Stĺpčeky

Týždeň, keď mi nechýba nikto

Sedím na terase a na klávesnicu mi padajú posledné lúče zapadajúceho slnka. Jediný hluk, ktorý v tejto bohom zapadnutej doline na strednom Slovensku počuť sú lietadlá kdesi vysoko nad oblakmi, včely a zvonce kráv, ktoré pastieri ženú večer do kravína. To hrobové ticho, ktoré tu zažívam ďaleko od civilizácie je raj. Píšem stĺpček v raji.

Notebook som vytiahla až po štyroch dňoch. Na klávesnici ťukajú moje prsty, ktoré nespoznávam. Za nechtami mám určite všetko, čo ponúka pôda vo svojej prirodzenosti. Odporné, pomyslím si, ale neriešim. Nič tu už neriešim. Ani nohy, ktoré mám vďaka kroksom až po členky od bahna. Kefa v sprche zasa dostane večer zabrať, aj keď túto špinu dá úplne dole až pedikúrka. Chúďa, budem jej musieť priniesť aspoň dobré francúzske víno, aby ma vôbec vpustila do prevádzky.

Je to našich 10 dní. Viete takých, keď je civilizácia ďaleko, takže aj pri jedle si ústa utierate zásadne do trička. Tesne predtým ako sa napijeme. Platí tu totiž pravidlo, pijeme len z krištáľu (áno, aj s tými nechtami). Vodu a aj to ostatné.


Je to náš týždeň bez nikoho, …. našich tradičných 10 dní s priateľkou. Do života mi vstúpila pred 17 rokmi. Je úplný opak mňa. Staršia o deväť rokov, takže rozumnejšia a v podstate aj s inými životnými prioritami. Obe však aspoň raz do roka spoločne zamávame civilizácii a odsťahujeme sa do doliny, kde už iba raz do roka pricestujú Nemci, aby spoznali kraj, kde počas vojny žili ich predkovia. Dolinu, kde je aj do obchodu šialene ďaleko a mandle majú iba pred Vianocami.

Je to týždeň, keď nám nikto nechýba. Na úvod sa vždy objímeme, povieme si prečo sa máme radi napriek našim chybám, nalejeme si francúzsky pomarančový likér a … a potom sa už takmer nevidíme.

Ona je inside, ja outside. Ona celé dni na chalupe varí a upratuje, ja sa starám o jej viac ako hektárovú záhradu.  Mobily niekde v diaľke môžu na terase vyzváňať koľko chcú. Obe čistíme hlavy a rozmýšľame, ja čo ďalej so životom.

Kosím toľko, že sa mi pri písaní trasú ruky rovnakou frekvenciou ako keď držím kosačku. Poslednú noc sa mi dokonca snívalo, že ma zožrali mravce. Jedného mi totiž tesne pred spánkom priateľka vytiahla z hlavy.

Milujem tieto dni tam, kde nikto nie je. Moje dlhé hodiny samej so sebou. Prehodnocujem a rozhodujem sa ako ďalej. Snažím sa priznať si chyby, ktoré som urobila a plánovať tie, ktoré už nechcem. Pozerám do blba, teda na trávu, ktorá mizne pod kosačkou a hľadám odvahu na zmeny, ktoré by som mala urobiť.  Čím viac kosím a „upratujem“  v hlave, tým viac zisťujem, že som už unavená. A nesprávnymi liekmi na štítnu zľavu to určite nebude. V doline, kde až ticho bolí, ale aj lieči viem, že musím mnohé veci ukončiť a nové naštartovať tak, aby som mala život v rovnováhe.

V doline to konečne cítim, práca a osobný život majú byť v rovnováhe. Zatiaľ nie sú.


Prežívam týždeň, keď mi nikto nechýba. Viem, že opäť ma tento týždeň niekde posunie, lebo mám čas upratovať aj v myšlienkach. Prijať rozhodnutia, na ktoré som doteraz nemala čas si ich ani len premyslieť.

Dáša práve po štyroch dňoch vyšla z domu a pýta sa ma: „Nevieš ako si dnu pustím na tom gerete cez mobil Simply Red?“  Zasmiala som sa, že neviem, ale viem, kde sa nachádza vzácny pomarančový likér. Že ku koseniu levandúľ až do západu slnka padne ako uliaty.

… Simply Red sa už ozýva dolinou. Utekám na lúku plnú kvetín. Na takej som ešte nikdy nespievala ani netancovala. Tak prečo nie práve teraz? … prežívam týždeň, keď mi nechýba nikto. A už sa teším aj na jeseň.

Právo vypnúť a neospravedlňovať sa



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *