Po strednej škole odišiel rovno do Afriky. Vo Švajčiarsku mu ruže nekvitli a na Sibíri by najradšej ostal

• Nepotrebujete mať peniaze, aby ste spoznali svet.
• Prečo neostal na Slovensku a prečo by sa vrátil aj tam, kde ochorel na maláriu, uhryzol ho škorpión a vlasovcov mu museli vyrezať.   
• Zažil hlad, aby skončil vo Švajčiarsku, kde ho vyhodili, lebo sa sťažoval. Prečo nie je život v tejto krajine pre každého.
• Prečo chce skončiť na Sibíri s rúškami až do konca roka 2021.  

Keď som ho kontaktoval so žiadosťou o rozhovor bol presvedčený, že to nebude nikoho zaujímať. Aj toto charakterizuje Mateja Hubača, ktorý v devätnástich rokoch neriešil len zábavu, vysokú školu alebo kariéru ako mnohí jeho rovesníci, ale išiel pomáhať do Afriky.

Aj keď sme boli od seba doslova tisíce kilometrov a šesť časových pásiem, rozhovor s Matejom Hubačom bol príjemný a zbytočne nekomplikovaný.  A to napriek skutočnosti, že ma hneď na začiatku zradila technika. Našťastie druhý pokus o spojenie už bol úspešný a videolinka medzi Sibírom v Rusku, odkiaľ sa pripojil Matej a Slovenskom, kde som sa z domu ozval ja, bola počas celého rozhovoru bezchybná.

Impulz, ktorý všetko zmenil

„Nikto mi neveril, že chcem ísť do Afriky, priatelia ani spolužiaci. Uverili až keď som odcestoval,” rozhovorí sa o svojom príbehu Matej. Ani som sa mu nečudoval. Ak by mi niekto zo spolužiakov povedal, že po maturite chce ísť do Afriky pomáhať, asi by som mu tiež neveril. Vtedy každý z nás riešil skôr ako si užiť leto pred nástupom na vysokú školu, alebo do akej firmy poslať životopis, prípadne rovno začal pracovať. Keď sa niekto aj vydal do zahraničia, tak určite nie ako dobrovoľník, ale za odpočinkom pri mori či v pozícii turistu spoznávajúceho nové krajiny a mestá.

Keď som sa pýtal, prečo sa tak rozhodol, dostal som odpoveď, že sa jednoducho tak rozhodol. Vycítil som, že je to osobnosť, ktorá sa rozhoduje impulzívne. Práve v momentoch, ktoré vlastne prevrátia celý život.

Po absolvovaní Strednej zdravotníckej školy v Lučenci sa začal obzerať po možnostiach ako sa do Afriky dostať. „Sadol som si k internetu a začal hľadať. Našiel som asi len tri inštitúcie, cez ktoré sa dalo dostať do Afriky na dobrovoľnícku pomoc. Napísal som všade a čakal som, či sa niekto z nich ozve,” opisuje Matej prvé kroky, ako a kde by mohol pomáhať.

Nakoniec sa predsa len niekto ozval a on sa v roku 2010 dostal po prvý raz do Afriky. „Najskôr som bol polroka v Etiópii, potom ďalší v Keni a nakoniec rok v Tanzánii.” To všetko vďaka zdravotníckemu a sociálnemu Tropickému tímu (Tropic Team) Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety.

 „Chodí sa tam na tri alebo šesť mesiacov na turistické víza, keďže dobrovoľník nie je zamestnanec. Keby som sa tam chcel zamestnať, tak je to namáhavé vybavovanie, takže na dobrovoľnícku pomoc sa chodí s  turistickými vízami. Samozrejme je tam možnosť predĺžiť ich vycestovaním do inej krajiny a znovu pokračovať na šesť mesiacov,” vysvetlil princíp vyslania Matej.

V roku 2012, v čase, keď bol Matej Hubač v Afrike, oslávil Tropic team desať rokov svojej existencie v rozvojových krajinách. V tropických podmienkach, často v oblastiach zápasiacich s kmeňovými vojnami, strávili členovia tímu časť svojho života, vystavujúc sa rovnakému nebezpečenstvu v podobe chorôb, či iných prírodných hrozieb, aké hrozilo aj domácemu obyvateľstvu a najmä deťom.

„Keď som mal možnosť pomôcť vytvoriť novú nemocnicu, tak som len dal vedieť do Bratislavy, že budem na to potrebovať auto a určitý obnos finančných prostriedkov a za týždeň už to bolo zabezpečené. Tú dôveru, ktorú profesor Vladimír Krčméry vložil do dvadsaťročného chalana si dodnes veľmi vážim,” povedal dodnes vďačný Matej.

Skromne všetko

Keď som chcel vedieť, čo tam vlastne robil konkrétne, dostal som opäť stručnú odpoveď, že všetko.

„Robil som všetko čo bolo potrebné. Ako na mieste najkvalifikovanejšie zdravotnícky vyškolená osoba som riešil rôzne veci. Od jednoduchších, ako je šitie rany až po zložitejšie ošetrenia, pri ktorých som občas musel konzultovať postup liečby cez telefón a email na Slovensko. Najviac som však robil testy na AIDS, maláriu a tuberkulózu,” spomína Matej, z ktorého archívu fotografií je možné pochopiť, čo sa skrýva pod výrazom všetko. A vlastne mal pravdu. Robil všetko pre to, aby miestnym mužom, ženám a deťom zachraňoval zdravie a v mnohých prípadoch až život život. To všetko sa skrýva za skromným slovom všetko.

To všetko v ťažkých podmienkach, ktoré sa s našimi nedajú porovnávať. „Bol to konvent umiestnený v divokej prírode. Afriku som si predstavoval ako púšť okolo mňa. Namiesto toho som bol obklopený džungľou a aj keď sa tam malo striedať obdobie sucha a dažďov pršalo skoro stále. Bol som tam jediný Slovák. Časom som však stretol aj iných, ktorí tam pracujú, žijú alebo tiež pomáhajú miestnym,” spomína na nezabudnuteľnú Afriku Matej, u ktorého sa opäť povaha a začal skôr rozprávať o ostatných, ktorých stretol. Naďalej bol v presvedčený, že jeho činy nie sú ničím zaujímavé.

„V Tanzánii som stretol miestneho farára, ktorý bol na štúdiu na Slovensku a veľmi sa čudoval, že som nikdy nebol v Košiciach, ktoré on navštívil. Keďže Slovensko je malá krajina, tak nechápal ako je to možné,“ zasmial sa.

Nepodstatný čas

Matej Hubač aj po rokoch rozpráva o čase, ktorý strávil v Afrike s radosťou. Dokonca by sa tam ešte vrátil aspoň na tri mesiace. Napriek ťažkým životným podmienkam, ktoré tam panujú si čas v krajine užil.

 „Veľmi sa mi páčilo ako tam vnímajú čas. Nesledujú hodinky, aby zistili koľko je hodín. Neponáhľajú sa všade ako u nás a nie sú stále vystresovaní. Chcel som tak fungovať aj po návrate na Slovensko, ale nepodarilo sa mi to. Hneď ako som priletel som si musel skontrolovať čas, aby som sa mohol dostať domov. Aj keď som si sľuboval, že hodinky nebudem potrebovať, nešlo to doma bez nich. S tým časom je to v Afrike špecifické. Neurčujú čas ako my na dvadsaťštyri hodín. Ráno vstávajú všetci o siedmej a odvtedy rátajú čas. To znamená, že o desiatej doobeda je pre nich o tretej. Keď sme si objednali sanitku a dohodli sme ju na štvrtú (16:00), tak šofér so sanitkou prišiel o jedenástej doobeda, keďže pre neho to bolo o štvrtej. No a ako ráno všetci stávajú rovnako, tak večer idú rovnako všetci spať keď sa zotmie, spolu so sliepkam,” snažil sa vysvetliť časové rozdiely miestnych s našimi.

Nakazil sa nielen maláriou

Že nebolo všetko idylické je úplne jasné a Afrika sa o svoje slovo prihlásila u Mateja aj z druhej stránky. Malária je jedna z najvážnejších infekčných chorôb. Ročne na ňu ochorie približne pol miliardy ľudí a tri milióny jej podľahnú. Väčšina chorôb pochádza práve z tropických oblastí Afriky, kde sa v tom čase nachádzal aj Matej a do tejto nemilej štatistiky prispel aj sám ako ďalší nakazený. Našťastie v jeho prípade bola liečba úspešná.

Na ďalšiu situáciu si spomína už s úsmevom. „Po roku som videl prvého škorpióna. Ležal som a zrazu som cítil, že mi niečo chodí po vlasoch. Myslel som si,  že mucha a tak som sa zahnal. Bol to však škorpión asi štyri centimetre veľký a stihol ma aj bodnúť. Hneď som si na internete pozeral či to je nebezpečné. Bolo tam napísané, čím menší škorpión tým viac jedovatý. Našťastie som potom zistil, že tam nežijú jedovaté škorpióny, takže som bol v poriadku,” zasmeje sa už dnes Matej nad zážitkom, pri ktorom mu v prvom momente vôbec nebol do smiechu.

Keď sa mu však dostali do tela vlasovce, sám potreboval lekársku pomoc. Štyri parazity sa mu usadili do svalov na rukách a museli mu ich vyrezať, takže si vďaka tomu odniesol zo sebou aj doživotný suvenír, jazvy po zákroku. Ak by niekto chcel tiež podať pomocnú ruku a plánuje sa vybrať do Afriky, tak sa má najskôr psychicky pripraviť.

„Nečakal som, že základné veci, ktoré berieme ako samozrejmé tam také samozrejmé nebudú. Treba sa pripraviť, že komfort, ktorý máme u nás, tam nenájdete. Občas sa stane, že budete hladný. Ak si chcete vyprať, tak nemáte pračku, ale len vlastné ruky. No a splachovacie toalety, na to môžete zabudnúť. Rovnako ako na teplú sprchu, respektíve akúkoľvek sprchu,“ radí budúcim dobrovoľníkom či dobrodruhom Matej Hubač.

Návrat na Slovensko

„Po návrate na Slovensko som pracoval v nemocnici v Lučenci, kde som bol ako operačný asistent. Bola to práca kde som bol tri dni vkuse. Jedine ak nebola žiadna operácia, tak som sa mohol vyspať, čo sa stávalo veľmi málo. Vtedy som si uvedomil, že ak si budem chcieť nájsť priateľku, respektíve ženu, tak by sme sa vôbec neuvideli. Jedine tak, že ju nájdem tam kde pracujem,“ opisuje zdravotník to, čo ho doma najviac trápilo.

„Mal som v nemocnici nahlásenú dovolenku asi šesť mesiacov dopredu a aj to len na štyri dni, ale keď sa už blížila, tak mi ju zrušili. Vtedy som sa rozhodol, že musím skončiť.” A tak prišiel nový impulz, ktorý ho doviedol do Švajčiarska, kde žila jeho sestra.

„Nájsť si prácu bolo náročné, keďže som nevedel po nemecky. Navštívil som aj pracovné agentúry a naučil sa po nemecky povedať kto som a že hľadám prácu, ale keď sa ma na niečo pýtali, tak som len sedel a mlčal, keďže som nerozumel. Vyskúšal som preto viaceré práce. Ako prvé som vykladal a vynášal kuchynské linky do rôznych poschodí. Práca, pri ktorej nepotrebujete rozprávať mi s nemčinou nepomohla, viac som sa zlepšil v maďarčine od kolegu, s ktorým som robil,” spomína s úsmevom.

Vo Švajčiarsku ruže nekvitnú

„Časom, keď som bol na tom jazykovo lepšie som vyskúšal vykonávať aj prácu, ktorú mám vyštudovanú, to znamená zdravotníckeho asistenta. Rovnako ako na Slovensku som vlastne robil asistenta pri operáciách. Raz som zistil, že mi nesedia odrobené hodiny. Išiel som to riešiť za nadriadeným a sťažoval sa na to. V ďalšej páske som to mal prepočítané, ale ešte k horšiemu. Keď som sa opäť sťažoval tak ma prepustili.”

Ako sa to hovorí? Susedov trávnik nie je vždy zelenší a ani v cudzine ruže nekvitnú vždy.

„Vo Švajčiarku sa ku všetkým cudzincom správajú inak ako k Švajčiarom. Každý cudzinec tam podľa nich chce zneužívať ich sociálny systém. To znamená, že sa zamestnáš, potom dáš výpoveď, poberáš podporu a stále dookola. Nerozlišujú ako vieš plynule nemecky alebo či máš bohaté skúsenosti v obore. Si cudzinec a to sa pre nich nezmení. Poznám dokonca ľudí, ktorí sa už vo Švajčiarsku narodili, ale pôvodom pochádzajú z iných krajín o čom svedčí ich meno a priezvisko a oni sa automaticky stretávajú z otázkou z akej krajiny pochádzajú,” posťažuje sa Matej, ktorý si priateľku nenašiel medzi Švajčiarkami.

Dnes už manželku síce spoznal v tejto krajine, ale Valeria je Ruska a pochádza zo Sibíra. „Na Sibíri sa mi veľmi páči a vedel by som si predstaviť tu žiť nastálo. Aj keď manželka by chcela radšej zostať vo Švajčiarsku a na Sibír chodiť za rodinou na návštevy ako to robíme teraz,” hovorí pred počítačom u svokrovcov, ktorých navštívili počas vianočných sviatkov.

Rusov vníma ako veľmi priateľských a srdečných ľudí a v porovnaní so Švajčiarmi si ich naozaj pochvaľuje. O slovo sa vtedy prihlásila aj Matejova manželka Valeria a upozorňuje ho, že takí sú ľudia na Sibíri. Inde v Rusku sú iní, napríklad v Moskve sú viac chladní. Je to irónia, že na chladnom Sibíri sú ľudia vrelejší, že?

Za rýchlosť zošrotované auto

Rozdiel medzi týmito krajinami sa ukázal aj v nasledujúcej chvíli, keď sme sa dostali k téme svadby.  „Svadbu sme mali v Rusku. Síce sme najskôr rozmýšľali nad Švajčiarskom, ale vybavovanie by bolo príliš zložité. Aj tak sme po predložení dokladov museli zháňať ďalšie, ktoré od nás vyžadovali v Rusku. Nakoniec sme museli použiť aj „špeciálnu motiváciu“, aby bolo všetko v poriadku,” ukazuje prstami Matej gesto peňazí.

Úplatky by vo Švajčiarsku nikde neobstáli. Už len za „nápad“ by ich odsúdili. Systém a poriadok, ktorý vládne vo Švajčiarsku si pochvaľuje. Jednoducho objasnil, prečo vo Švajčiarsku nenájdete samovraha, ktorý by významne porušil dopravné predpisy.

„Keď  na Slovensku pôjde niekto 200 alebo 250 km/h tak dostane pokutu nejakých 600-700 eur a pokračuje ďalej v jazde. Vo Švajčiarsku, ak niekto poruší predpisy, dostane predvolanie na súd, kde mu vystavia pokutu podľa jeho príjmu a hneď na mieste mu zabavia vodičák aj auto. Niekedy dokonca dajú auto rovno zošrotovať. Aj preto sa vo Švajčiarsku chodí podľa predpisov,” vysvetľuje jeden z veľkých rozdiel so Slovenskom.

Covid aj s rúškom na Sibíri

„Vo Švajčiarsku sú obchody a aj reštaurácie otvorené. Obmedzený je len večerný čas do 19,00 hod a zatvorené sú v nedeľu,“ hovorí o miestnych Covid opatreniach. Rovno si spomenie aj na nedávny prípad, kedy zomrela jedna osoba, ktorá bola očkovaná proti koronavírusu, ale Švajčiarsky regulačný úrad na lieky vyhlásil, že úmrtie nesúvisí s vakcínou. Takúto zimu si užíva na Sibíri aj s rúškom.

„Tu v Rusku je potrebné nosiť rúšku len v interiéroch. Vláda toto nariadenie potvrdila už pre celý rok 2021. Ale v obchode je bežné vidieť ľudí s rúškom pod nosom, keďže prechod z vonku kde je – 40 stupňov Celzia dovnútra, kde je 20 stupňov, je pre dýchanie namáhavý aj bez rúška,” dodáva na ich obranu. Tak ako sú nielen na Slovensku niektoré epidemiologické pravidlá nelogické, rovnako nelogické sa nájdu aj na Sibíri.

„Keď sme leteli do Ruska, tak ja som musel mať urobený negatívny test pred odletom, čo na letisku aj kontrolovali. Zatiaľ čo moja manželka a ďalší Rusi si majú urobiť test do troch dní od príletu domov. Pred nástupom sa vytvorili dva rady. V jednom boli Rusi, ktorí plynulo pokračovali a v druhom rade sme boli  cudzinci a museli sme predkladať doklad v anglickom jazyku o tom, že sme negatívni. Takže mohli byť s nami v lietadle Rusi pozitívni na koronavírus a mohli nás nakaziť,“ smeje sa Matej, ktorý našťastie všetko prežil v zdraví aj s rodinou.

„V Rusku si vyvinuli dve vlastné vakcíny na koronavírus a funguje to takým spôsobom, že ľudia čo majú záujem o očkovanie sa nahlásia a sú zaradení do poradovníka. Keď príde na nich rad, tak ich budú informovať kedy a ako ich zaočkujú,” vysvetlil Slovák, ktorý vlastne dodnes nevie, kde nakoniec ostane žiť aj s rodnou navždy. Na Slovensku? Vo Švajčiarsku? Na Sibíri?

Autor: Ján Poláček

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)