Norge Covid denník: Všade žijú len ľudia a všade inak. Inak rovnako

Dalito.sk/Rodičovská láska nepozná hranice ani počas pandémie koronavírusu/foto: archív LT

Som konečne s deťmi, ďaleko od domova a nesmierne si to užívam. Chvíle, ktoré sú pre mnohých samozrejmé prežívam akoby boli naposledy. Deti som skoro „zadusila“. Len na malinkú vnučku som musela opatrnejšie. Aj ma spoznávala, aj nespoznávala. Viac sa ukrývala v objatí rodičov, ktorým tam ďaleko nemá kto pomôcť. A tohto roku už vôbec nikto.

Nescestovaní a nevedomí na takých hovoria, že  ušli za lepším. Jasne, veď  každý pre svoje dieťa urobí maximu, no nie? Najmä, ak môže deti vychovávať v slušnej a rozvinutej spoločnosti. A tak sa najmä kvôli vnučke už nevrátia napriek tomu, že to za hranicami majú stokrát ťažšie, ako si to vôbec niekto vie predstaviť. Ale to pochopí len ten, kto zažil, keď za hranicami nemáte nikoho, nikoho, kto by vám pomohol s čímkoľvek. Hovorí sa, že kto vonku neprežije tri roky nebol taký silný, zostávajú len najschopnejší a najsilnejší.

Také sú aj naše deti, aj keď veľmi unavené až vyčerpané. Deti, ktoré sa môžu spoliehať iba jeden na druhého. Mladí rodičia, ktorých dieťa nemá kto vybrať zo škôlky, lebo oni z práce nestíhajú. Nemá kto pomôcť, lebo oni sú chorí, nemá kto … A státisíce im podobní. Okrem toho, ako im máte pomôcť, keď žijú v krajine, ktorá je o 44 % drahšia ako zvyšok Európy? Keby mal niekto pocit, že tu padajú z neba pečené holuby…

Stres s pokladom

Evoletka bude mať dva rôčky a ja som sa konečne dožila toho, že som ju mohla odviesť do škôlky a aj prísť po ňu. Doteraz to boli jedine rodičia.

Bolo niečo po ôsmej ráno a po prvý raz som viezla malinkú do škôlky. Bola ešte absolútna tma. Už dávno som nemala tak stiahnutý žalúdok od zodpovednosti. Srdce mi búchalo akoby som robila práve skúšku na vodičák. Po prvý raz som prežívala pocit, ktorý je pre mnohých starých rodičov samozrejmý. Viezla som vnučku do škôlky. Dcéra potichu sedela vedľa mňa, aby som neskončila niekde v horách.

Cesta bola nejaká divná. Až po kilometri som si uvedomila, že sa nad ňou zapaľujú a za mnou zhasínajú pouličné svetlá, aby som lepšie videla na vozovku. Musím uznať, že je to ďaleko lepší pocit ako svietiť diaľkovými svetlami do neznáma a po ceste zrážať soby či losy. Nadmernou zodpovednosťou som vytvorila rannú kolónu. Akosi som nevedela dupnúť na plyn. Už chápem to, čo mi hovorili kamarátky, že uvidíš, o svoje deti si sa bála, ale šialene sa budeš strachovať o vnučku. A mali pravdu. Všetky predpísané rýchlosti som išla aspoň o 10 kilometrov za hodinu pomalšie. Dcéru to hnevalo, že do práce príde neskoro. Tak som dupla a miesto 50-tky išla 54. A zasa mi vynadala, nech dodržiavam rýchlosť! Nenechala si ani vysvetliť to, že ak moje auto ukazuje 54, v skutočnosti ide 50. Nezaujímalo ju to a mala pravdu. Zahanbila ma.

Diaľničné mesačné poplatky som neplatila pre slovenskú ŠPZ. Cesty hradia len domáci raz do mesiaca, podľa počtu najazdených kilometrov.

Škôlka bez rúška

Prvý dezinfekčný gél nás čakal pri bráničke do areálu, druhý asi po dvadsiatich krokoch pri vstupe do budovy. Evoletka sa tešila, pani učiteľka bez rúška bola milá. Všetci sme dodržiavala predpísaný metrový odstup. Predstavila som sa ako bestemor, ktorá bude najbližšie týždne vnučku voziť do a zo škôlky.

Evoletka musí do škôlky pre Covid chodiť každý deň vo vypranom oblečení. Nosí si aj stravu, v škôlke zatiaľ varia len raz do týždňa. Do šatne môže s dieťatkom len rodič alebo členovia jednej domácnosti. Inak všetci poslušne čakajú vonku v metrových odstupoch bez rúšok. Priznám sa, nie celkom sa mi to ich bezrúškové opatrenie páči. Zatiaľ mám pocit, že všetci ohrozujú mňa. Verím však miestnej vláde a jej odborníkom, ktorí vojnu s Covid-19 zatiaľ vyhrávajú.

V škôlke je 16 detí v dvoch kategóriách. Väčšie a menšie a tri učiteľky v dvoch jazykoch. Nórsky a anglicky. Pri rozlúčke začala malá plakať, znamenie dospelým – utekaj! Neboli sme na ceste ani dve minúty a už dcére prišla sms, že malinká už neplače a je v poriadku. Fotografie detí ako trávia deň chodia rodičom pravidelne.

Najviac pred alkoholom

Včera bol pre (ne)domácich vzácny deň. V štátnych obchodoch sa dal nakupovať alkohol. V obchodnom dome už s rúškami. Nervózni ľudia sú všade. To vám garantujem, ale nie pri dodržiavaní Covid opatrení . Metrové odstupy vždy a všade aj s rúškami, dezinfekcia tiekla prúdom. Najdlhší rad bol pred obchodom s alkoholom. Neodolala som nórskemu karamelovému likéru s orieškami. Okrem iného. Všetci s rúškami, ja v celom obchodnom dome s respirátorom.

Podvečer v škôlke to isté. Všetci bez rúšok, gél pri dverách sa minul, vytiahla som vlastný. Zazvonila na ručný zvonec, aby vedeli, že niekto prišiel. K triede s deťmi sa totiž pre Covid nedostanete. Vstup máte len do šatne. Prišla aj pani učiteľka, vysvetlila čo Evolet celý deň robila, koľko zjedla a hlavne spala. Vlastne nespala. Každé dieťa malo na dverách napísané presne odkedy dokedy spinkalo, či skôr nespinkalo, aby rodičia vedeli, čo ich doma čaká. Evoletku asi premohli zážitky z môjho príchodu, cítila som, že to bude ťažké zaspávanie.

Prepnutá matka

Večer prišla dcére vydesená správa od prepnutej mamičky, že ma videla a že syna už nedá do škôlky. Že čo to znamená, či som bola v karanténe. Nórskom sa šíria prípady, že Poliaci podvádzajú a ignorujú karanténu. Dotklo sa ma to. Nie, nie som Východný blok, som Európanka, ktorá dodržiavala pravidlá nad rámec, aj tie ich. Dnes ráno matke musím zapriať pokojné Vianoce, nech má krajší deň. Vysvetliť jej, že aj v mojich končinách žijú ľudia, ktorí dodržiavajú opatrenia. No, všade žijú iba ľudia. Tento rok viac aj menej prepnutí. Mohla sa spýtať v škôlke, všetko vedia.

Nóri pre porušovanie karantény, po odchode z tej mojej, museli zaviesť povinnú registráciu pri vstupe do krajiny.

Naši mladí žijú v regióne, kde majú prísnejšie protiepidemiologické opatrenia. Sama som zvedavá, ako to bude dnes vyzerať na oslave mojich 50 narodenín v reštaurácii. Začíname tušiť, že to s tou fľašou vína asi, teda vôbec, nebude také jednoduché…

P. S.: Nie, nechýba mi slovenská politika. Chýbali mi jedine moje deti. Takže už mi nechýba nič. Aleže vôbec nič!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)