Názory a Komentáre

V českej nemocnici ako cudzinec: Hrdá cudzinka (2. časť)

FN Motole

Dvere tmavého nemocničného oddelenia sa zrazu otvorili a tam stál anjel, ktorý nebol na mňa vytočený, že som ho v nočnej službe možno aj zobudila. Prečo by si nemohli podriemať ak všetko šľape tak, ako má byť? Bola výjav, ako z filmu Jak básníci přicházejí o iluze. Veselý a príjemný. Presne taká sestrička, akú som v danom momente potrebovala spoznať. Bolo mi fakt na nič a vtedy, ak stretnem nepríjemného človeka, viem byť naozaj veľmi zlá. Ona bola presný opak. Všade na chodbách bola taká tma, že ich osvecovali iba jej vysmiate zuby.

„Počkám pri výťahoch,“ povedal slušne manžel pred dverami nemocničného  oddelenia.“ „No to určite! Pekne poďte s ňou dnu, prišli ste spolu a v najlepšom aj spolu odídete,“ povedala veselo a manžel už poslušne sedel na oddelení pred dverami vyšetrovne.

Sestra s úsmevom od ucha k uchu hneď vycítila, že nemám svoj deň a kým vypisovala prvé papiere, pán doktor bol už na ceste. „Tak to teda naozaj veľmi!“ upozornila ho do telefónu, akoby som mala o pár minúť zomrieť. Takže o pár sekúnd sa rozleteli dvere a službukonajúci lekár mi už podával ruku, aby sa predstavil . Okamžite mi dal pocítiť, aj keď ma nepoznal, že som pre neho dôležitá a prišiel ma zachrániť. Poznám takých aj na Slovensku, ale ako cudzinka v inom štáte som sa predsa len cítila zraniteľnejšia. Prvotný strach a stres opadol.


Asi to bolo vážne, vlastne to bolo vážne, keďže si ma tam rovno nechali a na druhý deň aj uspávali na operačke. Ak sa to už teda malo stať, priznám sa, že to bol zážitok, vďaka ktorému sa už tej ďalšej, naozaj veľkej operácie, nebojím.

Lekár mi vysvetlil toho toľko, že som mala pocit, že na druhý deň môžem ísť na atestáciu. Podrobne prečo mi zajtra urobia to a to, kto a prečo a prečo sa to všetko nedá rovno, ale niečo až nabudúce. Ako sa orgán operuje bez onkonálezu, a ako s a prečo a ako to zistia dopredu.

Životná odmena

Pozerala som na neho ako na zjavenie. Sršala z neho nesmierna úcta a pokora nielen ku mne ako pacientke, ale aj odboru. Vlastne som si to užívala. Dlho som totiž nebola v nemocnici ako bežný smrteľník. Predsa len, keď dlhé roky robíte novinárku v rezorte, doma vás spoznávajú. Niekedy stačí obyčajná otázka, zamestnanie? Dnes už radšej hovorím živnostníčka. Aj v Motole som myslela na to, či by sa ku mne správali rovnako, keby vedeli kto som. A český lekár nevedel. Ostal úplne rovnaký, aj keď to zistil oveľa neskôr. Naopak, keď som zistila kto je on, ódami som nešetrila. Zaslúžil si to on, jeho otec, vlastne celá rodina.


Sestrička bola celý čas taká plná života a vtipu, že sme sa v istom momente už smiali všetci. Najmä pri vypĺňaní papierov o GDPR koho a ako informovať môžu, pod akým heslom a naopak, koho v žiadnom prípade. Vyplnila som aj to. A či sa na mne môžu učiť, či skôr na operačke prizerať medici. „Samozrejme, že môžu! Keby sme im to všetci pacienti zakázali, na kom by sa učili, aby nabudúce zachránili niekoho iného?“ povedala som lekárovi v službe, ktorý mi nesmierne úctivo za to poďakoval. Stále sme o sebe netušili. Ale aj tak mi bol stále nejaký podozrivo povedomý.

