Spektrum

Potomkovia najstaršieho šľachtického rodu na Slovensku sa vrátili domov

Život dolnozemplínskeho šľachtického rodu Wiczmándy v súčasnosti sa v Budkovciach v okrese Michalovce začal písať v roku 1993. Vtedy sa totiž do obce po takmer 50 rokoch vrátila rodina, ktorá tu svoj domov našla už v prvej polovici 16. storočia.

Traja Matejovia a Jakub sú dnes reprezentantmi najstaršieho žijúceho šľachtického rodu na Slovensku.

„Stará mama sa sem vrátiť nechcela,“ spomína v poradí siedmy Matej Wiczmándy, majiteľ drevovýroby, externý vysokoškolský učiteľ a amatérsky historik na obdobie uvoľnených spoločenských pomerov po Nežnej revolúcii.


Prenasledovaný a neprijateľné deti

Rodina vtedy žila v Košiciach, kam sa po znárodnení odsťahovala.

„Starý otec bol po 2. svetovej vojne pre svoj pôvod vo vyšetrovacej väzbe, následne ochorel na tuberkulózu a v roku 1952 tejto chorobe vo veku 39 rokov podľahol. Zanechal manželku s piatimi neplnoletými deťmi. Majetky, ktoré rodina vlastnila, boli znárodnené, do rodinného sídla nasťahovali cudzích ľudí a pôvodný majiteľ platil za svoju časť bytu nájomné,“ oprašuje nedávnu minulosť s tým, že babička sa na základe týchto skutočnosti odsťahovala do Košíc, kde žila s piatimi deťmi sama.

Čo si pamätá, perzekúciou minulého režimu boli postihnuté najmä deti pri prijímaní aj na stredné školy. Štúdium na vysokých školách bol pre ich pôvod neprijateľný.

Sám už odvrátenú stranu šľachtického pôvodu počas minulého režimu nezažil. Budkovce rodina navštevovala len veľmi výnimočne. „Máme tu rodinnú kryptu, o ktorú sme sa chodili starať,“ vysvetľuje.

„Je veľmi ťažké posúdiť, aký prínos kde kto zanechal,“ odpovedá Matej Wiczmándy na otázku, či a ako sa jeho rodina pričinila o rozvoj Budkoviec.


„Šľachta sa veľmi dlho venovala politike, obrane a správe územia a vo svojich sídlach sa zdržiavala práve kvôli týmto úlohám veľmi krátko,“ vysvetľuje s tým, že výstavba kostolov a materiálne zabezpečenie kléru boli samozrejmosťou.

Dotiahol syrárov zo Švajčiarska

Usídľovanie sa šľachty a zveľaďovanie svojich majetkov prinieslo podľa jeho slov až 19. storočie. Aj v rodine Wiczmándy to bol pra-pradedo, kto sa po skončení štátnej služby vrátil do Budkoviec.

„Keďže so svojím právnickým vzdelaním pôsobil celý život v Ujhély, študoval v Halle a v Budapešti, zaoberal sa novými technológiami. Postavil tu parný mlyn, dotiahol tu syrárov zo Švajčiarska, takže sa tu vyrábali ‘lepšie syry’, zrejúce. Podnietil tu tiež chov oviec,“ približuje život svojho predka z prelomu storočí Matej Wiczmándy.

Dodáva, že pre starého pána bol život v novovzniknutom Československu ťažko pochopiteľný.

„Celý život venoval práci pre túto lokalitu, a naraz sa ocitol v cudzom štáte,“ vysvetľuje.

Je Európan 


Dnes sa rodina Wiczmándyovcov venuje drevovýrobe, kde zamestnáva desať ľudí. Vlastníctvo 35 hektárov pôdy ich tiež nasmerovalo k poľnohospodárstvu a chovu koní. Tie využívajú jednak v jazdeckom oddiele a tiež na preteky s kočiarmi.

Jednou z mnohých ďalších činností, ktorým sa siedmy Matej Wiczmándy venuje, je aj včelárenie.

„Ale to len tak, ako hobby,“ hovorí človek, ktorý sa v kontexte dejín cíti byť predovšetkým Európanom. „Ako sa máte cítiť, keď viete, že vaši predkovia žili v rôznych kútoch Európy,“ kladie rečnícku otázku ako vysvetlenie.

Podľa rodinnej kroniky napísanej prastrýkom v roku 1935, sa Wiczmándyovci prisťahovali na Zemplín v roku 1525, kam ušli pred tureckou inváziou z pôvodného sídla v Báčskej župe. Prvým v „zemplínskej histórii“ bol Matej Wiczmándy, ktorý si krátko po príchode vzal za manželku Žofiu Budkayovú, príslušníčku jedného z najvýznamnejších šľachtických rodov na Zemplíne v Uhorskom kráľovstve.

Kráľov patrón a tútor

V roku 1558 ho kráľ Ferdinand vymenoval za „patróna a verného tútora“ neplnoletého župana Mikuláša IV. Drugeta. Na tú dobu to bolo podľa slov Mateja Wiczmándyho veľmi vysoké vyznamenanie nesúce so sebou aj právo meča, teda súdnu moc a právo udeliť hrdelný trest.

V rovnakej dobe sa zmenil rodový erb Wiczmándyovcov. K čiernemu býkovi prepichnutému mečom sa pridali tri dračie zuby, symbol prislúchajúci starobylému rodu Gutkeled, s ktorým rodinu spája pokrvné príbuzenstvo.


Gutkeledovci boli v 13. storočí, za Ladislava IV. Kumánskeho, jedným zo štyroch významných oligarchických rodov vtedajšieho Uhorska. Tri biele dračie zuby na červenom podklade dnes tvoria aj erb obce Budkovce.

Gerlachovský štít nepatril vždy všetkým, vlastnila ho šľachta

 



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *