Tak to je. Slovensky skromne a poddane

Časenku na odber som dostala na siedmu hodinu ráno. Prišla som o desať minút skôr. Do budovy štátnej polikliniky som sa však nedostala. V zime a vetre som sa ocitla pred budovou, ktorá má podľa pani recepčnej jasné pravidlá. Budova sa otvára až o siedmej a dnu z klientov-pacientov nemôže nik! Len personál!

Nechápala som čoho som svedkom, vzhľadom na to, že mám ako poistenec na základe európskeho poistenia občanov EÚ skúsenosti aj s iným zdravotným systémom. Pred budovou polikliniky Sv. Michala stálo asi 30 zmrznutých slovenských občanov, mnohí z nich evidentne chorých a tých, ktorí po tomto nedôstojnom čakaní chorí ešte len budú. Niektorí tam mrzli vraj už skoro hodinu.

To fakt?

„Prepáčte, nerozumiem tomu, to naozaj v tejto zime nemôžete čakať dnu napriek tomu, že poliklinika má komfortné priestory, kde pacienti-klienti môžu počkať?“ spýtala som sa prekvapene ľudí pred bratislavskou poliklinikou. Rezignovanie len pokrčili plecami, ale len máličko, aby neprišli o posledné teplo, ktoré si vytvárali pritláčaním svalov čo najviac k telesnej schránke. A od zimy sa triasli ďalej.

„Ale veď to je nesmierne nedôstojné a urážlivé, nehovoriac o tom, že tu evidentne čakajú aj chorí ľudia. To vám príde normálne?“ vyslala som do éteru ďalšiu otázku tak, aby ju počula celá poslušná tridsiatka občanov-voličov. Reakcia žiadna.

„Vám to príde normálne?“ pokúsila som sa o interakciu opäť. „Tak to je,“ ozvalo sa z prvej rady z úst zmrznutej pani, evidentne úplne poddanej už bežnej a znormovanej situácii.

A čo urobili poddaní?

„A ak sem chodíte častejšie, riešili ste to už? Čo ste urobili preto, aby ste tu dnes tak nedôstojne nemuseli čakať?“ pýtala som sa ďalej. Väčšina nastavené zrkadlo už nezvládla a radšej sa virtuálne vyparila. „Tak to je,“ zavrčala na mňa pani a pokrútila hlavou na znak hrôzy, či neviem, ako to na Slovensku funguje a poslušne čakala ďalej.

Tak nech ona a jej podobní čakajú aj nabudúce. Ja nebudem. Nebudem sa len prizerať, ako to niekomu stačí. Zaradiť sa, sklopiť zrak a pohundrať si doma za záclonou. Ak sa niekto uspokojí s takým málom, tak aj bude žiť. Tak to je! Nikto za nás nič nevyrieši, preto väčšina žije na Slovensku len tak, ako si vlastne zaslúži. Tak nejako príliš skromne a poddajne. Tak slovensky skromne, ako poddaní…

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  

Môže vás zaujať: