Slovensko, kde sa piesok lial a voda sypala

Sú dni, keď na mňa Slovensko doľahne plnou silou. Čoskoro mám 53 rokov a musím si priznať, že to už nezažijem. To, po čom som tak celý produktívny život túžila. Po dôstojnosti a múdrosti kultúrnej spoločnosti, do ktorej podľa pasu patrím.

Sedela som na lavičke, pozerala do ďaleka na nórske Fjordy a doľahla na mňa taká depka, že sa mi z nej chcelo až plakať. Z bezmocnosti som cítila obrovskú clivosť a smútok. Musím sa totiž nejako vyrovnať s tým, že napriek tomu, že som tak nesmierne verila, už nikdy sa nedožijem života v spoločnosti, kde si múdrych, vzdelaných a šikovných ľudí vážia. A že takí dokážu našu krajinu aj viesť a riadiť.

Už máme inteligentné autá, domy, telefóny, počítače, robotov… Už je asi čas aj na inteligentnú spoločnosť…

Snívam o tom, že aspoň posledné roky života zažijem to, čo v Nórsku stretávam na každom rohu. Normálnosť a múdrosť. Robila som preto maximum. Túžila som aspoň zopár rokov života prežiť v spoločnosti, kde sa cítim dobre.  

Životná chyba

V živote vraj máme ľutovať len to, o čo sme sa nepokúsili. Ja som odvahu ochutnať bežný život za hranicami našla až v 47 rokoch. Neskoro. Tento fakt je pre mňa stále viac a viac bolestivejší. Niekedy sa mi z toho chce až plakať.  Je mi nesmierne smutno, že si musím priznať, že ja už takú spoločnosť, pre ktorú som ako 19 ročná štrngala na námestí nezažijem a do konca života ju už budem hľadať len za hranicami. Dnes musím skonštatovať, že som kedysi urobila zásadnú chybu. Že som nevycestovala ešte mladá.

Urobila som zásadnú obrovskú životnú chybu, že som neodišla hneď a nevyužila možnosť zmeniť svoj život od základov. Začať život podľa pravidiel a zodpovednosti niekde inde, najlepšie tam, kde dnes musím vycestovať, aby som sa cítila ako normálny človek. Toto ma bude už trápiť do konca života. Ako som ho premrhala,   aj keď je krásny a vďaka pracovitosti mám viac ako mnohí.

Pokazila som to

Pokazila som si to sama už veľmi dávno a už nemáme šancu to výrazne a zásadne zmeniť. V našom veku už určite nie.

Každý má vlastný okruh známych a priateľov. Ten náš sa skladá z prevažne z ľudí, ktorým na Slovensku záleží, ale snažia sa ho ovplyvňovať už prevažne iba spoza hraníc a zo sveta importovať to najlepšie, čo ich na potulkách svetom postretlo. Zatiaľ sú nepochopení.

Starneme spoločne a tak už väčšina z nás bilancuje. Prežívame podobné emócie pri prekročení hraníc nielen na sever. Všetci sme za hranicami konfrontovaní. Nie je jediný deň, keď vo vyspelom svete nezažijú princíp poriadku, ochotu ľudí, dôkazy, že sa to dá, vzájomnú dôveru bez akéhokoľvek dokazovania či podozrievania, ctenie si súkromia i osobnej integrity. Zopár z nich sa zamyslí, prečo na Slovensku vlastne ostali. Či z pohodlnosti, pre rodinu alebo obyčajnej ľudskej bojazlivosti a strachu opustiť svoju tvrdo vybudovanú sociálnu bublinu, ktorá po odchode za hranice spľaskne tak rýchlo, že sa na to nedá ani pripraviť. Mnohí odpovedia, že tam neodídu, lebo by sa tam necítili doma a na to treba naozaj veľkú odvahu. Vybudovať domov niekde inde bez známych, ako to už na Slovensku chodí, je nesmierne ťažké. Začať kdesi v strede života vlastne od nuly ešte ťažšie.

Tie dni

„Nikdy som žiadneho sprievodcu vo vlaku z Uppsaly do Stockholmu nevidela. A všetci si kupovali lístky a pokiaľ vlak dlhšie meškal, mohli sme ísť taxíkom na náklady železníc. A na niektoré situácie som musela dorásť,“ napísala známa potom, ako som presne túto situáciu zažila v Nórsku. Aj vtedy mi bolo do plaču, keď som porovnávala akú spoločnosť sme po viac ako 30 rokoch vybudovali na Slovensku…

Sú dni, keď ma bolí srdce. Mám 53 rokov a Slovensko je stále krajina, kde sa piesok lial a voda sa sypala.

Ani neviem, či ma kamarát viac potešil, alebo vďaka nemu sa moja bezmocnosť zo stavu slovenskej spoločnosti prehĺbila. Vraj ma potencionálne stále ešte čaká minimálne 30 rokov života. „Tri desaťročia stále umožňujú mať nádej. Ale čo my, ktorí žijú v desaťročí, v ktorom sa úmrtie už nepovažuje za predčasné? Nám zostáva už len drobná radosť, ktorú vie priniesť zvedavosť. Napríklad, s akým výsledkom by sa skončili predčasné voľby? Rád by som bol, aby boli čo najskôr…“

Chcela som tam dožiť

Mám múdru známu, ktorá pre Slovensko urobila mnoho. Aj ona mi ponúkla nádej, keď napísala: „Vy , my i mnoho ďalších… sme to neposrali. Všade na svete je dnes dôležité žiť pre lásku a kým vrháte svoje tiene tak ty, my, vy i mnoho ďalších vieme nájsť cestu, miesto kde sa dá žiť krásne a šťastne. Kdekoľvek na tejto zemi, lebo si uvedomujeme a vieme… Ergo môžeme sa zariadiť, aby to bolo tak ako sme o tom snili. Niekedy to príde neskôr, ale príde,“ napísala mi, keď mi bolo zo Slovenska nesmierne ťažko.  Alebo za Slovenskom, kde som chcela dožiť, ale už nedožijem?

(Ak vás tento názor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)

Môže vás zaujať: