Tomáš Kuťka: Covid v pozitívnej úlohe (drasticky)

Pri príležitosti 4. výročia online magazínu DALITO.sk sme oslovili osobnosti politického a spoločenského života na Slovensku. Dnes píše respondent Dalito.sk aj dlhoročný športový novinár, prvý Slovák, ktorý trénoval v nemeckej hádzanárskej bundeslige tri ženské družstvá Tomáš Kuťka. Vo svojej bohatej kariére viedol české, slovenské aj československé reprezentačné výbery dohromady 17 rokov.

Ak sa niekto vyjadruje v zmysle titulku tohto príspevku, väčšinou je to chápané ako návrat človeka k sebe samému, vplyvom okolností, súvisiacich s protipandemickými opatreniami. U mňa to bolo trochu iné. Oveľa drastickejšie, až „tarantinovsky“ kruté.

V januári som prekonal covid a nebola to chrípôčka. Mal som vysoké horúčky, spojené s čiernymi hnačkami a do nemocnice som musel ísť, keď mi „odišla“ hlava a ja som nevedel ako sa volám, ani aký je deň. Napriek tomu, že som paradoxne necítil žiadne respiračné problémy, ako trvalý následok po covide mi zostala bilaterálna pneumónia. Ale to „najlepšie“ prišlo neskôr.

Rýchly spád

Objavila sa mi krv v stolici a musel som si vyčkať, kým na mňa príde rad v poradovníku na kolonoskopiu. Po nej nadobudlo všetko rýchly spád. Stal som sa zo dňa na deň onkologickým pacientom. Vyoperovali mi dva zhubné nádory a tridsaťtri centimetrov hrubého čreva.

V nemocnici som ležal necelý mesiac, pričom som dvadsaťjeden dní nedostal žiadnu stravu. Zistilo sa totiž, že stroj, ktorý operačné rany šije, nechal v črevnej stene dieru (fistulu). Hrozilo, že ma znovu budú musieť otvoriť a po zašití fistule mi urobiť vývod. Dávali mi množstvo najrôznejších infúzií a napokon sa podarilo problém vyriešiť konzervatívne.

Nezabudnuteľný sen

Pamätám sa, ako som sa raz v polospánkových mrákotách prebral na to, ako mi kňaz natiera čelo akýmsi olejčekom. „Preboha, dôstojný pán, to mi dávate posledné pomazanie?“ úzkostlivo som sa spýtal. „Nie synu, to je olej svätého Charbela, aby sa ti rýchlejšie zahojili rany“. Dali sme sa do reči a mal som pocit, akoby pán farár vo mne čítal ako v otvorenej knihe. Asi to tak aj bolo, lebo kňaz pokračoval:

„Vieš synu, pán Boh vždy tým najťažším krížom zaťaží len toho, o kom vie, že ho unesie.“ Zmohol som sa len na odpoveď: „Nuž, ak je to tak, potom má dobrotivý pán Boh o mne oveľa vyššiu mienku, než mám ja sám o sebe, lebo ja sa za takého silného nepokladám…“

Vďaka covidu

V týchto dňoch sa podrobujem chemoterapii a – jemne povedané – necítim sa dobre. Uvedomujem si však, že „vďaka“ covidu boli zhubné nádory odhalené (dúfam) včas a ešte mám vari šancu najhoršiemu uniknúť. Trochu sa zmenila moja optika na veľa vecí, napríklad aj na naše zdravotníctvo.

Neraz som o ňom posmešne hovoril, že je nenávratne na skazonosnej ceste od Hippokrata k Rotschildovi. Taký je možno zámer neomarxistických liberálov, ale dennodenná realita je iná. Tvoria ju tisícky obetavých lekárov, sestier, ošetrovateľov a všetkého personálu.

Ľudský potenciál slovenského zdravotníctva má odborne aj emocionálnou inteligenciou oveľa vyšší kredit, než sa o ňom všeobecne tvrdí. Môj onkológ vraví, že odborná fronta už nikdy nedopustí, aby koronašialenstvo ovplyvnilo liečebný proces onkologických pacientov. Politici, ktorí hrubo zneužívajú pandémiu na šliapanie po ústave i ľudských právach, budú dozaista  prekvapení nenásilným odporom odborníkov proti masovej propagande mašinérie, ktorá na korone zarába miliardy.

Do času

Všetko je len do času. Oficiálne beží všetko podľa celosvetového scenára. Ale reálny život už ukazuje symptómy postupného návratu k zdravému sedliackemu rozumu.

O nás, Slovákoch, hovoria, že sme nedôverčiví, azda zadubení. Niekedy to má aj svoje výhody. Komunisti nás vycvičili neveriť oficiálnej propagande slepo každé slovo. Covid preveril našu imunitu, naše vzťahy, našu vieru i našu odolnosť. A v prípadoch ako je ten môj, zohral paradoxne pozitívnu rolu. Verím, že sa postupne uzdravím, verím, že to dám!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)