Stĺpčeky

Slovenskí hrdinovia za hranicami

„Chceš bývať v Prahe?“ spýtal sa manžel a moja odpoveď predbehla čas. „Ánóóóó,“ zaznel šťastný výkrik celým bytom. Vždy som túžila aspoň na čas opustiť krajinu, kde ma štve toľko vecí, že ich nestíham vstrebávať a skúsiť, ako je to inde. Aby som vedela objektívne porovnávať a aj relevantne reagovať na realitu. 

Nasledovali týždne plánovania.  Zariadiť všetko tak, aby na sťahovanie nedoplatila ani firma Dalito, ktorú som si pred mesiacom založila.

Keď prišiel deň D, vytiahla som kufre a otvorila skrine. Mal to byť jeden z najšťastnejších okamihov môjho života. Veď stačí nahádzať a dovi-dopo! A zrazu sa mi začali liať slzy. A valili sa a valili,  až sa mi ako malému dieťaťu natiahol sopeľ až po zem.


Pomóc! Však to nie je vôbec jednoduché! Čo tu nechať, čo zobrať so sebou? Kde to vlastne idem? Kde budem bývať? Čo tam je a čo nie je?! Veď vlastne ani neodchádzam, budem mať dve domácnosti! To nedám! Zavalil ma pocit bezmocnosti, ktorý ma zosunul vedľa skrine ako malé dieťa, ktoré sa bojí draka, pretože práve zožral princeznú.

Mala som 46 rokov, milovaný byt, priateľov, zvyšok rodiny,  práve som si založila firmu a ja mám tú drzosť začínať niekde v 46 rokoch odznova? Šibe ti Tomečková?! Pomyslela som si, veď si to chcela! Chcela si to, túžila si po tom, snívala si! Neustále som si opakovala na zemi.

Pri skrini som presedela asi hodinu a uvažovala o tom, kedy dostanem konečne rozum a vážne rozhodnutia budem riešiť chladnou hlavou. Bolo však už neskoro.

Manžel pre veci prišiel ako vždy včas. Tie moje, lebo jeho a naše už boli pár týždňov v Prahe.  Zavalená v slzách som zbalila, čo mi prišlo pod ruku.

V lete zimné veci a hlavne nezabudni nabíjačky, telefón, notebook, diáre, kávu, kávovar, lieky a aj cigarety (tenké tam nemajú) a župan, keby vonku pri cigaretke bola zima.

Vyprázdnila som  chladničku, naložili všetko do auta a vyrazili sme.


„Máš nejaké divné oči. Ty si plakala?“ spýtal sa ma manžel na diaľnici s tabuľou Bratislava za chrbtom. „ Jasné! Od šťastia!“ dôveryhodne som zaklamala.

Nedokázala som sa priznať, že som to celé podcenila a aký mám strach z neznáma.  V mojich rokoch, 46, začať odznova. Dosť veľká drzosť, veď v tomto veku sa už mnohí ukladajú na dôchodok, nie to ešte začínať v novej krajine.

Prišli sme v noci. Netušila som kde, vlastne ani ako. Celú cestu som myslela na dcéru a jej podobným, ako sa cítili oni, keď opúšťali domov, rodiny a priateľov, často navždy aj na druhú stranu zemegule.

Napríklad aj preto, že na Slovensku nemajú budúcnosť. Aj oni sa cítili pri odchode tak  frustrovane ?

Na vôňu prenajatého bytu nikdy nezabudnem a bojujem s ňou už viac ako rok. Nie je stále naša. Aj keď čistý a vymaľovaný byt, ale tá vôňa nebola naša a nie je dodnes. Napriek všetkým interiérovým parfumom rozloženými po celom byte. Vlastne to nebola vôňa, ale pach.

Prvú noc som vryla hlavu do našich ešte oblečených perín z domu a zhlboka dýchala. Pane bože, kde som to? Všetko vyumývané mi prišlo špinavé, všetko voňavé smradľavé.

Tri dni som bola zamknutá doma. Veď sme nemali ani náhradné kľúče. Pracovala a premýšľala. Manžel iba odchádzal a prichádzal z práce.


„Plánuješ dnes niekam ísť, alebo mám očakávať, že mi zavolá mestská polícia, že mi ťa chcú dezorientovanú  doručiť?“ pýta sa ma so smiechom a netuší, ako sa cítim bezradná.

Dezorientovanú v čase a priestore ma aspoň na tretí deň vyvenčil k smetným košom, keďže sa dokážem stratiť aj vo vlastnom dome.

„Neboj, to postupne zvládneš, zajtra sa prejdeme do garáže!“ Zasmiali sme sa spoločne aj na tom, že som už tretí deň zamknutá v byte ako milenka s príkazom, hlavne nevychádzať a kamaráti mi cez FB prisahali, že z dobre informovaného zdroja vedia, že v Prahe žijú aj ľudia. Celé dni som však cez okno stretla iba jedinú živú dušu, túlavú mačku.

Dnes mám 47 rokov a začínam odznova. V novom štáte, meste a ešte aj s novou firmou na Slovensku. Viem, že to dokážem a všetko bude nakoniec OK, musí. Ale dnes už viem aj to, ako sa cítia všetci, ktorí opúšťajú Slovensko, pretože doma nevidia budúcnosť. Ako to bolí a aké to je ťažké. Skláňam sa pred všetkými, ktorí to dokázali.

A už úplne chápem aj to, prečo sa mnoho z nich po dlhých rokoch vracajú späť aspoň na dôchodok. Doma je doma, ale keď máme toho nášho „správcu bytu“ takého skazeného, potom aj tá bolesť v srdci pri odchode z domu stojí za to!

Držím vám Slováci v zahraničí OBROVSKY PALCE! Ste pre mňa veľkí hrdinovia! Aj ty Tomáš. Spomínam na to, ako si mi ako veľký chlap pred dvoma rokmi pri sťahovaní do Prahy písal, že plačeš. A ja, že to bude dobré!

Napísala som aj dcére do Nórska: „ Veľa tu na teba myslím, ako si to prežívala, keď si odišla na Floridu, kde si sa cítila veľmi osamelo. A ja som ti nerozumela. Dnes ťa už chápem.“ So srdiečkom odpísala, že  sa hovorí, kto nezažije, nepochopí, a že na rozdiel od nej mám pri sebe človeka, ktorý ma miluje, ocina. Kaja, až teraz som to konečne pochopila, čo si prežívala. trvalo mi to dlhých päť rokov. Prepáč!


Sú aj takí, čo na tých čo odišlo zazerajú a samozrejme úspech za hranicami závidia. Vraj zutekali z ťažšieho. To môže povedať alebo napísať len človek, ktorý to neskúsil, lebo ten kto vie o čom píšem vie, že to, akí ste silní a šikovní, to ukáže až odchod za hranice. Kde nikoho nemáte, kde sa známosti nenosia a ani nevyužívajú a kde ak uspejete, tak uspejete len preto, že ste výnimočný, iný, odvážny, že to jednoducho viete, že ste to DALI. Lebo tam vonku vám nikto nepomôže, nikto. Lebo tam nemáte nikoho, len seba a seba.

Prahu som si zamilovala, v Bratislave som pravidelne. Poriadne už vlastne ani neviem kde žijem. Niekedy do hlavného mesta Slovenska pricestujem na otočku aj dva až trikrát týždenne.

Netuším ako to zvládam, nesťažujem sa, ale naozaj neviem ako to dávam, ale zatiaľ som to DALA! A som na nás s manželom hrdá, naozaj hrdá, aj keď to skutočne vôbec nie je jednoduché… Myslela som si, že to bude ďaleko ľahšie. Ďaleko, oveľa…

Môže vás zaujať:

Keď sleduje CFL, NBA, či futbal, pozerá sa na svoje sedadlá



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *