Cez Srbsko, Omsk, Etiópiu, Malajziu až do Vietnamu. Slovák všade buduje fabriky

Dalito.sk/Petr Šuri na delte rieky Mekong vo Vietname/foto: archív P. Šuri
DALITO -

Petr Šuri je vyštudovaný chemik. Práca pre najznámejšiu slovenskú gumárenskú firmu mu otvorila dvere do sveta, po ktorom sa odvtedy presúva ako nomád. Žil už v piatich krajinách – tou zatiaľ  poslednou je exotický Vietnam.

V gumárenskej fabrike začínal „od piky“. Postupne sa vypracoval a vedenie mu ponúklo prvý pracovný výjazd za hranice Slovenska. Po návrate zo Srbska sa doma neohrial dlho – fabrika expandovala do zahraničia, Petr si teda balil kufre znovu. Tentoraz cestoval o kúsok ďalej, až do ruského Omska, kde strávil dva roky. Päť rokov prežil aj v Etiópii, odkiaľ sa na ďalších päť presunul do Malajzie.

Keď sa po dlhej dobe vrátil naspäť domov, vo fabrike mu ponúkli miesto, na ktorom pracoval pred mnohými rokmi. Možnosť ďalšieho kariérneho rastu už v rámci neho nepripadla do úvahy.  „Rozhodol som sa preto hľadať lepšie  príležitosti inde.

„Kanadská firma, ktorá vo Vietname rozbiehala výrobu plnogumových plášťov, mi ponúkla pozíciu  technického manažéra. Mám na starosti manažment industrializácie nových produktov, technológie výroby, prípravu zmesí, kvalitu a priemyselné inžinierstvo. Keď som prišiel, začínali sme od bodu nula, dnes už vyrábame naplno. Vo Vietname sme jedinou fabrikou s touto technológiou,“  hovorí Petr Šuri.

Domov, kde ho čaká manželka a dcéra, sa  „na výzvedy“ vracia každé tri mesiace. Rodina si vraj na takýto spôsob fungovania už dávno zvykla. „Má to svoje výhody aj nevýhody, ako všetko. U nás doma však prevládajú výhody. Vládne medzi nami úplná dôvera a harmónia, bez podpory manželky a dcéry, ktorá po mne zdedila cestovateľské bunky, by som takýto nomádsky život viedol asi ťažko.“

Samota? Zabudnite

Ak Petr práve nie je v práci, ktorej sa musí vo Vietname venovať celou svojou dušou, určite sa niekde zabáva s kolegami.

„Vietnamci sú veľmi otvorený a pracovitý národ, ale vedia sa aj riadne veseliť. Musia jednoducho všetko oslavovať a vy to musíte robiť s nimi, pretože potom Vás neprijmú medzi seba a strácate ich dôveru. Koná sa tu teda veľa osláv s pracovným kolektívom – obľubujú dobré jedlo, pivo s kusom ľadu v pohári, veľa hluku…a na záver samozrejme nesmie nechýba karaoke. Z pohľadu života je toto asi najväčší rozdiel voči Malajzii, kde som bol päť rokov a len približne dvakrát s kolektívom na večeru, keďže  moslimovia nepijú a neveselia sa s nemoslimom. Tu vo Vietname som bol na pivo s domácim tímom hneď na druhý deň, čo  som sa tu zjavil.“

Vietnamci okrem osláv milujú svoju rodinu a nadovšetko deti, väčšinou bývajú „na jednej hromádke“  so starými rodičmi.  Sú hrdí patrioti a dávajú to patrične najavo. „Vietnamský futbalový tím sa nedávno dostal do finále ázijského turnaja do 21 rokov a bol to masaker. Aj keď Vietnamci prehrali, celý národ vospolok oslavoval,  všetci mávali vlajkami, spievali vietnamskú hymnu, plakali a „ húkali“ – jednoducho museli pozerať  na svojich národných hrdinov a museli to zažiť spoločne. Vietnamci nemajú radi single kultúru a keď majú niečo robiť, musia to robiť spoločne. Potrebujú pracovať, oslavovať a debatovať v tíme ľudí. Niekedy nám to robí problém v práci, pretože radi čakajú na „spoločné‘ rozhodnutie a občas im trvá, kým sa zorganizujú, všetko predebatujú a a základe toho sa rozhodnú,“ objasňuje Petr Šuri.

S kamarátmi v Cu Chi neďaleko Saigonu/foto: archív P. Šuri

Kapitalizmus na komunistický spôsob

Vietnamská socialistická republika má 97 miliónov obyvateľov, takmer polovica z nich je zamestnaná v poľnohospodárstve. Vďaka tomu dnes Vietnam patrí medzi jedného z troch najväčších svetových vývozcov kávy, kešu orechov, čierneho korenia a ryže.

Obilnicou krajiny je najmä delta rieky Mekong, ktorá pramení v Tibete a do Juhočínskeho mora sa vlieva v najjužnejšom cípe krajiny. Opraty prudko sa rozvíjajúceho „ázijského tigra“ drží v rukách komunistická strana, progresu sa ale nebráni. Ľuďom povolila súkromné podnikanie, do krajiny ťahá aj zahraničných investorov.

„Vietnam mi trošku pripadá ako Slovensko po revolúcii – všetci sa snažia podnikať a v lokálnych štruktúrach je údajne dosť veľká miera korupcie, čo ale osobne potvrdiť nemôžem. Rozvoj krajiny je založený na princípe čínskeho vzoru, ale oproti čínskemu je viac otvorený – štát napríklad umelo nepodporuje lokálne firmy, zamerané na export. Najväčšie investície za rok 2017 prišli z Japonska a z Južnej Kórei, do Vietnamu sa presunul aj japonský a kórejský manažment, čo je pre domácich veľká výzva. Štát využíva skúsenosti renomovaných japonských, kórejských a singapurských firiem, takže ak sa tu preveziete po priemyselnom parku, máte pocit, že ste niekde v Japonsku. Vietnam ako „rozvojová“ krajina  má samozrejme náklady na pracovnú silu menšie ako v Japonsku, Kórei alebo Číne, naproti tomu stredný manažment zarába  zhruba tak, ako na Slovensku,“ vysvetľuje Petr Šuri, podľa ktorého má krajina obrovský a rýchlo sa rozvíjajúci potenciál.

Jednou z jej slabých stránok je horšia kvalita štátneho školstva, ktoré produkuje ľudí nepripravených pre prax. Rodiny, ktoré si to môžu dovoliť, platia deťom drahé súkromné školy.  Dobré vzdelanie je totiž zárukou budúceho úspechu.

Američanov nemusia

Aby sa nezabudlo, že vo Vietname vládne komunistická strana, ulice sú najmä počas štátnych sviatkov plné „reklamy“. „Keď som sem prišiel, bol som prekvapený – všade je veľa červených vlajok s kosákom a kladivom,  občas aj nejaké úderné bilbordy. Domáci obyvatelia to berú tak, že tu je jedna strana, ktorá sa pripomína, ale to je asi tak všetko. Represálie, alebo zákazy, aké si u nás pamätáme spred roku 1989 som tu nezachytil. Podľa informácií, ktoré mám od lokálnych kamarátov, to ľudia vôbec neriešia a nevnímajú. Pre mňa táto výzdoba vyzerá naozaj bizarne a neskutočne, na druhej strane je ale pestrofarebná a oživuje ulice, takže prečo nie?“

„Demokraciu“ sa do komunistického Vietnamu nikdy vyviezť nepodarilo. Nestačil na to incident v Tonkinskom zálive, kde mali severovietnamské plavidlá bezdôvodne napadnúť americký torpédoborec (pravdu o skutočnom priebehu konfliktu sa podarilo vyniesť na svetlo vďaka tzv. Pentagon papers, zverejneným v roku 2011. Vyšlo najavo, že vláda USA verejnosť  vedome klamala – pozn.) K tomu, aby sa Vietnam vydal na cestu k „demokracii“ nestačilo štyridsaťpäť miliónov ton zhodených bômb, ani milióny litrov „vyliatych“ a rozprášených chemikálií.  Neslávne známou je najmä herbicíd Agent Orange z dielne agrochemickej firmy Monsanto –  americké vojská ho používali na masívne ničenie vegetácie, vďaka ktorému mohli efektívnejšie bombardovať pozície nepriateľa. Agresívnej chemikálii poškodzujúcej DNA boli vystavené milióny Vietnamcov – objavil sa masívny výskyt rakoviny, defektov kože, mentálneho postihnutia  a vrodených deformácií u novorodencov, ktoré sa objavujú dodnes. Nekonečných jedenásť rokov trvajúci konflikt (1964 – 1975  pozn.) si vyžiadal milión a pol vietnamských a necelých šesťdesiattisíc amerických obetí. Rana je hlboká a stále živá – nečudo, že Vietnamci Američanov dodnes „nemusia“.

„Nedávajú to najavo, ale z ich pohľadov je cítiť, že si držia odstup. Postoj k USA je vlažný a viem si predstaviť, že bez USA by vedeli prežiť a určite s obdivom nevzhliadajú na demokraciu „amerického typu“. Je to predsa nedávno, čo tu demokratická americká armáda robila poriadky a testovala všetky možné a nemožné chemické zbrane. Mnoho účastníkov bojov stále žije, sú tu tisíce postihnutých  a zmrzačených detí, tisícky kíl nevybuchnutej munície, tisíce spomienok…“

Podľa Petra je paradoxom, že päťdesiat percent návštevníkov vojnových múzeí vrátane tunelov Vietkongu, ktoré sa americkej armáde napriek obrovskej devastácii okolia nikdy nepodarilo dobyť, pochádza práve z USA.

„Mám osobnú skúsenosť, že drvivá väčšina ľudí, ktorí  videli a zistili, čo ich demokratická vláda spáchala vo Vietname, plače…Niektorí sú iba ticho, niektorí utekajú kade ľahšie, no nájdu sa aj takí, čo neveria a tvrdia, že to všetko je propaganda. Čo k tomu dodať…? Treba sa prísť pozrieť na miesto činu. Aj moja dcéra po návšteve múzea vojny v Saigone trošku pozmenila názor na „americkú demokraciu“.

Denné menu: myši, mačky, hmyz

Príjemnejšou časťou rozprávania o Vietname je nepochybne rozprávanie o tunajšej vychýrenej kuchyni. Aj tú mimochodom natrvalo „poznačil“ vojenský konflikt.

„Počas vojny demokratické sily USA strategicky likvidovali agrorezort, takže chemicky postrekovali všetko, čo rástlo, vrátane ryžových polí. Samozrejme, že vypukol hladomor, ale keďže sú Vietnamci národ nepoddajný a vymýšľavý, americkej armáde to nebolo nič platné. Vietnamci sa totižto naučili variť a zúžitkovať akékoľvek suroviny, ktoré mali k dispozícii, čokoľvek, čo narástlo a hýbalo sa. Túto techniku a skúsenosť si samozrejme uchovali a vylepšili, takže jedlá vo Vietname sú  ozaj rôzne a vynikajúce.“

Vietnamci zjedia všetko, čo nezje ich, na tanieroch sa objavujú aj zvieratá, ktoré by našinec z rôznych a pochopiteľných dôvodov neochutnal ani náhodou. Myši, mačky, netopiere, psi. Podobné „lahôdky“ môžu turisti  zďaleka obísť, ponuka je našťastie naozaj pestrá.

„Musím podotknúť, že zlé jedlo som tu zatiaľ  nejedol a nikdy som tu nemal žiadne žalúdočné problémy. K dispozícii sú nespočetné druhy zeleniny, bambusy, lotosy, banány…  Ak prídete do Vietnamu na „koštovku“ a vyberiete si jedlo, buďte si vedomí, že ryžu nedostanete, ak si ju vyslovene nevyžiadate. Platí totiž, že ryža sa je doma a nie v reštauráciách. Dostanete nejaké mäso, kopu čerstvej zeleniny a rôznych omáčok. Chyták je, že musíte presne vedieť čo a s akou zeleninou a akou omáčkou máte jesť, inak nechytíte tú správnu chuť. Paličky a prsty ako príbor  sú tu samozrejmosťou, takže pred návštevou Vietnamu treba cvičiť paličkovanie. Populárne sú napríklad kačacie vajíčka so zárodkom vo vnútri, alebo surová „zgelovaná“ kačacia krv. Špecialitou  sú aj ryžové závitky, ktoré si musíte sami „zavinúť“ z rôznych surovín  a ryžového papiera. Existuje veľké množstvo rôznych techník a spôsobov ako na to, ale treba na to tréning, inak sa naozaj nenajete,“ hovorí s úsmevom Petr Šuri.

Na svoje si vo Vietname prídu aj milovníci polievok – tzv. Pho sú  vývary s kúskami hovädzieho a kuracieho mäsa alebo rybou a čerstvou zeleninou. Zaujímavosťou je, že vo Vietname sa stolovanie polievkou nezačína, ale končí. Domáci tu jedlo zapíjajú pivom s kopou ľadu – piť pivo bez neho je neakceptovateľným prehreškom.

„Opísať vietnamskú kuchyňu v skratke je problém, je jednoducho „topková“. Jedna malá rada – ak prídete do Vietnamu, nechajte si pri výbere jedla poradiť od lokálov a nepýtajte sa, čo jete. Keď to zjete, určite budete príjemne prekvapení čo ste vlastne zjedli a aké to bolo super,“ odporúča Petr.

Budujú vo veľkom, čakajú na turistov

Dopravným prostriedkom číslo jedna je vo Vietname motorka. Petr Šuri nijakú nemá a po „divokých“ vietnamských uliciach jazdí radšej autom.

„Keď som tu bol pred rokmi prvý raz, boli tu milióny bicyklov a skoro žiadne motorky. Teraz  sú tu milióny motoriek, žiadne bicykle a zopár áut. Bez motoriek by sa tu život okamžite zastavil. Musím povedať, že sa tu jazdí dosť divoko a naturálne, ale napriek tomu, že sú ich tu milióny a jazdia ako blázni, nie je tu veľa dopravných nehôd. Apropo, Vietnamci sú na cestovanie zvyknutí a neriešia to. Doprava do práce autom alebo firemnými autobusmi trvá hodinu a pol tam a tak isto naspäť. Je to pre nich úplne normálne a v pohode, majú čas sa porozprávať, pozrieť sociálne siete alebo si pospať.  Kto môže použiť na dopravu do práce motorku, je frajer, pretože to znamená, že je to relatívne blízko,“ vysvetľuje Petr.

Ak na niečo Vietnam stále čaká, je to podľa neho automobilizácia. V krajine sa zatiaľ  nerozvinula. Dôvodom je zlá cestná infraštruktúra. „Štát sa snaží o dobudovanie diaľničnej siete, ktorá je v stave zrodu. Lepší sa to, aj keď zápchy sú tu katastrofálne hlavne pre milióny motoriek.“

Zdá sa, že Vietnam v rozvoji nezabrzdí nič, hoci ešte nemá dostatočnú cestnú sieť, vrhol sa do masívneho budovania prímorských turistických stredísk. Podľa Petra mu k tomuto rozhodnutiu pomohlo aj  Rusko, ktoré svojim občanom zakázalo cestovať do Turecka.

„Rusi sa teda presmerovali do Vietnamu a turistická „devastácia“ krajiny sa začala. Musím ale povedať, že Vietnamci sa zatiaľ snažia dodržiavať prísne ekologické pravidlá. Pekným príkladom je tzv. Ha Long Bay, prírodná rezervácia, klenot tisícok ostrovov južne od Hanoja. Bol som v šoku, ako čisto a ekologicky tam je. Nájsť tam v morskej vode nejaké plastové vrecko je v princípe rarita a keď sa náhodou nájde, okamžite k nemu vyštartuje kanoe, ktoré ho z vody vytiahne. Úplne odlišná situácia je napríklad v thajskom Krabi, kde je more totálne znečistené, ale nikomu to nevadí. Hlavne, že turisti prišli,“ opisuje Peter.

Podľa neho bol Vietnam až donedávna najmä rajom „batôžkárov“ a dobrodruhov, hľadajúcich exotiku. Pri súčasnom tempe rozvoja sa však situácia onedlho radikálne zmení.

„Vo Vietname je nepreberné množstvo možností na turistiku, počnúc morom, pralesom a džungľou, jaskyňami a ryžovými poliami končiac. Ja osobne Vietnam zatiaľ spoznávam a asi  dlho spoznávať budem. V každom prípade je to prekrásna a zatiaľ ešte turisticky nezdevastovaná krajina s veľkými rozdielmi v kultúre a ráze krajiny, ktoré čakajú na objavenie. Ľudia sú milí, otvorení, pripravení pomôcť a veľmi  „zarputilí“ –  je veľmi ťažké ich zlomiť a keď si niečo predsavzajú, tak to skôr či neskôr určite dosiahnu. Cestovať do Vietnamu sa oplatí na dlhšiu dobu. Odporúčam totiž presúvať sa a „nečučať“ na jednom mieste. Určite nebudete ľutovať…“  odkazuje Petr Šuri.

Autorka Lucia Žatková od roku 2005 do roku 2015 pôsobila ako redaktorka Púchovských novín. Po krátkej odmlke spojenej s cestovaním a striedaním povolaní sa opäť vracia k práci, ktorá ju zo všetkých prác sveta baví a napĺňa najviac.

Môže vás zaujať:

Dvadsať rokov žije v Japonsku. A stále sa cíti ako panda v ZOO

1 reakcie na Cez Srbsko, Omsk, Etiópiu, Malajziu až do Vietnamu. Slovák všade buduje fabriky