Všetci raz vyrastiete a dozrejete a potom… Slušnosť a serióznosť sa predsa nemôže stať nevýhodou, ktorú si niekto zamieňa za nepriebojnosť či čo…
Dúfam, že som taká bola vždy a keď aj nie úplne vždy, tak to určite nebolo úmyselne. V tom lepšom prípade sa totiž všetci raz dožijeme štyridsiatky a viac, a zrazu si uvedomíme koľko sme toho v živote dokázali. A že by to od mnohých chcelo trochu viac, o dosť viac rešpektu.
Nie celkom totiž chápem, kde sa nám podela základná slušnosť, rešpekt a úcta keď už nie k veku, tak skúsenostiam určite. Napríklad, pracujete pre niekoho dlhé roky alebo aj nejaký čas.
Zabudnite na serióznosť
Dohodnete sa ústne na ďalšej spolupráci a čakáte podľa dohody na termín spolupráce. A čakáte a čakáte… A niekde vonku na ulici sa len sprostredkovane dozviete, že už s vami nepočítajú. Len tak, systémom povedal to ten a ten. Žiadny seriózny prístup, žiaden kontakt na úrovni dospelých ľudí, lebo sme si to rozmysleli, lebo máme finančné problémy, lebo reštrukturalizujeme… Nič.
Alebo vás niekto osloví, lebo niekto niečo chce, potrebuje, má nejaký zámer. Ak s tým nesúhlasíte, najmä pre nevyvážený obchodný vzťah, presúvate sa na koniec potravinového reťazca totálneho nezáujmu. Bez akejkoľvek pokory či úcty k vašim skúsenostiam.
Alebo prejavíte o spoluprácu záujem, aj sa stretnete, aj prediskutujete, aj sa nejako predbežne dohodnete a čakáte. Ale druhá strana sa už neozve bez jediného vysvetlenia či aspoň vety, prepáčte, rozhodli sme sa inak.
Všetci raz vyrastú
“Ja som už v živote dokázal naozaj dosť, aby som si vyprosil, aby sa ku mne niekto takto správal!” Takéto a podobné príbehy ľudí, ktorí v živote naozaj veľa dokázali sa okolo mňa množia ako huby po daždi a ja sa stále viac pýtam, kde často mladší a neseriózni berú tú drzosť správať sa tak, akoby sa oni nikdy nemali dožiť veku 40 či 50 rokov. Kde berú ten „charakter“ zrušiť dohodu či len spoluprácu bez toho, že by sa odborníkovi, s ktorým roky spolupracovali a spoločne niečo vybudovali nevedeli ani pozrieť do očí a poďakovať. Slušnosť a serióznosť sa predsa nemôže stať nevýhodou, ktorú si nedajbože niekto zamieňa za nepriebojnosť či čo…
Pracovné vzťahy sa pre mňa stávajú čoraz väčšou studnicou hnusu. O nesplnených sľuboch by som aj ja mohla písať trilógie. Nie sú však pre mňa už dôležité. Viem totiž čo som v živote dosiahla a kde mám hranice, ktoré môže niekto prekročiť. A nesmierne som rada za všetkých v mojom veku, ktorí to cítime rovnako. Že raz, raz aj tí neseriózni až arogantní a mladší budú príliš skúsení a budú prežívať presne to, čo druhým robili oni. V živote sa totiž každému všetko vráti a áno, je to takto nesmierne spravodlivé. Najmä, ak sa niekto predtým bežne správal tak neúctivo, či zbabelo až bezcharakterne. To je bohužiaľ jediná spravodlivosť. Života.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)