Sľubovali zmenu politiky. No kauzy a škandály zametajú pod koberec

Veronika Remišová na sociálnej sieti napísala, že „je našou povinnosťou … nedovoliť, aby bolo čokoľvek zametené pod koberec. To sme ľuďom sľúbili a to chceme aj splniť.“

To by aj bolo v poriadku, keby táto vládna koalícia nerobila pravý opak. A vonkoncom sa to netýka len plagiátorských podvodov. Preto dnes všetky kauzy a škandály padajú na hlavu celej vládnej koalície, teda aj tých dôveryhodnejších v nej.

Zotrvávanie plagiátorských podvodníkov v politike je modelovým príkladom pokrytectva vládnej moci a jej zametania káuz pod koberec. Už sa to v uplynulých dňoch povedalo a napísalo veľakrát: v každej demokraticky kultivovanejšej krajine, v každej krajine s vyspelejšou politickou kultúrou politici v podobných prípadoch odstupujú z funkcií (buď hneď sami od seba, alebo v dôsledku tlaku vlastnej strany či verejnosti).  

Táto vládna koalícia však pokračuje v politike karpatského typu a vytvára svoju vlastnú skupinu „našich ľudí“. Je to cynické pošliapanie politickej kultúry a sľubov o inej politike.

Najnovšie aj zotrvávaním bývalého vojenského tajného Lukáša Kyselicu v politike. Je to len ďalším obrazne vztýčeným prostredníkom Igora Matoviča smerom k verejnosti – tak ako kedysi reálne ukázal takéto gesto priamo pred televíznymi kamerami. A ďalším zametaním káuz pod koberec.

Vyššie citované slová ministerky Remišovej i všetky podobné vyjadrenia predstaviteľov vlády, resp. vládnej koalície už nie sú dôveryhodné. Pretože reálne správanie sa vládnej moci popiera aj ten minimálny etický étos.

Lenže Matovič a spol. už na začiatku, teda vytvorením koalície s Kollárom odhodili etický étos a nastolili tvrdo pragmatickú politiku víťazstva s hádzaním zodpovednosti na voličov.

Len aby sme nezabudli. Začiatkom deväťdesiatych rokov boli spoločníkmi Borisa Kollára vo firme Apex mafiáni Roman Deák a Peter Steinhübel. Kollár a Steinhübel spolu pôsobili aj vo firme Pressburg Invest. Deák i Steinhübel boli zavraždení r. 1999. Koncom deväťdesiatych rokov pôsobil Kollár v akciovke Solisko Šport napríklad s Ľubomírom Jajcajom. Jajcaj patril najprv k skupine Takáčovcov, neskôr prešiel k Sýkorovcom. Vo firme Emax pôsobil Jajcaj s takáčovcom Jozefom Surovčíkom, ako aj s ďalším človekom z podsvetia Ivom Ružičom. V čase Mečiarovej vlády v deväťdesiatych rokoch mafiánska skupina okolo bratov Diničovcov vydierala privatizéra Martina Suchára. Vyhrážali sa mu okrem iného aj znásilnením jeho manželky. Vyhrážkami a vydieraním ho pripravili o značnú finančnú sumu, o auto a pod hrozbou násilia im odovzdal aj motorku Harley-Davidson, ktorá sa zakrátko stala vlastníctvom Borisa Kollára. Tých mien a prepojení je, samozrejme, viac. Ale stačí aj toľko, napokon aj toto všetko už bolo predmetom viacerých článkov a reportáží. No nechať to plynúť do zabudnutia, by asi nebolo správne.

Rozhodnutie lídrov na začiatku nastolilo líniu s pochybným pokračovaním: pragmatická politika karpatského typu, amaterizmus, vyváranie vlastnej kategórie „našich ľudí“ a šliapanie po politickej kultúre.

Aby nedošlo k nedorozumeniu: neželám si návrat Smeru1, ani nástup Smeru2. To však neznamená, že nemožno mať kritické výhrady voči niečomu, čo je v rozpore s etikou i sľubovanou zmenou politiky, že nemožno trvať na slušnejšej a morálnejšej politike, na tom, čo na protestoch Za slušné Slovensko nie tak dávno žiadali občania na preplnených uliciach a námestiach našich miest.