Prázdne sľuby

Na spolupráci sme sa dohodli 22. apríla tohto roku. Odvtedy som o nej nepočula až do včera. Napísala také to klasické, že toho mala veľa a bla bla, ale že na „záväzok“ nezabudla. A ja som sa už len priznala, že som na ňu zabudla už dávno a že žiadny záväzok voči mne už nemá. A zapriala som jej len to najlepšie do ďalšieho života.

Keby som za každý sľub, prísľub a nenaplnenú dohodu od roku 2017 dostala 10 eur, dnes už bývam vo vlastnom na Bahamách.  

Akoby nič

Najviac sa čudujem, ako niekto, kto niečo sľúbil a vykašlal sa na to, môže pokojne so mnou komunikovať ďalej akoby sa nič nedialo.

Už pár rokov sa doslova nestíham čudovať, čo všetko ľudia dokážu nasľubovať. Spoločnú kávu už beriem ako vtipný šport. Také to, „ozvem sa” tiež. Ale keď sa s niekým na niečom dohodnem, prípadne ešte pošlem aj pracovnú zmluvu či dohodu a dotyčný ani nezareaguje, vždy je to pre mňa znamenie, že to bol omyl.

Nepotrebujem sa s ľuďmi stretávať každý mesiac. Život ma už naučil, že oveľa kvalitnejšie sú stretnutia občas, ale dlhodobo. Nepotrebujem už ani čítať litánie o tom (upozorňujem, že až po mojom upozornení, prečo sa niekto neozval, či nesplnil sľub), prečo niekto niečo neurobil a čo bolo dôvodom. Najčastejšie o tom, ako toho mal niekto veľa. Akoby bol jediný na svete. Ani riadky, ako na mňa niekto myslí, naozaj veľmi myslí, ale… Naozaj už chcem okolo seba len serióznych ľudí. Je ich ako šafranu, ale vďakabohu, zopár sa ich ešte nájde. Sľubotechny ma už nezaujímajú, vrátane ich problémov prečo… Vycicali zo mňa takmer život, stačilo. Potrebujem sa vedieť zariadiť, lebo tak, ako mnoho iných, aj ja mám toho veľa. A tak radšej šetrím čas a energiu na spoľahlivých.

Už neprosím

Ak sa s niekým na niečom dohodnem, v hlave to mám zakódované ako zložku: vybavené. Vo výnimočných prípadoch sa pripomeniem a ešte výnimočnejších začnem naháňať. Ale v podstate už nikoho o nič neprosím a nepripomínam sa. Nie pre hrdosť, či nedajbože nadradenosť, ale preto, že sme už jednoducho dospelí. Ak mám niekoho naháňať, či dokonca prosiť, nedajbože nútiť, pre mňa je to stratená energia a čas. Okrem toho, takým ľuďom vôbec nenapadne, že ich prázdne sľuby a výhovorky o “nestíhaní” priamo ovplyvňujú aj môj život?

Určite sa aj mne občas stane, že na niečo zabudnem a nepripomeniem sa, verte, že aj po mesiacoch napíšem, prepáč, ospravedlňujem sa. Ale nepíšem litánie dôvodov prečo. Dotyčného to nemusí zaujímať rovnako, ako to už od druhých nezaujíma mňa. Všetci máme toho veľa. Všetci máme aj svoje starosti. Nezaťažujem nimi druhých, a už vôbec nie, ak som zlyhala ja.  

Všetko dobré

Prázdne sľuby neznášam. Rovnako, ako čítať milión dôvodov ich nenaplnenia. Je to jednoduché, ak “nestíhaš”, tak nesľubuj. Takže, ako som naposledy odpísala po viac ako dvoch mesiacoch, lebo sa zrazu osoba ozvala akoby sa nechumelilo: „Dobrý deň, priznám sa, ja som už na Vás aj zabudla. Už je to dlhá doba. Pokojne si užívajte leto. Všetko dobré, nech sa Vám darí čo najlepšie.“

(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)