Richard Kapuš: „Je nepochopiteľné, že keď Rišo Lintner kandidoval na post prezidenta SZĽH posielal chlapcom na MS U20 motivačné videá a po nástupe do inej funkcie mladým zavrel dvere.“

Dalito.sk/Bývalý reprezentant SR v hokeji Richard Kapuš, tréner kadetov v HC Slovan Bratislava a asistent trénera reprezentácie U18/FOTO TASR - Andrej Galica

Vo verejnosti už niekoľko týždňov rezonujú články uverejnené na DALITO, ktoré poodhalili aj momentálnu situáciu v slovenskom hokejovom hnutí. Po MS U20, pri ktorom vyplávali na povrch aj nepríjemné informácie sme oslovili nielen generálneho manažéra reprezentácie Miroslav Šatana, ktorý možnosť reagovať nevyužil, ale aj bývalého slávneho hokejistu a reprezentačného trénera Zdena Cígera, rešpektovaného českého trénera Luďka Bukača ml., či prezidenta SZĽH Martina Kohúta. Takmer vždy sme v rozhovoroch skončili pri téme výchovy mládeže. Preto sme tento raz oslovili bývalého slávneho reprezentanta, dnes trénera kadetov v HC Slovan Bratislava a asistenta trénera reprezentačnej U18 Richarda Kapušu. Pýtali sme sa aj na to, čo si myslí o práci šéfa extraligy Richarda Lintnera, ktorý sa kedysi angažoval ohľadom motivácie mladých hráčov a či pre nich reálne aj niečo urobil, o nových štadiónoch, ktoré chce stavať SZĽH, čo si myslí o práci “zlatých chlapcov” vo funkciách SZĽH, ale hlavne o tom, prečo to v slovenskom hokeji dnes vyzerá tak, ako vyzerá.   

Verejnosť dlho rieši situáciu, ktorá sa udiala po MS U20. Zarezonoval aj rozhovor Dalito so Zdenom Cígerom, aj prezidentom Martinom Kohútom. Naposledy sme predsa len vyhrali nad olympijským výberom Ruska.  Tak ide hokej dopredu alebo nejde podľa vás?

Bavíme sa vo viacerých dimenziách. Jedna je „dvadsiatka“, ktorá je v hokeji braná ako juniorská mládežnícka, iné je baviť sa o A-čku . Samozrejme, že víťazstvo nad olympijským výberom družstva potešilo fanúšikov. Budeme dúfať, že budú dobré výkony aj na domácich majstrovstvách sveta (MS), kde to celé smeruje, i keď na domácich MS to bude ale ťažké, lebo doma je šampionát ťažší, ako keď sa hrá vonku. Uvidíme.

Mala som tú česť pôsobiť v redakcii športu RTVS, keď sme prvý raz organizovali MS na Slovensku. Krajine som vychovala aj reprezentantku, aj keď v individuálnom športe. Viem, že doma sa očakáva, že športovec sa viac vyburcuje, ale takmer vždy to dopadne ešte horšie. Čím to je?

Doma je ten tlak väčší . Za všetky príklady len rok 2000, kedy sme získali prvú medailu. Boli to MS v Rusku a podľa súpisky sa všeobecne hovorilo, že prvé miesto majú Rusi a bojuje sa len o druhé a tretie. Na začiatku šampionátu nás ani nenapadlo, že by sme mohli niečo získať a nakoniec hviezdami nabitý ruský tím nepostúpil ani do štvrťfinále. Takže naozaj, doma nie je nikto prorokom a je to náročnejšie.

Sú to predsa len skúsení, profesionálni,  zrelí hráči a aj tak to doma nejde. Profesionáli by predsa  mali vedieť spracovať tlak.

Osobne som domáce MS nikdy nezažil, takže to neviem posúdiť z vlastného pohľadu, ale určite na tom niečo bude, že je to ťažšie.

Určite ste čítali osobný blog prezidenta SZĽH Martina Kohúta, kde vyzýval aj vašich bývalých spoluhráčov, aby urobili hrubú čiaru.  Je to naozaj také napäté v tých hokejových vzťahoch?

Určite sú tam dodnes nejaké poťahovačky. Niektorí ľudia cítia na sebe nejakú krivdu a z jednej strany sa im ani nečudujem. Nejdem hodnotiť pána Kohúta a vlastne nikoho, ale určite viem, v tej dobe, kedy sa tá vojnová sekera vykopala, nebolo všetko fér. So Zdenom Cígerom sme dlhé roky hrávali. Jediný mal, prepáčte za výraz „gule“ zobrať slovenskú reprezentáciu v časoch , kedy sa tu štrajkovalo a prichádzali nezmyselné výhovorky z reprezentácie. Jediný mal s pánom Švehlom  tie „gule“ zobrať tú reprezentáciu a nakoniec Zdeno zostal najviac pošpinený, opľutý od fanúšikov, ktorí sa na to pozerali len jedným smerom. Na obhajobu všetkých zúčastnených, nejdem nikoho kritizovať, každý si vidí do svojej hlavy, poviem len toľko. Za našej doby, keď sa išlo reprezentovať zažil som viacerých prezidentov zväzu, od pána Mitošinku, cez pána Pašeka, pána Širokého …. a môžem za seba povedať, že vždy keď mi prišla nominácia na MS išiel som reprezentovať v prvom rade Slovensko,  v druhom rade seba. Nikdy som nešiel reprezentovať prezidenta  SZĽH, ani jeho výkonný výbor, ani niekoho iného. Vždy som sa na reprezentáciu tešil. Pokiaľ som sa rozprával s hráčmi z mojej generácia, aby som si potvrdil, či len ja mám tento „skreslený názor“ , potvrdili mi to všetci chalani, že sme neriešili kto je prezident , kto vo výkonom výbore, kto je generálny manažér. Maximálne som si pozrel nominačku, kto je na nej a začal som sa na nich tešiť a išli sme spoločne reprezentovať.  Čiže to čo sa stalo je pre mňa dodnes nepochopiteľné, aby človek, ktorý to zobral na seba v tých ťažkých časoch bol nakoniec opľúvaný od verejnosti a fanúšikov, tak to sa mi naozaj nepáči a budem stáť tvrdo za tým, že to boli veľké nezmysly. Takto sa predsa nerieši situácia nikde. Napríklad idú prezidentské voľby. Ľudia  prestanú chodiť do roboty, lebo nevyhral ich kandidát? Asi nie. A tí chlapci vlastne nenastúpili do roboty a pritom to je ich práca. Viem, že reprezentácia už nie je klubová práca, ale  hokej je ich práca a pre mňa bolo vždy česť reprezentovať, preto to čo sa stalo stále považujem za nezmysel.  Som za to, odreprezentovať  urobiť čo najlepšie výsledky  a potom sa poďme  baviť kto má a nemá stáť vo vedení a poďme robiť spoločnú vec. Nie však tak, že my teraz keď tam bude ten a tak neprídeme reprezentovať… Koho tým oklamali? Slovenského fanúšika, nikoho iného.

Možno sa mýlim, ale akoby tento „štrajk“ a posledná voľba prezidenta SZĽH otvorili hokejovú  pandorinu skrinku a v reprezentácii sa riešia divné veci. U18 nám urobila radosť, potom ale prišla U20, teraz sa zasa riešia nejaké divné vojnové sekery, skupinky….

Tak poďme po poriadku. Som rád, že sme sa aj k tejto téme dostali. U18 a U20 toho istého ročníka 1999. všetci to vnímame, že u nás na  MS urobili parádnu robotu, hrali parádny hokej, boli fantastickí. Aj ja som bol z toho nadšený, lebo som stále Slovák a fandím slovenskému hokeju, či je tam český, slovenský, americký tréner, bez rozdielu kto ich trénuje, či sú to juniorské alebo seniorské MS, stále fandím slovenskému hokeju. Neviem čo by sa muselo stať, aby sa to zmenilo. Tak poďme postupne. Chlapci pod vedením pána Javorčíka urobili fantastický výsledok, hrali fantastický hokej, podporený fantastickým publikom. Mňa to unieslo tak, že som zavolal prezidentovi zväzu, či mi vie zohnať lístky na zápas s Ruskom. Sadol som do auta a išiel som sa tam pozrieť. Bol to fantastický hokej. Na druhej strane ročník 98 dokonca obsadil lepšie miesto ako ročník 99.  A čo sa teda udialo za tie dva roky? V živote ste odo mňa nepočuli a ani nebudete počuť kritiku na nejakého druhého trénera. Nepoznám totiž trénera , od spomínaného Cígera až po prepieraného Bokroša, ktorý sa nesnaží  ísť do každého zápasu s víťazstvom. NEPOZNÁM trénera, ktorý by na zápas nastupoval s tým, poďme ho prehrať! Aj zápas s papierovo silnejšími súpermi sa tréner snaží ušiť taktiku takú, aby bola úspešná. Kritizovať či hráme ofenzívny či defenzívny hokej je smiešne. Aj ja som mal kedysi skreslené predstavy, ale keď som sa objavil pri reprezentácii U18 pochopil som, že tréner tomu musí dať celému hlavu a pätu, od toho tam je.

A ten ročník 1999?

Ľudia doma videli krásny hokej . Prešli dva roky a povedzme si , koľko z našich hráčov  boli na MS U20 TOP viditeľní. Bol to Adam Liška a Martin Feherváry.  Adam Liška pravidelne hráva seniorskú ligu KHL, Martin Feherváry  seniorskú súťaž vo Švédsku. Fíni, Švédi a ďalší majú takých hráčov, ktorí pravidelne hrávajú najvyššiu seniorskú ligu 10 až 15. Čiže od tej U18, kde naši boli svetoví a držali s nimi krok, prešli dva roky, kde z našich hráčov veľa hráčov  je v zámorí, kde však hrávajú juniorskú ligu. Nehovorím, že to je nekvalitná liga, ale zasa boli na MS viditeľní len tí, ktorí hrali už seniorskú ligu.  A takých majú Švédi a Fíni oproti nám aj sedemkrát viac. Tu nám ušiel vlak, že po tých U18 dostali šancu v seniorskom hokeji len dvaja hráči a tí aj boli TOP viditeľní.

Dobre, ale čím to je? Nedávame im sami šancu hrať so seniormi?

Podľa mňa nie je šťastným riešením, že máme neobmedzený počet cudzincov. Osobne som začal reprezentovať od asi 16 rokov. Samozrejme, že som si vtedy myslel, že toho už viem veľmi veľa, ale pre mňa najväčšia hokejová škola bola, keď som v osemnástich prišiel do A-čka Slovana a dali ma hrať so skúsenými hráčmi: Marianom Horváthom, Lacom Karabínom, Romanom Weberom a Matejom Buknom. Hral som im centra a oni si ma kočírovali. S pokorou som ich počúval a boli to dobre mienené rady. Napríklad „na čo ideš ku mne, choď odo mňa“.  Čiže oni ma možno hokejovo viac vychovali a dali mi viac hokejovo práve v samotných zápasoch, kedy si ma kočírovali. Mal som pokoru ich počúvať a robiť to, čo odo mňa chceli. Myslím si, že toto ma najviac posunulo v úvodzovkách viac, ako ktorýkoľvek tréner. A dnes tí mladí chlapci tú šancu nedostávajú a druhá vec je, že keď im niečo poviete, tak sa tvári, že či som zjedol celú múdrosť sveta, však on už bol aj na MS U18, tak on už vie! NEVIE! Verte tomu, že nevie. Niektorí hráči nie sú ochotní počúvať, nemajú pokoru, nemajú úctu.  A naozaj, príde 18 ročný do Áčka, dostane vedľa seba 35 ročného hráča, ktorý mu možno fyzicky nestíha, ale svojimi skúsenosťami mu dokáže viac poradiť ako ten, čo mu bude stíhať. Dnes sa to vytráca, lebo mladí hráči nedostávajú šancu v seniorských mužstvách a tu nám ten svet uniká. To je na margo ročníkov 99.

Prečo ale nedostávajú šancu? Lebo  je hokej o takých veľkých peniazoch, že mužstvá idú len po výsledkoch, tak radšej nakúpia hotových skúsených hráčov zo zahraničia? Pamätám si totiž Richarda Lintnera, keď chcel byť prezidentom SZĽH a hovoril o tom, že mladí hráči musia dostať šancu. Nemám však ten pocit, že sa to deje.

Pre mňa je nepochopiteľné, keď Rišo kandidoval na post prezidenta zväzu, tesne pred tým posielal chlapcom na MS U20 motivačné videá, ako majú bojovať pre Slovensko. Bolo to pre tých chlapcov fajn. Potom nastúpil do inej funkcie a vlastne mladým zavrel dvere.

Neviem či dnes je slovenský hokej o veľkých peniazoch, každý tím však potrebuje výsledky, každý tréner chce mať výsledky a dnes tí zahraniční hráči nie sú až tak drahí, pretože trh je veľký. Možno slovenský hráč si vypýta viac ako Kanaďan, ktorý nemá robotu, tak ide aj za menej peňazí. Tu vidím priestor, že by mali v našich seniorských mužstvách dostávať šancu mladí hráči, aby sa vyhrali a boli prospešní aj v tímoch ako je U20. Pre zaujímavosť, minulý rok na  MS U18  Fíni do  posledných dvoch zápasoch čakali na 17 až 18 ročného chlapca, ktorý hral finále za Kärpät Oulu , hral v prvej päťke. Prišiel na MS a bol najplatnejším hráčom tímu a získali titul MS. Došiel chlapec od seniorov do juniorského hokeja a bolo to viditeľné.

Ak by sme to od zajtra takto nastavili, kedy by sme to reálne pocítili?

To je veľmi hypotetická otázka, pretože od zajtra sa nič nezmení.   Vráťme sa však úplne niekde inde, čo by malo nastaviť a to  je všetko od začiatku, teda od základných škôl. Vrátiť telesnú výchovu do škôl ako povinný predmet hodnotený. Nie absolvoval, ale hodnotený, ako to bolo za našich čias.  Každý vedel kotúľ vpred, kotúľ vzad, výmik, vyšplhať sa na ľane, tyči, vedeli sme  dvojtakt aj trojtakt z hádzanej. Naozaj sme vedeli všetko, niekto lepšie, niekto horšie. Dnes mi na letnú prípravu prídu chlapci, urobíme im takzvanú opičiu dráhu nech vidíme ako sú obratní, tak po desiatich minútach zruším kotúľ letmo, lebo sa bojím, že si zlomia krk. Dám im vyšplhať sa  na tyči, polka mužstva sa nevyšplhá, lebo to nevedia z telesnej výchovy.  Kedysi  odznaky zdatnosti boli dobré nielen pre hokej, ale šport ako taký. Nie všetko za tých komunistov bolo zlé a toto bolo určite dobré. Dnes mi učitelia hovoria, že z 20 detí cvičí 5, lebo ostatní majú ospravedlnenky. Kedysi cvičili všetci. Nehovorím, aby boli červené trenky, biele  tielka a cvičky, ale nech sa vráti telesná výchova. Druhá vec. Z ulíc sa vytratili deti.  Viem, že je iná doba, ale v tomto nie. Ako už niekde hovoril aj Miro Šatan, my sme prišli domov a išli sme von. Vždy sme našli kúsok miesta a trávy, aby si tam deti mohli zahrať futbal. Čo boli bránky? Bránky boli dva stromy alebo bundy sme zložili a mastili sme futbal. Prestal nás baviť futbal? Hrali  sme sa na schovávačku, to je vám obrovsky dobrá vec! Tam kotúľ, tam som musel preliezť plot, aby som sa schoval. Ďalšie obyčajné zručnosti človek úplne  prirodzene nabaľovali na seba. Choďte sa dnes pozrieť na sídlisko! Sotva tam nájdete dve partie, ktoré hrajú futbal.  Veď my sme s babami skákali gumu! Jednotky, dvojky, trojky .. otočka. Aj to bolo pre nás a hokej dobré! Jednoducho, tie deti vychádzali do základných škôl telesne nadané. A dnes? Telesní analfabeti, s ktorými je potom práce viac ako dosť.

Zabíja teda slovenský hokej kvantita?

Samozrejme. Dnes nemáme tým čo som hovoril kvantitu. Z mála sa potom ťažko vyberá kvalita.  Pamätám si, že ža našej éry nastupovalo do hokejovej triedy  50 detí, 20  museli vyradiť. Vyberali najšikovnejších. Dnes ale vyberáte  z 28 ľudí 25. Keď nie je kvantita, nevieme vybrať kvalitu a tým pádom nie je ani konkurencia. S kýmkoľvek sa bavím na mládežníckej úrovni, v mužstve máte  dvoch troch šikovných a 15 nazvem to menej šikovných. A klasicky slovenský národ, ale takí sme boli aj my,  nebudem sa ťahať za tým lepšími, lepší si to radšej uľahčí, lebo mu to stačí na tých slabších.  Radi nás porovnávajú s Fínskom, lebo máme rovnaký počet obyvateľov,  ale tam idete na mládežnícky tréning, ale tam je dvadsať hráčov, ktorí šlapú  ako hodinky. Potom ten tréning vyzerá úplne inak, ako keď vy máte troch šikovných, desať menej šikovných a v úvodzovkách sedem do počtu. Tréning potom vyzerá inak, lebo niektorí ho brzdia. Okrem toho, oproti Fínom, vymyslím si, my máme v mládežníckej kategórii registrovaných 200 hráčov, Fíni  4000! Ako sa vám vyberá z 200 hráčov a ako zo 4000?!  A to posledné je, že minulý rok na MS U18 som mal kamaráta v ruskom tíme, s ktorým som šesť rokov hral v Novokuznecku a som sa ho pýtal, koľko hráčov videli za posledný rok pred MS na svojich zrazoch. 157! My Slováci sme videli 34 a to sme povolali všetko čo malo ruky a nohy. Ospravedlňujem sa, ak sme na niekoho zabudli, lebo aj to sa môže stať, lebo  niekde hrá a veľmi ťažko sa to  hľadá ak človek o ňom nevie, lebo je tri roky preč. Viete si predstaviť robiť výber zo 157 hráčov a z 34? Tá kvalita je úplne niekde inde. Takže sa vrátim na začiatok otázky, keď nám chýba kvantita, neviem vybrať ani kvalitu.

Dobre, ale keď prezident SZĽH ide stavať desiatky štadiónov , tak pre koho to bude? Však podľa toho čo hovoríte, tam nebude mať kto chodiť.

No uvidíme. Verím, že to majú premyslené, ako tú kvantitu dostanú na ľad.

Prezident SZĽH Martin Kohút pre Dalito povedal, že všetko majú premyslené.

Dúfam.

Máme tu generáciu v SZĽH „zlatých chlapcov“ na čele s Martinom Kohútom.  Máte pocit, že za viac ako dva roky hokej niekde posunuli?

Dajme si otázku, v čom by sme to chceli vidieť. Myslím si, že hokej funguje tak isto ako fungoval, možno sa ekonomicky upravil, lebo na zväze nejaké tabuľky prešli z červených čísiel do zelených, do toho však ja nevidím.  Prišiel  Craig Ramsay, klobúk dole pred ním. Som člen  výboru U18 a preberali sme spolu herný systém. Určite veľa vecí povedal perfektných, klobúk dole. Prišiel Fín Jukka, tak isto priniesol dobré veci. Za seba a množstvo ľudí môžem povedať, že u nás je naozaj dosť mládežníckych trénerov, ktorí sú ochotní pracovať a vzdelávať sa, nehovorím , že všetci, ale dosť, ktorí sú ochotní prebrať inovatívne veci. Čítal som váš článok s trénerom Luďkom Bukačom ml., veľmi dobre napísaný a povedané, naozaj. Ale problém je v tom, že vy preberiete modernú metódu a prídete na ten tréning  napríklad vo Fínsku a urobíte ho bez problémom, ale ja ten istý tréning urobím so svojimi chlapcami, ktorí tú fínsku úroveň dosahujú štyria piati, tak ten „inovatívny tréning“ bude na Slovensku vyzerať úplne inak. Pozriete sa na oba tréningy a čo si poviete? Že tréner to zle urobil alebo hráči? Naši hráči tento inovatívny prístup jednoducho nestíhajú. Takže my máme trénerov, ktorí sú naklonení inovatívnym veciam aj metódam , ale vždy to musíme skĺbiť s tým čo máme.

Tak robí to zväz dobre alebo nerobí?

Mne sa to veľmi ťažko hodnotí, lebo nie som úplne v kuchyni. Ako keď žena varí a ja pri tom nie som. Výsledok uvidím až na stole a zatiaľ ten výsledok na hokejovom stole nie je taký, akoby by ľudia očakávali.  Vrátim sa však k tomu, že všetci volali „zlatá generácia“ odchádza, treba  zabudovať novú. To ale nie je proces na rok ani dva, ale na oveľa dlhšiu dobu.

Ale pán tréner Luděk Bukač  ml. práve hovoril, že sú veci, ktoré sa dajú urobiť za mesiace.   

V tom vašom článku povedal krásnu vec. Zlatí chlapci, hovoriť budem o svojej  generácii, aby som sa niekoho nedotkol. Povedal, že aj u nich sú zlatí chlapci, ktorí prišli do funkcií , ale potrvá im 7 až 10 rokov, kým prídu na to ako to funguje. To jednoducho inak nejde. Aj ja keď som skončil s hokejom a začal som trénovať som si myslel, že WOW, idem touto cestou, ale musel som systém spoznať na vlastnej koži, aj v škole, ktorú som vyštudoval s trénerskými licenciami zistiť, že nemôžem k tomu pristupovať tak, že ja som teraz skončil a určité veci viem a idem ich učiť  deviatakov. Všetko má nejakú postupnosť. A na toto človek príde vlastnými krokmi, chybami, skúsenosťami. Človek sa najviac naučí na sebe a prijať aj to, že áno, tu som spravil chybu ja, nikto iný. Musí vedieť, že tadiaľto cesta nevedie a napredovať nejako. Ale naozaj, máme dosť ľudí, ktorí chcú pracovať, ale nie vždy môžu. Napríklad mi volal tréner  Robo Rehák zo sústredenia, že na tréning mu cez Vianoce mi prišlo  šesť chlapcov! Boli na lyžovačkách. Tak ako s nimi potom máte pracovať? Zlatú generáciu ste nevideli, že by ich rodičia priviezli autom pomaly pred kabínu a rodič mu dovleče výstroj. Ja som si sadol  na Dolných honoch do autobusu aj s výstrojou a hokejkami a došiel som s autobusom. Viem, že je iná doba, ale to všetko so všetkým súvisí.

Hovorí o tom celá hokejová odborná verejnosť, že hokeju škodí aj „skupinkovanie“.

(úsmev)  No skupinkovanie… Znova poviem a nie som naozaj alibista, do „kuchyne hore“ nevidím kto s kým, kto proti komu. Človek si niečo prečíta na internete… A po tom niečom, čo zažili  Zdeno Cíger a Švehla, tá hrubá čiara sa v hokeji robí ťažko asi ťažko, ale asi niekde naozaj nastala chyba. Ale či sa to inde skupinkuje, to ja naozaj neviem. Nechodím tam, môžem hovoriť len za našu skupinu v Slovane a repre U18. Tam držíme spolu,  jeden je z Trenčína, druhý zo Žiliny, tretí z Bratislavy . Trénerský štáb je patria, ktorá si rozumie a chce ísť za svojim cieľom. To je pre mňa podstatná skupinka. To čo sa deje hore, rovnako akoby som robil v ktorejkoľvek firme, či sa hore niečo bude kuť a či tam budú skupinky šéfov nešéfov, to ja už   neovplyvním. Takže neviem povedať, či sa tam niečo skupinkuje, ale asi na tom niečo bude, keď  sa takéto veci vynášajú von.  Ale kto s kým a proti komu neviem. Povedal som iba jedno, keď Rišo Lintner kandidoval za prezidenta mi to pripadalo, že chce pomôcť aj mládeži, aj keď sa priznávam, že na jeho stoličke som nikdy nesedel, neviem čo to obnáša, ale z môjho pohľadu je absolútne nešťastný ťah neobmedzený počet cudzincov pre našu mládež.

Prezident Kohút v blogu písal, že Bratislava je hokejový štát v  štáte.

Neviem v čom je Bratislava iná , ale čo ja v Bratislave považujem za chybu je ,  že kedysi to fungovalo tak, že gro najlepších hráčov sa zgrupovalo v Slovane Bratislava ŠHT v športovej hokejovej triede. Ostatní bojovali v Ružinove, v HOBE  a keď na ďalší ročník niekto vyskočil, tak prišli do Slovana. Tam sme vytvorili skupinu 25 hráčov, ktorí sa dokázali ťahať jeden za druhým. Dnes máme štyroch  šikovných v Slovane, dvoch v Ružinove, troch na HOBE a každý si ich drží, či už pre poplatky, či preto, že aj oni chcú mať výsledky. Tak možno je Bratislava v tomto iná, že má tri mládežnícke kluby a každý si drží toho najlepšieho miesto toho, aby sme vytvorili najsilnejšie mužstvo. Na jeden strane  to chápem, ale pre vývoj slovenského hokeja je to nepochopiteľné.

Ani projekt U20 nemal zmysel?

Ťažko sa mi to hodnotí, lebo som pri ňom nebol, ale myslím si, že tým, že mladí hráči nedostávali šancu v seniorských mužstvách, tak pre nich to cez tento projekt  bolo dobré. Lenže veľa hráčov sme mali vonku a tým pádom  z toho projektu išla na MS U20 jedna či dve päťky, niekedy sedem hráčov.  Mal to byť americký projekt U18 , ale tam celý rok hrajú všetci hráči spolu a spolu odchádzajú aj na MS.  U nás všetci, ktorí majú možnosť odchádzajú do zahraničia, čiže v projekte máme najmä hráčov, ktorí na MS nepôjdu . Z jedného hľadiska to malo význam, pretože sa pripravovali na seniorský hokej a hrali kvalitnejšiu ligu ako juniorskú, na druhej strane strašne málo hráčov z toho projektu išlo reálne aj na MS. Ale to už neovplyvní žiadny tréner na zemeguli, lebo tú hráčsku kvalitu máme vonku.

V Slovane ste pri kadetoch. Maxa Čajkoviča poznáte osobne. Prepísal historické tabuľky a tréner Bokroš ho aj tak poslal pred MS U20 domov. Nedostal tak ani šancu ukázať sa pred draftom NHL. Urobili by ste to aj vy?

Začnem od minulého roku na MS U18, kedy sa celá  verejnosť zhrozila, že Max nedostal ocenenie ako najlepší hráč tímu, že sa nezmestil do tej trojice. Maxim je veľmi dobrý a šikovný  hráč, treba s ním ale veľa mentálne pracovať. On by vám vedel povedať o čom rozprávam, nakoľko som si ho zobral tak „pod ruku“, lebo viem, že keď človek chce z neho vytlačiť najviac, tak musí na neho byť „sekera“. Maxim odohral na MS vynikajúci turnaj, veľmi nám pomohol a s Kováčikom a Okuliarom vytvorili najlepší útok aký sme mali. Dokonca si dovolím tvrdiť, že boli lepší ako ktorýkoľvek ruský útok. Hrali fantasticky. Boli sme rozhodnutí, že hodinky s ocenením dostanú oni traja , ale vyletel nám ta obrovským spôsobom brankár Vyletelka , ktorý nás podržal od druhého zápasu s Čechmi až po záverečný, takže sme sa museli rozhodnúť. Jedno ocenenie brankárovi a na dve ocenenia nám ostali traja hráči. Všetci hrali celý turnaj perfektne, Maxovi možno trochu nevyšiel posledný zápas. Sadol som si s ním a povedal mu, že Max hlavu hore, títo dvaja chlapci v osemnástke končia, ty máš šancu ešte budúci rok a verím, že keď budeme spoločne pracovať bude to pre teba opäť skvelé, lebo ťa účasť na ďalších MS U20 môže ďalej len niekde posúvať a tie hodinky ostanú len v skrinke.  Myslím si, že Max ma pochopil a zobral to, aj keď verejnosť to brala trochu inak. Myslíte si, že nás to nemrzelo? Mrzelo, veľmi a keby som mohol tak by som ešte o jedno ocenenie poprosil navyše. Museli sme rozhodnúť. Predstavte si, že v 15 minúte tretej tretiny vám donesú na striedačku papierik a vy tam musíte vpísať mená.  Max má všetky predpoklady aby tento rok všetkým ukázal, že je na Slovensku top. A teraz sa prehupnime späť do tej dvadsiatky.  Max je z tých mladších hráčov najlepší strelec. Max musí hrať v prvých dvoch päťkách, je hráč na dve prvé päťky. Pokiaľ sa tam nezmestí, je veľmi ťažké s ním pracovať s jeho prístupom a s jeho hlavou. To však nie je len prípad Maxa, takých hráčom máme veľa. Ale Max, aby on hral tretiu päťku, chodil menej na presilovky , respektíve nechodil na presilovky, chodil len na oslabovky, je to veľmi ťažké. A to tam podľa mňa nastalo. Maxova chvíľa v U20 ešte naozaj môže prísť.  Ťažko sa mi jednoznačne hovorí, že áno, poslal by som ho domov. Nie, neposlal.  Takú odpoveď odo mňa počuť nebudete lebo som tam v danom momente nebol. A agenti NHL? Aj Maxovi som povedal už na U18, že agentom je jedno, či niekto dostane ocenenie Najlepší hráč turnaja alebo nie. Nikoho z nich to nezaujíma. Oni ho už videli, aký je hráč, kde má prednosti, kde má slabiny, na čom musí popracovať a určite ho sledujú ďalej.

Jedna žena už na Slovensku ukázala, že vie vychovať skvelých hráčov aj bez veľkoklubu, ale v Česku. Adriana Hosťovecká s rodičmi odišla zo SZĽH do českej ligy, lebo nesúhlasila s metodikou výučby hokeja na Slovensku a založila projekt Svište. Z tohto projektu vzišlo niekoľko zvučných mladých mien. Asi niečo urobila dobre, nie?

Som veľmi rád, že som túto otázku dostal. Pani Hosťovecká urobila vec, že v tom čase, keď sa jej nepáčil systém mládežníckeho hokeja u nás zozbierala ochotných rodičov, ktorí si to mohli dovoliť a dokázali voziť deti von za hranice. Naozaj niečo zorganizovala, čo bolo prospešné a bola to dobrá cesta, nehovorím, že klobúk dole, ale dobrá cesta. Určité jej aktivity sú fajn, ale to je všetko a myslím si, že všetkého veľa škodí. Povedzme si koľko vody pretieklo Dunajom odkedy Svište skončili, strašne veľa a tí chlapci, ktorí boli v Svišťoch potom vyrastali už vo Švédsku, Fínsku a inde, kde vystrelili. Určitý dobrý krok urobila, ale potom chlapci už v takýchto hokejistov vyrástli inde. Áno, mali dobrý základ, ale myslím si, že sa to tu už zbytočne moc preceňuje. Poznáme sa osobne, nemáme problém si s ňou sadnúť , ale myslím si, že toho svišťovania je už naozaj dosť. Opakujem, určitú dobrú vec urobili, ale to, že tí chlapci sú tam kde sú nie je zásluha len Svišťov, ale stále sa to u nás posúva do tej roviny , že WOW Svište.

Ale aj pán Bukáč ml. pre Dalito povedal, že trénujeme tridsať rokov rovnako a keby to Adriana neurobila, možno by dnes nebol ani Feherváry, Ružička, Turanský, Krivošík, Lacka

Áno, u nás je problém, že ročníky máme stále vedené podľa školy od septembra do septembra. V Česku už po novom: raz si 2001, tak si 2001, či si pred septembrom či po septembri. A tak by to malo byť. V tomto to majú jednoznačne lepšie. Čo sa týka ostaršených, myslím si, že u nás je ich až príliš , pretože zasa nám chýba kvantita , tým pádom dorastenci musia hrávať juniorku , kadeti dorast … Keby sme mali  kvalitu v daných kategóriách bola by kvalita všade, lenže tým, že najlepší sa niekedy nezmyselne posúvajú vyššie, tak je to škoda. Inak dnes už ostaršenie o dve kategórie môže byť aj u nás, aj v Slovane máme takého hráča.

Fanúšikovia stále nevedia, ako sa majú postaviť k faktu, že v extralige slovenskej hokejovej krajiny vyhráva maďarské mužstvo nad slovenským. Slovanu zasa vyčítajú, že je mimo nej a tak nepomôže zvýšiť jej úroveň.

Slovenskú  extraligu pre veľkú pracovnú vyťaženosť nesledujem. Pozriem si len výsledky, no a čo tam vidím. Bohužiaľ to, čo vidím.  Keď si pozriem aj zostavu niektorých mužstiev a vidím tam tie kanadské a všelijaké iné vlajky a zrazu traja Slováci a znovu kanadské vlajky, tak to je presne to, o čom sme vlastne celý čas hovorili, príliš veľký počet cudzincov na môj vkus. No a Slovan? Snáď  raz budeme mať toľko finančných zdrojov, že budeme môcť vytvoriť aj káder HC Slovan Bratislava B, ktorý by mohol nastúpiť do extraligy, určite by sme takúto možnosť privítali, ale vyskytla sa aspoň možnosť HC Bratislava a verím, že bude mať napredovanie.

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to prosím na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Môže vás zaujať:

Zdeno Cíger: „Som zvedavý, kto zostane v “hokejovom hnutí” po skončení MS 2019.”