Rozhovory

Richard Kapuš: „Zakázali nám priblížiť sa k Václaváku. Inak budeme natvrdo, natrvalo, nadobro a naveky vyškrtnutí z repre aj s roztrhnutým rodným listom.“

Keď bývalý slovenský hokejový útočník a reprezentant SR Richard Kapuš nastupoval v novembri 1989 do lietadla z Kanady do Prahy mal len šestnásť rokov. Keď z neho vystúpil, Štátna tajná služba (ŠtB) mu ako mladému hokejovému reprezentantovi zakázala ísť na Václavské námestie. Tínedžerovi a pubertiakovi v tom veku viac netrebalo

Richard Kapuš začínal s hokejom v bratislavskom Slovane, kde sa mládeži venuje dodnes. Dodnes je jednou z najvýznamnejších postáv klubu od vzniku samostatnej slovenskej súťaže, v ktorej získal šesť z ôsmich extraligových titulov Slovana.

„Mysleli sme, že je to výpomoc zo zväzu. Dorástli sme a pochopili, že je to ŠtB,“ spomína v rozhovore pre Dalito.sk na nielen revolučný november 1989, ale aj nasledujúce roky po ňom. Richard Kapuš bol totiž aj posledným medailistom v rámci tímu, ktorý ešte pár minút pred rozdelením Československa stihol krajine vybojovať aj bronzovú medailu na Majstrovstvá sveta U20 v roku 1993.  Už na druhý deň sa zobudil do novej krajiny Českej a Slovenskej republiky.


Bývalý slávny center a veľký srdciar, dnes tréner a srdciar spomína nielen na časy reprezentácie ešte počas socializmu, ale aj po. Aj o tom, ako veľmi ho trápi dnešná generácia nádejných hokejistov, z ktorých sa mnohí podľa neho uspokojili akoby s málom a stratili schopnosť bojovať o úspech. Nielen na ľade, ale aj o svoju budúcnosť.

Bývalý hokejový reprezentant SR, dnes tréner mládeže HC Slovan Bratislava Richard Kapuš/foto: archív Richard Kapuš

Dostať sa do reprezentačného výberu 15 miliónovej krajiny nebolo v časoch socializmu asi vôbec jednoduché. Musel to byť pre teba akoby splnený hokejový sen už od začiatku hráčskej kariéry.  

Aj do roku 1989 vyberali najlepších na reprezentačných stretnutiach často v Spišskej Novej Vsi. Rozdelili nás na 3-4 mužstvá, ktoré hrali proti sebe. Do konečného výberu sa nakoniec dostali maximálne traja až piati hráči. Postupne od 16-tky to bol už Československý výber, v ktorom sme hrali až do 18 rokov. Hráči sa takmer nemenili, ale vždy to nakoniec ostalo na tých troch až štyroch Slovákov, ktorí si nakoniec obliekali aj reprezentačný dres s „lvíčkom“.

Je pravda, že Slováci v československých výberoch museli dokázať dvakrát viac ako Česi, aby sa do reprezentácie vôbec dostali?

Nemyslím si to, ale museli ukázať naozaj kvalitu, že do toho nároďáku patria. To znamenalo sa stále zlepšovať oproti zostávajúcim 15 Čechom. Vždy sme sa volali Československo a to Česko bolo na prvom mieste, ale zasa na druhej strane musím  povedať, že Česi majú viac ako 10 miliónov obyvateľov, my čosi cez päť, čiže ten výber tomu aj zodpovedal.

Naozaj?


Dobre, tak museli sme sa viacej obracať a snažiť sa, ale musím zároveň dodať, že keď sme už vytvorili zdravý základ a spolu kráčali ďalej, tak sme vždy držali spolu a bolo každému jedno či je to Čech alebo Slovák.

Naozaj?! (úsmev)

No, ale tak samozrejme, že sme sa doberali stále. (smiech)

Napríklad?

Nóóó´… (smiech) Pre nich bol neuveriteľný problém povedať guľôčka v jamôčke (smiech). No a zasa pre nás ř, na řeřichu nezabudnem nikdy! (smiech) Stále sme sa doberali, ale malo to svoje čaro. Som nesmierne šťastný, že som zažil tieto reprezentačné výbery, zrazy, kempy a nie nejaké iba celoročné pôsobenie niekde, kde jedného dňa prídete a už sa nemôžete pozrieť ani na kľučku od dverí.  Vždy sme sa strašne tešili na repre zraz. Vždy som si pozrel nominačku a veľmi sa tešil na spoluhráčov ako na tajňáša pôjdeme na malé pivo. Boli sme skvelá partia. Samozrejme po týždňoch som sa už zasa tešil domov do klubu, do Slovana. Naozaj nepovažujem za najlepšie riešenie, aby hráči boli spolu neustále.

Možno je už iná doba, že sa to mužstvo musí pripravovať dlhodobo spolu.

Samozrejme, súhlasím, ale pre mňa bolo krásne to, že sa to vždy striedalo. Raz som sa tešil na českých a raz na slovenských chlapcov. Keď som ich už mal „plné zuby“, tak som práve odchádzal včas. (smiech)  


Neverím ale, že ťa niečo v repre aj nerozčuľovalo…

Prvý rok v U16 ani nie, ale keď sme už boli trošku oťukanejší, tak sme si už aj viac dovolili k manažmentu. (smiech) Mali sme skvelého lekára, stále sme si ho doberali. Aj keď bol starší, držal partu. Ale na nervy som bol, keď Česi do posledného momentu Československa sa správali, akoby všetko bolo len ich. Aj to, čo sa vyrobilo iba na Slovensku bolo české.

Raz som počula ako komentátor presviedčal, že Martina Moravcová sa narodila na Morave. (smiech)

Asi niečo podobné. (smiech) Raz sme boli na turnaji Družby v Severnej Kórei v Pjongjangu. Strašne mi tam opuchla tvár zo zuba. Rýchlo cez ambasádu vybavili nemocnicu pre diplomatov. Mali tam všetko od Chirany Piešťany. Keď sme sa vrátili, doktor víťazoslávne povedal: „Ty vole, tam měli vše české.“ Hovorím mu, doki, oni to tam nemali české, ale slovenské! A on, že jo, jo… vždyť jsem myslel naše! (smiech) A takto sme sa doberali stále.

Vo všetkých kategóriách, za ktoré si hral za československú reprezentáciu?

Jasne, od U16 až po U18. Vždy išla s nami stabilná trénerská dvojica, pán Šimčík a pán Mišek, jeden Slovák a jeden  Čech. V U20 nás už čakali iní tréneri. Tam som mal šťastie, boli sme posledný ročník dvadsiatky, ktorý fungoval do 31. decembra ako ČSFR a od 1. januára sme už boli Česká a Slovenská republika. Takže som zažil aj to. Za celé tie roky mám len najlepšie spomienky a neskutočné zážitky na celý život.

Bývalý hokejový reprezentant SR, dnes tréner mládeže HC Slovan Bratislava Richard Kapuš dnes už aj ako „dedo“/foto: archív Richard Kapuš

Ktorý bol naj?


Určite Severná Kórea, však dodnes je tam problém sa dostať. Keď sme tam boli my, práve dostavali krásne hotely a športoviská, lebo mali s Južnou Kóreou organizovať olympiádu. Bývali sme v neskutočnom hoteli na 27. poschodí, kde bolo ale zábradlie na balkóne po stehná (smiech). To bol pri pohľade dole celkom slušný adrenalín. Alebo sme mali tri druhy peňazí. Červené platili v normálnych obchodoch, zelené v tuzexoch a čierne v hoteloch. Alebo na vychádzkach, keď sme sa domácich pýtali, prečo všetci nosia odznak Kim Ir-sena…

Vráťme sa domov. Čo to znamenalo počas repre „vypariť sa“ na malé pivo?

No to bolo, že totálne na tajnáša! (smiech) Dodnes na to spomíname, keď sa ešte ako hráči stretneme! Či je to Honza Vopát, nebohý Venco Burda, s ktorým som bol dlho v kontakte, asi najviac. Vždy sme sa smiali na tom, že na každej repre pozvánke napísali, že hráči prídu ostrihaní a oholení. Ale keď Mišo Hreus prišiel a mal trochu dlhšie vlasy ako si predstavovali, tak mu povedali, že sa buď do večera ostrihá, ale ho pošlú domov na Slovensko. Tak som ho osobne strihal manikúrovými nožničkami (smiech). Bolo jedno ako vyzeral, musel spĺňať dĺžkové limity a hotovo! (smiech)

No a to pivo?

No to vlastne ani také smiešne nebolo. Raz sme boli  v obchode, keď sme dostali chuť na sladké. Spoluhráč iba zo srandy chytil fľašu alkoholu a povedal, že dáme si večer? A naozaj ju položil späť do regálu. Trvalo to fakt asi tri sekundy. Vrátili sme sa na zimák, zavolali si ho tréneri, že sa musí pobaliť a ísť domov, nakoľko reprezentant Československa  „s lvíčkem na prsou“ si nemôže dovoliť ani zobrať fľašu alkoholu do ruky, aj keď ju potom vráti späť.

Fakt išiel domov? O to viac ma zaujíma to pivo…

Áno! Poslali ho domov aj keď sme za neho u trénerov orodovali, že išlo len o srandu. Len opakovali, že hráč repre nesmie ani to.  

Neviem si potom predstaviť to pivo…

Ono to vlastne bolo rovnaké. (smiech). Zasa sme si išli len kúpiť sladké a poza búčky a štyri rohy sme sa dostali tam, kde nám už straší reprezentanti dali vedieť, že nás tam nikto nebonzne.  Naozaj sme inak boli kontrolovaní zľava sprava aj vrchu. Takže, bol jeden hostinský, ktorý nám načapoval aj „s lvíčkem na prsou“. Samozrejme , že pivo netieklo prúdom, ale to jedno pivečko nám krásne načapoval, podal a povedal: „No chlapci běžte ať nemáte průšvih.“

Asi aj priamo spomienky na november 1989 musia byť doživotné…

Samozrejme. Leteli sme vtedy do kanadského Drummondvillu . Nič nenasvedčovalo tomu, že sa vrátime do inej krajiny ako sme opúšťali. Samozrejme, keď sa išlo do NDR, vždy sme boli tí istí. Keď sme ale leteli na západ do NSR, Kanady, USA, Švédska, Fínska… vždy bol niekto nový medzi nami navyše. Najprv sme si mysleli, že to je výpomoc zo zväzu, ako sme dorastali pochopili sme, že je to štátna bezpečnosť. Najviac na nás dával pozor v Kanade, aby sa mu ovečky nerozutekali. (smiech) Nám to bolo jedno, boli sme mladí a mali vlastné problémy. Vtedy však boli telefóny drahé, neexistoval ani internet, nič, takže sme vôbec netušili čo sa deje doma.

Ako ste sa o novembri dozvedeli?

Fakt, až keď sme si sadli do lietadla ČSA a rozdali nám noviny. Už na titulke bolo, čo sa deje na Václavskom námestí v Prahe aj SNP v Bratislave. Pozerali sme na fotografie ako obarení a nič nechápali. A sledovali, ako sa súdruhovia v lietadle radili čo s nami spravia. Hneď po prílete v letiskovej hale nám povedali, že sa tu niečo deje, sami nevedia čo, ale strana to určite vyrieši a nech nám ani nenapadne cestou na vlak, zastaviť sa na Václavskom námestí. O dva týždne sme mali opäť letieť do Kanady. Vydali nám prísny zákaz, aby sa niekto priblížil k Václaváku. Inak vraj bude natvrdo, natrvalo, nadobro, naveky…  vyškrtnutý, vyhodený z repre aj s roztrhnutým rodným listom a ešte neviem čo.

Hm, to ste sa v šestnástich rokoch museli veľmi zľaknúť… (smiech)

Samozrejme sme to dodržali do bodky! (smiech). Na hlavnej vlakovej stanici sme si odložili vaky, od Václaváku je to asi 300 m pešo. A rovno sme tam ťahali. To bol pre náš šok! Ostali sme ako obarení, bola to pre nás bomba! Prišli sme po dvoch týždňoch domov a zrazu všetko inak! Naozaj to bolo veľmi silné.

Nebáli ste sa? Predsa ste len boli deti…

Čoho? Možno teraz s dnešným rozumom… ale vtedy sme boli mladí, rodiny sme nemali. Vôbec nám nenapadlo, že by sa nám tam mohlo niečo stať, alebo mať dopad na naše rodiny a budúcnosť. Zakázali nám pivo, vyriešili sme aj to, zakázali Václavák, rovnako… Keby nám vtedy povedali, choďte sa tam pozrieť, tak možno poviem, kašlem na to, idem radšej za roh na pivo, ale keď nám povedali, že opovážte tam ísť, tak presne vtedy sa v nás  odštartovala hnacia sila aspoň tam nakuknúť . (smiech)  Ale pravdou je, že sme sa vrátili týždeň po vypuknutí demonštrácií, ktoré už boli pokojné, skôr tam pálili sviečky a štrngali kľúčmi. Ale bolo to fantastické.

Išli ste nakoniec o dva týždne opäť do Kanady?

Predstav si, že hej. Nezmenilo sa vôbec nič. Aj osadenstvo v lietadle  bolo to isté aj so štátnou políciou ako dozor.

Nepýtali sa vás rodáci v Kanade čo sa to doma deje?

V tej dobe veľmi málo ľudí z nás vedelo po anglicky, ale je pravda, že všade kde sme prišli, kdekoľvek, do Fínska, Nemecka, Švédska ,Kanady, USA… vždy sa pri nás pristavili krajania. Pýtali sa ako sa máme, ako je v Československu, rozprávali  svoje príbehy o emigrácii. Čo sme ako mladí vedeli, to sme im povedali. Vždy to bol emotívny zážitok a vždy nám tam aj niečo zakázali.  Však sme doma museli žiť v nejakých koľajniciach, doľava len keď dovolili, doprava, len keď dovolili, aj to výnimočne.

Nemrzelo vás, že v tých celkovo divokých časoch zmeny úplne zaniklo to, že ste sa stali Majstri Európy U18?

V 1991 sme tam boli všetci ešte za jedného. Mali sme ME v Prešove. Boli tam fantastickí fanúšikova. Na to zlato už nikdy nezabudnem. Škoda, že naň zabúda slovenská hokejová história. Po 18 som prešiel do U20 a tam sme v roku 1993 ešte získali bronz na MS. Bol to prelomový rok. Ešte 31. decembra sme hrali za ČSFR (Českú a Slovenskú federatívnu republiku)a od 1. januára už za Českú a Slovenskú republiku. Bolo to bláznivé. Čo však bolo najkrajšie, že sme sa s federatívnou republikou rozlúčili s medailou.

Asi to bolo naozaj „bratské“…

Bola tam úžasná partia. Veď tam boli mená v prvom útoku ako Demitra, Výborný, Kapuš a v obrane Vopát a Kaberle. Nebohý pán tréner Šterbák a pán tréner Vůjtek, Slovák a Čech, čo bola naozaj úžasná trénerská dvojica, vždy túto prvú našu päťku nechali.

Ako ste to dokázali, keď ste boli traja centri?

To sa nás všetci pýtali. (smiech) A pre nás to bola výhoda! Keď niekomu nešlo buly tak išiel druhý, keď mu to nešlo, išiel tretí a zasa na druhej strane ten center to vedel po celej ploche. Čo si budeme. (smiech). Ja som mal úlohy dozadu, Paľo s Dávidom dopredu. Vlastne sme takto hrali celý rok. Dokonca aj na MS, kde sme uhrali posledný bronz pre Československo v mládežníckych kategóriách.

Kedy si to začal cítiť tak, že si už iba reprezentant Slovenskej republiky?

Aj keď sme sa podpichovali, vždy sme  boli veľmi hrdí na to, že sme Slováci. Poviem to nadsadene, nikdy sme sa nezapredali, vždy sme sa hrdo hlásili, že my sme Slováci!  Keď prišlo osamostatnenie, mal som veľké šťastie, že sme hrali proti Taliansku v Bratislave. Ešte ako soplák som nastúpil na zápas A-čka, tuším to skončilo 7:1 a ešte som  dal aj gól!

Pamätáš si výnimočné góly?

Niektoré si pamätám akoby to bolo včera. Bol to náhodný nahodený gól od modrej a skončil až v bráne, lebo brankár puk nevidel. Ale platí! (smiech) Kiež by takých gólov bolo aj 100. To sú presne tie momenty, ktoré si pamätá aj keď čas plynie. Na mnohé človek zabudne, niekedy mi ich aj musia pripomenúť. Alebo si dodnes pamätám na gól z Petrohradu, ktorý nás posunul do finále. Presne ako sa odohral, čo sa vtedy dialo. Bol to vlastne môj prvý gól v národnom tíme a práve ja som rozhodol! Som šťastný aj vďačný dodnes.

Ešte sa stretávate s chlapcami z federálneho družstva?

Jasne. Vždy keď sa s chlapcami stretneme,  vždy máme na čo spomínať. Som nesmierne hrdý na to čo som zažil a aj v akej dobe.  Do federatívneho tímu sa naozaj dostali len najlepší a ja som tam patril. Je to dobrý pocit. Však som hral s menami aj ako Dragan, Hartman, Medrik, Sekeráš, Varholík, Haščák, Zdeno Cíger, Šťastný.

Aký to bol pocit pre mladého hráča prísť medzi takých, o ktorých vieš, že sú zatiaľ násobne lepší ako ty?

Naozaj to bolo veľmi ťažké sa medzi také mena dostať. Neskutočne rád som chodil aj na repre zrazy, aj keď mi bolo jasné, že ma na 99% nevyberú. Veď tam boli naozaj násobne skúsenejší hráči. Pred majstrovstvami sveta mi ako mladíkovi bolo jasné, že sa do mužstva nedostanem, ale bol som tam ako mladý a bral som to tak, že prišiel som sa tam učiť. Veď mi bolo jasné, že som na tých hráčov ešte nedozrel, ale  prišiel som a zabojoval, možno motyka vystrelí.

 Hovoríš, akoby to dnes pri novej generácii bolo inak…

Dnes som tréner mládeže a naozaj vidím, že je to iné. Kým mňa sa nikdy nedotklo, že zo zrazu som išiel rovno domov a nie do národného tímu, z pozície trénera vnímam veľmi negatívne dnešný prístup chlapcov. Keď počujem, že nejde na zraz, lebo však aj tak sa do výberu nakoniec nedostane, ja to jednoducho nechápem. Mne to hlava neberie.

To sa naozaj dá neprísť na zraz a ani o to zabojovať?

Bohužiaľ dá. Trénujem juniorku. Je to vek, kedy chlapci vedia byť nesmierne dotknutí, že ten dostal šancu, onen dostal šancu trénovať s A-čkom. Potom keď ho vyradia z Áčka sú zasa ofúknutí namiesto toho, aby to malo opačný efekt: bol som tam, chcem sa tam vrátiť, vidím, že mi niečo chýba, že musím robiť niečo navyše… Ale nie, on sa  ofučí, potom hráme prípravný zápas s druhou ligou  a prehráme. Pýtam sa ich ako mám zaklopať na dvere, odporučiť ich do A-mužstva, keď sa nedokážu presadiť ani v druhej lige. Dobre, že ich nemusím prosiť, aby mi dali nejaký argument pre trénera, prečo mám zaklopať na dvere a povedať, haló, vyskúšajte tohto a toho, keď vy si to v hlave jednoducho nenastavíte správne.

Richard Kapuš ešte ako hráč HC Slovan Bratislava na začiatku novej ligovej sezóny 26. júla 2010/ FOTO TASR – Martin Baumann

Až doteraz som si myslela, že ak niekto nepríde na reprezentačný zraz, tak je to prinajmenšom porušenie štatútu reprezentanta…

Existujú aj objektívne dôvody, napríklad, že nemá takú formu, aby aj reálne pomohol národnému tímu. Môže mať aj rodinné aj zdravotné problémy. Ak cíti, že by nebol nápomocný, tak je naozaj lepšie, keď to miesto prenechá chlapcovi, ktorí sa na to cíti. Nechápem však tých, ktorí odmietnu zabojovať, alebo že odmietnu, lebo prezidentom SZĽH je ten či ten, robí tam taký a onaký manažér zväzu…  Veď predsa vždy ideme reprezentovať krajinu a nie zväz! Ja som vždy rozmýšľal ako budem hrať čo najlepšie a s kým budem na izbe a nie, kto teraz vedie zväz a podobne. Pre mňa reprezentácia krajiny bola vždy na prvom mieste a nikdy to pre mňa nebolo klišé. Nikdy som nerobil predsa meno manažérovi alebo prezidentovi SZĽH či republiky, ale vždy Slovensku. Opačný, podľa mňa pomýlený prístup, si nikdy neviem vysvetliť.  

Bol si naozaj iný?

Inak by som nedokázal to, čo som dokázal. Naozaj sme rozmýšľali inak. Išli sme na každý zraz aj za cenu, že sme vedeli, že neuspejeme. Bola to pre nás veľká škola hokeja. Jasne, že niekedy som aj ja cítil, že už som na úrovni A a nič, ale potom som si musel uvedomiť, že skúsenosti pred MS sú obrovsky dôležité. Neviem pochopiť, že dnes tieto zrazy už niektorí ani nechcú vyskúšať a tak chlapsky zabojovať.

Možno je to aj prístupom rodičov a celkovou výchovou…

Príklad. Na zrazy do Česka ma otec maximálne odviezol na vlakovú stanicu. Smer Bratislava-Praha hlavné nádraží. Vak na ramene do metra, potom na autobusovú stanicu a smer do Příbrami alebo Slaného a potom späť. Vyúčtovať lístok, preplatiť, kúpiť… žiadne také, že ma rodič odvezie tam aj späť.

V čom malo cestovanie s vakom „čaro“?

Jednoduché. Istým spôsobom ma vychovávalo. S obrovským vakom do kupé plného ľudí ma naučilo pokore. Prísť s výstrojou medzi dospelých ľudí v 16 rokoch a vysvetliť im, že až do Prahy im budú zavadzať aj hokejky aj vak medzi nohami, neboli vždy všetci príjemní. Ale musel som sa naučiť s nimi komunikovať a existovať niekoľko hodín. Naučilo ma to pokore, aj nejakej organizácii aj orientácii. Dnes príde rodič na zimák dobre že nie autom až do kabíny.

Otec vás nikdy nevozil na tréningy?

S bratom sme vždy z Dolných honov cestovali na zimák autobusom č. 54. Možno dvakrát do roka nás zobral na zápas. Došiel sa pozrieť a potom rovno išiel, lebo aj tak vedel, že chceme ostať s kamarátmi. Samozrejme, nijakým spôsobom neobhajujem bývalý režim, to určite nie,  ale v istom zmysle nás naozaj vychovával. V športe nás naučil skloniť hlavu, sklopiť uši a povedať si dobre, nevadí, skúsim to nabudúce. Dnes už každý chce byť z večera do rána obrovským platným hráčom aj keď k tomu ešte nedozrel.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *