Viktória Hložeková počas pandémie začala podnikať: „Určite nám to zmenilo život k lepšiemu.“

V čase keď iní rušili svoje firmy a vzdávali sa podnikania, oni doňho skočili rovnými nohami. Veľa ľudí sa Mirovi a Viktórii čudovalo, že začali podnikať práve v čase covidu. Teda vtedy, keď všetkých predajcov výrazne obmedzovali protipandemické opatrenia. Pandémia covidu a najmä opatrenia s ňou súvisiace ich síce občas brzdili v rýchlejšom napredovaní, napriek tomu však úspešne rozbehli franchisingový obchod s potravinami. Viktória Hložeková s partnerom Miroslavom dnes prevádzkujú už dve predajne a plánujú si pod seba vziať aj tretiu. „Chceli sme sa v živote niekam posunúť. A kým ste len zamestnanec, tak sa veľmi posúvať nedá, lebo vždy narazíte na hranicu, cez ktorú ďalej neprejdete,“ hovorí Viktória, prečo sa rozhodli naplno venovať obchodu.

• Miro chodil do práce, Viktória na školenia
• Mnohí chcú v obchode len vykladať tovar, nie robiť naplno
• V čase covidu boli najhoršie hodiny pre dôchodcov
• Keď boli v karanténe, pomoc im padla vhod
• V Bratislave sa žije rýchlo, v Trnave sa viac hľadí na ceny
• Vďaka podnikaniu majú viac času pre syna
• Stagnácia? Len to nie!

Hovorí sa, že za všetkým treba hľadať ženu, no v tomto prípade prvotný impulz vyšiel skôr od muža. „Priateľa už dlhšie nebavila práca, chodil z nej domov neskoro a vadilo mu, že trávi málo času s naším dvojročným synom. Preto sme na internete hľadali možnosti podnikania a zamerali sme sa najmä na franchisingový koncept. Ja som s ním už mala nejaké skúsenosti a páčilo sa nám, že je tam predsa len väčšia istota, riziko krachu je nižšie, nepotrebujete veľký vstupný kapitál, dostanete know-how aj marketing a môžete sa spoľahnúť na podporu skúseného tímu odborníkov. Najskôr sme pozerali niečo ako predaj fornetov, keď nám do oka padol franchisingový koncept potravín. Poslala som im motivačný list aj životopis a čakali sme, či si nás vyberú,“ spomína Viktória.

Potraviny patria pod renomovaný reťazec, najskôr sa etablovali v Čechách, kde je v prevádzke už 120 obchodov a v súčasnosti pribúdajú aj na Slovensku. Prvú predajňu v SR otvoril reťazec v septembri minulého roka v Bratislave, Viktória a Miroslav prevádzkujú predajňu v Trnave, ktorá bola otvorená ako druhá. Neskôr si k nej pribrali aj ďalšiu prevádzku v Bratislave. Všetky predajne fungujú vo forme franchisingovej spolupráce s reťazcom a zameriavajú sa na tzv. rýchly nákup potravín a základného drogistického tovaru.

Miro chodil do práce, Viktória na školenia

Viktória pôvodne vyštudovala učiteľstvo, mohla by byť učiteľkou nemeckého jazyka a chémie. Po štúdiu pracovala ako lektorka nemčiny v jazykovej škole, kde získala prvé skúsenosti s podnikaním aj manažovaním ľudí. Miro kedysi skúšal predaj textilu aj ovocia a zeleniny. Predajňa potravín však bola pre oboch úplne novou skúsenosťou. 

„Spočiatku sme boli veľmi opatrní, Miro dokonca ďalej pracoval a nepodal výpoveď, kým sme si neboli stopercentne istí, že sme predajňu získali a ideme do toho. Keď sa v Bratislave otvorila prvá predajňa, mysleli sme si, že už je to stratené, že si nás ako svojho franchisingového partnera nevybrali. A zrazu sme dostali ponuku prevziať predajňu v Trnave. Otvárali sme ju 10. decembra 2020,“ hovorí Viktória. Keďže bývajú v Seredi, Trnava sa im zdala byť ideálna. Dnes už dochádzajú aj do predajne v Bratislave, no vraj ani to nie je žiadny problém.

„Náročné je to najmä časovo, musíme všetko zladiť. Zo začiatku to však bolo oveľa ťažšie. Keďže na školenia pred otvorením predajne som chodila len ja, neskôr som musela všetky informácie preklopiť na Mira. Čiže najskôr som začala učiť jeho, potom aj zamestnancov. Záležalo nám na tom, aby sme mali v predajniach ľudí, na ktorých sa môžeme spoľahnúť. Jasné, že prvé mesiace sme museli viac potiahnuť my, no teraz je fajn, keď viem, že tam máme niekoho, kto nám predajňu otvorí aj zavrie a ja sa môžem venovať papierovačkám, alebo si môžeme s priateľom zobrať spolu voľno a zostať doma. Už to nie je iba o tom, že si do obchodov chodíme odrobiť prácu za predavača, už je to viac o kontrole a manažmente,“ dodáva.

Mnohí chcú v obchode len vykladať tovar, nie robiť naplno

Ako ďalej hovorí Viktória, nájsť zodpovedných zamestnancov vôbec nebolo jednoduché. „V čase covidu zrejme veľa ľudí prišlo o prácu a tak sme dostali množstvo životopisov, ale boli všelijaké. Keď niekto v dnešnej dobe pošle životopis na dva riadky, nemá žiadnu štruktúru ani formu, tak viete, že s takým človekom pracovať nechcete. Ďalšia vec je, že my potrebujeme multifunkčnú osobu. Nie sme veľký reťazec, že hľadáme brigádnikov, ktorí budú len vykladať tovar. Naši ľudia musia vedieť blokovať, aj piecť, vybaviť základné papierovačky, prebrať tovar, keď treba, udržiavať štandardy, sledovať záruky, mať evidenciu teplôt a podobne. Ale veľa ľudí prišlo len s tým, že chcú vykladať tovar. Akonáhle som spomenula pokladňu, tak to už nie. Alebo boli takí, ktorí prišli a po chvíľke zase odišli, že je toho na nich veľa, že to nechcú. A pritom sme ich nikdy nenechávali hneď samých, všetkých sme sa snažili poriadne zaučiť. No predsa len tá práca je náročná, pretože nie sme veľký supermarket, kde vám 95 percent tovaru príde z vášho domovského veľkoskladu. Máme množstvo malých dodávateľov, musíte vždy skontrolovať, či poslali skutočne to, čo ste objednali, teda správny tovar aj správne množstvá, a či to poslali tam, kde bolo treba, lebo už sa nám stalo aj to, že nám do Bratislavy priviezli tovar, ktorý bol objednaný do Trnavy a opačne. Taktiež treba pozapisovať záruky, no skrátka nazbiera sa toho dosť.“

Keď začínali, reťazec im poskytol svojich dodávateľov, teraz sa už angažujú aj oni. Vo franchisingovej zmluve majú síce zadefinované, ktorý sortiment je v predajni žiaduci a čo by v nej, naopak, byť nemalo, avšak nie je problém skúšať rôzne novinky. „Väčšinou je to tak, že prinesieme niečo na ochutnávku a keď je to dobré, môžeme sa o tom začať baviť a prípadne to zaradiť do sortimentu. Máme predsa spoločný cieľ: podporiť predaj.“

Keď boli v karanténe, pomoc im padla vhod

Výhodou franchisingu je to, že najmä v začiatkoch podnikania sa môžete spoľahnúť na pomoc zabehnutej firmy. Občas to využila aj Viktória s Mirom, hoci dnes už všetky problémy riešia sami. Stále však majú možnosť obrátiť sa na oblastného manažéra veľkého reťazca, keď sú bezradní. Pomoc doteraz najviac ocenili, keď Miro dostal covid a Viktória s ním musela tiež zostať v karanténe.

„V tom čase sme práve rozbiehali predajňu v Bratislave. Našťastie, nákupca z tímu za nás robil objednávky a veľmi pomohli aj zamestnanci, ktorí s nami neboli v kontakte a tak mohli pracovať a my sme ich riadili len telefonicky,“ hovorí Viktória.

V čase covidu boli najhoršie hodiny pre dôchodcov

Veľa ľudí sa Mirovi a Viktórii čudovalo, že začali podnikať práve v čase covidu. Teda vtedy, keď všetkých predajcov výrazne obmedzovali protipandemické opatrenia, napríklad povolené nižšie počty ľudí v predajni, dôchodcovské hodiny a podobne…

„Aj naši blízki nás odhovárali, báli sa, že to nevyjde. My sme sa však na podnikanie nesmierne tešili a spoľahli sme sa na to, že ideme predávať potraviny, ktoré ľudia kupujú aj v čase pandémie, keď si nákupy iných tovarov rozmyslia. Jesť sa musí vždy. Verili sme, že to pôjde. A keby aj nie, hovorili sme si, že si to aspoň vyskúšame. Pre istotu sme mali aj záložný plán, no ten sme nemuseli použiť,“ priznáva Viktória.

Dodáva, že v čase covidu boli viac zaťažení administratívou, ktorá sa týkala najmä zamestnancov. Museli totiž odovzdávať tlačivá s hygienickým prehláseniami, navyše zdravotné prehliadky boli načas pozastavené. Obmedzený počet ľudí v predajni im urobil škrt cez rozpočet, no najhoršie boli vymedzené hodiny pre dôchodcov. „Teraz to už vieme porovnať a vidíme, že medzi 9. až 11. hodinou chodí na nákupy veľa mladých ľudí a nakupujú sortiment, o ktorý starší ľudia absolútne nejavia záujem. Odkedy sa uvoľnili opatrenia, je cítiť, že ľudia nakupujú viac a častejšie.“  

Väčší pohyb ľudí rozhýbal aj nákupy

Vďaka uvoľneným opatreniam sa rozhýbali aj tržby, nakoľko v predajniach potravín sa opäť nakupuje aj tovar, ktorý v čase covidu v regáloch stál. Podľa Viktórie to však nebolo preto, že by ľudia výrazne šetrili na strave. „Skôr sme všetci mali iný štýl pohybu a rozdielny režim dňa. Tým, že ľudia nechodili do práce a deti do školy, nikto nepotreboval tyčinky do autobusu či sladké pečivo na desiatu. Doma sa skôr pre všetkých upiekol koláč. Teraz vidíme, že sa oveľa viac hýbu veci, ktoré dospelí aj deti obľubujú na desiate, rôzne tyčinky, keksíky, napolitánky, ale aj džúsiky či malé vody. Nikdy by som nepovedala, že to budeme tak výrazne pociťovať, ale rozdiel v týchto tovaroch je naozaj veľký.“

Hoci ľudia v čase silnejúcej pandémie nakupovali menej často, najviac sa vyhýbali veľkým obchodom, takže menším to podľa Viktórie trošku pomohlo. „Aj preto si myslím, že koncept reťazca je dobrý. Sídliskové predajne boli v kurze, ľudia si rýchlo vybavili potrebné nákupy potravín a šli domov.“

V Bratislave sa žije rýchlo, v Trnave sa viac hľadí na ceny

Ako hovorí Viktória, spotrebitelia si na obe ich predajne veľmi rýchlo zvykli. A to aj napriek tomu, že v Trnave sídli v malom obchodnom centre a hneď neďaleko je konkurenčná predajňa potravín. „Oni majú skôr tradičné produkty, my ponúkame široký sortiment aj pre vegánov, celiatikov či bezlaktózové produkty. Máme rôzne vychytávky. Celiatici, ktorí k nám prišli, dokonca hovorili, že máme taký veľký výber, aký nevidia ani vo veľkých obchodoch. Pritom naša predajná plocha má len 80 metrov štvorcových. Ďalším nemenej dôležitým plusom je dlhá otváracia doba.“

Hoci základný sortiment je v Bratislave aj v Trnave rovnaký, prispôsobujú sa aj požiadavkách zákazníkov. „V Trnave prevláda skôr tradičný kupujúci, v Bratislave ľudia viac sledujú vychytávky, zdravé potraviny, proteínové tyčinky, čítajú zloženie výrobkov, zaujímajú ich kalórie, obsah cukrov a tukov. Máme zákazníkov, ktorých si už pamätám, že dbajú na zdravú stravu alebo si kupujú len kvalitné, drahšie výrobky. Tiež platí, že v Trnave viac ľudí pozerá na ceny, neraz obehnú viac obchodov, v jednom kúpia ovocie, lebo je lacnejšie, v inom šunku, k nám si prídu napríklad po pečivo… V Bratislave je rýchlejší štýl života, ľudia majú menej času a keď už idú do obchodu, všetko nakúpia naraz a neriešia to, že keď prejdem 500 metrov, kúpim si tyčinku o 30 centov lacnejšie.“

Vďaka podnikaniu majú viac času pre syna

Miroslav a Viktória majú doma len dvojročného syna, k tomu zvládajú dve predajne potravín, pričom ani jedna nie je v mieste ich bydliska. Nedá mi nespýtať sa, ako to všetko stíhajú.

„Máme doma trošku väčší bordel,“ smeje sa Viktória. Vzápätí však už vážne dodá, že hoci je podnikanie časovo náročné, paradoxne im prinieslo viac času pre syna. „Keďže sme na to dvaja, dá sa to zvládnuť. Syn ešte nechodí do škôlky, väčšinou sa pri ňom striedame. Ranné zmeny obyčajne ťahám ja, poobedné priateľ. Niekedy vieme byť doma so synom obaja. Niektorí zamestnanci sú takí šikovní, že vedia aj zatvoriť obchod, urobiť v predajni večernú rutinu, ktorú nedovolíme robiť každému, aby v tom nebol neporiadok a chaos. Pravda je, že sú lepšie obdobia, aj horšie. Keď majú brigádnici skúškové obdobie, ťaháme trošku viac, ale je leto a študenti si chcú zarobiť, tak zase budeme mať voľnejšie. Najhoršie to bolo, keď sme len začínali a priateľ ešte chodil do práce. Vtedy nám so synom pomáhali babky. Keď si zaučíme zamestnancov, vždy si môžeme užiť viac voľna. No ono je to tak, že keď nastane pokojnejšie obdobie, už začíname špekulovať nad nejakou ďalšou predajňou franchisingového konceptu. “

Viktória spomína, že keď sa rozhodovali pre podnikanie, spísali si desať za a proti nápadu. Najväčšie proti bolo práve to, že ich synček má len dva roky. „Aj keď sme sa toho báli, dnes náš syn trávi viac času so svojím otcom ako vtedy, keď bol Miro zamestnaný. Kedysi chodieval z práce o siedmej večer, takže sa stretli iba pri večeri a syn už šiel spať. Teraz sú spolu celé doobedia a užívajú si ten čas naplno. Takže som rada, že sme sa nakoniec rozhodli pre podnikanie. Pred všetkými obavami zvíťazila najmä naša túžba niekam sa v živote posunúť. Keď ste stále len zamestnanec, tak sa veľmi posúvať nedá. Vždy je tam totiž nejaká hranica, cez ktorú už ďalej neprejdete,“ zdôrazňuje.

Stagnácia? Len to nie! Tretia predajňa by im prišla vhod

Podnikanie Viktóriu aj Mira nesmierne baví. To, čo sa im, naopak, nepáči, sú správy o možnom zvyšovaní DPH aj odvodov pre živnostníkov. „Dúfam, že takýto návrh neprejde. Myslela som si, že sa živnostníkom bude konečne viac pomáhať, no vyzerá to tak, že to pôjde opačným smerom. Treba si však uvedomiť, že keď vláda pripraví pre živnostníkov lepšie podmienky, nikto nebude mať snahu obchádzať zákony. Aj teraz v čase covidu živnostníci videli, že keď platia všetky odvody a dane, má to pre nich výhody, lebo majú nárok na príspevky. Podmienky pre živnostníkov by sme mali nastaviť tak, aby sa na Slovensku oplatilo podnikať. Zatiaľ však mám pocit, že živnostníci začínajú byť najviac znevýhodnenou skupinou obyvateľstva.“

Ako hovorí Viktória, svoje rozhodnutie ísť do podnikania s predajňami určite neľutuje. Ak by sa s Mirom rozhodovali znovu, urobili by to rovnako. „Určite sú aj ťažké momenty, keď je človek unavený a všetko mu lezie hore krkom, ale potom prídu dni, keď ste doma, užívate si syna cez bežný pracovný deň a nemáte obavy o financie. Sme spokojní. Podnikanie nám určite zlepšilo kvalitu života. No nechceme stagnovať, premýšľame o tretej predajni. Myslíme si, že pokiaľ budeme mať dobrý tím ľudí, na ktorý sa možno spoľahnúť, tak to dáme. Už to nebude o tom, že si pôjdeme do predajní odrobiť zmeny, ale už to bude len o riadení a manažovaní. Viac predajní vám poskytuje väčšie možnosti. Môžete si medzi nimi napríklad aj posúvať tovar podľa toho, ktorý sa kde viac hýbe. Skrátka, máte väčšie šance na úspech. Nás naša práca baví a napĺňa. Sme v  franchisingovom koncepte síce len polroka, no niekedy mám pocit, akoby sme v predajniach prežili už minimálne tri roky. Je to skvelá skúsenosť a som zvedavá, čo nám ešte prinesie,“ hovorí na záver Viktória.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)