Otec a syn

Poznám takých anjelov aj v Bratislave, ale dostať sa na taký zákrok v cudzej krajine je predsa len iný pocit. Nie je to o nedôvere, naopak, len je to pocit, ktorý pochopí len ten, kto zažije. Jednoducho nie ste doma. Bola som vyplašenejšia ako v Bratislave, na druhej strane akási pokojnejšia. Nejako prirodzene som cítila, že som sa dostala do najlepších rúk, o akých by som možno ani nesnívala. Bola to náhoda, aj keď v náhody neverím. Životným odmenám áno. Okrem toho som skončila v skvelej a rešpektovanej nemocnici, ktorú som si obzerala z balkóna celú pandémiu a obdivovala jej dokonalý heliport. Keď tam pristáva vrtuľník, vždy si spomeniem na seriál Chicago Hope a či vonku na rampe čakajú rovnako krásni lekári a lekárky ako v seriáli.

A ja som mala šťastie. Slúžil totiž syn jedného z tých, ktorý Slovákom robí nesmierne dobré meno. A jeho otec by mal vedieť, že môže byť hrdý aj na syna. Otec, ktorý nám robí to najlepšie meno, aké si len viete predstaviť. Prišla som na to až v závere, keď sme sa vlastne lúčili. Už som odchádzala na vyššie poschodie do mojej novej dočasnej postele. Hneď potom, ako ma lekár odprevadil k vyplašenému manželovi a všetko mu vysvetlil ešte raz.


Vtedy som si uvedomila jeho meno a hlavne priezvisko, ktoré som si spojila s nesmiernou pokorou v médiách jeho otca. Roman Chmel st., Roman Chmel ml. Dokonca aj brata Borisa, s ktorým sme nielen v spravodajstve zažili neskutočné chvíle. Nikdy na stisk ruky jeho synovca na nemocničnej chodbe nezabudnem. Ani na pohľad asi najvystrašenejšieho manžela v danom momente v Motole. Keby to nebola gynekológia, možno by ho hospitalizovali rovno so mnou. Vôbec nevyzeral dobre. To by bola aká sranda? A tá u nás doma musí byť za každých okolností.  

Je to pre mňa česť

V Českej republike dôverujú zdravotníctvu 3/5 obyvateľov. Som pyšná, že aj vďaka Slovákom. Tí, do rúk, ktorých som sa dostala úplnou náhodou určite neodišli „za lepším“. Predpokladám, že odišli len preto, že až tu mali podmienky na to, aby sa mohli stať svetovými a spoločne s ďalšími spolupracovníkmi zo slávneho IKEM a Motole sa v roku 2015 podieľali na prvej transplantácii maternice v Českej republike, ktoré Slovensko nerobí dodnes. Vtedy to bola iba 14. pacientka na svete, ktorá tento náročný zákrok podstúpila a pražský tím sa tak zaradil k niekoľkým málo špičkovým pracoviskám, ktoré sa touto mimoriadne zložitou liečebnou metódou zaoberajú.

Dnes už majú českí špecialisti na konte 10 transplantácií. Tohto roku v januári v Českej republike porodila dieťa v poradí tretia žena s transplantovanou maternicou. Inštitútu klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM) v spolupráci s Gynekologicko-pôrodníckou klinikou Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe na Apolinárskej ulici sa podarilo priviesť na svet dievčatko. V Európe sa doteraz narodilo iba 18 detí, z toho tri v Česku. Vo zvyšku sveta ďalších 22.


Keď už sa to všetko so mnou teda malo stať, tak nech sa stalo. Všetko je tak ako má byť. Z pohotovosti som do svojej novej „hotelovej“ izby“ v nemocnici odišla oveľa pokojnejšia. Dala som to vďaka anjelom až tam a verím, že vďaka nim to dám aj nasledujúce dni. Mimochodom, stále v sprievode manžela. Ale o tom nabudúce.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *