Rok a pol v gauči na Jána Botta
Samozrejme, nie celý, ale „len“ takmer. Našťastie sme pred pandémiou kúpili nový, lebo keby som toľko času mala prežiť v pôvodnom, dnes ma už neposkladá nikto. Ale aj tak, telo dostáva riadne zabrať dodnes a ešte aj chvíľu bude.
Viem, že to nie je správne, že sotva otvorím oči, presuniem sa zo spálne do obývačky a rovno si sadnem na gauč do tureckého sedu k počítaču, alebo sa vsuniem do sedačky s vystretými nohami na stolíku, pod ktoré si sotva stihnem vopchať vankúš, aby ma na skle netlačili päty. A takto divne poskladaná pracujem do večera celý dni, týždne, mesiace, rok a už pomaličky aj dva. Pribúdajú len lekárske mastičky na bolesť rôznych kĺbov v tele, o ktorých som ani netušila. Najhoršie je na tom ľavé rameno, dúfam, že z písania, ale veľa za ním nezaostávajú ani kolená. Niekedy mám pocit, že keď sa nejakým zázrakom vďaka polnočnému násiliu manžela predsa len preplazím späť do spálne, že mi kolená až horia. Vystieram ich na posteli v pravidelných intervaloch, aby si spomenuli, na čo sú určené. Turecký sed pred počítačom na gauči mám už taký vycibrený, že kolená ani necítim. Ale keď ich musím vystrieť, no hrôza.
Bol a je to zlý rok. Áno, plný smútku, negatívnej energie, bezmocnosti a frustrácie, keď máte pocit, že už jedine koho milujete je vaša rodina a gauč, v ktorom po roku už nielen píšem, ale aj telefonujem, jem, pijem, učím sa jazyky, lakujem si nechty (nechápem na čo), no proste všetko. A keď mi naň náhodou niečo padne alebo sa vyleje, za ten čas mi tak prirástol k srdcu, že sa dokážem pohádať sama so sebou aká som nemožná. V domácnosti za ten rok okrem rúšok a respirátorov pribudli len tepláky, ktoré sa mi predrali na zadku, pár kvetináčov na balkóne, ale najmä množstvo čistiacich prostriedkov na môj gauč. Niekedy mám pocit, že za ten dlhý čas sme si medzi sebou normálne vytvorili akési puto. Neviem vlastne aké, lebo až do konca jeho funkčnosti mi bude pripomínať najhoršie roky môjho života, keď som sa nevedela dostať k milovaným a domov, ale je môj. Náš.
Napísala a skorigovala som z neho všetko, čo ste na Dalito.sk čítali od februára 2020. Väčšina bola smutná aj keď som sa vždy snažila myslieť pozitívne. Ale ako sa to dá? Ako to niekto nasilu dokáže, keď mne je naozaj veľmi smutno a nespôsobila som to ja? Nijako som sa na tom nepodieľala, nijako nešírila bludy, len zo dňa na deň prišla o všetky práva, ktoré mi ako Slovenke dodnes nikto nevrátil. Ale zasa, vďaka tomu tureckému posedu na gauči som za ten dlhý čas pochopila viac ako som chcela. Zistila, že pán docent Kužela ml. mal ako vždy pravdu. Nehýbeš sa, ničíš si trávenie. Toľko liekov na kyselinu a pažerák, koľko som v mojom gauči zjedla za posledný rok… To si asi nechá vysvetliť aj moja zdravotná poisťovňa na Slovensku. A ani sa jej nečudujem.
Napriek všetkému zlému, čo som v mojom gauči zažila za posledný viac ako rok, je to to najbezpečnejšie miesto, ktoré som si predtým ani neuvedomovala. Práve v mojom gauči som za rok a pol dostala od milovaného manžela najviac lásky a porozumenia, aké som si len mohla priať. Neviem, ako by som to bez neho zvládla.
Keď vycíti, že na mňa opäť niekto hodil frustráciu zo svojho nenaplneného života, za ktorú ale ja nemôžem a tak sa bránim a samozrejme skončím ako agresor ja, vtedy si ma v tom priestrannom gauči, v ktorom strávil rok aj môj Skoro dokonalý, len v pravej časti, pritiahne ako mača, silno objíme a znova mi láskavo, ako to vie len on pripomenie, aká som vlastne šťastná. Vždy mi pritom láskavo povie: „No poď ku mne, ty môj bojovník Ján Botto!“ Vtedy viem, že som v bezpečí. Vďaka Skoro dokonalému a aj vďaka takmer ideálnemu gauču.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)