Rozvádzam sa asi trikrát do týždňa
Hovorím si to už od roku 1989. Odkedy som sa osamostatnila a večer si ľahla na najprv prenajatú a neskôr vlastnú sedačku pred televíziou. Pravidelne zničená tak, že do piatich minút už o sebe neviem. Dobre, v týchto divných časoch mi to trvá akosi dlhšie.
A u vás doma ako? Tiež sa váš život scvrkol na pracovný aj oddychový priestor v sedačke? A ako ste sa cez sviatky vyspali vy?
Predpokladám, že nie som jediná, čo nepočúva vnútorný hlas. 39 rokov a úplne pravidelne a úplne dobrovoľne nechám ničiť svoje telo v sedačke. Vždy keď sa večer do nej uložím, celý ten dlhý čas si poviem… len na chvíľočku si zatvorím oči, len na malú chvíľu a potom si už pôjdem ľahnúť do spálne.
Vždy, teda minimálne trikrát do týždňa, keď sa v totálnom stave pracovného vyčerpania do nej doplazím nastáva ten vnútorný boj, mňa so sebou samou. Kedysi do toho bol ešte zainteresovaný aj manžel, ale ten už totálne rezignoval.
„ Nezaspi!“… len na chvíľu zatvorím oči, veď budem iba počúvať .. veď to zvládnem a určite sa bez problémov premiestnim do postele. Mám celkom seriózne chorú chrbticu, takže v mojom prípade je noc v sedačke prednostnou časenkou na operačný sál. Ale aj tak to nedávam.
Boli časy, keď sa ma pred zaspaním v sedačke snažil chrániť manžel a trpezlivo ma aj dvakrát za noc budil, o druhej či aj štvrtej ráno, aby som sa presunula do postele. Po čase to však vzdal. Moje druhé ja, ktoré si samozrejme nikdy nepamätám, vraj pri mojom budení vyprodukuje také ohavnosti, že to odmieta počúvať. Padajú vraj aj návrhy na rozvod, či dokonca kopance. Hlava mi celú noc opakuje – postav sa a choď do postele – telo však nereaguje.
Vraj si ľudia home office počas pandémie obľúbili tak, že sa im do „starého života“ ani nechce vrátiť. Priznám sa, že ja medzi takých nepatrím. Štyri roky stačili. Pre mňa sú to štyri roky prežité takmer iba v sedačke, z ktorej sa už vlastne ani nepostavím. Od marca som v nej vydrela už tretie tepláky na zadku. Potrebujem normálny život! A potrebujem sa naučiť večer presunúť do postele!
Manžel mi raz celkom nahnevane povedal: „Odmietam sa s tebou v noci hádať a ešte bez toho, aby si si to pamätala! Raz sa ráno zobudíš a budeš fakt rozvedená! Alebo si daj konečne sama sebe výpoveď! Alebo si kúp televízor aj do spálne!“
A u vás doma ako? Tiež sa váš život scvrkol na pracovný aj oddychový priestor v sedačke?
Najbližšie týždne budem spávať v sedačke či chcem alebo nie. Vlastne chcem, lebo som konečne s deťmi a u nich nemám na výber. Neviem, možno je to naozaj psychikou, ale momentálne sú to pre mňa najkrajšie noci posledného roka. Aj keď ledva ráno vstanem… A ako ste sa cez sviatky vyspali vy?