Osobné príbehy

Veronika Chlebovcová sa zbalila a odišla. Žila v mnohých krajinách. Vďaka tomu vie, že je silná a zvládne všetko

Sú ľudia, ktorí si budujú kariéru už počas vysokej školy a ich hlavným snom je čo najskôr sa zamestnať v známej firme. Veronika Chlebovcová (34) si vybrala inú cestu. Do tridsiatky nemala stále zamestnanie, popri modelingu však vyskúšala rôzne práce vo viacerých krajinách a užívala si slobodu, ktorú jej takýto život poskytoval. Zažila rôzne dobrodružstvá, aj nepríjemné skúsenosti, naučila sa cudzie jazyky, má priateľov po celom svete. Dnes pôsobí v Turecku ako učiteľka angličtiny v súkromnej škole a spriada plány na založenie vlastného biznisu.

Veroniku poznáte aj ako autorku dalito.sk. Písanie je jej koníček, dostala sa k nemu najmä na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde študovala v špeciálnej umeleckej triede. V tom čase sa tiež začala aktívne venovať modelingu, ktorý jej otvoril brány do sveta a ponúkol možnosť, ako si privyrobiť.

„Mala som len 13, keď som si prvý raz vyskúšala modeling a 17, keď som ho začala robiť profesionálne. V tom čase som už pracovala ako modelka v Taliansku. Aj preto som po gymnáziu nešla hneď na vysokú školu, ale dala som si dvojročnú pauzu, počas ktorej som ako modelka neustále cestovala za prácou, či už do Talianska, ale aj do Japonska, Karibiku i Spojených arabských emirátov,“ spomína Veronika.


Veronika Chlebovcová počas modelingu v Karibiku/foto: archív VCH

Musíš byť milá, sexy, chudá…

Dnes, keď sa k tým časom spätne vracia, uvedomuje si, že takéto rozhodnutie nie je vhodné pre každého. „Určite by som neodporúčala mladým dievčatám, nech si to idú len tak vyskúšať. Keď si na to spomeniem, bola som dosť naivná, možno až hlúpa. Mala som 17, do všetkého som bola hŕ, nerozmýšľala som nad možným nebezpečenstvom.“

Ako ďalej hovorí, bolo bežné, že popri modelingu dievčatá pracovali aj ako hostesky či promotérky. Každý ich pritom posudzoval len podľa vzhľadu. „Stále vám niekto hovorí, ako máte vyzerať, že musíte byť chudá, sexy, milá k zákazníkom. Možno dnes si už agentúry na to dávajú pozor, vo svete je už povedomie o bodyshamingu, ale v tom čase to neplatilo. Dievčatá boli nechané samy na seba a neraz to bol zaberák na psychiku, aj keď som si dobre zarobila,“ konštatuje Veronika.


Dodáva, že viaceré dievčatá trpeli anorexiou či bulímiou, poznala také, ktoré jedli vatu namočenú v pomarančovom džúse, alebo chodili po jedle vracať na záchod. „Tiež som chudla, ale nie až tak brutálne. Boli obdobia, keď som jedla len jablko alebo keď som vedela, že večer ideme robiť promo na nejakú šou alebo párty a chcela som mať ploché bruško, tak som celý deň nič nejedla,“ spomína.

Práca modelky je podľa nej náročná, čo si málokto uvedomuje. Dievčatá sa musia stotožniť s rôznymi foteniami, či už to bolo fotenie bikín v zime alebo kožuchov v lete. „Fotografi často mladé dievčatá obťažujú, alebo sa stáva, že agentúry za fotenia nechcú zaplatiť podľa dohody, ale dajú vám značkové veci. Fyzicky to tiež nie je ľahké, keď niekam sama cestujete, máte jet lag, pritom hneď v ten deň musíte pôsobiť sviežo a krásne či už na fotení alebo prehliadke. Počas nácviku na prehliadky vám hovoria, že chodíte ako kačka alebo vás inak ponižujú. V tom čase to bola bežná prax, ako dievčatá ‚motivovali‘,“ dodáva.

Podľa jej slov, bežná bola aj rivalita medzi samotnými modelkami najmä keď pracovali v kluboch ako promotérky či na diskotékach. „Tam si dievčatá zarábajú aj na základe toho, že majú napríklad stálych klientov, ktorých usádzajú k stolu. Konflikty boli časté. Boli tam bitky aj spálené vlasy, všeličo.“ Najhoršie však bolo obťažovanie zákazníkmi, či už slovné alebo fyzické, ktorému sa dievčatá museli brániť.

Z biológie presedlala na jazyky

Po čase, keď každé 2 – 3 mesiace Veronika pendlovala medzi Slovenskom a Talianskom, rozhodla sa, že sa vráti k štúdiu. V Nitre začala na vysokej škole študovať biológiu. „Tu sa ukázalo, že som predsa len viac umelecký typ ako prírodovedný. Poviem na rovinu – nedala som to, hoci biológia ma nesmierne bavila, nestačilo to. Po prvom ročníku som skončila a neskôr som začala študovať taliančinu a angličtinu na filozofickej fakulte. Uvedomila som si, že mám nadanie na jazyky, vďaka modelingu som už vedela celkom slušne po taliansky, tak prečo to nevyužiť?“ hovorí Veronika, ktorá na vysokej škole získala bakalársky titul. Mohla pokračovať v magisterskom štúdiu, ale priznáva, že mala vtedy iné záujmy, čo  teraz ľutuje, pretože si myslí, že vzdelanie je predsa len najdôležitejšie. Aj preto nevylučuje, že keď si raz nájde čas, k štúdiu sa ešte vráti. Vtedy však dala prednosť práci v Bratislave, no a potom sa rozhodla odísť s kamarátkou z vysokej školy do Holandska.

Jeden kufor a zmysel pre dobrodružstvo

„Keď tak nad tým premýšľam, až do tridsiatky som nemala normálnu prácu. Nič také, že by som bola zamestnaná na dobu neurčitú a budovala si kariéru. Mňa bavila tá zmena. Keď som si zmyslela, že chcem skúsiť niečo nové v inej krajine, tak som sa jednoducho zbalila a vyrazila som. Bez akéhokoľvek zabezpečenia, bez toho, že by som vopred mala vybavenú prácu alebo ubytovanie. To všetko som riešila až na mieste. Tak to bolo aj s Holandskom. Ostala som v ňom rok, pracovala som v reštaurácii, potom chvíľu za barom,“ hovorí.

„Vtedy som si to neuvedomovala, ale v Holandsku som – aj vďaka povahe tejto krajiny – žila dosť dobrodružný život. Spoznala som sa s rôznymi, aj nebezpečnými ľuďmi. Považujem to však za zážitok, od puberty som bola dobrodružná povaha a vyhľadávala som adrenalín. Priznávam, kedysi som bola divoká, prešla som si ťažkou pubertou a nikto, ani rodičia, ma nevedeli skrotiť. Všetko som si chcela zažiť na vlastnej koži, čo sa mi aj podarilo. No aj vďaka tomu som dnes vyrovnanou osobou,“ dodáva.

Prvé stretnutie s budúcim domovom

Po živote v Holandsku sa v roku 2014 prvýkrát vybrala do Turecka. Nikdy predtým tam nebola, teraz však mala možnosť pracovať počas letnej sezóny ako modelka a asistentka vo veľkom luxusnom šperkárskom obchode v Side, kam často chodili nakupovať šperky aj Slováci a Česi. Cena niektorých diamantov tam dosahovala tisíce eur.

Keď sa sezóna skončila, Veronika sa zase ocitla v Rakúsku. Najskôr sa zamestnala na letisku vo Schwechate v talianskom v butiku, odtiaľ šla do Álp posilniť turistickú sezónu.

„Práce v modelingu už ubúdalo. Do Talianska začali viac chodiť dievčatá z Rumunska a Ukrajiny, ktoré boli ochotné robiť aj eskortné služby , čo by som ja nikdy nerobila. Veľa našincov v tých časoch pracovalo v Rakúsku, tak som si povedala, že to skúsim aj ja.“ Veronika opäť netušila, na ako dlho balí kufre, čo všetko bude robiť a už vôbec nie, že osud ju zaveje späť do Turecka, ktoré je dodnes jej druhým domovom.

Osudový návrat do Turecka

Po práci v Alpách dostala priam rozprávkovú ponuku – keďže má certifikát inštruktorky jogy, nechala sa zlákať na pozíciu športovej animátorky do päťhviezdičkového hotela v Turecku. Dnes vraví, že to bola najťažšia práca v jej živote. A to najmä preto, že realita zďaleka nezodpovedala tomu, čo jej pôvodne nasľubovali.

„Na tieto ponuky si treba dať pozor, často sú klamlivé. Nalákajú vás na leto v Turecku, no kto by nešiel? Lenže potom vás úplne vyšťavia. Robíte 7 dní v týždni od rána do večera od začiatku mája do konca októbra, okrem precvičovania jogy nás zapájali do ďalších aktivít. Bolo bežné, že som o deviatej ráno začínala hodinou jogy, potom prišiel na rad aqua aerobic, medzitým som sa musela venovať hosťom a rozprávať sa s nimi, na obed som mala kratučkú pauzu a už sa zase začal step aerobic a zumba, večer diskotéka s deťmi a potom ešte večerné šou pre dospelých. Do postele sme sa dostali o jednej v noci, pričom často sme museli s hosťami chodiť aj na normálne diskotéky mimo hotela a baviť sa s nimi. Mala som šťastie, že som celý život športovala, inak by som to nedala. Aj tak som skončila dvakrát na infúziách v nemocnici, keďže v Turecku je v lete 40 stupňov v tieni a my sme, samozrejme, robili všetky športy na rozpálenom slnku. Nakoniec to bola dobrá skúsenosť, aj keď zarobiť sa na tom nedá.“

Stále ju to ťahalo do Istanbulu

Do Turecka šla len s jedným kufrom plným letného oblečenia. V hoteli nosila uniformu, veľa jej nebolo treba. Rátala s tým, že na konci októbra príde domov na Slovensko a už si nájde stabilnú prácu. Ibaže sa zaľúbila. Jej priateľ, teraz už bývalý, prišiel na dovolenku z Istanbulu a keď sa skončila, chcel, aby Veronika šla s ním. „Poznali sme sa krátko, no aj tak som si povedala, že idem. Prečo to nerisknúť? Navyše, Istanbul ma vždy lákal, akoby ma tam ťahal nejaký vnútorný hlas. Možno aj preto som tak rýchlo súhlasila. Pritom som v kufri nemala ani len ponožky a keď som prišla do Istanbulu, bola tam už zima. Ale to som celá ja! Za každých okolností spontánna,“ smeje sa dnes na svojom vtedajšom rozhodnutí.

Láska však pomerne rýchlo vyprchala a Veronika sa nechcela vracať domov s pocitom akého si neúspechu. Tak si povedala, že v živote už preskákala dosť, všade dokázala nejako prežiť, tak skúsi aj v Turecku.

„Bolo to ťažké. Najskôr som pracovala v rôznych butikoch a robila som modeling, veď Istanbul je mesto módy. Fotila som do katalógov, robila som prehliadky aj modelku v showroome. Avšak modeling je tam slabo platený. Aj preto som prešla radšej do školstva. Pomohlo mi to, že mám vyštudované cudzie jazyky a Turci potrebujú ľudí, ktorí plynule hovoria po anglicky. Urobila som si nejaké certifikáty, aby som mohla učiť a doslova za pochodu som sa učila, ako na to. Na Slovensku by som učiť nemohla, pretože nemám ani pedagogické minimum, no v Turecku to nie je problém. Dnes učím predškolské deti a mladších školákov, teda špecializujem sa na primárne vzdelávanie. A som rada, že som tu napriek počiatočným ťažkostiam zostala. Verím na karmu a božie cesty a viem, že som presne tam, kde som mala byť. Po čase som spoznala svojho snúbenca. Sme spolu dva roky a je mi veľkou oporou. Som s ním šťastná,“ konštatuje Veronika.

Učitelia sú vyšťavení, rodičom sa klame

Učiteľstvo nikdy nebolo jej vysnívané povolanie. No podľa jej slov, ženy v Turecku veľa ponúk na dobre platenú prácu nemajú, školstvo je pre ne najvýhodnejšie, navyše sa k vám ako k učiteľke správajú s rešpektom.

„V Turecku sú školy rozdelené na súkromné a štátne. Štátne školstvo je na tom dosť zle, pretože nevie zaplatiť kvalitných učiteľov, takže deti tam napríklad nemajú ani angličtinu. Súkromné školy, tzv. college, sú zase extrémne drahé. Chodia do nich deti od predškolského veku až po maturitu, čiže sú to naozaj obrovské školy, ktoré si zakladajú na tom, že ich učitelia hovoria po anglicky ako native speakers. V jednej z nich pracujem aj ja,“ vysvetľuje Veronika.

Ako ďalej hovorí, zážitkov s tureckým školstvom má toľko, že by to bolo na knihu. „Tieto drahé školy majú síce zvonka cveng a prestíž, ale vo vnútri sú prehnité, ja by som tam svoje dieťa nedala. Ide im len o peniaze, tie tu znamenajú veľa. Deti sú často problematické a v súkromných školách sa rodičom klame. Nemôžete im povedať pravdu o tom, ako sa ich dieťa zle učí alebo nevhodne správa, oni chcú počuť len to, že ich deti sú super. Učiteľ je tak pod veľkým tlakom. Aj smerom k dieťaťu nemôže nikdy povedať negatívne hodnotenie, vždy len pozitívnu motiváciu. Je to zaberák, modeling bol určite jednoduchší.“

Ak pracujete legálne, ste šťastný človek

Veronika dodáva, že v práci je bežný bossing a mobbing, teda šikana na pracovisku či už zo strany šéfa alebo kolegov, a nikto sa nad tým nepozastavuje. Na bossingu si vraj zvlášť zgustnú ženy-šéfky.

„Je tu tiež bežné, že zamestnávateľ sa vás snaží úplne vyšťaviť, je požadovačný, nestačí, že pracujeme 8 hodín denne. Niekedy mávame aj pracovné soboty, počas ktorých sa venujeme administratíve. Na druhej strane som rada, že pracujem legálne a mám dobrý plat. To v Turecku nie je štandard, že máte legálnu pracovnú zmluvu. Nejaké sociálne garancie pre zamestnanca a pracovné právo tu nefungujú tak, ako to poznáme z Európskej únie. Tu je ešte stále bežné aj to, že keď žena otehotnie, vyhodia ju z práce. Aj preto si myslím, že Turecko má pred sebou ešte dlhú cestu, ak chce patriť do EÚ a mentálne zatiaľ na to Turci nie sú pripravení. Nehovoriac o tom, že Turecko má veľké problémy s  diktátorským režimom, turisti to síce na dovolenke nepocítia, ale keď tu človek žije, vie, že tu nie je žiadna sloboda slova a väznice sú preplnené tzv. nepriateľmi režimu. Je to krásna krajina s veľkým potenciálom, ale mám pocit, že smeruje skôr k modelu arabských krajín,“ smutne konštatuje.

Turkyne si cudzinky medzi seba nepustia

V školstve plánuje Veronika zostať ešte rok-dva a potom si chce založiť vlastný biznis. „Chystám ho už dlhšie, ale zasiahla do toho pandémia. Chcem robiť export-import, veľa vecí mi v Turecku chýba, napríklad aj čo sa týka skrášľovania či výživových doplnkov. Turci sa ešte len dostávajú k zdravému životnému štýlu, to je veľká diera na trhu. Zároveň ma veľmi baví koučing, už dnes sa mu venujem na Instagrame. Skrátka, mám veľa plánov.  Chcela by som spraviť  svet lepším miestom.“

Veronika hovorí, že keby biznis rozbiehala len sama, ako žena by s tým mohla mať problém. Keď má partnera – muža, je to oveľa ľahšie. Na druhej strane, muži sa k nej v Turecku správajú milo a úctivo. „Keď chcem niečo vybaviť na úrade, idem k okienku, kde je chlap, lebo viem, že bude ku mne milý a pomôže mi. Keď idem k žene, mám skôr negatívnu skúsenosť. Nechcem, aby to vyznelo sexisticky, ale je to proste tak. Neviem, čím to je. No napríklad žijem v Turecku 5 rokov a nemám ani jednu dobrú kamarátku Turkyňu. A nie preto, že by som nechcela. V práci sa stretávame každý deň, ale ony si vás nepustia bližšie k sebe. Turkyne majú voči cudzinkám predsudky a sú dosť závistlivé. Neviem, či to vyplýva z ich viery alebo z výchovy, ale ich ponímanie sveta je iné,“ vysvetľuje Veronika.

Dodáva, že tureckí muži sú voči svojim polovičkám žiarliví a nadmieru ochranárski. Veronika si u svojho partnera na to už zvykla. Dokonca hovorí, že keby nežiarlil, už by jej to bolo aj čudné. Potláčanie ženských práv jej však vadí. „V porovnaní s Tureckom je Slovensko veľmi moderná krajina, napríklad všade zdôrazňujem, že máme ženu prezidentku a som na to hrdá. Mám pocit, že odkedy som v Turecku, akoby sa posúvalo dozadu. Napríklad teraz v Istanbule vidno oveľa viac kompletne zahalených žien ako pred piatimi rokmi. Neobliekam sa sexy, skôr pohodlne, no napriek tomu občas schytám negatívne pohľady. Počas pandémie korony úplne zakázali akýkoľvek predaj alkoholu. Nie som alkoholik, ale zdá sa mi to už moc. No čo je najhoršie, každý deň v správach sledujeme, že bola zabitá nejaká žena. Moslimská viera je na prvom mieste, zákon nesmie vstupovať do rodiny a tak sú mnohé ženy vo veľkom ohrození.“

Podľa Veroniky v Istanbule sú štvrte, kde si pokojne môže obliecť minišaty a chodia tak oblečené aj Turkyne. No potom sú štvrte, kde to absolútne nejde. „Tie liberálne štvrte sú bohaté. V nich nemáte pocit, že ste v moslimskej krajine. No o ulicu ďalej už je chudoba a práve tam sú aj striktné náboženské pravidlá. Ide to ruka v ruke s ekonomickou situáciou. Keď má v Turecku človek peniaze, tieto veci sa ho netýkajú, žije si inak,“ dodáva.

Rodina sa z blonďavej Európanky teší

Budúci svokrovci prijali Veroniku veľmi dobre, doslova sa tešia z toho, že si ich syna našiel Európanku, navyše blondínu s modrými očami. „Nevedia sa dočkať, kedy sa vezmeme. To, že som z Európy a navyše vzdelaná, vnímajú ako veľké pozitívum. Vzdelanie tu veľa znamená. A budúci svokrovci sú hrdí aj na to, že majú bielu nevestu. Na prvý pohľad to možno vyzerá ako rasizmus, ale fakt je, že v Turecku sa bohaté ženy bielia, aby neboli príliš tmavé a farbia sa na blond, aby pôsobili viac európsky. To im dáva istý spoločenský status.“

Veronika priznáva, že keby nemala snúbenca, pri ktorom sa jej spontánna povaha trošku upokojila, tak by zrejme cestovala ďalej. Rada by napríklad skúsila život v Amerike, kde má rodinu. Teraz však premýšľajú so snúbencom nad tým, kde sa usadia. Zatiaľ to vyzerá tak, že zostanú žiť v Turecku, hoci si vie predstaviť aj striedanie po polroku s pobytom na Slovensku.

Veronika Chlebovcová s priateľom z Turecka/foto: archív VCH

„Slovensko milujem, je to môj domov. Čím dlhšie som v zahraničí, tým viac si ho cením, a viem že raz príde deň, keď sa na Slovensko natrvalo vrátim. Snažím sa šíriť našu krásnu kultúru a dobré meno po celom svete. Navyše, už teraz sa teším, kedy zas objímem svoju rodinu. Som im nesmierne vďačná za to, že pri mne celý život stáli. Pri mojej dobrodružnej povahe si so mnou preskákali všeličo, som šťastná, že ich mám. Mala som krásne detstvo na horehronskej dedine, s rodinou, starými rodičmi, obklopená nádhernou prírodou a zvieratami. A tie spomienky si nosím stále v srdci.“

Aby mohla navštíviť Slovensko, čaká, kedy sa konečne upokojí pandémia covidu. Zároveň až vtedy bude môcť rozbehnúť aj biznis, o ktorom sníva. „V mojich očiach Turci pri pandémii zlyhali. Naplno sa ukázalo, že ľudský život tu nemá hodnotu a majú ju len peniaze. Od začiatku sa klamalo o počte obetí covidu, opatrenia boli chaotické, ľudia zbytočne zomierali. Navyše samotní Turci sú veľmi nedisciplinovaní, milujú stretnutia, chodili v skupinkách, objímali sa, rodinné väzby sú tu veľmi silné a sociálny odstup sa nedodržia. Tvrdý lockdown spočiatku platil len pre domácich, pre turistov nie, tí mohli chodiť aj do reštaurácií. My sme tiež museli chodiť do školy, lebo rodičia nechceli nechať malých predškolákov doma. Keď sme chvíľu pracovali z domu, matky spísali proti tomu petíciu. Keďže za výučbu svojich detí platia, tak chceli, nech chodia do školy. A keď sme mali pozitívneho rodiča v triede, dali nám len dvojdňovú karanténu, počas ktorej sme učili online. Škola pritom nezabezpečila ani rúška, ani testovanie, nič,“ konštatuje.

Žiadny strach, len ženská sila

Ani dnes Veronika neľutuje, že sa hneď po škole nevrhla na budovanie kariéry, ale šla vlastnou cestou. Ako hovorí, práca a život v rôznych krajinách, jej priniesli veľa skúseností.

„Spoznala som množstvo ľudí, s ktorými som doteraz v kontakte, mám skvelých priateľov v rôznych štátoch. Perfektne som sa naučila cudzie jazyky. Som flexibilná, nebojím sa ísť nikam a mám pocit, že už by som zvládla naozaj všetko. Zároveň sa nebojím zostať sama. Som na vlne, že už som objavila svoju ženskú silu a viem, čo všetko dokážem. Teraz pracujem na tom, aby som mala svoj dream job. No som absolútne vyrovnaná sama so sebou a šťastná,“ hovorí na záver.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *