Blogy

Toto je pre mňa najťažší text, ktorý som kedy písal

Na úvod tohto komentára musím uviesť, že je to pre mňa najťažší text, ktorý som kedy písal. Pretože sa v ňom osobne vyjadrím k téme, ktorá je kontroverzná, ktorá rozdeľuje a budí vášne. A aj ja sám mám problém ju v sebe nejako jasne spracovať. Pretože, aj keď iracionálnym spôsobom, ale predsa, ohrozuje aj moju komfortnú zónu. Ale považujem to za potrebné. Za moju generáciu a všetkých, ktorí potrebujú počuť názor niekoho iného mimo svojej sociálnej bubliny.

Denník SME vyšiel v pondelok 7. júla 2019 s palcovým titulkom „Pedofili nie sú zločinci“. Mojím textom rozhodne nejdem vyjadriť svoj názor na tento denník, pretože tak, ako všetky mienkotvorné médiá bol tu, keď ľudia zápasili s temným obdobím 90-tych rokov, bol tu, keď sme mali jednofarebnú vládu a bola potreba zo strany verejnosti ju kontrolovať, a je tu s nami vždy, keď treba upozorniť. To je poslanie novinárov.

Týmto článkom SME rozhodne upozornilo. Ak ste ten titulok videli v obchode popri bežnom nákupe, zrejme vás nenechal chladným, minimálne na niekoľko sekúnd. Je mimoriadne emočne podfarbený, hoci možno ani tak nechcel vyznieť. Z môjho pohľadu je však prototypom nadpisu, ktorý sa rozšíri na sociálnych sieťach ako epidémia. A okamžite pribudnú zástupy komentárov nenávisti, opovrhnutia a konšpirácií.


Rozhodne nesúhlasím s tým, čo denník zverejnil. Rešpektujem osobnú spoveď pedofila. Rešpektujem jeho vyjadrenie pohľadu na svet. Všetky jeho krivdy a úskalia všedných dní.

Ale vnútorne nedokážem stráviť fakt, že by ho jeho pudy, emócie a myšlienky mali ospravedlniť, len preto, že ich dokáže udržať na uzde. Pretože život nie je čiernobiely a môže nastať veľmi konkrétna situácia, ktorú si on, my ani médiá nedokážeme predstaviť či priamo ovplyvniť.

Dieťa je bezbranný tvor, ktoré je ovplyvniteľné a len sa učí rozlišovať správne od nesprávneho. Čierne od bieleho. Učí sa žiť a zaujať vlastný názor. A my všetci dospelí sme tu na to, aby sme zabezpečili zdravý vývoj, ochranu a budúcnosť všetkým deťom.

Nerešpektujem akúkoľvek snahu o toleranciu vzorcov správania v rámci pedofílie. Nesúhlasím, aby ľudia s pedofilnými sklonmi boli v práci v kontakte s deťmi. Ani ako medik, ani ako mladý muž. Pretože dieťa nevie dostatočne rozlíšiť lásku či sexuálnu príťažlivosť. Je bezbranné. Celé detstvo sa vyvíja. Anatomicky aj emočne. Svoju podstatu a súhlas nevie dostatočne vyjadriť. Potrebuje sa to od nás naučiť a vytvoriť si vlastný názor. Nevytvárajme priestor na to, aby sa akoukoľvek formou stalo sexuálnym objektom. Nemáme na to žiadne právo.

Kontroverzné myšlienky sú v dnešnej dobe mimoriadne silné. Ovplyvňujú. Zraňujú. A šíria nenávisť. To je daň za interaktívnu dobu.

Naším prirodzeným obranným mechanizmom je vyhnúť sa všetkému, čo je tabu. Nereagovať, nestarať sa. Ale napriek všetkému dokážeme udržať morálku a človečinu v nás. Stačí sa nebáť a vyjadriť sa. Áno, vyjadrime sa k pedofílii, keď to považujeme za potrebné. Ale nie formou, ktorá za každú cenu pedofíliu ospravedlňuje.


Vytvorme okrúhly stôl s pedofilmi, lekármi, rodičmi a všetkými zainteresovanými. Vo verejnoprávnej televízii alebo cez niektoré slovenské médium. Diskutujme v zdravých mantineloch ľudských práv a slobôd. Ale neovplyvňujme a neospravedlňujme niečo, čo sa ospravedlniť nedá.

Pedofilnú poruchu a pedofíliu treba odborne zachytiť a liečiť. V súlade s medicínskymi postupmi. Pretože následky môžu byť fatálne a tragické. História našej krajiny si takéto prípady pamätá. A to predsa nikto z nás nechceme zažiť na vlastnom dieťati.

Zomieranie ocina som prežil s ním



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *