úžasné roky v Etihade

„Nebola som vôbec pripravená na arabskú realitu. Zamestnávateľ ti kontroluje aj súkromie, tam to nie je nič nezvyčajné,“ rozhovorí sa o najkrajších rokoch na palube sympatická Slovenka, ktorá sa nebála ani arabského sveta. V arabských krajinách sú vraj polícia a zamestnávatelia prepojení, a keď sa človek nebodaj opije alebo spácha nejaký mravnostný delikt, na druhý deň ide rovno na koberec. Počas prvých dvoch mesiacov mali dokonca aj určenú večierku o 22,00 hod. Kto ju porušil, zamestnávateľ to už vedel na druhý deň.

Petra však nové pravidlá života v tom čase nevnímala negatívne. Pre mladú ženu je to vraj ideálna práca aj finančne. Svoje domovské aerolínie mala úprimne rada. Páčili sa jej uniformy a celkovo prestíž, akou je táto firma povestná. „Pre Etihad je alfou a omegou pohostinnosť. Náš zákazník bol vždy naším hosťom. Pri každom lete dostane cestujúci malý darček,“ nedá na firmu dopustiť dnes už mamina, ktorá aj po skončení práce pre Etihad čerpá  z výborných referencií vo svojom pracovnom životopise. Napríklad aj zdravotného tréningu, ktorý je na vysokej úrovni a akceptovaný aj v zahraničí .

Petra Winderoll precestovala naozaj každý kontinent. Najradšej spomína na Áziu – Indonéziu, Thajsko ale aj Austráliu. „Dodnes nezabudnem na tie krásne pláže, pohotový štýl života a usmiatych ľudí,“ spomína Slovenka.

Petra Winderoll pri opere v Sydney/foto: archív PW

Letuškám telo starne rýchlejšie

Zároveň však vyvrátila mýtus, že letušky sú celoročne na dovolenke. Väčšinou majú naozaj málo času na spoznávanie krajiny. Medzi dvoma letmi majú často len deň voľna, a tak si musia vybrať, či sa dobre vyspia alebo spoznajú miesto, kde sa práve nachádzajú.

Apropo, spánok.  Toho vraj máte ako letuška vždy nedostatok. „Ďalšia vec, hlavne pre nás ženy, a to beriem ako najväčšie negatívum, že telo starne rýchlejšie. Dvíhanie ťažkých predmetov, dlhé hodiny v topánkach na opätku a čas strávený vo vysokej nadmorskej výške robia s telom nepekné veci. Opuchy sú každodennou realitou. Lietajú sa veľmi dlhé lety bez potrebného odpočinku. Arabské firmy nie sú regulované ako v Európe. Nechajú nás lietať viacej hodín s menšími prestávkami medzi letmi. Okrem toho sa kladú obrovské nároky na fyzický vzhľad a vystupovanie. To je dosť silný tlak aj na psychiku. A to nehovorím o tom, že všetky osobné problémy musíme nechať doma a byť stále milé a usmiate.“

Zaujímalo ma, či sa nebála embólie žíl. Vraj je to veľmi nepravdepodobné, ale aj ona radšej nosila kompresné pančuchy. Lekárske prehliadky a poistenie boli veľmi dobre manažované v rámci firmy. Samozrejmosťou je vstupná lekárska prehliadka a so zdravotným ošetrením vraj nikdy nemala problém.

Petra na Filipínach stihla medzi letmi aj výlet na sopku/foto: archív PW

Petre práca letušky veľa dala, a určite by do toho išla znova.  Táto skúsenosť jej pomáha aj dnes. Spoznala úžasných ľudí, precestovala krajiny, do ktorých sa nie každému podarí dostať. A vďaka nej spoznala aj svojho manžela. Takže, áno, rozprávky s dobrým koncom sa konajú aj v reálnom živote. Súhlasila so smiechom Aj Petra.

Petra s deťmi v Bangladéši. „Bola to najchudobnejšia krajina, akú som vo svojom živote videla. Ale aj keď je všade strašná chudoba, ľudia sa veľa usmievajú a sú milí. Nebála som sa tam ani trochu, aj keď je pravda, že hotovosť som mala až v podprsenke/foto: archív PW

V živote pristála v Mníchove

Po jednom lete spoznala v Mníchove svojho manžela. „Rok som ešte lietala, no vzťah na diaľku je náročný, tak som to vzdala. Keby niet jeho, asi dnes ešte lietam,“ zamyslela sa Petra a dodala, že človek mieni, pán Boh mení. A tak sa usadila v Mníchove, kde žije už päť rokov. Dnes je vydatá a teší sa z malého synčeka. Je vďačná osudu, že ju práca zaviala práve tam, kde spoznala svoje životné šťastie. Vydala sa za Nemca Olivera.

„Vieš čo je paradox?“ spýtala sa ona mňa. „Dokonca aj teraz som s prácou letušky v akomsi spojení!“ Petra sa totiž zamestnala v renomovanej cestovnej kancelárii, kde pracuje ako predajca zájazdov a travel expert. A od koho si nechať najlepšie poradiť čo sa týka cestovania, ak nie od bývalej letušky?

Nemecká vláda pomáha vo veľkom

Jej práca je jej hobby, aj keď momentálne aj v Nemecku platia lockdowny, a cestovnému ruchu sa v korona kríze darí pomenej. Avšak nemeckí zamestnávatelia sa starajú o svojich ľudí aj počas krízy. „Úrad práce mi prepláca mzdu aj počas krízy. V lete som pracovala na 50%, teraz som zase doma.“ Zaujímalo ma, či Nemci cestovali aj počas krízy.

„Máme dlhoročných klientov, ktorí nám zostali verní aj počas pandémie.  Ako zamestnanec cítim podporu nielen od štátu, ale aj od ľudí. Áno, cestovali.“

Kancelárie v Nemecku  vyšli v ústrety zákazníkom, a tak majú možnosť 100% storno zájazdu, či vrátenia peňazí. Ani ona by sa vraj nebála ísť na dovolenku. Opatrenia cestovnom ruchu sú veľmi dobré a aj oni ako zamestnanci sú neustále školení. „Čím viac informácií, tým menej paniky,“ vysvetlila nemecký princíp cestovania Petra. Napriek tomu, aj v Nemecku veľa malých cestovných kancelárií skrachovalo.

Všetko je len dočasné. „Áno aj Nemecko je postihnuté pandémiou. No napríklad v porovnaní so Slovenskom je počet prípadov na počet obyvateľov menší. Nemci sú veľmi disciplinovaní a dôverujú vláde aj krajským inštitúciám. Všetko je tu veľmi transparentné a kedykoľvek si môžem vyhľadať informácie a štatistiky z môjho mesta,“ hovorí o ďalšej zásade úspechu Slovenka, ktorá sa vďaka menej chaotickým opatreniam cíti v Nemecku o čosi bezpečnejšie ako doma.

V Nemecku sa emócie nenosia

Nie všetko je však aj v Nemecku iba ružové. Každý človek a každé miesto majú svoje za a proti. Pýtam sa, čo jej na Nemecku prekáža. Petra sa na chvíľu zamyslí, chvíľu jej to trvá. Vraj vie vymenovať viac pozitív ako negatív… A potom povie: „Vieš čo? Ako Slovenke mi dosť prekáža, že všade sú ľudia s kamennými tvárami, emócie sa tu dosť nenosia. Ako žene mi občas chýba nejaký ten kompliment, predsa len Nemci sú veľmi profesionálni a v práci sa zvyčajne o súkromí ani nerozpráva. A k cudzincom sú veľmi uzavretí,“  rozhovorí sa Petra s tým, že prejavovanie emócií alebo humoru v práci je dokonca považované za nežiaduce a neprofesionálne.

Ale vynahradí si to niekedy pri klientoch, ktorí k nej chodia zo Slovenska. (smiech) „Veru áno, občas sa mi to stane, že k nám zavíta Slovák. A to si potom nevieš predstaviť tú radosť v očiach a komunikáciu v rodnom jazyku. Vtedy sú už aj tie emócie povolené,“ úprimne sa zameje mladá zahraničná Slovenka v Nemecku. Vraj Slováci sú v Nemecku dodnes považovaný za srdečný národ.

A opačne, na Nemecku sa jej veľmi páči celková organizácia a profesionalita, ktorou sú Nemci povestní. A nedá dopustiť na kvalitu ciest a diaľnic. Tiež si „Ľudia tu poväčšine dôverujú politickým reprezentantom, ktorých si zvolili. Nemecko je krajina, kde sa dá kariérne veľmi krásne rásť. Hlavne v Mníchove, ktorý je akýmsi centrom biznisu. V Nemecku sa cíti bezpečne aj počas korony, má lepšiu zdravotnú starostlivosť a sociálny systém. Žije sa mi tu skrátka dobre, ale samozrejme, nič nie je zadarmo,“  upozornila úspešná mladá žena, ktorá pre svoju spokojnú budúcnosť urobila maximu a evidentne chce maximum robiť aj ďalej. Napriek tomu jedným dychom zopakuje, že nie všetko je rozprávka. Hlavne zo začiatku môže mať človek problém začleniť sa medzi miestnych. Nie vždy je prijatý pozitívne. Okrem toho, dodnes jej neuveriteľne chýba domov. Slovensko.

„To ale ide ruka v ruke so životom v zahraničí. Každý si musí zvážiť pre a proti a posúdiť, čo je pre neho dôležitejšie,“ zamyslí sa Petra, ktorá nemá rada politizovanie a úprimne verí, že každý má právo byť šťastný kdekoľvek na svete. Každý podľa nej máme možnosť voľby a život v zahraničí z nás nerobí zradcov vlastnej kultúry. Naopak, väčšinou si ju ešte viac vážime a šírime ju do sveta…

Ako Slovenka žijúca v zahraničí riešiaca neustálu dilemu, či sa vrátiť domov na Slovensko, kladiem rovnakú otázku aj Petre. „ Sama to poznáš, je to ťažké. Aj keď svoje dieťa vediem k slovenským tradíciám a Slovensko mi veľmi chýba, v Nemecku máme zázemie, takže momentálne to na návrat nevyzerá.“

Autorka: Veronika Chlebovcová, momentálne žijúca v Turecku

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *