Osobné príbehy

Svetová šampiónka sa na Slovensku triasla pri bode mrazu. Dnes žije na Aljaške, kde sa vyhýba bizónom a medveďom

Aljaške žije na

  

  • Majsterka sveta IFSS z roku 2017 v kategórii Sprint 4 dog RNB
  • Do obchodu potrebuje 10 hodín aj s medveďmi
  • Víťazka IFSS World cup 2016/2017 v kategórii Sp2/Sp4 – Global
  • V bielom pekle sa aklimatizovali so psami rok
  • Víťazka IFSS World cup 2018/2019 v kategórii Sp2/Sp4 – Global
  • Najväčšiu atrakciou Ajlašky bol jej syn s pudlom
  • Víťazka IFSS World cup 2018/2019 v kategórii Sp2/Sp4 – North America
  • Túži sa vrátiť do Zuberca a konečne súťažiť na pretekoch, ktoré rozbehla práve ona s manželom
  • Víťazka IFSS World cup 2018/2019 v kategórii Sp6 – Global
  • Na Aljaške vyrastá slovenský hokejista
  • Víťazka IFSS World cup 2018/2019 v kategórii Sp6 – North America

Čím úspešnejší športovec, tým populárnejší. Táto rovnica však neplatí vždy. Slovensko má aj špičkových svetových reprezentantov, ktorých však doma nepozná takmer nikto. Ani ja som doteraz o tejto svetovej šampiónke vlastne nepočul. Na Silviu Kleinovú ma upozornili až sociálne siete. Na Slovenku, ktorá patrí do svetovej špičky, ale reprezentuje v športe, ktorý v našich končinách nepatrí medzi tie populárne.  

Silvia Kleinová žije s rodinou na Aljaške a preteká v psích záprahoch. Netradičnému športu sa začala venovať ešte na Slovensku, kde zakladala aj tradíciu pretekov.

„Určite majú psie záprahy dlhšiu históriu na Aljaške, ale aj na Slovensku majú svoju tradíciu. Dostala som sa k nim cez svojho priateľa, dnes už manžela. Aktívne pretekal už skôr, ako sme sa spoznali. Mal aj chovnú stanicu psov. Mne ako dievčaťu z Popradu to vtedy nič nehovorilo. Dnes sú psie záprahy prirodzenou súčasťou nášho života,” spomína na začiatky Silvia.


„Vhupla som do toho ako ryba do vody. Hneď ma postavili na záprah so šiestimi psami. Vraj vyskúšaj si to. Bolo to však viac váľanie po zemi ako jazda, ale sane som nikdy nepustila,” zasmeje sa nad prvým dotykom so saňami.

Ani tento šport nie je jednoduchý. Aj do záprahov sa musíte zamilovať. „Musíte sa do toho zdravo zblázniť, obzvlášť v slovenských podmienkach, kde je to podstatne ťažšie ako napríklad v Spojených štátoch. Jednoduché to ale nie je nikde. Každý šport si niečo vyžaduje a musíte mu celkom prepadnúť, ak ho chcete robiť seriózne. Nie je to auto, ktoré necháte v garáži, lebo vonku je škaredo. Psy sú živé tvory. Jednoducho je to životný štýl,“ vysvetľuje základný princíp zimného športu, ktorým sa na Slovensku neuživíte.

Jedine hobby


„Na Slovensku musíte v prvom rade pracovať, aby ste uživili seba a rodinu a času na psov je podstatne menej. Mať nejaký koníček je fajn, ale popri práci maximálne cez víkend,“ popisuje slovenskú realitu, ktorou si prešla aj ona. Na Slovensku cítila, že popri rodine a práci sa o psov nedokáže starať tak, akoby chceli. Stopercentne.

Vždy to bolo na úkor niečoho iného. Napriek tomu sa športu nevzdala. Naopak, snažila sa ho doma ešte aj rozvíjať pre druhých.

„S manželom sme sa presunuli na opačnú líniu, do pozície organizátorov pretekov. Najväčším podujatím boli preteky na Donovaloch. Vstúpili sme vtedy do inej svetovej organizácie a preteky sme začali organizovať aj doma. Začínali sme v Ždiari, neskôr sa presunuli do okolia Košíc. Keďže zima bola z roka na rok slabšia, podujatie sme presunuli do Západných Tatier do Zuberca. Podarilo sa nám tam vybudovať dobré zázemie. Dokonca v roku 2007 aj Majstrovstvá Európy a v roku 2012 Majstrovstvá sveta v organizácii WSA – World Sleddog Association. Preteky v Zuberci sa konajú dodnes,” opisuje hrdo históriu pretekov, ktoré naštartovala s manželom práve Silvia Kleinová.

„Tak ako je to pri organizácii všetkých podujatí, museli sme najskôr pripraviť dobrý projekt a pozháňať reklamných a mediálnych partnerov, bez ktorých by sme taký veľký medzinárodný projekt nezvládli. Za roky tvrdej práce sme si vybudovali veľmi dobré meno a zázemie,” upozorňuje na náročnosť organizácie pretekov.

Po pätnástich rokoch organizovania prišlo ale rozhodnutie opäť sa viac venovať psom a pretekaniu. „Psy sme vtedy mali viac pre radosť ako pre šport, keďže sme mali veľa povinností pri organizácii pretekov. Vtedy nás napadlo presťahovať sa na Aljašku, kde si dodnes pretekanie užívame. Podmienky sú tu pre tento šport najvhodnejšie, keďže tu máme deväť mesiacov zimu,” pripomína ideálne počasie pre psie záprahy.  

Šok v bielom pekle

Už iba pri predstave presťahovať celú rodinu na Aljašku mi behá mráz po chrbte. Nie to ešte sťahovať aj celú chovnú stanicu psov.

„Brali sme si celý náš kennel, bolo to dvanásť psov, takže to bolo náročné zorganizovať. Vďakabohu sme našli leteckú spoločnosť, ktorá bola ochotná prepraviť nás klasickou komerčnou linkou aj so psami. Aj tak sme to pripravovali trištvrte roku. Pre vstup a život v USA existujú navyše viaceré pravidlá, ktoré sme museli splniť, aby sme sa sem vôbec dostali. Bola to náročná cesta. Leteli sme z Budapešti cez Amsterdam do New Yorku a odtiaľ na dvoch autách s vozíkmi až na Aljašku. Z New Yorku trvala cesta týždeň. Psy potrebujú prestávky rovnako ako človek. Jedno auto som totiž šoférovala ja a druhé manžel, takže sme sa nemohli striedať,” spomína na náročný presun do vysnívanej krajiny.

„Na Aljaške sme boli predtým dvakrát, raz v lete a raz v zime. Vďaka tomu sme navštívili aj lokalitu kde sme sa presťahovali.”  Ich cieľ spoločnej budúcnosti ležal vo vnútrozemí Aljašky, v blízkosti kanadských hraníc. V jednom z najchladnejších miest v celej zimnej krajine. V takzvanej Rural Alaske.

„Vzdialenosť bola obrovská, ale bol to nádherný zážitok. Počas cesty idete stále inou krajinou. Mali sme aj 400 kilometrov dlhé úseky, kde nie je žiaden servis, pumpa alebo reštaurácia, proste nič. Vyrazili sme koncom novembra zo zelenej trávy v New Yorku a skončili v bielom pekle. Bolo tu štyridsať pod nulou. Dokonca mi raz zamrzol štartér. Na také teploty sme neboli zvyknutí. Bol to šok. Prvá reakcia bola, čo tu robíme?! Teraz je to pre nás bežná teplota, na ktorú sme si zvykli. Keď počujem, že na Slovensku je okolo nuly a ľuďom je zima, tak sa zasmejem. Tu sa pri takej teplote hovorí, že psom sa paria jazyky,” dodáva dnes už otužilá Silvia.

Sneh ako piesok

Samozrejme, že o Aljaške vedeli veľa. Však ju predtým navštívi i, ale na pravý zimný život sa jednoducho Stredoeurópan len ťažko pripraví.

„Pre organizmus je to obrovský šok. Nám to trvalo rok, kým sme si zvykli. Keďže je tu nižšia vlhkosť ako v Európe, sneh je úplne suchý ako piesok. Ak je chladnejšie ako štyridsať pod nulou, okamžite si prekrývame ústa a chránime dýchacie cesty. Kvalitné oblečenie a topánky sú nevyhnutnosťou. Všetko čo vydýchnete hneď zamrzne na tvári. Dá sa na to zvyknúť, len tu musí človek dlhší čas žiť. Syn to na rozdiel rodičov zvládol bravúrne a aklimatizoval sa ako prvý. Rýchlo si našiel aj nových priateľov,“ spomína na šokové začiatky v bielom pekle Silvia.

Najlepšie to podľa nej zvládli práve psy. Dvaja sa vlastne vrátili domov, pretože ich predtým priviezli práve z Aljašky na Slovensko. Šiesti boli ich potomkovia, takže mrazivú zimu mali v krvi. Staršie psy sa museli aklimatizovať rovnako ako ich majitelia.

Aljaška bola iná vlastne vo všetkom.

„Tu nehrozí nejaký shopping. Keď idem na nákup, tak je to pre mňa päťhodinová cesta do najbližšieho mesta Fairbanks. Takže obyčajný nákup je vlastne celodenný výlet, pričom len desať hodín z toho sa cestuje. Človek si tu začne oveľa viac vážiť veci. Je to ako žiť v divočine. Cestou do obchodu bežne stretnete stádo bizónov alebo medvede sediace pri ceste,“ zasmeje sa Silvia, ktorá je s rodinou vlastne taká miestna exotická partia.

„Chce to čas, aby ste si vybudovali vzájomnú dôveru, a aby miestni videli, že ste im neprišli niečo brať, ale že ste úplne normálny človek, ktorý sa s nimi vie normálne porozprávať a navzájom si pomôcť,” dodáva Silvia.

Záprahy trojročných

Aljaška je kolískou športu psích záprahov a od roku 1972 je to jej oficiálny národný šport.

 „Tu je každý mašér a má záprah, samozrejme okrem ľudí vo veľkých mestách. Kedysi sa psie záprahy používali na presun vecí a pri love. Táto tradícia tu stále pretrváva. Staré mašérske rodiny vedú k tomuto športu potomkov od útleho detstva. Deti majú aj vlastnú pretekársku kategóriu už od troch rokov ak sa vedia udržať na saniach,“ zasmeje sa sympatická pretekárka, ktorá rovno upozorní na najdlhšie preteky sveta. Iditarod, najväčšie preteky o dĺžke 1600 kilometrov v totálnej divočine. Táto krajina je jedna z mála na svete rajom pre tento šport.

Psie záprahy sú národným šport Aljašky/Foto: Archív Silvia Kleinová

Šprint 40 km

Deväťdesiat percent mašérov (psovodov) sa športu venuje na profesionálnej úrovni. Vlastne sa tým živia.

„Pochopiteľne si na to musíte zarobiť, lebo sa nedá žiť iba z pretekov. Jedine tí, ktorí pretekajú Iditarod. Ja patrím medzi mašérov šprintérov a my nemáme finančne zaujímavé výhry. Preto potrebujeme v letnom období  zarobiť na celú sezónu. Zarábame najmä na turizme. Dokopy máme tri mesiace, aby sme si zarobili na celú sezónu. Pomôžeme si aj reklamami a reklamnými partnermi.  Všetko sa pracovne točí okolo psov. V Európe sa to nedá financovať týmto spôsobom. Okrem toho na pretekoch sú finančné výhry zakázané,“ vysvetľuje profesionálna mašérka na Aljaške fakt, prečo je na Slovensku zamestnaný každý, kto sa chce venovať psím záprahom.

Ten sa delí na viaceré kategórie. Ak by mi to ako amatérovi mala vysvetliť zodpovedne, vraj by to bolo na niekoľko hodín.

„Šprint je pretekanie na krátku vzdialenosť, ale aj ten sa delí podľa počtu psov. Skijöring je kategória s pretekárom na bežkách a s ním jeden alebo dvaja psy. Potom je kategória na saniach a štyri psy. Tieto kategórie behávajú šesť až osem kilometrov. Je aj kategória na saniach so šiestimi a ôsmimi psami a nakoniec Open, kde je desať a viac psov. Najdlhší šprint na Aljaške má do štyridsať kilometrov. Ešte sú preteky na stredné vzdialenosti do približne päťsto kilometrov. A nakoniec Long  ako Iditarod,  kde sa behá okolo 1600 kilometrov a viac,” vysvetlila v krátkosti s tým, že posledné roky behala dve kategórie, obe so saňami so štyrmi a šiestimi psami.

„Zároveň sa pomaly presúvam do Open kategórie, kde mám desať alebo dvanásť psov. Je tu veľmi populárna. Všetko záleží od toho, aké mám ciele pred sezónou a podľa toho trénujem psov,“ jemne prezrádza plány do budúcna.

Úspechy, ktoré nevidieť

Cieľ, pre ktorý sa Silvia Kleinová sťahovala aj s rodinou na Aljašku sa jej darí plniť zatiaľ na výbornú a držím jej palce, aby to tak aj ostalo.

Časť z dosiahnutých trofejí/Foto: Archív Silvia Kleinová

„Veľký úspech prišiel na Majstrovstvách sveta v kanadskom  Haliburtone v  organizácii IFSS, ktorá zastrešuje organizácie z celého sveta. Tam som získala zlatú medailu v kategórii so štyrmi psami. V sezóne 2016/2017 som vyhrala World cup so štyrmi psami v kategórii Global a v sezóne 2018/2019 World cup zasa  so štyrmi aj šiestimi psami. Za Severnú Ameriku som získala aj Global. World cup sa súťaží celú sezónu. Zbierate body z pretekov a tie sa spočítavajú a vyhodnotia pre jednotlivé kontinenty,“ zosumarizovala svoje najväčšie doterajšie úspechy.

„Úspechov bolo dosť aj na ďalších pretekoch, takže od 2016 je to pre nás najúspešnejšie súťažné obdobie,” uznáva správny krok, že sa s rodinou presťahovali tak ďaleko od rodnej krajiny a do takej zimy, kde sa ešte aj zimné psy museli aklimatizovať.

Psie záprahy boli na olympiáde trikrát ako predvádzací šport. Prvýkrát v roku 1932 v Lake Placid. Neskôr v roku 1952 v Oslo a 1994 v Lillehammeri. Nikdy, ale nezískali oficiálny štatút.

„Naša svetová organizácia IFSS sa už dlhé roky snaží dostať na olympijské hry, ale nemyslím si, že sa jej to podarí.  Ak predsa, určite by som Slovensko chcela reprezentovať. Olympiáda je pre všetkých športovcov najvyšší cieľ a bola by to pre mňa česť reprezentovať rodnú krajinu. Myslím si však, že sa bránia živým zvieratám v programe hier. Navyše, v našom športe nie je toľko peňazí ako sa točí okolo koní,“ smutne skonštatuje slovenská športovkyňa na Aljaške.

Návrat do Európy

„Mala som miestenku na Majstrovstvá sveta vo Švédsku, ktoré mali byť teraz vo februári. Pre koronavírus ich presunuli o rok. Túžim sa tam dostať, keďže titul z Európy ešte nemám. Je to môj ďalší sen, ktorý je finančne aj logisticky náročný, pretože by som ho chcela absolvovať so svojimi psami a nie s prenajatými. Hádam sa mi to niekedy podarí,” zamyslí sa Silvia Kleinová.

Návrat domov nevylučuje. „Preteky v Zuberci sú obvykle vo februári alebo marci, čo je počas sezóny v štátoch, takže by to musel byť vopred plánovaný výjazd do Európy. Pre mňa by to bola obrovská česť, vrátiť sa späť a pretekať doma. Veď popri organizovaní pretekov som mala možnosť na nich pretekať len raz,“ povedala 43 ročná športovkyňa, bez ktorej by dnes preteky v Zuberci možno ani neboli. Tento šport sa dá robiť veľmi dlho, takže ešte neuvažuje o tom, že nebude pretekať.

Bez dovoleniek

Pri sťahovaní na Aljašku so sebou brali dvanásť psov. Dnes sa ich kennel rozrástol na viac ako dvojnásobok. Presne 28 psov.

„ Na aljašské pomery je to malý kennel. Sú tu chovné stanice so 150 a viac psami. Na šprinty, ktorým sa venujem, je okolo 30 psov zvládnuteľný,“ hovorí o športových partneroch aj domácich miláčikoch Silvia, ktorá sa o celú psiu „bandu“ stará s rodinou sama.

„Fungujeme ako jedna veľká rodina. Psom venujeme všetok čas.  Treba po nich poupratovať, trénovať ich, kŕmiť, ale aj hrať sa s nimi. Je to celodenná každodenná starostlivosť. Nemáme žiadne letné dovolenky, keďže pri psoch stále niekto musí byť. Ak potrebujeme niekde ísť, musíme sa striedať. Pre nás je dovolenka v zime, keď cestujeme na preteky. Napriek tomu ma to nesmierne baví a v dnešnej dobe je čas strávený s rodinou a so psami ten najlepší relax,” vysvetľuje pocit pravej rodiny úspešná športovkyňa zo Slovenska.

„Ak chcete mat výsledky, musíte mať v kenneli mladú krv. Zatiaľ to máme pol na pol. Máme aj starších, ktorí už nepretekajú. Trénujú len rekreačne, aby boli v kondícii a nenudili sa. Žiaľ, minulú sezónu ukončili predčasne pre koronavírus a aj tento rok zrušili veľa pretekov. Keďže máme zavreté hranice s Kanadou, nemôžeme nikam cestovať a zostali nám len lokálne preteky,“ hovorí o pretekaní počas celosvetovej epidémie Covid-19.

Do novej sezóny chcú chov omladiť a rozšíriť. Športová rodina sa po odchode do psieho dôchodku štvornohých športovcov nezbavuje. Je to náročnejšia cesta ukončenia športovej kariéry, ale Silvia Kleinová s manželom svojich psov milujú a nepredali by žiadneho len preto, že už nevládze.

Hokejista s pudlom

Na Aljaške sú psie záprahy životným štýlom a tradícia športu sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Či to tak bude aj pri slovenskej rodine presťahovanej na Aljašku ukáže čas.  

„Nechávame tomu voľný priebeh a netlačíme syna do toho. Musí si sám nájsť cestu čo ho baví,“ hovorí mama-vrcholová športovkyňa o synovi, ktorý keď bol mladší vyhrával čo mohol.

Pretekal so psom, ktorého sme si priviezli zo Slovenska. Bol veľkou atrakciou, keďže to bol pudel. Potom objavil hokej a ten ho baví oveľa viac. Momentálne to vyzerá, že skôr ako mašérom bude hokejistom. Zatiaľ nám teda budúca generácia mašérov doma nevyrastá,” zasmiala sa Silvia, na ktorej nebolo vidieť, či sa s tým zmierila alebo nie. Rodičom však syn pomáha aj pri tréningu aj pri kŕmení psov.

„V tomto smere je naozaj úžasný, ale zatiaľ to nevyzerá, že by mal byt profesionálom práve v tomto športe,” dodáva. Sťahovanie na Aljašku a zmenu celého života naďalej vníma ako správne rozhodnutie.

„Robím to čo ma baví a aj keď to nie je vždy ľahké a ešte sme aj v cudzej krajine. Zo začiatku som samozrejme mala z tejto veľkej zmeny obavy, ale vždy tu bola možnosť vrátiť sa. Nikdy sa ale nezmení to, že nám chýba rodina a zázemie na Slovensku. Je to z času na čas zložité, keď potrebujeme pomôcť, ale napriek tomu som stále spokojná, že sme našli odvahu a prišli tam, kde sa môžeme živiť tým, čo milujeme,” priznala pre Dalito.sk Silvia Kleinová, mnohonásobná medzinárodná šampiónka v záprahu psov zo Slovenska.

Autor: Ján Poláček

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *