S pokorou v kimone vyhráva nad domácimi. Češka, ktorá šokuje Japoncov

Adriana Craig sa do Japonska dostala vďaka modelingu. Krajina jej učarila natoľko, že tam ostala žiť. Češka, napriek mimoriadne náročnej krajine na disciplínu a pracovné nasadenie dokázala, že keď človek naozaj chce, dokáže všetko. Dokonca poraziť miestnych v ich vlastnej kultúre. Adriana totiž vyhráva všetky súťaže, do ktorých sa zapojí, dokonca aj v typicky národných odvetviach. Umelkyňa, ktorá svoju kaligrafiu vystavovala aj v metropolitnej japonskej galérii však na rodnú krajinu nezanevrela. Naopak, často sa do nej vracia. V minulom roku na Medzinárodnom veľtrhu umenia Art Fest získali jej kaligrafické diela prvé miesto. Príbeh aj o tom, ako útla česká maliarka vyhráva nad dokonalými Japoncami. 

Stretli sme sa v malom pražskom podniku, kde pripravovala vernisáž svojich kaligrafií. Veľmi som sa na stretnutie tešila, pretože to bol môj prvý rozhovor v Prahe, ktorý som robila pre Dalito.sk.

Adriana ma okamžite očarila japonskou pokorou a úctou. Aj pozitívnym myslením, ktorého v dnešnej dobe nikdy nie je dosť. Útle žieňa v japonskom historickom kimone a drevákoch sa počas inštalácie diel presúvalo miestnosťou rýchlejšie, ako ja v pohodlných francúzskych balerínach.

Po piatich zoznamovacích vetách som mala pocit, že sa s rodáčkou z Českých Budějovic poznáme od malička.

„Napriek tomu, že mladé dievčatá túžia byť modelkami, ja som bola pravý opak. Keď som sa fotila na občiansky preukaz, tak mi pán v ateliéri povedal, že fotku poslal do Prahy, či mi to nevadí.  Fotografia sa objavila na vernisáži,“ smeje sa sympatická umelkyňa a športovkyňa. Práve táto je fotografia odštartovala jej celý modelingový blázinec. Pracovala v Miláne, Nemecku, bola aj v Amerike, vlastne lietala po celom svete. „Vôbec som netušila do čoho idem, ale bola som mladý nerozvážny Strelec,“ zasmeje sa .

Na japonských prestížnych akadémiách vyštudovala takmer všetko čo sa dalo. Od bojových umení, ikebán, maľovanie na porcelán až po kaligrafiu. „V živote by mi nenapadlo, že budem robiť to, čo robím. Ak by mi to niekto predtým povedal, poklepem mu na čelo. Japonsko ma úplne pohltilo,“ hovorí Adriana Craig, ktorá dnes patrí medzi známe tváre nielen japonskej kaligrafie.

Aj japonská šampiónka v laidó

„Aby vás japonská asociácia v bojovom umení laidó niekde nominovala, musíte získať množstvo ocenení. Napríklad v jedinej sezóne sa musíte v Tokiu umiestniť do tretieho miesta. Mne sa podarilo byť druhá a dvakrát tretia. V roku 2010 som tak reprezentovala Kantó prefektúru na celonárodnej súťaži v Osake vo štvrtom dane a stala sa šampiónkou Japonska,“ ťažko z nej dostávam všetky jej mimoriadne úspechy, ktoré však nie sú náhodné.

Adriana si sama platila celú telocvičňu a tvrdo trénovala. Dokonca aj v Česku si zariadila obývačku tak, aby mohla trénovať aj počas Vianoc.

Čaro kaligrafie spoznala na ulici, kde si ju skúšali deti. „Išla som po Tokiu a deti si tam maľovali na zemi. Obdivovala som ich a pani ma oslovila, či si to nechcem skúsiť. V momente, ako som chytila štetec do ruky som cítila, že mi to čosi hovorí. Bola to taká päťminútová duševná terapia a zistila som, že to chcem vedieť, chcem prísť na jej podstatu a spoznať históriu. Ľudia vidia finálne umenie, no keď vezmete štetec do ruky a skúsite maľovať, tak vás prestane bolieť hlava a zabudnete na problémy. To je, ako keď idete do kostola na omšu. Sústredíte sa, pozeráte okolo seba, je to úžasný zážitok, pri ktorom zabudnete na všetko zlé,“ rozhovorí sa Adriana, ktorá nemala problém ani s tým, že pri kaligrafii musíte štetec držať inak, ako pri bežnej maľbe.

„Než si zvyknete, že ten štetec sa drží hore, trošku to trvá, rovnako, ako keď sa učíte jazdiť na koni. Prvý raz vás bolia nohy, zadok, ale zrazu to ide,“ vysvetľuje milovníčka koní.

Na koni aj pri čaji

Žena, ktorá čoho sa chytí, to dotiahne do dokonalosti. Dokonca aj v krajine „dokonalých“, v Japonsku.

„Koňom sa venujem od 12 rokov, predtým som chytala ryby. (smiech) V 15 som získala pretekársku licenciu a po dvadsiatke skúšky cvičiteľa. Mala som svojho koníka Vanella, pre kombináciu drezúra a parkúr. Bol to úžasný kôň, s ktorým som sa v roku 2005 musela po úraze vo výbehu rozlúčiť,“ zaspomína smutne Adriana.

Kaligrafia je veľmi precízne umenie,  rovnako precízne, akou sú známi aj Japonci. Vyžaduje si hodiny tvrdej práce pri plátne. „Keď idem na súťaž a nemám cez deň čas, tak začnem maľovať popoludní a končím na druhý deň  o siedmej ráno. Pokiaľ nie som s výsledkom spokojná. Namaľujem, pripnem si to magnetom, opäť maľujem, pripnem, maľujem, maľujem, no a ráno si poviem, že áno, z tohto sa už dá niečo vybrať. Je to ako knižka, ktorú čítate, baví vás, tak ju budete čítať celú noc až ju nedočítate,“ prizná sa Adriana, ktorá je na seba celý život veľmi tvrdá.

Stretla princa

Nevie ale, či to mala vo svete ťažšie ako dnešná generácia. V Japonsku žije  dvadsať rokov. Vydala sa pred štrnástimi a dnes vychováva svojho už sedem ročného syna aj s pomocou rodiny, ktorá je jej veľkou oporou.

Vraj stretnutie s budúcim manželom bolo ako z rozprávky. „V Tokiu som chodila na denné štúdium japončiny. Po škole meditovala a naberala energiu v Arizotovom parku, kde je najväčšia knižnica v Tokiu. Manžel je knihomoľ. V tom čase žil v Amerike a bol na pracovnej ceste v Tokiu. Práve som si skúšala  kartičky so znakmi. Zafúkal vietor a rozleteli sa mi. Akurát išiel z knižnice a pomohol mi ich zbierať,“ s láskou spomína na ich prvé stretnutie.

Ak si myslíte, že  kaligrafka Adriana Craig sa v Japonsku zaradila medzi „priemer“, ste na veľkom omyle. Medzi miestnymi vyčnieva výrazne.  Okrem toho, že študovala aj kimono, vyhrala v ňom dokonca aj prestížnu cenu krásy. Jediná Európanka medzi rodenými Japonkami.

„Som strašná manželka. Mužovi vždy vravím, nech povie, že som z Európy, lebo som ako pitbull, keď si niečo zaumienim, tak nepustím, kým to nedosiahnem,“ zasmeje sa.

Výsledkom sú jej ocenenia a úspechy. „ Na Kimono Queen som z viac ako 500 súťažiacich získala s ďalšími jedenástimi Japonkami cenu Most Stylish. Bola som tam jediná cudzinka. Po úspechu ma oslovili z prestížneho Hakubi kimono akadémie školy, kde som si zaplatila niekoľkoročné štúdium. Má desať stupňov a štátnice mám aj z najťažšieho, takže v kimone mám najvyššie možné vzdelanie, aké v Japonsku môžete získať, takzvané učiteľské. Vlastním aj medzinárodnú licenciu z Kyota, kde je hlavné sídlo Hakubi School Academy,“ vysvetľuje zložitosť akademického štúdia kimona v Japonsku.

Manželovi jej aktívnosť neprekáža, pretože vyrastal v Amerike, kde sa úspech cení aj u ambicióznych žien.

„Určite nie som anjel, ktorý má na čele napísané, že každému pomôže, no na druhej strane, keď chcem, aby manžel dostal aspoň na Vianoce desať dní voľna, vravím mu, vyhovor sa na mňa, urob zo seba chudáka, čo má hroznú ženu, že musí byť všetko podľa nej, skrátka je to Češka a inak by bol rozvod,“ zasmeje sa nad svojou povesťou v Japonsku.

Ešte neskončila

Napriek množstvu získaných univerzitných diplomov Adriana ešte neskončila. Sólistkou japonského baletu sa už asi nestihne stať, ale určite ešte plánuje študovať tanec s vejárom. „Videla som film Gejša a ako tam tancovali s vejárom. Vtedy som si povedala, že toto musím vedieť. A už to mám aj naplánované, že budem raz – dva razy do týždňa študovať dve hodinky, kým je malý v škôlke,“ plánuje  uznávaná kaligrafka, ktorá vôbec nepôsobí, že je Európanka.

So žartom som poznamenala, že manželova rodina ju musí milovať, veď  jej ostala už iba európska tvár a blond vlasy.

„ Jej to je milé, ďakujem. Verím, že mužova maminka v nebi musí byť nadšená, lebo aj ona milovala čajové obrady, ikebany, kimoná… Dávala do nich všetky peniaze. Jej vzácne kimoná som zdedila. Mám k nim rovnakú úctu ako ona. Manželovi vždy vraví, že hoci by sme si mali obhrýzať prsty, tak ich nikdy nepredáme, aj keď majú veľkú hodnotu. Pekne pôjdu ako dedičstvo z generácie na generáciu.“

Prvé čo Adriana Craig v Japonsku študovala bola japončina. Napriek tomu, že všetko doťahuje do dokonalosti, štátnica z japončiny jej ešte chýba.

„Ale štátnicu z kimona som urobila! Japonsky som hovoriť vedela, aj písať, takže som sa začala venovať iným veciam.  Keď uhynul kôň, vzalo ma to. Manžel ma chcel niekam nasmerovať, lebo som nemala chuť na nič. Prechádzali sme po Tokiu a vedel, že mám rada nože, všetko, čo sa týka bojového umenia. Išli sme dnu a práve trénovali laidó – samurajské bojové umenie. Pravou nohou som vošla a už to bolo! Zahryzla som sa do toho a stala som sa šampiónkou Japonska,“ zasmeje sa.

O týždeň neskôr objavila meč a na ulici zasa videla maľovanie na porcelán. Že, jéj, toto by som chcela vedieť. Muž sa jej spýtal, že ktorú školu,  či japonskú alebo európsku.

„Stála som tam a zdalo sa mi to krásne. Nevedela som, ktoré si vybrať, či čisto japonské alebo európske. Keď vidíte napríklad nemecký Meissen, tie krásne zlatom zdobené šálky… A muž mi vraví, že nech skúsim oboje. Tak som päť rokov študovala dve školy naraz,“ opäť sa zasmeje Adriana, ktorá vôbec nepôsobí nervózne, aj keď jej o chvíľu začne vernisáž a pozvaní hostia sa už zhromažďovali.

Porcelán ako výzva

Každá zo škôl sa v Japonsku študuje roky. Meč dokonca celý život.

„Japonskú keramiku som študovala na  Shibuye v Ray Art School tri roky. Teraz som sa zúčastnila výstavy ako jediná, ktorá prezentovala diela aj z inej školy, čo také bežné nie je,“ vysvetľuje prísne japonské zásady.  Škola maľovania na porcelán bola pre mňa naozaj výzvou, pretože som vlastne študovala dve naraz. Japonskú aj európsku,“ srdečne sa zasmeje umelkyňa, ktorá porcelán študovala päť rokov, a keďže robila dve školy naraz, ako jediná mala každý rok aj dve výstavy.

„Som taký blázon, sedem dní v týždni študujem. Teraz už menej,  keďže mám syna, ale venujem sa tomu aj s ním. Nedávno som bola chorá a bola som na jednej hodine, ktorú mal iný učiteľ. Naproti mne sedela slečna, a keďže sa nestane často, že na hodinu príde „nejaponec“, tak sa so mnou dala do reči, čo by som ešte chcela vedieť. No a ja, že ikebana, čajový obrad, kimono. Zoznámila ma s pani profesorkou, ktorá nevedela anglicky, takže sme hovorili iba japonsky, no bola úžasná. Prijala ma ako vlastnú. Keď videla, ako som do všetkého zapálená a keď som robila prvý čajový obrad, tak nechcela veriť, že som to nikdy nedržala v ruke. Muž ma podozrieva, že som to musela robiť v minulom živote,“ opäť sa zasmeje 43 ročná umelkyňa, ktoré dnes ikebany a čajové obrady prednáša aj mimo Japonska.

Aj ikebany a čajové obrady

Ikebany sú stále pre ňu výzvou, pretože jej posledné štyri ocenenia Grand Prix unikli o pár bodov. „Ale nevzdávam to, ja sa nikdy nevzdávam,“ zasmeje sa držiteľka vzácneho certifikátu asociácie ikeban  Diploma Certificate of Participation .

Manžel ešte o tom nevie, ale Adriana by do štúdia čajového obradu chcela zapojiť aj jeho. Podľa nej ak to robí chlap, je to niečo nádherné.

„Skúšame to doma a v nedeľu chodí so mnou na čajové obrady. Máme aj spoločnú fotku na čajovom obrade, ako mu ho podávam. Pani profesorka nám to výnimočne dovolila, aj keď je to zakázané,“ prezrádza vyštudovaná Adriana Craig v čajových obradoch, ktoré majú v Japonsku mimoriadnu váhu vážnosti.

„Čajový obrad je veľmi intímny, tam sa nefotí, nenatáča na video. Prídu tam napríklad vysokopostavení ľudia z Kjóta a obrady nie je udalosť pre širokú verejnosť. Tam už ľudia musia vedieť o čom to je, ako sa majú správať, poznať rituály,“ prezrádza a zapýri sa, keď ju upozorním, že ju obdivuje, ako všetko, čoho sa chytí, dotiahne do dokonalosti.

Japonská univerzita varenia

Dokonca aj štúdium univerzity  varenia Better Home Cooking Academy. Samozrejme, aj tu samozrejme študovala dva odbory naraz.  „Jeden zameraný na   wagashi, teda sladké, ktoré sa podáva  pri čajových obradoch a druhý na tradičné „japanese dishes“. Veľmi som si toto štúdium užila, veď kedysi som vyštudovala obchodnú akadémiu  a aj špecializáciu kuchár čašník so zameraním na prípravu jedál,“ spomína na dávne časy kaligrafka.

Pri Adriane  strácam pocit, že som vyťažený človek napriek tomu, že  osem hodín som už nepracovala ani nepamätám a počítač vypínam pravidelne až po polnoci.  Aj štúdium kaligrafie skončila ako jedna z najlepších. V  súťaží skončila na druhom mieste. A nie v hocijakej. Ona sa rovno prihlásila na tú najprestížnejšiu v Japonsku.

„Keď som išla na tú súťaž Gakaiten, moja učiteľka kaligrafie ma upozornila, že tam chodia ľudia, čo sa tým živia. Navyše zápisné bolo 300 dolárov, no ja som sa nedala odradiť. Vybrali ma a moje dielo viselo v Metropolitan národnom múzeu v Tokiu. Keď som sa to dozvedela, manžel mi povedal, že to je satisfakcia za tú všetku námahu. V kaligrafii už nič viac nemusím chcieť, že to je vrchol. Išli sme sa do národného múzea pozrieť aj s mojím bratom a keď som si vzala katalóg a chcela ísť ďalej, tak mi uvádzačka vraví, že nie, nie, 500 jenov. Pýtam sa, že či aj tí, ktorí vystavujú. A ona, že ježišmária, vy ste pani Craig, podpíšte sa mi, prosím! A brat, ktorý nevie japonsky, začal cúvať, myslel si, že si myslia, že sme niečo ukradli. Upokojovala som ho, že oni sa len tešia, že ma poznávajú a chcú môj podpis. Keď som si preberala cenu za kaligrafiu v IZU, tak to bol pre mňa strašný trapas. Prišla som tam a bola som jediná plavovlasá a jediná v kimone. Všetci Japonci boli normálne oblečení. Vravím mužovi, že som tu asi za úplnú hlupaňu. Upokojil ma, že práve naopak, že som si ich získala tým, že rešpektujem ich kultúru. A ten najvyšší majster kaligrafie sa so mnou fotil, že musí mať so mnou fotku, lebo som skutočná japonská celebrita,“ smeje sa pri spomienkach Adriana.

V kaligrafii zažiarila už v roku 2009. V celonárodnej súťaži v štýle shinwayo hanshi skončila druhá.

„Je to taký modernejší štýl. Vlastne vždy keď vystavujem, získam ocenenie. Určite ma to teší, ale preto to nerobím. Čo ma naozaj potešilo, bolo 15. miesto môjho päťročného syna, ktorý v kaligrafii skončil 15. zo všetkých detí japonských základných škôl.  On ešte totiž vtedy do školy nechodil,“ teší sa  mama umelkyňa Adriana Craig.

Prvý pohľad na kaligrafiu možno vo vás vyvolá pocit, že to musí byť hotové za pár minút. Opak je však pravdou. Na to, aby ste vybrali najlepšiu ich potrebujete namaľovať tisíce.

Keď jej raz zavolali, či by niečo nenamaľovala na charitatívnu akciu Otvorené srdcia, maľby lietali jedna po druhej do koša. „Ako naschvál, ak si myslím, že toto stihnem za večer, tak nie, nestihnem,“ povzdychne si a pýtam sa, ako vie, že práve táto kaligrafia je tá naj. „Prídu mi všetky dokonalé,“ poznamenala som bez snahy znevážiť toto japonské umenie. Predstavila som si, ako vyberá práve tú jednu, ktorú poslala do slávneho japonského múzea Metropolitan .

„Cinkne vám to do nosa. Napríklad znak, čo bol v múzeum, tak to som zobrala slovník, strčila doň prst, otvorila a znak, ktorý mi skočil do oka som namaľovala. Bol to znak mrholenia,“ prezradí s tým, že ak by sa niekto kaligrafii chcel venovať, nemusí sa sťahovať do Japonska.

„Myslím si, že môže tvoriť aj doma. Musí si však veriť a denne sa tomu venovať. Ak niečo robíte, musíte to robiť intenzívne, naplno. Je však pravda, že v Japonsku sa naučíte viac . Ak vám však niekto skúsený vysvetlí základné pravidla kaligrafie, aby ste si nezafixoval zlozvyky, ktoré sa ťažko odvykajú, máte väčšiu šancu,“ prezradí a na chvíľu si odskočí, aby otca s bratom upozornila, že dva obrazy, pripravené na vernisáž, k sebe nepatria a treba ich vymeniť.

Musí aj predávať

Cupitá v kimone a japonských drevákoch po podlahe ako vznešená porcelánová japonská bábika, až sa bojí, že do nej niekto drgne a na zemi sa rozsype na márne kúsky. Na vznešenom kimone je vidieť, že si už pamätá kus japonskej histórie. Oblieka si ich iba pri významných udalostiach. Mimoriadne vzácne kusy si chráni ako oko v hlave.

Docupitá späť ku mne, ktorá celý čas na ňu zízam ako na zjavenie. Pamätám si ako mi napadlo, že keby žila v Česku, určite by som sa k nej prihlásila na kurz. A začala som rozmýšľať, ako svojmu manželovi oznámim, že z vernisáže budeme niesť domov obraz.  Ako pamiatku na  môj prvý rozhovor pre Dalito.sk v Prahe.

„V prvom rade milujem kaligrafiu, no musím niečo z toho aj predať, aby som mohla žiť. Môj tatko vraví, že do toho nedávam iba srdce, ale aj peniaze. Rada pomáham, hlavne cez charitatívne akcie a často, ale samozrejme musím aj niečo predať.“

Na výšku cenu za „sestru“ kaligrafie, ktorá visela v metropolitnom japonskom múzeu, som nemala odvahu sa spýtať , ale po mojom prosebnom pohľade na môjho manžela mi bolo jasné, že dnes pôjdem domov s obrovskou pamiatkou od tejto úžasnej umelkyne, ktorá dokonca ešte vyučuje aj umenie ikebán, ktoré aj vystavuje. Samozrejme, aj ikebany študovala roky.

Splnený sen a Karel Gott

Adriana toho toľko v Japonsku a aj v Českej republike stihne, že som sa jej musela priamo opýtať, ako je to s postavením žien v Japonsku. Či aj tam už dorazila emancipácia.

„Už je to iné, než to bývalo. Ženy sú inde. Moja najlepšia priateľka Keiko sa tak zahryzla do svojej firmy, že zabudla jesť a piť, až jej zlyhali obličky. Takmer zomrela. Minulý rok bola so mnou v Česku na Art Feste, robili sme spolu čajový obrad. Ja som robila klasiku a ona predviedla majstrovský kus. Robí to od troch rokov, je v tom naozaj majsterka,“ skromne dodá s tým, aby som ju už toľko nechválila. (HM, moja depka z mojej nedokonalosti oproti nej sa ešte prehĺbila.)

„Môj sen sa mi splnil – vystavovať v metropolitnom múzeu v Tokiu. Ako povedal môj muž, nič viac nie je, ale ja mám ešte veľa snov. Napríklad aj to, aby si tento obraz („Sestra“ vystavovaného obrazu v metropolitnej galérii v Tokiu) , teda jeho „sestru“ raz niekto kúpil (smiech) , ale ja by som ho asi radšej dala Karlovi Gottovi, toho mám rada,“ zamyslí sa Adriana Craig, ktorá presne vie, kde patrí. Či do Japonska alebo Českej republiky.

„No dnes je to už pol na pol. Japonské učiteľky mi vravia, že mám srdce Japonca. Som plavovlasá Japonka. Ich si skrátka musíte získať. Oni nehrajú na to, že ste bohatý človek a zaplatíte si nejaké kurzy alebo tak. Oni vás hodnotia podľa duše. A to ma fascinuje.“

Japonská charizma Adriany vo mne rezonuje dodnes, aj jej úprimný záujem o nielen moju dušu. Z vernisáže som si cupitala už aj ja, s obrazom pod pazuchou. Nie, nedarovala mi ho, rada som túto sympatickú umelkyňu kúpou podporila.

Môže vás zaujať:

Dvadsať rokov žije v Japonsku. A stále sa cíti ako panda v ZOO